Text: Magdaléna Švecová, Foto: Peter Lančarič

Na deň, keď som navštívila firmu Freedom Juniors, spomínam s radosťou. Zostala som ohúrená nielen krásou ručne vyrábaných vianočných ozdôb, ale aj atmosférou, ktorú len ťažko opísať slovami. Po dlhom čase som sa ocitla vo firme, kde všetko funguje a zamestnankyne tam práca baví. Majitelia berú svoje podnikanie aj ako formu spoločenskej zodpovednosti a z produktov sa tešia tisícky rodín po celom svete.

Pod značkou Freedom Juniors sa skrýva príbeh rodiny Slobodových. Čerství absolventi vysokej školy Michaela a Martin sa v roku 1998 rozhodli podnikať. Aj keď so sklom a vianočnými ozdobami nemali žiadne skúsenosti, za viac než 20 rokov vybudovali prosperujucu firmu. „Ja som študovala ekonomiku, no a môj manžel mal vždy obchodného ducha,“ spomína Michaela. Martinova sestra je vyštudovaná výtvarníčka a v začiatkoch im pomáhala s dizajnom. „Všetko sme sa ale museli učiť od nuly,“ pripomína Michaela, ktorá ma bude sprevádzať celým výrobným procesom. Keď rozpráva o firme, o svojich zamestnancoch a výrobkoch, cítiť z jej slov patričnú hrdosť. A ja takisto neskrývam obdiv, veď kysucká firma živí takmer sto rodín a má svetové renomé.

Keď vojdete do výrobnej haly v Čadci, všade je čulý ruch. Prevažne ženské osadenstvo podniku popri zvukovej kulise rozhlasovej stanice usilovne maľuje na sklenené gule vločky, snehuliakov a mnohé ďalšie vianočné motívy. Je síce ešte iba začiatok októbra, ale každej zo stovky zamestnankýň prešli rukami už tisícky ozdôb. Ak si takúto guľu zavesíte na stromček, nebude na ňom len kúsok krásne zdobeného skla, ale aj príbeh, originalita a najmä veľká časť srdca. To v práci nezanechávajú len majitelia, ale aj zamestnanci. Už len pohľad na police s hotovými ozdobami, ktoré sú rozmiestnené po celej hale, vo mne vyvoláva zvláštny pokoj a vnútornú pohodu. Poďme sa teda pozrieť na to, ako sa typická vianočná atmosféra dostane až na pulty predajní.

Základom je dobrý odhad (a dych)

Budova zo začiatku 20. storočia, v ktorej sídli Freedom Juniors, vyzerá ako starodávna manufaktúra. A to, čo sa deje vo vnútri, ju aj tak trochu pripomína. Kým sa dostanú gule na pulty predajní či vianočný stromček, čaká ich napínavá púť jednotlivými výrobnými procesmi. Na začiatku totiž guľa nevyzerá vôbec ako guľa, ale skôr ako pipeta, ktorú si pamätáme z hodín chémie. Pipetky sú vyrobené z dlhých sklenených tyčí. „Dovážame ich z Nemecka. Každá tyč má inú hrúbku steny, podľa toho, aká veľká guľa sa z nich robí,“ kričí na mňa Michaela. Niežeby som ju otázkou, odkiaľ sklo pochádza, nahnevala, ale práve sa nachádzame v tzv. fukárni, kde z hrubého skla vznikajú krehké priesvitné gule – začiatok fascinujúceho príbehu. Hluk spôsobujú všetky stroje i plynové horáky, ktoré obsluhuje dohromady 12 žien. Tie si sluch chránia štupľami do uší. Jedna z mašín pod vplyvom tepla štiepi tyče na pipety. „My ich voláme telíčka, sú to polotovary, respektíve základ na vyfukovanie gule,“ vysvetľuje Michaela a dodáva, že stroj je originál a firma si ho dala vyvinúť sama, aby pracovníčkam zjednodušila prácu. 

