Text: Mária Šmilňáková, Ilustrácie: Andrej Bila

Vianoce sa nezvratne blížia. V niektorých bytoch si už možno trónia vianočné dekorácie, v iných ich budete hľadať len márne. Tak či onak, je to v poriadku. Každý má právo na vlastné zvyky, tradície aj vysvetlenie toho, odkiaľ sa berú darčeky. Na objasnenie problematiky som si na pomoc privolala psychológa Mareka Madra, zakladateľa a programového riaditeľa internetovej poradne IPčko. Jeho skúsenosti s komunikáciou s deťmi mi pomohli pozrieť sa na túto tému z pohľadu najmenších. Okrem toho som aj v krátkosti zmapovala, prečo sa Vianoce začali sláviť a aké magické bytosti nosia darčeky pod stromček v rôznych krajinách sveta. A nakoniec si môžete aj vy zaspomínať na moment, kedy ste zistili, ako sa veci v skutočnosti majú.

Ako to vôbec všetko začalo?

Vianoce sú kresťanský sviatok a v tento deň si katolíci po celom svete pripomínajú narodenie Ježiša Krista. Nebolo to tak vždy. Pôvodne pripadala na 25. decembra slávnosť zimného slnovratu, teda deň znovuzrodenia Slnka. Rímski kresťania začali tento deň sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista, pretože sa Ježiš v Biblii často označuje ako Slnko spravodlivosti. Presný dátum jeho narodenia spred vyše dvetisíc rokov však známy nie je. Podľa Encyklopédie Britannica sa slávenie sviatku 25. decembra po prvý raz odohralo približne v roku 336 v Ríme. Veriaci novonarodeného Ježiša považujú za dar, ktorý nám zoslal Boh Otec. Na znak toho sa ľudia medzi sebou začali obdarúvavať rôznymi darmi. Tradícia rozbaľovania darčekov spod stromčeka je súčasťou tohto dňa zrejme už niekoľko storočí. Vzhľadom na rôznu kultúru či náboženstvo v iných častiach sveta sa však oslavy Vianoc v rôznych regiónoch a krajinách líšia. Pod vplyvom globalizácie sa k nám dostali rozličné podoby toho, ako tento sviatok môže prebiehať, ale aj to, aké magické postavy vlastne nosia deťom darčeky.

V Bulharsku je to Dedo Koleda, v Rusku zas Ded Maróz spolu s vnučkou Sneguročkou, ktorí pochádzajú z Čukotky. Deti však takýmto spôsobom tešia až 6. januára, nakoľko sú obe krajiny pravoslávne. V Nemecku rozdáva darčeky Christkind alebo Weihnachtsmann, v Maďarsku Télapó, v Rumunsku Mos Craciun, v Poľsku Swiety Mikolaj a Francúzi túto kúzelnú postavu nazývajú Pere Noel. Spolu s ňou však chodí aj Pere Fouettard, ktorý „oceňuje“ neposlušné deti výpraskom. V ázijských krajinách ľudia väčšinou neslávia vianočné sviatky takým spôsobom ako v Európe či v Amerike. Spájajú ich však s oslavami Nového roka a darčeky nosí deťom kňaz. Severské krajiny ako napríklad Dánsko, Švédsko, Fínsko, Nórsko či Island sú pohltené škriatkami. Počas Vianoc sú to práve oni, kto rozveseľuje najmenších.

Asi najznámejšou magickou postavou je ale Santa Claus, ktorý „pôsobí“ v Severnej Amerike. Pôvodne pochádza z Holandska, kde ho nazývajú Sinterklaas. Tam ho sprevádza Čierny Piet, ktorý deťom rozdáva čokolády, perníky a cukríky. Santa Claus každoročne pristáva so svojimi sobmi na streche domov, do ktorých sa spúšťa cez komín. V minulosti dával darčeky do ponožiek, ktoré si deti večer zavesili nad kozub. Keďže dnes bývajú obdarené omnoho viac, balíčky sa začali ukladať priamo pod vianočný stromček. V Anglicku Santu nazývajú Father Christmas a na rozdiel od toho amerického má dlhší kabát aj bradu.

