„Sodoma, gomora, velebnosti!“

TEXT: EVA KOPECKÁ, Ilustrácie: bessa

„Sodoma, gomora, velebnosti!“ Bolo to na konci osemdesiatych rokov, keď česká komédia Slunce, seno a pár facek režiséra Zděnka Trošku žala úspechy v kinách. Neboli to len hlášky z filmu, ktoré postupne zľudoveli v celom Československu. Veľký ohlas vyvolala aj scéna, kde si dedinské babky s farárom Otíkom omylom pozreli videokazetu s nemeckým pornom. Režisér ju špeciálne natočil pre tento film a dokonca bol kvôli tomu predvolaný na políciu. Prístup k obsahu pre dospelých nebol v bývalom režime samozrejmosťou. Dnes na to stačí len pár klikov na internete.

Dokrčený časopis pod posteľou, plagát potajomky nalepený v šatni alebo poškriabaná VHS, ktorú sme našli za plentou vo videopožičovni či kúpili na burze. Dnes sa k pornografickému obsahu dostávame v anonymnom bezpečí domova, kde máme k dispozícii nekonečný online katalóg obrázkov a videí kedykoľvek. Erotika a sexualita nás zaujímajú už od nepamäti a máme potrebu konzumovať tento obsah, odkedy začal vznikať.

„Po stáročia sa tvorilo veľa umenia za účelom vzrušenia a domáceho uspokojenia zberateľa. Mnohé z prvých kresieb, ktoré vznikali na Gutenbergovej tlačiarni v 15. storočí, mali erotický charakter. V galériách dnes vidíme nahé ženy na historických plátnach, pričom sa ale už nehovorí, že prvotní majitelia mali tieto obrazy aj pre pošteklenie. Keď sa sformovala optika a fotografia, ľudia z vyšších vrstiev si dávali zhotovovať vlastné akty. Sme sexuálne bytosti, naša sexualita je prirodzenou súčasťou života a prejavuje sa mnohými spôsobmi,“ hovorí Veronika Valkovičová, analytička a výskumníčka na Inštitúte pre výskum práce a rodiny. Nemôžeme jasne hovoriť o tom, že by sa oddelila pornografia od umenia, keďže už predtým obsah, ktorý dnes považujeme za umelecký, vznikal s pornografickým zámerom. Za posledných 50 rokov sa podľa nej ale vytvoril samostatný žáner, ktorý dnes označujeme za pornografiu, pričom sa rozšíril prístup k tomuto obsahu.

„Jedným z hlavných prvkov na pochopenie kultúry je jej pornografia. Každá kultúra má totiž vlastný spôsob zobrazovania sexuálnych túžob, ktoré sú medzi sebou odlišné tak, ako gastronomické špeciality,“ povedal Liam Neeson vo filme Kinsey (2004) vo chvíli, keď záber kamery prechádzal po starobylých čiernobielych obrázkoch a fotografiách so sexuálnymi výjavmi. V životopisnom filme stvárnil profesora Alfreda Kinseyho, ktorý sa v prvej polovici 20. storočia preslávil otvorenou štúdiou ľudského správania pri tej najobľúbenejšej činnosti a ľudskej sexuality vôbec. Kinsey za svoj život vydal niekoľko uznávaných publikácií, ktoré vo vtedajšej spoločnosti vyvolali rozruch svojou otvorenosťou, lebo všetko okolo sexu bolo považované za veľké tabu. 

Konzumácia pornografie v súkromí nie je trestná

Kým bol tento obsah len „zábavkou“ elít, nebol dôvod do jeho konzumácie zasahovať. Keď sa však aj vďaka vývoju technológií dostal k masám, museli sa ním zaoberať aj na štátnej úrovni. Politici začali definovať, čo je morálne a čo nie je, a vytvorili právne medze, v rámci ktorých môžu bežní ľudia s pornografickým obsahom narábať. „V tomto ohľade sme na tom rovnako ako iné liberálne demokracie v Európe s voľným trhom. Konzumácia doma v súkromí je absolútne nedotknuteľná vec, pokiaľ ide o obsah, do ktorého sú konsenzuálne zapojení dospelí ľudia. Ak by išlo o detskú pornografiu, tak jej prechovávanie je na Slovensku trestné, rovnako ako jej produkcia aj šírenie. Rovnako je trestná výroba pornografie, ktorej súčasťou by bolo obchodovanie s ľuďmi,“ dodáva Valkovičová. 

