Text: Magdaléna Švecová, Ilustrácie: Bessa

Často si myslíme, že ľudia s hendikepom nežijú skutočný život a že o veľa vecí prichádzajú. Pár chvíľ strávených s Trnavčanom Júliusom Bartekom ma však presvedčilo o pravom opaku. Mám pocit, že nevidiaci ľudia žijú život oveľa intenzívnejšie a vedia sa tešiť aj z maličkostí. Kontakt s okolitým svetom nestrácajú, práve naopak, sami sa snažia začleniť.

Nedávno som sa úplnou náhodou ocitla v Levoči. Obdivovala som miestne pamiatky, keď som zrazu zahliadla muža s bielou paličkou, ktorý nevedel trafiť na cestu a blúdil medzi trávnatou plochou a vozovkou. Bála som sa, aby ho nezrazilo auto, a tak som k nemu z diaľky pristúpila a spýtala som sa, či potrebuje pomoc. „Mal by som sa dostať k pošte,“ povedal. Keďže som nemala ani len potuchy, kde to je, musel mi to vysvetliť. Chytil sa ma a odviedla som ho na chodník. Už ani presne neviem ako, ale dostali sme sa, kam potreboval. Bol to pre mňa obrovský stres, pretože reálne neviem, ako sa v takejto situácii zachovať.

Orientácia je najťažšia

Pohyb v priestore môže byť pre nevidiacich náročný. Aj keď sú im ulice prispôsobené, napríklad vodiacimi líniami v podobe jarčekov alebo ozvučenými semaformi, tento systém nie je úplne stopercentný. „Jarčeky sú dosť plytké kvôli vozíčkarom,“ hovorí Július a ja mu odpovedám, že keď stojím na semafore, nikdy neviem, kedy môžem ísť len na základe tikania, zvlášť keď sú dva semafory na jednom ostrovčeku. Július priznáva, že je to ťažké. 

Nevidiaci majú síce možnosť ísť na kurz priestorovej orientácie, ale v praxi to nie je vždy jednoduché a po jeho absolvovaní sa musia naučiť pohybovať po pravidelných trasách v mieste bydliska. Július pracuje v trnavskej knižnici, kde sa dokáže pohybovať aj bez paličky, rovnako aj doma. Trojkilometrovú cestu do zamestnania mal tiež nacvičenú. „Trnava sa začala v istom momente rozkopávať, a tak to už nie je úplne bezpečné,“ vysvetľuje. Preto radšej používa taxík alebo ho odvezú šoféri z pizzérie, ktorá sídli v jeho garáži. 

Aj na prechádzku ide radšej so sprievodom, ktorý dokáže veľmi dobre zastúpiť pes. Július voľakedy takého mal. „Volala sa Kety a bola to vlčiačka. Priletela sem lietadlom z Prahy spolu s trénerom, ktorý ju cvičil. Už na druhýkrát si zapamätala celú trasu do práce. Dokonca ma vedela vyviesť aj spomedzi stoličiek na terase kaviarne,“ spomína na psíka. Bohužiaľ, v súčasnosti je vlastniť vycvičeného psa finančne náročné, takže Július sa spolieha na paličku alebo pomoc ostatných. Mimochodom, aj používanie slepeckej palice má svoje pravidlá. „Volá sa to kyvadlová technika. Podľa toho, ktorou nohou chcem vykročiť, tam klepnem paličkou. Musím vždy ísť po pravej strane a držať si nejakú vodiacu líniu, napríklad budovu alebo trávnik či obrubník,“ vysvetľuje. 