Fantázia ospravedlňuje pochybnosti

Prečo vlastne hovoríme deťom, že darčeky pod stromček nosí akási magická postava? Na túto tému som našla humornú knihu s názvom Does Santa Exist? Napísal ju americký televízny scenárista a producent Eric Kaplan. Je toho názoru, že rodičia v Amerike učia svoje deti viere v Santu s jasným zámerom ‒ strašia ich, aby poslúchali. Veď Santa zlým ľuďom darčeky predsa nenosí! Okrem toho vyslovil teóriu, že aj keď tieto deti už vyrástli a prestali v neho veriť, rozhodli sa, že bude dobrý nápad, ak o jeho existencii presvedčia svoje deti. Z toho dôvodu v publikácii delí spoločnosť na dve skupiny ľudí ‒ tých, ktorí klamú, a tých, ktorí sú oklamaní. Motivácia klamárov sa podľa neho odlišuje škálou od benevolentnosti (napríklad rodičia) až po sebecké záujmy (obchodníci s vianočnou tematikou). 

Existujú mnohé podoby Ježiškov, ktoré vidíme napríklad aj vo filmoch či na internete. Vždy ma preto zaujímalo, ako je možné, že dieťaťu trvá tak dlho, kým zistí, ako je to v skutočnosti s darčekmi. Je však dôležité si uvedomiť, že detské myslenie nie je rovnaké ako myslenie dospelého človeka. „Dieťa si vie v mnohom vysvetliť skutočnosti vlastným spôsobom. Veľa Ježiškov existuje, pretože sa to dá nejakým spôsobom v detskej hlave ospravedlniť alebo vymyslieť vysvetlenie. Ide aj o to, ako dieťa postavu Ježiška vníma. Či je to preňho niekto, kto má nekonečné magické schopnosti,“ vysvetľuje Marek Madro.

„Ako je možné, že dieťaťu trvá tak dlho, kým zistí, ako je to v skutočnosti s darčekmi?“

Je v poriadku tvrdiť jedno alebo druhé

Vianoce sú magickým časom ako pre deti, tak aj dospelých. Každý človek je však jedinečný, a preto ich všetci prežívame inak. Najzázračnejšie je pre človeka toto obdobie práve v detstve, keď je zameraný na svoju imagináciu a predstavy. Spája si ich s mnohými príjemnými aspektmi, ako sú napríklad prázdniny, darčeky či pozeranie rozprávok. To všetko prispieva k tomu, že Vianoce sú pre nás akousi motiváciou, niečím, na čo sa môžeme počas celého roka tešiť.

Kúzelnú atmosféru tohto obdobia u detí umocňuje aj viera v to, že darčeky nosí Ježiško alebo ‒ v rôznych kútoch sveta ‒ iná magická postava. Ktokoľvek, kto v dospelosti spomína na Vianoce a na to, aký bol ten čas pre neho krásny, bude pravdepodobne chcieť tento zážitok dopriať aj svojim deťom. Aj to je dôvod, prečo im hovoríme, že darčeky nosí Ježiško. Pokiaľ v neho dieťa verí, jeho nadšenie a očakávanie sa môže veľmi jednoducho preniesť aj na rodičov. „Dospelí sa tak z prípravy sviatku môžu tešiť rovnako. Navyše, je to ideálny čas na trávenie voľných chvíľ práve so svojimi potomkami a robenie spoločných aktivít,“ dodáva Madro.

Prečo deti veria?

Najdôveryhodnejším zdrojom informácií bývajú pre deti práve rodičia. Predstavujú pre ne vzor toho, ako žiť. Keď je dieťa menšie, nevie toho o svete veľa. Celú jeho predstavu o tom, ako život funguje, mu vytvárajú rodičia a pomáhajú mu zorientovať sa. Preto ak rodič povie, že darčeky pod stromček nosí Ježiško, dieťa nemá dôvod mu neveriť. „To však neznamená, že dieťa nevie rozmýšľať racionálne alebo kriticky. Príde vek, keď už bude mať dostatok informácií na to, aby spoznalo rôzne skutočnosti z iného uhla pohľadu,“ vysvetľuje Madro. Ako teda zistí, že Ježiško darčeky nenosí?

