Karanténa nie je žiadna novinka. Do formy, v akej ju poznáme dnes, sa začala formovať okolo 14. storočia.

Text: Mária Šmilňáková, Ilustrácie: Bessa

Karanténa nie je žiadna novinka. Do formy, v akej ju poznáme dnes, sa začala formovať okolo 14. storočia. Lode prichádzajúce z infikovaných lokalít v Benátkach museli v prístave kotviť najprv 40 dní. Až potom ich mohli námorníci opustiť. Názov karanténa teda pochádza z talianskeho slovného spojenia quaranta giorni, čo v preklade znamená 40 dní. Šlo o snahu ochrániť obyvateľov miest od  morových epidémií. Úsilie zmierniť aktuálnu kritickú situáciu karanténou mali mnohé štáty sveta, medzi nimi aj Slovensko. Do našich životov sa tak vrátili hranice a obmedzenia, a to v rôznych podobách.

Rozmáhajúca sa pandémia postavila ľudí pred nové rozhodnutia a mnohým zmenila život od základov. Keď sa dopočuli o počte nakazených a vlády spustili opatrenia a reštrikcie, viacerí sa museli rýchlo rozhodnúť, či sa vrátia domov alebo zostanú tam, kde sú. Či už išlo o dovolenkárov, študentov alebo ľudí pracujúcich v zahraničí dlhodobo či krátkodobo. Pred neľahkou dilemou stáli mnohí. Slovenka Kristína bola spolu s manželom v tomto období v Budapešti rok a odísť späť do Prahy, v ktorej žijú 10 rokov, sa rozhodli doslova z hodiny na hodinu. I keď sa ich ročný pobyt mal skončiť v apríli, rozhodli sa pre predčasný odchod. Urobili tak najmä preto, že v čase, keď sa na Slovensku začali uzatvárať hranice, neboli v Maďarsku o koronavíruse dostatočne informovaní. Kaviarne a reštaurácie boli stále preplnené, školy a škôlky otvorené, všade veľa turistov a nikto nenosil rúška. „Doteraz máme v Budapešti polovicu vecí, ktoré sme nestihli pobaliť a ktovie, kedy sa k nim dostaneme,“ dodala Kristína. Strach o svoje zdravie, ale aj zdravie svojej rodiny, prežívali ako rodičia, tak aj deti. Lukáš, ktorý pôsobí v Brne, mi v rozhovore spomenul, že o svojich rodičov a starú mamu sa bál viac, než sám o seba. Lucia, ktorá žije v Prahe, mala tiež strach najmä o starých rodičov. Jej starká je totiž onkologická pacientka a chemoterapiu musela podstúpiť v tom najkritickejšiom období pandémie. Navyše, už niekoľko rokov má zníženú imunitu. „Volala som s ňou každý deň, aby som sa ubezpečila, že nemajú prehnaný strach a že majú všetko, čo potrebujú. Babka je bývalá učiteľka chémie a biológie, je veľmi racionálna a vedela, čo presne má robiť,“ vysvetlila situáciu Lucia. Nie je však jediná, kto sa bál toho najhoršieho scenára. Mnohí nemohli byť v blízkosti svojich najbližších, aby ich upokojili alebo im pomohli s nákupom. Rovnako pri nich nemohli stáť ani počas rôznych dôležitých udalostí, akými sú napríklad zdravotné ťažkosti, narodenie dieťaťa či osamelosť. V naliehavých a stresujúcich momentoch by tak museli sedieť v povinnej dvojtýždňovej karanténe.

