Bola som týždeň offline a odporúčam to všetkým.

TEXT A FOTO: MAGDALÉNA ŠVECOVÁ, ILUSTRÁCIE: JOZEF ARPA

Nebudem nikoho nudiť konštatovaním, že to s internetom preháňame, sme od neho závislí a ako nám všetkým ničí životy. Internet dokáže poradiť, kde je najbližšia pošta, kedy mi ide autobus a mám tam po virtuálnej ruke všetkých svojich blízkych. Sme s ním zrastení, to je realita, ktorú je zbytočné naprávať. Ale zamysleli ste sa niekedy, ako by vyzeral váš život, keby ste boli offline? Ja som si to totiž na týždeň vyskúšala.

Opustiť virtuálny svet a sústrediť sa len na ten hmatateľný sa mi spočiatku zdal byť brilantný, ba až dobrodružný nápad. Keď túto tému vytiahnem pred známymi, budem zaujímavá a navyše to nebude nič ťažké. Nie som predsa typ človeka, ktorý všetko vešia na sociálne siete a mám rada chvíle, keď som bez internetu. 

Pár týždňov pred odchodom z digitálu si však začínam uvedomovať, že to predsa len nebude také romantické, ako som si vysnívala. Mám zamestnanie a záujmy, ktoré do značnej miery ovplyvňuje komunikácia online. Začínam si všímať, kde všade a na čo všetko používam internet, a desí ma, že bez Googlu nebudem schopná nič vybaviť, vyriešiť ani preveriť. Na druhej strane si uvedomujem, že to už trochu s „onlinovaním“ preháňam. Neblahej realite hraničiacej so závislosťou čelím v rôznych situáciách. Napríklad, keď ma bolia kĺby na palcoch z ustavičného skrolovania. Alarmujúce sú aj tri hodiny, ktoré v priemere trávim denne na smartfóne. Počítač a smart TV už radšej prirátavať nebudem, lebo súčet by určite narástol do dvojcifernej číslice. Termín tohto testu mojej pevnej vôle preto dôsledne odkladám a čakám na vhodnú chvíľu, ktorá, ako to už vo väčšine životných výziev býva, neprichádza. Uzávierka sa nezadržateľne blíži a ja musím konať. Od 20. do 26. januára idem offline. 

Pár dní pred začiatkom experimentu už ani veľmi nerozumiem, prečo som sa naň tak tešila. Nervozita stúpa, lebo kým pôjdem off, chcem toho stihnúť strašne veľa. Panika je viditeľná nielen na mojom podráždenom správaní k ostatným, ale aj telo si uvedomuje, že bude asi stres, a v bruchu sa mi točia nervózne motýliky. Nedeľa pred začiatkom experimentu sa nesie v pracovnom duchu. Keď človeka tlačí čas, tak si švihne. Niektoré veci si musím jednoducho nadrobiť, aby som sa vyhla okamžitej výpovedi. 

Dôležité je spomenúť, že dať sa do offline stavu nejde zo dňa na deň. Treba sa na to poctivo pripraviť. A tak si prepisujem celý môj Google kalendár do zošita a plánujem si také pracovné aktivity, ktoré nevyžadujú pripojenie na internet. Tu nastáva najväčší problém. V mojom počítači nie sú žiadne programy okrem Google Chrome. Všetko robím online, píšem do online editora, súbory mám v cloude a bez internetu si ani neviem pustiť hudbu. Tak si sťahujem všetky texty, s ktorými budem pracovať, do počítača spoločne s programom Open Office, ktorý mi bude simulovať moje milované Google Docs. Tiež si odpisujem adresy všetkých miest, ktoré sa chystám tento týždeň navštíviť, a samozrejme, vymieňam si telefónne čísla s ľuďmi, s ktorými mám stretnutia. 