Zachránila ich digitalizácia

Počítač je pre nás vidiacich predovšetkým vizuálny nástroj. Píšeme na ňom, lajkujeme fotky a pozeráme filmy, no zabúdame, že má aj svoju audio stránku. Oveľa viac než nám, pomáha  nevidiacim, a to vďaka zvuku, respektíve hlasovému výstupu. „Počítače boli pre nás spása,“ priznáva Július. Pre nevidiacich existuje špeciálny program, ktorý dokáže prečítať väčšinu obsahu v počítači i na internete. Aj tento text posielam Júliusovi na mail, aby ho autorizoval. Július väčšinu spravodajstva a noviniek získava práve z onlinových médií, ale na sociálne siete sa ešte len chystá. Rovnako ozvučený je aj mobilný telefón, poprípade smartfón. Keď vám niekto volá, telefón hlási meno volajúceho. Július už dávno absolvoval kurz strojopisu a aj na telefóne má qwerty klávesnicu, takže písanie zvláda úplne normálne. 

„Digitalizácia mi veľmi uľahčila život,“ hodnotí knihovník a spomína na školské časy, keď si všetko písal na špeciálnom Pichtovom stroji v bodovom písme. Stroj na Braillovo písmo má len sedem kláves, takže to na základnej škole v Levoči stíhal. Aj na gymnáziu, ktoré absolvoval v Trnave ako jediný nevidiaci v ročníku, písal v bodovom písme. „Pani profesorka slovenčiny mi nahrávala niektorých slovenských autorov, aby som ich mohol počúvať, a aj spolužiaci mi nahrávali pasáže z učebníc nemčiny či ruštiny,“ spomína. Na Univerzite Komenského, kde Július študoval filozofiu, si už ale prednášky musel nahrávať. „Potom som ich z kaziet prehrával na cievkový magnetofón, lebo som nemal toľko kaziet. Zároveň som robil službu aj ostatným spolužiakom, ktorí nestíhali písať poznámky ručne,“ dodáva. Pri písaní diplomovej práce sa Július tiež poriadne zapotil. Najmä otec mu musel potrebnú literatúru nahrávať, z čoho si Július vytváral poznámky a tie potom diktoval otcovi. „Dnes to už majú nevidiaci ľahšie, môžu používať notebooky. Existuje aj skener, ktorý nasníma potrebné strany, a potom ich OCR program prečíta aj v takomto formáte,“ odhaľuje kúsok z technického sveta, ktorý pre nás nie je taký bežný. Budúcnosťou je podľa Júliusa smart domácnosť, čo znamená, že všetky spotrebiče dokážu mať zabudovaný operačný systém, a tým aj zvukový výstup. Sám rozmýšľa o zakúpení takej chladničky a aktuálne vlastní varného robota.

Možné je všetko

Ako hovorí sám Július, nevidiaci dokážu všetko, akurát im treba veľa vecí prispôsobovať. Na to existuje množstvo pomôcok. Július mi ukazuje napríklad meter s dierkami na každom centimetri. Okrúhle čísla majú dve dierky. Aj na peniaze majú nevidiaci šablónu, ktorá rozoznáva bankovky podľa dĺžky a podobne sa dajú rozoznať aj mince. „Eurá majú rozdielne vrúbkovanie na obvode, takže ich dokážem rozoznať aj bez šablóny,“ prezradil Július, aj keď väčšinu platieb realizuje kartou alebo internet bankingom. Najviac ma zaujal colortest, čo je stroj, ktorý po priložení na predmet identifikuje jeho farbu a presný odtieň. Nevidiaci ho používajú najmä na oblečenie. Ako dieťa dokonca zvykol kresliť pastelkami, ktoré zanechávali vypuklejšie línie. Z množstva aktivít, ktoré nie sú pre nevidiacich ničím výnimočným, spomeniem šitie, varenie či hranie futbalu. „Na základke sa chalani hrali futbal s loptou, v ktorej bol hrach, aby počuli, kam ju kopli. Dokonca môžeme aj strieľať na terč, ktorý je tiež ozvučený,“ hovorí Július a dodáva, že predmety sú buď so zvukovým efektom, alebo by mali mať plastický tvar. Dotykové sporáky či iné spotrebiče nie sú vhodné a aj práčka je lepšia s tlačidlami a ovládacími kolieskami. 