Takúto situáciu zažila aj Slovenka Natália, ktorej mama býva sama v maďarskej obci Rajka, od bratislavskej mestskej časti Čunovo vzdialená asi dva kilometre. „Koncom marca, keď situácia začínala byť kritická, mala narodeniny. Stretli sme sa v Čunove,“ začala rozprávanie Natália. „Mama tam prišla na bicykli cez schengenský priechod a všetko sa zdalo byť v poriadku. Prešli sme sa pri jazere a išli sme domov. Asi o štyri hodiny mi napísala, že domov sa dostala až teraz, pretože ju nechceli pustiť cez hranicu naspäť a posielali ju na diaľničný priechod. Taký risk si bez prilby a na starom bicykli nemohla dovoliť. Stretla nejakého chalana, ktorý sa tiež nevedel dostať do Rajky, a cez hranicu prešli potajomky cez les,“ opísala hrozný zážitok svojej mamy. Nerozumela tomu, ako ju mohli pustiť na Slovensko cez už zatvorený priechod a naspäť nie. „Pár dní nato som prišla ku hranici Čunovo-Rajka doniesť mame lieky od jej lekárky. Už tam boli panely, policajti aj psy. Mamu ku mne z maďarskej strany sprevádzal ozbrojený vojak a stál tam za ňou počas celého nášho stretnutia. Mňa zas sledovali slovenskí policajti a po piatich minútach si klepkali na hodinky, aby mi oznámili, že návštevy je koniec,“ rozprávala Natália o tom, ako prebiehali stretnutia s jej matkou. „Podivné bolo, že maďarskí policajti moju mamu vždy bez problémov pustili. Každý slovenský policajt sa však zachoval vždy inak. Niekedy nás pustili k panelom bez toho, aby nás neustále upozorňovali a raz sme tam stáli aj hodinu. Zažila som ale aj policajta, ktorý ma nechcel pustiť vôbec,“ opísala Natália. Spomínala aj zážitok svojho brata, ktorý mal pre mamu nákup. Policajt ho k panelom nielenže nepustil, ale dokonca aj odmietol odovzdať tašku s nákupom, na ktorý tam ich mama čakala. Na hranici im neustále opakovali, že stretnúť sa môžu na diaľničnom priechode: „Neviem, ako by sme tam dostali mamu, ktorá nemá auto ani vodičák.“ Celú situáciu sa snažila vyriešiť aj s orgánmi. Volala na políciu, ministerstvo vnútra, ministerstvo zahraničných vecí aj na koronalinku. Chcela vedieť, ako presne znie opatrenie, ktoré jej zakazuje stretnúť sa s mamou pri paneloch, prípadne ktoré hovorí o 5-minútovom stretnutí. Nikto o takom nariadení nevedel: „Ani slovenská polícia mi nevedela povedať, aké opatrenia a príkazy majú policajti na hranici. Chcela som mame vybaviť výnimku, aby mohla prechádzať bez karantény. Písala som e-maily na odporučené e-mailové adresy, no bez odozvy.“ Po prijatí nového opatrenia, ktoré Slovákom umožňovalo vycestovať do niektorých krajín na 24 hodín a po tom, ako aj Maďarsko umožnilo Slovákom prísť na ich územie na rovnako dlhý čas, sa jej už podarilo stretnúť s mamou aj bez policajtov za chrbtom. „Keď som prekročila hranice Maďarska, nemohla som tomu uveriť. Cítila som sa, akoby som vošla do nejakej vysnívanej krajiny,“ tešila sa nakoniec.

Nie je karanténa ako karanténa

Štátna karanténa sú opatrenia, ktoré udržiavajú vládne orgány na hraniciach s cieľom zabrániť šíreniu choroby. Líši sa od klasickej karantény. Tú definuju slovníky ako miesto izolácie, v ktorom sú umiestnení ľudia, zvieratá alebo rastliny v prípade, ak existuje podozrenie, že boli vystavené infekčnej alebo inej nákazlivej chorobe. Jediným rozdielom teda je, že v prípade štátnej karantény ide o zatvorené hranice a umiestňovanie všetkých repatriantov, teda slovenských občanov vracajúcich sa zo zahraničia, do karanténnych centier. Na Slovensku sa tak dialo aj vtedy, ak niektorí z tých, ktorí sa vracali domov, neprišli z takzvaných krízových oblastí. Práve tento fakt mnohí odborníci veľmi kritizovali, pretože podľa nich nepredstavovali rizikovú skupinu. Celý systém štátnej karantény u nás prešiel niekoľkými zmenami. Najskôr vláda svojim občanom v zahraničí ponúkla transport. Aby neprišli do kontaktu s rodinou a nenakazili ju, mali možnosť využiť štátne karanténe centrá. Po prijatí ďalších opatrení sa pravidlá sprísnili a domáca karanténa pre repatriantov nebola povolená. Každý navrátilec poputoval priamo do niektorého zo štátnych karanténnych centier. Pokiaľ mal test na koronavírus negatívny, nemusel tam zostať celých 14 dní, a poslali ho domov, kde karanténu v domácej izolácii dokončil.