Keď sa otočím doprava, vidím, ako zamestnankyne zo skla pomaly a trpezlivo vyfukujú gule. Telíčko nahrejú nad plameňom a počas neustáleho pohybu skla do neho fúkajú. Nakoniec už len premerajú, či sa trafili do správneho priemeru. Doteraz nechápem, ako sa to tie ženy naučili robiť tak presne, veď vyrábajú toľko rôznych veľkostí. „Je za tým cvik a mnohonásobné opakovanie,“ hovorí jedna z nových pracovníčok. Podľa Michaely je práca vo fukárni veľmi náročná, nielen kvôli hluku a vyššej teplote, ale aj preto, lebo práve tu dochádza k najväčším stratám. Ak sa guľa vyfúkne nesprávne, navnivoč vyjde nielen energia a materiál, ale aj čas a práca zamestnanca. „Našou devízou je práve ručná práca, lebo naše gule nie sú vyrobené zo strojového skla. Určitá nedokonalosť je v tomto type produktu aj žiaduca,“ ozrejmuje majiteľka a ja začínam pomaly chápať, prečo sú ručne vyrábané produkty také cenené a ospevované. Je za nimi kopec práce a energie, a to sme v prípade vianočných gulí ešte len na začiatku.

Štipka striebra

Keď guľa spĺňa parametre svojho geometrického tvaru, postupuje do ďalšieho levelu. S Michaelou sa presúvame do menšej miestnosti vedľa fukárne. Moje oči ihneď upúta zástup strieborných gulí, nedokážem od nich odtrhnúť pohľad, priam ma magnetizujú. Za tento hypnotizujúci jav je zodpovedné striebrenie, druhý krok v produkcii vianočnej dekorácie. Katka, ktorá dnes pracuje bez kolegyne, nám ukazuje celý proces. Do rúk si vezme kyticu gulí, každú postupne napustí strieborným roztokom a potom ju namočí do „umývadla“ s vodou. Presne vie, ako dlho majú byť sklenené gule vystavené chemickým látkam. Ak by to bolo dlhšie, na guliach môžu vzniknúť modré šmuhy, ktoré spôsobia, že sa gule následne nezafarbia rovnomerne. Katka nám ukazuje, ako taká nedokonale postriebrená guľa vyzerá, no nevidíme rozdiel. Nuž, má lepšie oko než ja. „Lesklé a strieborné gule sa musia následne usušiť a odkvapkať. Na tento účel nám zamestnanci jednej univerzity vyrobili unikátny systém, ktorý odstraňuje vlhkosť najmä z vnútra gule. Tá by sa po pár mesiacoch prejavila v guli ako chyba,“ popisuje úskalia výroby Michaela. Ešte chvíľu sa pokochám striebornými guľami a pátram, čo sa s nimi bude diať ďalej. Veď už teraz sú krásne! 

Veľa farby

Otváram dvere, ktoré by si milovníci moderného umenia určite radi zarámovali, lebo pripomínajú abstraktné obrazy. Niečo mi teda nahovára, že sa ideme pozrieť, ako sa zo striebornej gule stanú všakovaké odtiene červenej, modrej či zelenej s rôznymi efektmi. „Nastriebrené gule sa najprv preleštia, až potom skončia v máčiarni,“ vysvetľuje Michaela. V miestnosti všade cítiť farby a mne sa to podozrivo páči. Odsávanie ale funguje, tak sa nemusím ničoho báť, hlava ma po pobyte v tejto miestnosti nebolí. Pracovníčky tejto prevádzky sa však pre istotu striedajú s tými v baliarni, aby neboli sústavne vystavené výparom. Špeciálnu farbu na sklo najprv premiešajú, guľu namočia a nechajú sušiť zhruba polhodinu. „Robím teraz znojemské,“ smeje sa jedna z pracovníčok. Chvíľu nechápem a potom sa zasmejem tiež. Pani totiž namáča do zelenej farby uhorky. „Nemci si jednu vždy zavesia na stromček a kto ju prvý nájde, dostane darček navyše,“ informuje ma Michaela o zvláštnej tradícii. V máčiarni si spomeniem na staré vianočné ozdoby, ktoré naši kupovali ešte za socíku a dnes sú už trošku popukané. „Opadávaniu farby sa bohužiaľ zabrániť nedá, pretože aj guľa podlieha rôznym vplyvom, akým je zmena teploty, svetelných podmienok či vlhkosti alebo bežnej manipulácii,“ vysvetľuje Michaela. Aj Vianoce podliehajú čiastočne farebným trendom, aj keď červená, zelená či zlatá budú stálicami navždy. „Sledujeme módu, i trendy v interiérovom dizajne. Robíme aj gule v odtieňoch šedej, ružovej či čiernej. Dôležitá je správna kombinácia,“ vymenúva, no potvrdzuje, že typické vianočné farby nemajú konkurenciu. „Kedy, keď nie na Vianoce?“ pýta sa.