Všetky tieto pomôcky vychádzajú práve z toho, že zrak, ktorým človek pokrýva 80 % vnemov, nahrádza nevidiaci hmatom a sluchom. Tieto zmysly sa po strate zraku zdokonalia a vycibria. Júliusov otec bol akademický maliar a vytváral rôzne plastiky.  „Zvykol mi ich dávať ohmatať, či sú dobrými replikami skutočnosti. Pamätám si napríklad dielo v Báhoni pozostávajúce z oka a ruky,“ vysvetľuje. Prvý dojem si zas Július urobí na základe hlasu. Keď mu spolužiaci na gymnáziu ponúkli, aby si ohmatal ich tváre, odmietol. Neprišlo mu to až také dôležité. Dôležitá je aj pamäť. Július mi hovorí, že nevidiaci sa vedia poriadne nahnevať, ak im doma poprehadzujú veci, ktoré mali určitým spôsobom usporiadané a nevedia ich nájsť. Stabilné miesto akéhokoľvek predmetu je pre nevidiaceho alfou a omegou. A či dokáže používať svoje podvedomie a spomienky? „Sníva sa mi a určité povedomie napríklad o teréne mám. Keď niekam v sne idem, zväčša sám. Ale často sa vraciam na príjemné miesta a udalosti, napríklad na úplne prvú stretávku z gymnázia či dovolenky v zahraničí. Alebo ako sedím počas doktorátu sám na prednáške, aj keď reálne som si ho robil z domu,“ vymenúva. 

Príklad pre všetkých

Július je veľmi aktívny človek a v živote nikdy nezaháľal. Aspoň ja mám z neho ten pocit.  Už 26 rokov pracuje na oddelení slabozrakých a nevidiacich v Knižnici Juraja Fándlyho. Má na starosti 550 slovenských a 120 českých titulov na kazetách, o ktoré je stále záujem. Okrem toho aj 980 CD. „Pre nevidiacich organizujeme raz do mesiaca aj premietanie filmov so špeciálnymi titulkami,“ opisuje Július. Zamestnať sa ako nevidiaci absolvent filozofie nebolo ľahké, stretol sa aj s diskrimináciou. Aj keď otec si ho predstavoval ako vedeckého pracovníka, jeho aktivita v knižnici baví a súvisí s tým, čo vyštudoval. „V detstve som mal blízko k zoológii a biológii, bavili ma rôzne pokusy. V lete som vždy zbieral slimáky či chrústy, dokonca mi spolužiaci na gympli dali kanárika. Nevidiaci môžu mať zvieratá, ktoré sa dajú držať. Tiež som už od detstva pestoval rastlinky.“ Riaditeľ gymnázia mu však neodporučil študovať biológiu, lebo sa tam pracuje s mikroskopom, tak si vybral filozofiu. Do školy dochádzal s mamou, no doktorandské štúdium už robil individuálne z domu. Ako jeden z mála spolužiakov si nevybral ako tému záverečnej práce marxistické teórie, ale išiel radšej smerom ku Kantovi či Hegelovi a estetike. „Zaujímalo ma chápanie aktivity estetického subjektu,“ hovorí a ja s obdivom prikyvujem, lebo estetika bola pre mňa vždy ťažká na pochopenie. 

Július je aktívny v rámci komunity nevidiacich. Stihol pôsobiť ako člen redakčnej rady, kde mal na starosti časopis Mladosť pre mládež.  „Články som preberal najmä z iných časopisov a musel som ich veru skracovať. V bodovom písme by boli príliš dlhé,“ smeje sa. Július sa tiež podieľal na školení nevidiacich, napríklad v bodovom písme. V súčasnosti organizuje v rámci knižnice pravidelné vzdelávacie podujatie Žijú medzi nami, za ktoré získal ocenenie a uznanie Trnavského samosprávneho kraja. „Deti na tejto besede vidia nevidiaceho často po prvýkrát. Chceme im vysvetliť, aby nevidiacich nepovažovali za zvláštnych a aby sa im nebáli pomôcť. Deti reagujú veľmi dobre,“ opisuje podujatie Július. 