Podľa psychológa na to väčšinou príde samo. Medzi siedmym až deviatym rokom dieťa stráca magické myslenie, teda spôsob ospravedlniť si mnohé veci vo svojej fantázii. Postupne si začína prepájať súvislosti o tom, čo je a čo nie je vo svete možné. Či už je to za pomoci spolužiakov, internetu, knihy alebo nejakého filmu, deti si dokážu získané informácie vyselektovať, pospájať a posúdiť samy. Rozhodujú sa, ktoré z nadobudnutých poznatkov sú v ich vlastnom svete pravdepodobné a ktoré skutočnosti im dávajú zmysel.

Ak sa dieťa rozhodne, že chce poznať, ako sa veci naozaj majú, pravdepodobne sa príde poradiť s rodičmi. Ak ste v role rodiča, na začiatok konverzácie by ste sa mali opýtať niekoľko otázok, ktorými si overíte, či je dieťa naozaj pripravené. „Bolo by dobré sa ich opýtať, či sa o tom naozaj chcú rozprávať, čo by chceli vedieť alebo čo by chceli práve v tejto chvíli počuť,“ vysvetľuje Madro.

Niekedy je lepšie, ak na to prídu deti samy

Skôr či neskôr si každé dieťa uvedomí, že Ježiško darčeky nenosí. Je v poriadku nechať mu toľko času, koľko potrebuje. Je už len na dieťati, či sa rozhodne podržať si túto fantáziu trošku dlhšie alebo príde za rodičom s informáciou, že už pozná „pravdu“. V mnohých prípadoch je lepšie, ak svojim potomkom necháme čas na to, aby túto skutočnosť zistili samy. Každý z nich je jedinečný, preto by sme mali nechať na nich, kedy budú ochotní vzdať sa svojej fantázie.

„Ak sa rodič aj napriek tomu rozhodne o tom rozprávať, s dieťaťom by mal diskutovať otvorene a úprimne. Je dôležité nechať mu najmä čas na spracovanie informácie,“ vysvetľuje Madro. Tiež je na mieste pýtať sa ho, čo by o tejto problematike chcelo vedieť alebo či nie je niečo, čo by nám chcelo povedať. Ako pri orientovaní sa vo svete dieťa potrebuje našu podporu a pomoc, rovnako ju môže potrebovať aj pri objavení tohto tajomstva. Preto je podľa psychológa dôležité sa o tom porozprávať a nájsť spoločné riešenia, vysvetliť mu, ako to vo svete funguje.

Ak dieťa samo od seba uverí, že Ježiško darčeky nenosí, pravdepodobne to už počulo z viacerých zdrojov. Našlo si dostatok dôkazov a vyhodnotilo, že to tak zrejme bude. Premýšľalo nad tým a došlo k rozhodnutiu. Preto ak to už raz vie, nie je veľmi vhodné presviedčať ho o opaku. Emócie, ktoré to môže vyvolať, sú rôzne. Zaujímavé je, že niekedy bývajú rodičia smutnejší ako ich potomkovia.

Každá rodina má iné zvyky

Nie všetkým deťom rodičia vravia, že darčeky nosí Ježiško. Niektoré vedia, že balíčky spod stromčeka sú od rodičov či iných členov rodiny, a je to pre nich prirodzený fakt. Konflikty však pre ne môžu nastať v kolektíve detí, ktoré veria, že darčeky pod stromček nosí nadprirodzená bytosť. Či sú už presvedčení o jednom alebo o druhom, v oboch prípadoch sú zdrojom tejto informácie rodičia. Každé z nich totiž verí, že práve ten jeho otec a matka ich neklamú a vedia, ako funguje svet. Preto môže v skupine vzniknúť hádka o to, kde je naozaj pravda.

V takom prípade je správna reakcia pedagóga kľúčová. Vedkyňa Kelsey Johnson napísala príspevok pre portál washingtonpost.com, kde sa podelila o skúsenosť svojej dcéry, ktorá už od mala vedela, že darčeky pod stromček dávajú rodičia. V prvom ročníku sa pohádala so spolužiačkou, pretože tá verila, že ich nosí Santa. Pre vyriešenie tohto problému sa dievčatá obrátili na triednu učiteľku. Tá mala možnosť reagovať naozaj rôznymi spôsobmi. Mohla im napríklad povedať, že toto je otázka, ktorú by sa mali opýtať svojich rodičov. Učiteľka však odpovedala, že Santa naozaj existuje. Dcéru vedkyne táto situácia strápnila a nahnevala zároveň. Kelsey Johnson dodáva, že možno sa to zdá ako maličkosť, no v skutočnosti táto skúsenosť podkopala autoritu učiteľky ako zdroj hodnoverných informácií pre zvyšok školského roka.