V snahe čo najviac vyhovieť potrebám ľudí chcela vláda zaviesť takzvanú smart karanténu. Hoci mala aplikácia fungovať od 23. mája, stalo sa tak o deň neskôr. Vďaka tejto technológii už repatrianti nemuseli byť v karanténnych centrách, ale vo svojich domovoch. Ich pohyb a dodržiavanie zákazu vychádzok kontrolovala mobilná aplikácia a celý systém tak mal byť flexibilnejší. Táto zmena však mohla prísť skôr. Život v karanténnych centrách sa totiž podľa mnohých podobal skôr na zle hodnotený hororový remake Quarantine z roku 2008. Spoločný znak medzi ním a realitou v slovenských centrách spočíval v tom, že aj vo filme boli spolu v karanténe zatvorení ľudia, ktorí sa predtým nepoznali. Slovenskí repatrianti ostávali väčšinou v ubytovniach alebo internátoch, občas sa niekomu pritrafila aj hotelová izba. A hoci komunikácia s personálom bola podľa názorov ľudí zväčša dobrá, systém v mnohých smeroch zlyhal. Ľudia sa sťažovali na nedôstojné podmienky ubytovania, ale aj chýbajúce informácie ohľadom dĺžky pobytu v karanténnom stredisku. V rámci štátov Európskej únie fungovala povinná štátna karanténa okrem Slovenska len na Cypre. Tá sa však od tej našej v mnohých smeroch líšila. Podľa portálu CyprusMail žili navrátilci na Cypre v kvalitných hoteloch. Celý pobyt vrátane pravidelných raňajok, obedu a večere navyše hradil štát. Slovenskí repatrianti si naopak za jedlo museli dodatočne zaplatiť. Niektorí Cyperčania tiež uvádzajú, že hneď, ako pricestovali do krajiny, boli otestovaní na koronavírus. Slovákov v karanténnych centrách testovali až po približne piatich dňoch, pretože testy dokázali vírus zachytiť najlepšie až po tejto dobe.

Vitajte doma

Údaje z OECD a Eurostatu odhadujú, že v zahraničí žije približne 350 tisíc Slovákov. Mnohí slovenskí repatrianti odmietali prísť domov z toho dôvodu, že domácu karanténu absolvovať nemohli a do tej štátnej sa báli ísť. Podľa Samuela Zuba, predsedu občianskeho združenia Srdcom doma, štátna karanténa hraničila s porušovaním ústavných práv. Túto problematiku opísal aj v podcaste portálu Aktuality.sk: „V podobe, v akej bola štátna karanténa realizovaná na Slovensku, ohrozovala občanov, ktorí do nej boli proti ich súhlasu poslaní. Boli na izbách s neznámymi osobami, boli prepravovaní autobusmi spoločne s ostatnými ľuďmi, ktorí mohli byť nakazení.“ Vážnosť situácie podčiarkol aj list ombudsmanky Márii Patakyovej, ktorá požiadala hlavného hygienika o nápravu možného porušovania základných práv počas realizácie povinnej štátnej karantény. Počas nej podľa mnohých došlo k zásahom do ľudskej dôstojnosti.

Dvojtýždňovú karanténu v štátnom zariadení nechcel absolvovať ani Lukáš, ktorý žije v Brne. Hoci dostal home office a pokojne by mohol byť so svojou rodinou na Slovensku, zo strachu, že by sa v karanténnom centre nakazil, radšej ostal v Česku. „Návratom domov by som navyše riskoval nakazenie blízkych, a tomu by som sa rád vyhol,“ dodal nakoniec. Ak sa predsa len repatrianti rozhodli vrátiť dopravou, ktorú im zabezpečil štát, na hraniciach čakali dlhé hodiny bez možnosti vykonať základné hygienické potreby. Stávali sa aj situácie (vo svojom článku v tomto čísle magazínu ich opisuje napríklad aj Magda Švecová), že ani sám autobusár nevedel, kam ich vezie. Ak potrebovali ísť na toaletu, muselo im stačiť miesto za traktorom. Okrem minimálnej informovanosti a komunikácie bola podľa opisov repatriantov nulová aj základná starostlivosť o nich. Cestovali s ľuďmi, ktorí mohli byť nakazení, a tak dochádzalo napríklad aj k porušeniu ľudského práva na ochranu zdravia a života, čo vláde vyčítala aj ombudsmanka. Nepríjemnú skúsenosť zažil aj Ben, ktorý zo stáže na Novom Zélande preletel cestou na Slovensko 21-tisíc kilometrov za 30 hodín. Dostať sa pár kilometrov zo slovenských hraníc do štátnej karantény však trvalo 20 hodín. „Prístup pracovníkov konzulátu a veľvyslanca v Austrálii bol úžasný. Dokonca mi pomáhali omnoho viac aj vo chvíľach, keď som sa už blížil ku Slovenským hraniciam a potreboval som vybaviť pár záležitostí. V týchto momentoch, keď ma slovenskí úradníci odbíjali s maximálnou nekompetentnosťou, mi najviac pomohli práve ľudia z konzulátu v Austrálii,“ dodal napokon.  