Právne normy však nič nehovoria o tom, aký typ kontaktu ľudia s týmto obsahom skutočne majú. Humanitné a spoločenské vedy skúmajú, ako pornografická produkcia vplýva na náš život. Fínska sociologička Susanna Paasonen napríklad hovorí o koncepte tzv. pornifikácie, teda o prenikaní pornografickej produkcie do mainstreamovej kultúry. Dnes sú všeobecne známe referencie na pornoprodukciu, ako napr. striptérske topánky či porno gauč. Z pornoherečiek sa stávajú aj známe influencerky na sociálnych sieťach alebo sú obsadzované aj  do reklám a iných filmov. Mia Khalifa je napríklad obľúbená aj medzi ľuďmi, ktorí nikdy nevideli jej videá pre dospelých. Dnes sa živí športovým komentovaním a jej majetok sa odhaduje na pol milióna amerických dolárov.

To, čo chcem, je tu hneď a teraz bez stigmy okolia

Sexualita spojená s verejným priestorom bola desaťročia problémom vo východnej aj v západnej Európe. Podľa analytičky išlo najmä o stigmatizovanú, mimomanželskú sexualitu, ktorá sa uskutočňovala práve vo verejnom priestore. „Lenže stigma sexuality fungovala ešte aj v 70. a 80. rokoch, keď už sa točili celovečerné pornografické filmy. Tie sa potom premietali v kinách v nebezpečných štvrtiach. Keď prišla možnosť, ako priniesť pornografiu domov (najprv cez videokazety, potom vďaka internetu), porno priemysel na ten vlak naskočil a vždy podnecoval rozvoj technológie. Vznikli platobné brány a tie umožnili nákup erotického obsahu na internete. Už fakt nikam nemusíme chodiť, sme v bezpečí a nikto sa o našich túžbach nemusí nikdy dozvedieť.“

Dnes sme síce otvorenejší a vnímame aj veci, ktoré boli v minulosti tabu, ale stále sme v podstate hanbliví. Majoritná časť spoločnosti priznáva potrebu užiť si sexualitu v intimite, bez svedkov. Juraj Malíček, estetik a teoretik popkultúry, hovorí o generačnej záležitosti. „Som ešte súčasťou generácie, pre ktorú je nepohodlné verejne otvárať dvere spálne. Prirodzene sa potrebujeme zahaľovať, genitálie sú totiž zraniteľné a prakticky sme si ich začali skrývať. Aj v momente, keď sa ľudia pária, sú zraniteľní. Vybudovali sme si pritom  bariéru studu. Tú zaťažuje dedičný hriech, teda nánosy, ktoré odkazujú k sexualite ako k čomusi, čo je nečisté.“ 

Pornografia mala najprv v spoločnosti povesť špinavej zábavy, na ktorú sa mohlo moralizátorsky ukazovať prstom. Podľa analytičky Valkovičovej sa pohľad na ňu preorientoval z „hriešnosti“ (pornografia a masturbácia sú hriech) na rétoriku zdravia a bezpečnosti. Teraz sa sústreďuje najmä na ochranu detí a mladých ľudí pred toxickým správaním, ktoré môže pornografia pri jej konzumovaní vyvolať. Na Slovensku ale v zásade neexistuje efektívne implementované vzdelávanie sexuálnej výchovy. „Nepozerajte to!“ na účinnú prevenciu nestačí.

Skoro všetci porno pozeráme, ale nikto to neprizná 

Pornografia je podľa Malíčka záležitosťou fyziologickej reakcie. „Je to čisto pragmatický žáner, ktorý slúži na vzbudzovanie sexuálneho vzrušenia. Nevieme sa brániť podnetom tohto typu, lebo to neovplyvňujeme našou racionalitou. Strácame nad nimi kontrolu, a preto sme to radšej vytesnili. Aby nám pornografia naďalej slúžila ako nástroj fyzickej túžby, musí zostať aspoň zdanlivo skrytá.“ 