„Na začiatku totiž guľa nevyzerá vôbec ako guľa, ale skôr ako pipeta.“

Zdravý prístup 

Keď sú gule hotové, čakajú ich v čadčianskej firme tri posledné úkony. Špeciálny kameňom odrežú sklenenú špicu a dieru zaštupľujú takzvanou záponkou striebornej alebo zlatej farby. To je špička, na ktorú priväzujeme mašľu či šnúrku, aby bolo za čo guľu zavesiť na stromček. No a potom ich čaká balenie do papierovej krabice a šup-šup do kamióna. Z Čadce cestujú slovenské gule do Nemecka, Francúzska, Talianska či USA, no zákazníkov majú aj na Slovensku. Odberateľmi sú rôzne záhradné centrá, obchody s nábytkom či dekoráciami. E-shop by ste hľadali márne, každá jedna guľa je robená na zákazku. Je to veru veľký úspech, keď sa do obehu dostane milión ručne vyrobených vianočných gulí zo Slovenska. Dlho som rozmýšľala, ako sa mladým ľuďom po škole podarilo za 20 rokov vyčarovať taký úspešný biznis. Áno, určite je za tým tvrdá práca, ale to v mnohých prípadoch nestačí. Čo som však odpozorovala počas mojej zastávky vo Freedom Juniors, je prístup k zamestnancom. Keď sa s Michaelou prechádzame po továrni, každého zamestnanca zdraví a pozná po mene. Ženám, ktoré majú deti, umožňuje pracovať na skrátené úväzky tak, ako im to vyhovuje. „Uvedomujem si, že ak má niekto rodinu, jeho hlavnou úlohou je vychovávať deti, preto je fajn, že sa tu robí len na jednu zmenu. Keď má niekto pár rokov do dôchodku a klesá mu výkon, čo je prirodzená vec, tak ho preto nevyhodím, ale dám mu robiť niečo iné,“ povedala mi len tak medzi rečou. 

Heslo spokojný zamestnanec = spokojný zamestnávateľ sa v Čadci vypláca. Keď sa rozprávam s pracovníčkami, cítim, že ich práca baví, a je vidieť, že sú na ňu patrične hrdé. „Ja som s naším kolektívom maximálne spokojná, nie sú tu žiadne konflikty. Základom je, aby človeka práca napĺňala, lebo ak to tak nie je, cítiť to aj v kolegiálnej, aj v pracovnej sfére,“ hovorí Michaela. Práca ju teší už viac než 20 rokov. A či ju ešte vôbec zaujímajú Vianoce? „No jasné, veľmi rada zdobím stromček aj doma. Viete, toto je robota, ale Vianoce, to je domov a rodina pokope.“ Michaela má najradšej živý stromček a priznáva, že ozdoby mení asi častejšie než bežná populácia. „Ja chcem niektoré veci vyskúšať, a keď mám tú možnosť…,“ smeje sa. V trendoch a farebných odporúčaniach radiť nechce. Podľa nej je totiž pekné to, v čom sa človek cíti dobre. „Ak chce mať na stromčeku veľa farieb, nech má, ak to rodinu robí šťastnou.“ A čo robí Michaelu spokojnou počas celého roka? „Pozitívna spätná väzba či pochvala od zákazníkov a tiež, keď vidím, kam sa všade dostali naše ozdoby,“ ozrejmuje a spomína, že vianočné gule z Kysúc majú doma aj britskí členovia kráľovskej rodiny princ Louis a jeho bratranec Archie.  

Tvorba ručne vyrobených vianočných gulí je svojím spôsobom nostalgická, a preto aj magická. V dobe plnej plastových dekorácií z Číny sú vianočné ozdoby z produkcie Freedom Juniors kontrastom aj voči spotrebnému životnému štýlu, ktorý je dôsledkom uponáhľaného a stresujúceho života. Ručná výroba totiž znamená spomaliť, pozrieť sa na blížneho a prinavrátiť sa k ozajstným hodnotám. A to by sme si mali na sviatky pripomínať, nie?

Vyšlo v čísle: 9 | Zima 2020 >

Všetky čísla: O Magazíne >