Sú aj takí, ktorí sa rozhodli jednoducho nevrátiť, lebo si to nemohli dovoliť buď z časového hľadiska, alebo z iných dôvodov. Ak sa človek dokázal zmieriť s tým, že neuvidí svoju rodinu ani priateľov, neoplatilo sa mu ísť domov buď kvôli práci, zdravotnému poisteniu alebo iným faktorom. „Ak má človek relatívne stabilnú pracovnú pozíciu, nemá veľa dôvodov riešiť takýto odchod narýchlo. Musí však vopred počítať aj s faktom, že neuvidí rodinu, blízkych alebo zmešká dôležité udalosti,“ vysvetlil Peter, ktorý aktuálne pôsobí vo Viedni. Aj Lucia má v Prahe vybudované svoje zázemie a istotu, o ktorú by po návrate na Slovensko dočasne prišla: „Máme tu prakticky všetko. Za byt, platíme nájom v Prahe, v Česku máme zdravotné poistenie, lekárov, a ak sa pomaly vrátia veci do pôvodných koľají, tak aj prácu. Ak by som mohla zajtra odísť na Slovensko s tým, že sa môžem kedykoľvek vrátiť naspäť, tak ráno nasadám do auta a idem. Nakoľko však máme trvalé bydlisko na Slovensku, nie je problém ísť smerom von z Česka, ale naspäť.“ Hoci mala podľa vlastných slov v tej situácii pocit, že by bola užitočnejšia práve na Slovensku, nemohla si dovoliť zaseknúť sa na dva týždne v štátnej karanténe, a potom čakať nevedno koľko týždňov, kým Slovensko otvorí svoje hranice. Namiesto toho, aby vláda urobila kroky, ktoré by systém karantény vylepšil a prispôsobil aj takýmto ľuďom, často odpovedala útokom a osočovaním tých, ktorí sa na Slovensko rozhodli vrátiť.

Hľadanie nepriateľa

Na vine pritom nebola len vláda, ale aj používatelia sociálnych sietí. Za nenávistnými komentármi na svoju adresu tak Slováci v zahraničí nemuseli dlho čakať. „Internet je pri každej verejnej otázke plný aj negatívnych myšlienok,“ konštatuje Peter, „osobne si myslím, že je to veľmi nešťastné, keďže napríklad pendleri často živia na Slovensku celé rodiny na úkor času stráveného s nimi.“ Vysvetľuje aj to, prečo sa mnohí museli alebo chceli vrátiť, aj keď predtým žili v zahraničí: „Bohužiaľ, často nemajú na výber. Ich dôvod návratu je v tejto situácii prostý – pracovali napríklad v rezorte, ktorý sa zatvoril, prípadne ich spoločnosť prešla na home office. Preto nemajú dôvod zostať v zahraničí a radšej cestujú po dohode so zamestnávateľom domov k svojim blízkym.“ Niektorí ľudia vyjadrujúci sa na sociálnych sieťach podľa neho jednoducho nemali dostatočný prehľad na to, aby danú problematiku pochopili, prípadne ju chápať nechceli. To samozrejme viedlo k nešťastným vyjadreniam a útokom na našincov za hranicami. S podobnými reakciami sa stretla aj Lucia, a to aj mimo krízovej situácie. Podľa vlastných slov je na nenávistné komentáre alergická a myslí si, že vzhľadom na vážne okolnosti sú irelevantné. „Ľudia v zahraničí študujú, sú na rôznych pobytoch, Erasmoch alebo vycestovali za prácou. Je preto prirodzené, že sa v tejto situácii chcú vrátiť za rodinou,“ priblížila svoj postoj. Navyše dodáva, že pre ľudí, ktorí boli v čase krízy v zahraničí sami a dočasne, to musel byť veľmi stresujúci zážitok.