Či už naše deti veria v jedno alebo druhé, dôležitá je komunikácia. Väčšina z nás si na čas Vianoc zo svojho detstva vždy spomína v dobrom. Bolo to čarovné obdobie, keď sme nemuseli nič pripravovať, nespájalo sa s ním toľko stresu, zhonu, starostí. Vedeli sme si ho užiť a každá vec pre nás bola kúzelná. Je preto prirodzené, že na tento čas spomíname v dobrom. Aj napriek tomu, že teraz už všetci vieme, ako sa objavujú darčeky pod stromčekom, nestratili sme pocit mágie a zázračna. Aj keď Vianoce slávi väčšina ľudí na Slovensku, dalo by sa povedať, že každá rodina má iné zvyky. Väčšinou si ich prinášame z našich rodín, ale, samozrejme, niekedy sa ich rozhodneme upraviť alebo pozmeniť. A nech už slávime Vianoce akokoľvek, podľa psychológa Madra je najdôležitejšie to, aby nám tieto zvyky vyhovovali.

„Skôr či neskôr si každé dieťa uvedomí, že Ježiško darčeky nenosí. “

Skúste zaloviť v pamäti - ako ste zistili, že Ježiško darčeky nenosí?

Hádam sa vám pri čítaní vybavili spomienky na vaše detstvo v období Vianoc. Určite máte vlastné skúsenosti aj s týmto veľkým zistením a možno si ho rovnako, ako aj ja, nepamätáte. Ja som pri písaní zozbierala zopár zážitkov od mojich priateľov, ktorí na to, že Ježiško darčeky nenosí, prišli celkom zábavným spôsobom. A ako ste sa to dozvedeli vy?

Marika: Mamina povedala, že nevie, čo má kúpiť bratovi. Skrátka sa predo mnou preriekla. Lenže ja som bola veľmi inteligentná, preto som sa jej spýtala, prečo mu chce kupovať darček. Veď nemá ani narodeniny, ani meniny. Keď mi to povedala, bola som v škôlke strašne namyslená, lebo tí hlupáci nemali ani tušenia. Nebola som vôbec smutná. Tešila som sa z toho, že už môžem byť aj ja zasvätená do tohto klamstva. Cítila som sa naozaj špeciálne, akoby som viac prešla do sveta dospelých.

Paťka: Popravde si to nepamätám presne. Tuším mi to povedala spolužiačka v škole, ako keby to bola normálna vec, ktorú všetci vedia. Ja som nechcela byť out, tak som sa tvárila, že aj ja to viem.

Andrej: Keď k nám mal prísť Ježiško dať darčeky, museli sme sa so sestrou schovať do kúpeľne. Vždy som počul, ako mama šuchoce s vecami, no myslel som si, že Ježiška iba vyzerá. Keď nás nakoniec pustili k stromčeku, môj otec ešte „nenápadne“ doniesol jednu tašku. Ja som si to ale všimol, a preto som vyletel so slovami: „To ste kúpili vy! Žiadny Ježiško nie je!“ (Smiech.) Nemal som z toho depky. Bol som práveže rád, že nám žiadny cudzí Ježiško nelezie po streche a nechodí po byte.

Freddy: Raz som bol s mojím tatom nakupovať pred Vianocami. Práve zháňal niečo pre moju maminu. Zo srandy som sa ho opýtal, či jej zháňa darček na Vianoce, a jemu to proste ušlo. Mal som osem a bolo načase, aby mi to už niekto povedal.

Luky: V starom byte mamina každý rok tesne pred skončením večere išla na záchod. V skutočnosti len ukladala darčeky pod stromček. V novom dome to však nevychádzalo, pretože dvere do kúpeľne boli v kuchyni. Preto keď povedala, že ide niečo pozrieť do obývačky, prišiel som na to. Spočiatku to bol pre mňa smutný moment, no aspoň som pochopil celú myšlienku za tým.

Vyšlo v čísle: 9 | Zima 2020 >

Všetky čísla: O Magazíne >