Keby sme natočili to, čo sa bežne odohráva v našich spálňach, nebude to divácky atraktívne. „Normálna súlož ako taká už nikoho nezaujíma. Zostane len estetický problém, ako ukazovať to, čo bežne nie je vidieť, a ten sa vyrieši filmárskym postupom. Keď človek pozerá porno, tak ide už o nadstavbové praktiky, ktoré nie sú v reálnom živote bežné. Vznikajú emocionálne vyprázdnené, odosobnené deje, ktoré môžu pripomínať viac atletický výkon než bežný styk. Strácame morálne zásady a sex posúvame do pozície spotrebného tovaru,“ dodáva Malíček. O pornografii sa celkom bežne prednáša aj na akademickej pôde, ale neukazuje sa. „Tieto prednášky sú najnavštevovanejšie, ale ľudia odchádzajú najsklamanejší. Teória je dobrá, ale nudná. Nie sú tam totiž videoukážky.“ 

Od 70. rokov sa podľa neho v bežnej kinematografii začali objavovať komerčné tituly s explicitnými pornografickými scénami. Dostali sa k bežným divákom a prelamovali rôzne sexuálne tabu. Snímky však dnes nenájdeme na erotickom kanáli, ale skôr v programe filmového klubu pre náročného diváka. Je to prípad aj francúzsko-japonskej snímky Korida lásky, ktorá ako jedna z prvých priamo zobrazila feláciu. Voľakedy kvôli nej chodili muži do verejných domov. Dnes predstavuje praktiku, ktorá sa stala bežnou súčasťou nášho sexuálneho repertoáru. „Práve vďaka pornu sme v našej intimite už ochotní robiť aj veci, ktoré by sme inak nerobili.“

Pornografický priemysel teda ponúka produkt, ktorý nás môže reálne uspokojiť. Je to produkt ako každý iný, prispôsobil sa dobe a vytvoril špecifikácie aj pre LGBTI komunitu. Väčšina európskych štátov akceptuje, že takýto biznis existuje, ale je pod drobnohľadom, aby v ňom nedochádzalo k zásadnému porušovaniu ľudských práv. V USA si pornografický priemysel prešiel dekádami súdnych sporov, až kým sa nedohodlo, že produkcia pornografie spadá pod slobodu prejavu. Odkazuje na to napríklad aj film Ľud vs. Larry Flint. Od 90. rokov 20. storočia vznikajú aj produkčné spoločnosti, ktoré sa snažia bojovať proti vykorisťujúcim a hanlivým praktikám voči ženám a ženskej sexualite, ktorá sa primárne zobrazuje ako pasívna a submisívna. „V tomto prípade hovoríme o tzv. etickom alebo dokonca feministickom porne. Znamená to, že herci a herečky participujú iba na takých praktikách, na akých chcú. Ich zmluvy sú férovejšie a stabilnejšie. Táto produkcia sa ale nedostane ku každému,“ dodáva Valkovičová.  

Koronavírus sa objavil aj vo filmoch pre dospelých

Produkčné spoločnosti posielajú svoje diela na špecializované festivaly (napr. Porn Film Festival v Berlíne, Salón Erótico v Barcelone) a súťažia o svojho Oscara (AVN Awards). Ten sa odovzdáva každoročne v Las Vegas a má viac než 100 kategórií. Najbližší festival k nám sa koná vo Viedni a má za sebou už dva ročníky. Ten tohtoročný bude namiesto apríla až v októbri, pretože ho organizátori presunuli kvôli koronakríze. 

Na situáciu okolo COVID-19 medzitým zareagovali viaceré videoportály a pripravili špeciálne ponuky so spoločným cieľom: „Doma pred obrazovkou se nenakazíte.“ Prispela k tomu práca z domu, obmedzený sociálny kontakt či povinná karanténa a situácia ovplyvnila aj sledovanie pornografie. Konzumovali sme ju vo vyššej miere a dlhší čas, tvrdí štúdia pornografického servera PornHub. Od 25. januára 2020 začali jeho užívatelia zadávať do vyhľadávača videí výraz „coronavirus“ alebo „covid“ a o pár mesiacov ich počet vzrástol na vyše 9 miliónov. Najviac dopytov na toto vyhľadávanie išlo práve zo Slovenska, pričom záujem Slovákov bol až o 119 % väčší než celosvetový priemer. Za nami nasledovali návštevníci z Bulharska, Írska, Malajzie a Srbska, ktorí sa tiež vydali po stopách koronavírusu v tomto kontexte. PornHub v marci otvoril dvere prémiovej sekcie na mesiac zadarmo. Zároveň na svojej stránke zverejnil aj konkrétne zdravotné organizácie a projekty, ktoré počas pandémie podporil. Online gigant zábavy pre dospelých pridal k tomu v apríli aj inštruktážne videá, kde pornohviezdy vysvetľovali dôležitosť správnej hygieny pri udržiavaní zdravého sexuálneho života. 