Keď už mám nachystanú robotu, rýchlo zapínam Netflix, aby som mohla dokončiť sledovanie seriálu. Binge watching je moje hobby, a tak struhnem hneď tri časti, nech ma nedokončená zápletka nasledujúci týždeň už nepokúša. Nastavujem automatickú odpoveď na mail, píšem posledný status na Facebook o tom, že budem offline, a je polnoc. Zaspávam s obavou, že nasledujúci týždeň prídem o niečo dôležité. Sama to ale neviem pomenovať. Naozaj sa bojím toho, že mi bude niekto písať a ja mu nebudem môcť odpovedať? 

Deň prvý 

Predpokladala som, že bez internetu sa mi viditeľne zmenia rána. Tešila som sa, že stihnem napríklad umyť riad alebo vyniesť smeti, keď nebudem v posteli pol hodiny kontrolovať internety. No miesto toho som si pospala o 15 minút dlhšie. Aspoň viem, kde sú moje priority. Som však nervózna. Neviem, čo je na sociálnych sieťach a v e-maili nové, aj keď tam v podstate, okrem prívalu zadaní a  pracovných konverzácií, nikdy nič zaujímavé nie je. Aspoň som sa hneď zrána nevytočila. Mám taký zvyk púšťať si hudbu z YouTube alebo podcasty. Teraz je u mňa v byte ticho a páči sa mi. V škole máme dnes štátnice, tak sedím v komisii. Je to zdĺhavá procedúra, a tak mi v minulosti mnohokrát padol pohľad zo skúšaného študenta na mobil. Je to veru neslušné, ale som len človek. Moja pozornosť teraz ale nemá kam uniknúť. A tak dávam pozor, čo študenti hovoria, na 200 % – a vládzem až do posledného wannabe bakalára. Popoludní prichádza prvý trapas. Konzultujem bakalársku prácu s mojou študentkou a nedokážem si spomenúť na názvy projektov, ktoré by mala v bakalárke spomenúť. Google nemám, tak som trochu za neschopnú. Trochu dosť. Neviem si spomenúť ani na ďalšie veci, študentka bude musieť týždeň počkať. 

Prichádza aj prvá stresujúca situácia. Na konzultačky má prísť moja budúca diplomantka, ale nechodí. Číslo na ňu nemám, tak pátram po všetkých čertoch. Začínam byť trošku v strese, čo ak tu čakám zbytočne? Čo ak sme sa dohodli až na ďalší pondelok? Nakoniec však prišla. Vraj mi písala, že bude meškať, no dočkala sa len automatickej odpovede. Večer ma čaká stretko s kamošmi. S niektorými som sa nevidela dlhšie, tak sa celkom teším. Predpokladám ale, že budem vyvrheľ a budem sa poriadne nudiť, pretože všetci budú na telefónoch. Nechtiac meškám, pretože som si nemala ako pozrieť vlak, tak som prišla na stanicu podľa mojich matných spomienok na cestovný poriadok Bratislava – Trnava a späť. A na základe nich už vlak dávno odišiel. Asi sme fakt nevideli dlho, lebo mobily majú pekne odložené aj kamoši. Smejeme sa, rozprávame, počúvame sa. Idylka. Ani sa mi veľmi nechce skrolovať, tak mi je dobre. Keď sa máte s kým a o čom rozprávať, aj internet ide bokom. Skúška prichádza až pri fotografovaní. Kamoš fotil hromadnú selfie, ktorá bola veľmi pekná. Škoda, že ju nemôžem zavesiť a pohladiť si ego lajkmi. Večer v posteli rozmýšľam, či cítim nejakú zmenu. A veru hej. Som menej mentálne preťažená, cítim sa viac oddýchnuto, no na druhej strane je stále nervozita z toho, že mi niečo uniká. 