Knihovník nezaháľa ani v súkromí. Rád počúva rockovú hudbu, čo mu zostalo ešte z mladých čias. Okrem toho miluje svoje rastliny, pestuje najmä citrusy. „Krásne voňajú,“ odôvodňuje voľbu tejto flóry vo svojom príbytku. A čo číta? „Obuvník chodí bosý,“ smeje sa s tým, že mu na literatúru nezostáva toľko času. Obdobie pandémie je vo všeobecnosti ponuré. Chýbajú mu kolegovia a spoločenský kontakt. „Jedna kolegyňa sa u mňa zastaví raz do týždňa a ideme sa prejsť. Problém je aj s nákupmi, lebo nemám s kým chodiť, aj keď mesto ponúka donášku,“ hodnotí aktuálnu situáciu s tým, že s nákupmi je problém aj počas normálneho stavu. Supermarkety sú príliš veľké a ťažko sa v nich orientuje. „Aj my chceme mať možnosť voľby a ohmatať si ovocie či zeleninu, ktorú by sme si chceli kúpiť alebo vybrať značku mlieka,“  vysvetľuje. Na to však potrebujú trpezlivý sprievod. 

Stále je to ťažké

Július nikdy nebral svoj zdravotný stav tragicky, jednoducho sa s tým zmieril, keďže problémy mal od narodenia. Svoj život obetoval pomoci zrakovo postihnutým. „Horšie je to u tých, ktorí stratia zrak počas života. Im trvá dlhšie, kým sa naučia bodové písmo alebo orientáciu. Tiež je to ťažšie po psychickej stránke,“ vysvetľuje. Sám má šťastie, že má prácu, ktorá ho napĺňa a podieľa sa tak na budovaní spoločnosti. Ako sám hovorí, niektorí nevidiaci majú problém uplatniť sa, lebo povolania, ktoré mohli vykonávať, ako napríklad telefónny operátor, vymizli. Postupne boli tiež zatvorené všetky väčšie firmy, ktoré zamestnávali nevidiacich, ako napríklad Integra. Remeslá (napríklad kníhviazačstvo), ktoré sa často zvyknú učiť na stredných školách pre nevidiacich, tiež nie sú na trhu žiadané. Sú však aj výnimky. „Kefári robia metly doma a aj keď na tom nezbohatnú, aspoň si privyrobia,“ hodnotí situáciu. 

Nevidiaci majú celkovo podľa Júliusa dva veľké deficity, a to v prístupe k informáciám a v orientácii. Ten prvý je čiastočne vyriešený digitalizáciou a informatizáciou, aj keď nie každý nevidiaci má počítač či smartfón. Neobmedzený pohyb je však stále komplikovaný, predovšetkým na neznámom mieste. Deti, ktoré chodia k nemu na besedy, berú nevidiacich po vysvetlení úplne normálne, a to by sme mali robiť aj my. Stačí im pomôcť, keď vidíme, že ju potrebujú. „Treba prísť naozaj blízko a priamo sa opýtať, či tú pomoc nevidiaci potrebuje. Ak áno, mal by sa vás nevidiaci chytiť za lakeť a vy by ste mali ísť trošku vopred, viesť ho a netlačiť ho pred sebou. Keď sa opýta, kam ideme, nehovorte tam, ale určite smer doprava alebo doľava,“ radí Július. Nabudúce, keď budem v Levoči, už budem vedieť. A vďaka rozhovoru s Júliusom už viem, ako nastaviť vzťah s nevidiacimi. Brať ich treba ako úplne bežných ľudí, s úctou, rešpektom a ponukou pomoci, keď to potrebujú.

***

Vyšlo v čísle: 7 | Leto 2020 >

Všetky čísla: O Magazíne >