Okrem webových stránok sa pornografia začala udomácňovať aj na sociálnych sieťach. Ide o dobré komunikačné nástroje, ako ísť za svojou cieľovou skupinou, a využívajú ich produkčné spoločnosti aj jednotlivci (performeri). Väčšina hercov a herečiek je na Instagrame, TikToku alebo na portáli s plateným obsahom OnlyFans. „V roku 2017 zakázal erotický obsah Tumblr, čo bol veľký problém pre mnoho ľudí, ktorí produkovali svoj vlastný obsah bez produkčných spoločností. Twitter ho stále povoľuje a v posledných rokoch sa veľa debatuje o tom, či môže byť aj na Instagrame,“ hovorí Valkovičová. Do hry medzitým vstúpila aj virtuálna realita. Aj keď mnohí ľudia pri tejto téme zdvihnú varovný prst, nástup tohto odvetia nemôžu zastaviť. 

Pornografia na internete ako dostupná droga

„Keby z internetu zmizlo porno, tak by sa jeho obsah zmestil na desať diskov,“ začína svoje rozprávanie Martin Vrabko. Dnes majú spomienky 49-ročného profesionálneho fotografa na tento obsah trpkú príchuť. „Pamätám si, ako sme s tromi ďalšími spolužiakmi zo základnej školy s úžasom pozerali na pornočasopis objavený v skrini pod šatami rodičov.“ Absencia sexuálnej výchovy v detstve, vplyv rodiny, školy, ulice a kamarátov spôsobili, že dlhý čas tápal, čo ho napokon priviedlo k pornografii a postupne si od nej vytvoril závislosť. „Prišla ako dôsledok hladu po informáciách. Objavenie tohto kanálu bolo pre mňa vtedy jediným dostupným zdrojom. Keď som mal okolo dvadsať rokov, prišla éra internetu a to prvé, čo sa dostalo na svet, bolo tento obsah. Pri jeho sledovaní som vnímal vzrušenie len v hlave na úrovni fantázií a vášeň vo vzťahu, ktorý som vtedy mal, vyprchala.“ Rozhodol sa preto, že s tým niečo urobí. Natrafil na tantru, ktorej sa začal venovať naplno. „Zistil som, že je zaujímavejšie prežívať podnety na vlastnom tele ako v hlave. Trvalo to síce niekoľko rokov, ale zbavil som sa závislosti,“ dodáva. Dnes na tantrickej ceste zostal a vedie semináre na témy partnerského života a osobného rozvoja.  

Martin je jeden z mála ľudí, ktorí sa k závislosti od pornografie verejne priznali a našli si cestu von. Ako majú ale postupovať tí, ktorí sú v tom až po uši? Kedy sa vlastne človek stáva závislým? Odpovede aj na tieto otázky prináša rozhovor so sociálnym psychológom, doc. PhDr. Gabrielom Bianchim, CSc., z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV. Hoci sa pôvodne zaoberal životným prostredím a environmentálnou výchovou ako psychologickou problematikou, od polovice 90. rokov sa venuje téme sexuálneho zdravia a sexuálnej výchovy.

V súčasnosti sa zaoberá aj sexuálnym násilím medzi mladými ľuďmi a udržateľnosťou reprodukcie na Slovensku. Od roku 1997 Gabriel Bianchi so spolupracovníkmi organizuje medzinárodnú vedeckú konferenciu SEXUALITY. Jeho neoddeliteľným výskumným zameraním je presah sexuality a intimity do občianskeho priestoru a politík.

Prečo ľudia vyhľadávajú pornografiu? 

Konzumácia pornografie bola tradične a dodnes je prevažne mužskou záležitosťou.  Neznamená to však, že ženy pornografiu nekonzumujú, ale mužom omnoho viac zapadá do evolučného vzorca reprodukčných stratégií – hľadania sexuálnej rozmanitosti. Porovnávací výskum vo viac ako 50 krajinách, na ktorom sme participovali, potvrdil, že muži majú túto potrebu významne vyššiu ako ženy, a to bez ohľadu na kultúry a kontinenty. Dojemné sú historické verzie pornografie, ktoré vždy predstavovali prekročenie kultúrne a historicky danej hranice tabu. Keď si pozriete „pornofilmy“ z éry nemého filmu, pomyslíte si, že sú to nežné grotesky alebo ani neporozumiete, že ide o erotický obsah. 