Deň druhý

Ďalší offline boj sa začína návštevou u lekára. Namiesto skrolovania alebo vybavovania mailov si čítam časopis. Prečítala som dva celé články, čo je úspech. V poslednom čase sa mi ťažko sústreďuje na dlhšie texty, lebo stále utekám na telefón a bezcieľne skrolujem. Neskôr si kupujem v stánku noviny, lebo už druhý deň neviem, čo sa deje. Pri raňajkách stíham dve veľké novinové strany. Sústredenie mi ale pokrivkáva, asi mi fakt mobil a neustály multitasking medzi realitou a digitálnym svetom nejako poškodil mozog, respektíve pozornosť. Niektoré vety si musím prečítať viackrát, a nie preto, že by som im nerozumela. Čaká ma nákup okuliarov v optike. Za normálnych okolností by mi ju odporučil Google a asi by som išla do najbližšej. Teraz stojím na Trojičnom a neviem, ktorým smerom sa rozbehnúť. Po centre Trnavy sa prechádzam často, ale polohu optík v hlave nenosím. Možno keby som nebola stále na mobile… Pocit prázdna z nedostatku kontaktu sa prehlbuje. Veľa mojej komunikácie totiž prebieha online a začínam pociťovať osamelosť, som trochu odrezaná, keďže pracujem aj z domu. 

Práve začínam robiť na jednom článku pre náš fakultný web. Napriek tomu, že nemám kam odbiehať vo virtuálnom svete, utekám od práce napríklad ku kanvici s kávou. Ako je to teda s tým sústredením, je to vina všadeprítomného digitálu alebo len nutnosť oddýchnuť si počas práce? Krátke prestávky od práce mimo internetu ale hodnotím pozitívne, pretože mozog na chvíľu vypne a stihnete urobiť iné veci. Ja som napríklad vyprala tri várky bielizne. Počas druhého dňa ma čaká cesta autom do Martina, kde som bola asi len raz. Ísť tam naslepo bez mapy je pre mňa výzva, keďže som orientačný antitalent a často o sebe hovorím, že bez Google máp by som bola úplne stratená. A dnes sa aj stratím. Do mesta som však trafila v pohode, na Slovensku máme celkom dobré značenie, aj keď párkrát som to stočila na poslednú chvíľu. 

Prísť však na presnú adresu už také ľahké nebolo. Úplnou náhodou sa ocitám blízko centra. Moja taktika, nechať auto hocikde a ísť do cieľovej destinácie pešo, sa vypláca. Ochotní domáci ma s radosťou navigujú a ja som odbočila zle iba raz. Už len si zapamätať cestu naspäť k autu. Ak by niekedy na celej zemeguli vypli internet, online navigácia mi bude chýbať zrejme najviac. Bez toho sa proste nedá poriadne fungovať. A ešte cestovné poriadky. Na konci druhého dňa mám pocit, že dni bez internetu sú dlhšie a intenzívnejšie. Viac vnímam, čo sa deje okolo, a som sústredená. Konečne som sa hrala s mojou mačkou bez toho, aby som popri tom čekovala Facebook. 

Deň tretí

Je streda a začína mi chýbať zvuková kulisa v mojom byte. Balím sa na dvojdňovú cestu na východné Slovensko, kam ideme školiť pedagógov na základné školy. Upratujem, varím si obed a to ticho, ktoré sa mi tak páčilo, mi začína liezť na nervy. Keďže nemám žiadnu hudbu v PC a podcasty sú len snom, skúšam telku. Ja som vedela, že tam dávajú somariny, ale predpoludním a okolo obeda tie najväčšie. V počítači nachádzam českú polku, ktorá tam zostala z rodinnej oslavy. Tak chvíľu počúvam Hrajte, já ráda tancuju. A potom volím ticho. 