Samuel Zubo v podcaste portálu Aktuality.sk vysvetlil, že počas pandémie začalo Slovensko uprednostňovať silové opatrenia voči vlastným občanom. Okrem toho začala vláda komunikovať o určitých skupinách ľudí ako o rizikových a ako o tých, ktoré sú zdrojom nebezpečenstva pre väčšinové obyvateľstvo. „Začalo to tým, že keď sa testovali Rómovia v osadách, tak väčšinové obyvateľstvo smerovalo k Rómom ako k nepriateľom. Potom sa vymyslel ďalší nepriateľ v podobe médií, ktoré začali informovať o tom, že pravdepodobne niektoré opatrenia sú na hrane zákona alebo v rozpore s ústavou. Nakoniec to skončilo pomenovaním nepriateľa ako repatrianta, ktorý prichádza zo zahraničia a ktorý prináša chorobu,“ vysvetlil Zubo. Niet preto divu, že mnohí Slováci aj napriek možnosti vrátiť sa domov ostali radšej v cudzine. Často sa cítili nechcení, ako to napríklad vyjadrila aj Lucia: „Čo ma mrzí najviac, je odlúčenie od rodiny a určitá bezmocnosť voči systému, ktorý nás drží od seba. Na Slovensku sa tiež aktuálne necítim vítaná.“

Za hranice ani na krok!

Hoci nariadenia o zatvorení hraníc slúžili na ochranu verejného zdravia, polemika o porušovaní ľudských práv visela vo vzduchu. Obmedzovanie slobody a pobytu je predsa len hrubý zásah do ľudských práv. Svoje o tom vedia nielen Slováci uviaznutí v zahraničí, ale jedným z bizarných príkladov je aj karanténa účastníkov hudobného festivalu v Paname. Ten sa zmenil na provizórny karanténny tábor, ktorý strážili vojaci a návštevníci sa z neho nemohli vrátiť domov. Podľa portálu The Guardian táborili na mieste festivalu niektorí ľudia aj vyše 80 dní. Na vine boli zrušené lety a zatvorené hranice. Tie však neboli problémom len v Paname. Ľudia po celom svete zažívali chaotické postupy, keď sa rozhodnutia vlád, letísk a areolínií menili z hodiny na hodinu, v každom štáte inak. Zatiaľ čo sa letisko v jednej krajine uzatvorilo, v inej sa otvorilo. Kým jedna aerolinka prestala lietať, druhá začala. Keď jedným občanom zakázali tranzit, iným ho predĺžili. „Môj druhý let z Austrálie do Dubaja mal príchod o 5:40 ráno, ale emirátska vláda nariadila uzavretie letiska v ten deň už o štvrtej ráno. K tomuto rozhodnutiu prišlo necelých 12 hodín pred mojím plánovaným odletom a hodinu po potvrdení všetkých nadväzujúcich letov,“ vysvetlil mi situáciu na osobnom príklade Ben.

O rovnakých problémoch mi porozprávali aj zahraniční študenti Erasmu, ktorí po vypuknutí pandémie ostali na Slovensku. Zrazu sa museli vo veľmi krátkom čase rozhodnúť, či odídu späť domov alebo ostanú. Mnohí mali problém vôbec odletieť do svojich rodných krajín práve pre chaos, ktorý na letiskách vznikol. Rovnakú situáciu zažívali aj slovenskí erasmáci v zahraničí. Podľa prieskumov OECD študovalo v roku 1998 mimo Slovenska 3 040 našich študentov. V roku 2004 stúpol ich počet na 15-tisíc a v roku 2013 na 37-tisíc. To bolo 15 % všetkých slovenských študentov v dennom štúdiu, čo bola jedna z najvyšších mier mobility v celej Európe. Portál Forbes.sk uvádza, že v roku 2015 študovalo v zahraničí 32 427 Slovákov, v súčasnosti môžu byť čísla iné. Za hranicami tak máme približne 32-tisíc študentov. Mnohí z nich sa ocitli pred dôležitým rozhodnutím: ostať alebo vrátiť sa domov? „Deň pred vyhlásením výnimočného stavu som bola v škole, kúpala sa v mori a opaľovala na pláži. Nemali sme takmer žiadne informácie o stave v krajine s výnimkou Madridu, ktorý je odtiaľto asi päť hodín cesty vlakom,“ priblížila situáciu Ema, ktorá sa rozhodla ostať na Erasme v Španielsku. Ak by sa totiž chcela vrátiť na Slovensko, univerzita by jej zrušila program, musela by vrátiť grant a pokračovať v štúdiu doma.