Ako pornografia ovplyvňuje náš život? 

Sexuálna stimulácia, či už reálna alebo sprostredkovaná (teda pornografia), spôsobuje efekt „učenia“, teda podmieňovania. Vďaka nej získavame nutkanie zažívať sexuálne uspokojenie/orgazmus. Jej konzumovanie vytvára postupne závislosť, presne tak, ako sa stávame závislí od jedenia cukru, fajčenia, alkoholu, endorfínov a ďalších substancií. Je to nástroj, ktorým si sprostredkúvame ľahko, kdekoľvek a kedykoľvek prístupnú sexuálnu rozkoš. Umožňuje pre postmodernu typické „instant gratification“, čiže okamžité uspokojenie.

Čo sa deje potom v oblasti intimity? Prejavuje sa to vo vzťahu k partnerke/partnerovi?

Rozkoš pri konzumácii pornografie je omnoho „plochejšia“ ako sexuálna rozkoš v partnerskom intímnom vzťahu. Postráda emočné posilnenie, vzájomnosť, uspokojenie z dávania a prijímania. Tieto emócie sú previazané so samotnou telesnou rozkošou, a preto sex milujúcich sa partnerov je neporovnateľne hlbší, intenzívnejší a viac uspokojivý ako technické „branie si“ rozkoše stimulovanej pornografiou. Výnimkou sú iba partnerské dvojice, ktoré úspešne integrovali pornostimuláciu do svojej milostnej integrácie. Ak však niekto začne samostatne konzumovať pornografiu v partnerskom milostnom vzťahu, je to skôr problém. Zdôvodnenie, že potrebuje viac stimulácie, lebo má viac libida ako partner/ka a nevystačí si s jeho/jej frekvenciou orgazmického uspokojenia, je problematické. Používanie pornostimulácie kontaminuje intimitu a skôr či neskôr sa pre vzťah stáva „toxickým“. Výrazne transformuje očakávania od sexu aj od vzťahu a od partnera/ky v ňom, a tým ovplyvňuje vzťah k sebe samému aj k partnerovi spôsobom, ktorý sa ťažko koriguje. Ide síce o naučené správanie, ale veľmi ťažko sa odúča.

Aké príznaky alebo zmeny v správaní si môžem všimnúť, keď mi už sledovanie tohto obsahu „prerastá cez hlavu“? Som vôbec schopný si to sám uvedomiť?

Najdôležitejším príznakom je, že to začne interferovať so sexuálnym uspokojením v reálnom sexe s partnerom. Rýchle, ľahké, vždy poruke, vždy iné/nové – to sú atribúty, ktorým ťažko konkuruje vzťah s človekom, ktorého individualitu a potreby chcem rešpektovať. Podobným deštruktívnym mechanizmom sa riadi aj konzumovanie sexu v prostitúcii – klienti často uvádzajú, že im to narúša schopnosť plnohodnotne sa sexuálne realizovať s partnerkou/partnerom. Spoločným menovateľom týchto problémov je oddelenie/odtrhnutie nežnosti od rozkoše. Navyše, z môjho výskumu hranice medzi chceným a nechceným v sexe dosť jednoznačne vyplýva, že pre mužov je pornografia „referenčnou hodnotou“ v sexe – chcú v reálnom sexe odskúšať to, čo videli/počuli v porne. A keďže to partnerka nevidela a neobdivuje, neraz je z toho pocit násilia.

Keď si priznám, že mám problém, čo by som mal urobiť alebo kde by som mal hľadať pomoc?

Najjednoduchšie je abstinovať. Na to nepotrebujeme žiadneho odborníka. Abstinenciou dosiahneme „odučenie sa“, oslabenie podmienenej nutkavosti. Zrejme nikdy neprestaneme byť závislí (podobne ako pri alkohole a fajčení), ale budeme schopní robiť slobodné rozhodnutia. Presne ako pri odvykaní si od fajčenia, spočiatku to trochu bolí, potom svrbí, potom pocukáva, ale pri pevnej vôli a dobrej motivácii – napr. túžbe po uspokojivom vzťahu – by sa to malo dať zvládnuť. Isto, pre ťažké prípady prichádza do úvahy psychoterapeut alebo aj psychiater.

***

Vyšlo v čísle: 7 | Leto 2020 >

Všetky čísla: O Magazíne >