Dnes ma čaká ešte jedna výzva. Fučí mi cez okno a potrebujem opravára. Otváram  trnavské reklamné noviny a nachádzam dva inzeráty. Nájsť službu bez internetu je tá ľahšia časť. Ja mám totiž panický strach z telefonovania s cudzími ľuďmi. Trnavský „véter“, ktorý mi „prehnul“ vlasy aj cez zatvorené okno, ma ale prinúti vytočiť jedno z čísel. Vôbec to nebolelo a pán opravár sa budúci týždeň zastaví. Mimochodom, dnes som zabudla ísť na skúšku, lebo som si to nepoznačila do offline kalendára a pripomienka v spoločnom chate s kolegyňami z pochopiteľných príčin nedorazila. No čo už, mám u nich čo žehliť.

Absencia digitálnych vymožeností doby internetovej ma núti pobaliť sa viac, než by bolo potrebné na dva dni cesty. Balím hŕbu kníh na krátenie času, keďže v meste Kežmarok, kam ideme, nepredpokladám veľa možností trávenia voľného času. A samozrejme milión papierov s podkladmi. Dôvody asi už poznáte. Takmer štvorhodinová cesta autom ubieha rýchlo. Chvalabohu už nešoférujem, tak si pred novou kolegyňou nenarobím hanbu pri blúdení ulicami mesta Kežmarok. Celú cestu sa rozprávame, smejeme a mobil mám kdesi v priehradke auta počas celej cesty. Takéto internetom neprerušované konverzácie majú voľačo do seba a brutálne sa mi to takto páči. 

Prichádzame do penziónu. Milej majiteľky sa hneď pýtam na dobrú reštauráciu, polohu autobusky a nejaké možnosti v meste. Je to moja jediná šanca, ako získať informácie bez Googlu. Moja zlatá kolegyňa Janka sa rozhodla hrať moju hru, a tak nemám inú možnosť. Dostanenm mapu mesta a tip na reštiku, ktorá je fakt super. Ideme na autobusovú stanicu v Kežmarku podľa inštrukcií pani recepčnej. Zablúdime aj tak, no obsluha miestnej večierky nás rýchlo vráti k správnemu smeru. Potrebujem si odpísať spoje do dvoch okolitých dedín, v ktorých školím nasledujúce dva dni. Stanica je väčšia ako v Trnave, ale cestovné poriadky na nástupištiach nie sú. Zas mám trošku paniku. Nakoniec ich objavujeme vo vnútri budovy. Ale ako by som si ich pozrela, ak by už bola stanica zamknutá, tak to netuším. 

A čo s načatým večerom? Obvolávam kamošky, s ktorými si zvyknem písať po večeroch, a informujem ich o novinkách z môjho života. A je to takto lepšie, ako si vypisovať stručné správy na mobile. Oveľa viac sa o sebe takto dozvedáme a komunikácia obojstranná, veselšia a efektívnejšia. Ku koncu dňa som opäť nervózna z niečoho abstraktného, čo mi uniká v digitálnom svete, a tiež sa bojím narastajúcej kopy práce, ktorá ma čaká po návrate späť. 

Deň štvrtý a piaty

Dopoludnie štvrtého dňa sa venujem spoznávaniu Kežmarku. Mám mapu s historickým okruhom. Keďže úplne nerozumiem mapám, tak idem inštinktívne, a potom si len overím, pred akou pamiatkou som. Bohužiaľ, moja mapka je veľmi stručná, tak si to namierim do informačného centra po nejaké ďalšie letáčiky s informáciami o monumentoch mesta Kežmarok. Otočím sa však na päte, keďže všetci zamestnanci sú na nejakom veľtrhu. QR kódy pri pamiatkach sú mi tiež na nič. Tak toto spoznávanie zúžim na prechádzku. Aspoň na miestnom hrade mali nejaké tabule s informáciami. Mimochodom, ich obsah si pamätám dodnes, čo pripisujem tomu, že som sa v daný deň a obdobie vyhla informačnému pretlaku. Kežmarok je krásne historické mesto. Nemárnim čas fotením storiek, ale užívam si každý jeden výhľad. A udržím ich v pamäti čo najdlhšie. Veď koľkokrát by som si v budúcnosti pozrela tie fotky? V pamäti sa k nim vrátim určite viackrát. 