Na sociálnych sieťach a diskusných fórach nájdete množstvo príspevkov Slovákov, ktorí pracujú a žijú v susedných krajinách. O svojich rodičov sa do vypuknutia pandémie starali napríklad tak, že raz za týždeň prišli na Slovensko, aby im spravili nákup, upratali alebo obehli doktorov. Povinná štátna karanténa im však doslova vzala možnosť opatrovať svojich najbližších. V slovenských bytoch alebo domoch tak ostali izolovaní ich rodičia či starí rodičia, považovaní za rizikovú skupinu pri možnej nákaze, o ktorých sa nemal kto postarať. Len málokto si mohol dovoliť odísť z práce alebo vyčerpať si dovolenku len preto, aby ju strávil v povinnej štátnej karanténe a vlastne tým svojej blízkej osobe ani nepomohol. Tento problém v kombinácii s uzavretými hranicami urobil aj z takej samozrejmosti, akou je starostlivosť o blízkych, nesplniteľnú úlohu.

Režimy minulé boli nemilé

Mnohí sme boli oddelení od svojich blízkych a zažili sme situáciu, s ktorou sa najmä mladšie generácie ľudí ešte nestretli. Ja sama mám 22 rokov, som študentka a nepamätám si časy, keď na hraničnej kontrole stálo v dlhých radoch alebo boli potrebné víza aj do európskych krajín. Počas písania tohto článku som sa rozprávala s rodičmi, starými rodičmi či známymi, ktorí si obdobie bývalého režimu zažili na vlastnej koži. Do Čiech sa síce cestovať dalo, no západnejšie už nemohol ísť hocikto. Do mnohých krajín bolo potrebné mať povolenie, takzvanú vycestovaciu doložku. Vybaviť ju pritom bolo veľmi zložité a nie každému sa to podarilo. Do kapitalistických krajín nemohli vycestovať celé rodiny, ale väčšinou len zopár jej členov. Doma museli nechať „zábezpeku“ v podobe manželky/manžela, detí alebo majetku, aby mal štát istotu, že sa vrátia. O tom, ako sa odchádzalo na západ, mi porozprávala aj naša šéfredaktorka Zuzana: „Mojim rodičom sa podarilo emigrovať do Nemecka tak, že sa zosobášili pár dní pred tým, než sme odišli. Mama dala otcovi povolenie, že môže vycestovať so mnou sám, pretože som mala jeho priezvisko. Išli sme autom. Ona vycestovala na svoj starý doklad s dievčenským menom sama vlakom. Kontrola to v tom prípade brala tak, že otec išiel na výlet autom so svojou dcérou. Moju mamu brali ako nám cudziu ženu, keďže si to v tej dobe nemohli tak rýchlo spojiť. Mali teda pocit, že rodina ostala rozdelená.“

Ďalším z opatrení, na ktoré si spomenuli moji rodičia, bolo, že pokiaľ chceli cestovať do Poľska, museli v ňom mať rodinu a od nej takzvané „zaproszenie“, teda pozvánku. Otec si spomínal aj na časy, keď sa na hraniciach zapisovalo zlato, šperky či elektronika. Nič sa nesmelo vyvážať ani dovážať. Spomenul mi aj volkmen, ktorý mu moja babka kúpila v Poľsku na trhu a schovala za palubnú dosku alebo stan so štyrmi spacákmi, ktoré od poľských susedov prepašovala tak, že si ich dopísala na zoznam. Čo sa týka dovoleniek, babka si nohy prvýkrát omočila v mori v Bulharsku, keď mala asi 50 rokov. Spomínala si aj na porevolučné časy, keď môj dedo letel v kokpite spolu s pilotmi, pretože mal na srdci strojček. Cestou tam jeho zdravotný stav zatajili, aby mohol zažiť to, čo bežný pasažier. Sama si matne spomínam na strašidelného uja, ktorý nám do okna bordového „pežota“ nakúkal na hranici vždy, keď kontroloval naše pasy.

Pád železnej opony nám umožnil cestovať a úplne nový rozmer slobodného pohybu v rámci Európy sme okúsili vstupom do Schengenu. Náhle uzavretie hraníc preto spôsobilo šok. Frustrácia ľudí pramenila primárne z toho, že im štát vzal možnosť slobodne sa rozhodnúť v primeranom čase, či vycestovať alebo zostať doma a naopak. Slovensko vnímame ako slobodnú krajinu, hoci to počas krízy vyzeralo všelijako. Verím, že všetky rozhodnutia boli mienené pre naše dobro, nad mnohými z nich by sa však dalo polemizovať a množstvo z nich aj spochybňujeme. Ide predsa o naše životy.

***

Vyšlo v čísle: 7 | Leto 2020 >

Všetky čísla: O Magazíne >