Ďalšia výzva je trafiť busom z Kežmarku do Lendaku. Pýtam sa šoféra, kde sa tam vystupuje, a prosím ho, aby ma upovedomil, a rovnako aj moju spolucestujúcu. Všetci ma ochotne vypoklonkovali na tej správnej zastávke. Ešte keby som si nezabudla pozrieť cestu späť, bolo by to ideálne. Po školení ma čaká ďalší večer v podtatranskom meste. Na vývesnej tabuli Kultúrneho centra visí program kina a plagáty ďalších kultúrnych podujatí. Mám na výber film o žralokovi alebo čítačku spisovateľa Silvestra Lavríka. Nemám rada žraloky, tak vyberám druhú možnosť. Lístky sú však na rezervácie, no milá pani učiteľka z lendackej školy nám všetko vybavila. Diskusiu s autorom si zas užívam inak. Sústredenie je aj napriek večernej hodine a poháru vína vysoké. Keď sa náhodou nebavím, tak sledujem publikum. Tu ale zažívam najväčší chtíč robiť niečo na telefóne. Asi preto, že miestami ma veľmi obsah diskusie nezaujíma. 

Piaty deň a ďalšia cesta do neznámej dediny. Autobus nechodí a ja som v strese, že ma oklamal cestovný poriadok. Ľudia na nástupišti ale čakajú, tak čakám s davom. Šesťkilometrovú cestu do obce Vrbov ideme ale podozrivo dlho cez mnoho dedín a asi nejakou okľukou. Ach, kiežby som mala mapy a pozrela si, kde som. Držím sa však dvojice chalanov, ktorí idú tiež do Vrbova a vystupujem vtedy, keď oni. Nevadí, že vyzerám ako stalker. 

Víkend

Po ceste domov sa zastavím na víkend u rodičov na Liptove. My sme taká normálna televízna rodina. To znamená, že u nás ide furt telka, čo mňa až tak nezaujíma, tak keď oni pozerajú, som na nete. Som zvedavá, čo budem robiť tieto dva dni. Našťastie, sobota sa nesie v športovom duchu. Ide lyžovanie zjazdové, lyžovanie klasické, biatlon. Tak pozerám a je to fajn. Keď mám v ruke telefón, som na Facebooku, pokiaľ nejde Vlhová. Teraz si krásne užívam celé preteky. Naozaj rada sledujem slalom či zjazd, len mobil mi v tom akosi bráni. Digitálny detox ma privádza k jednej kuriozitke. Zapínam teletext a som v šoku, že ešte existuje. Totižto, môj oco je offline celý život a keď som doma, tak mu musím všetko googliť. A keďže som offline aj ja, pomohol mi tento prapodivný vynález. 

K téme telky ešte spomeniem, že v nedeľu som si zapla Poirota, ktorého milujem, ale nikdy nechápem, kto je vrah. Bez mobilu to riešim za pochodu spolu s Herculom. A keď nejde nič v telke, lúštim krížovky. Našťastie sú extrémne ľahké, tak sa zaobídem bez Googlu. Vždy keď som doma, chodíme do lesa na prechádzky. Tento víkend si to užívam. Nedávam storky a fotím len očami. Aj dva týždne po absolvovaní prechádzky si presne pamätám výhľady. 

V nedeľu varím obed. Moje kulinárske umenie je závislé od Varechy v Pravde a telefonátoch s mamou. Keďže je mama v práci a nemôže tam telefonovať, siaham po kuchárskej knihe z roku 1985. Zdá sa, že je stále aktuálna a po mojom obede sa všetci oblizujú. Dokonca mi nič neprihorelo, čo sa mi inak stáva bežne. Vždy sa totiž pozabudnem na internete a rezne tak naberajú odtiene čiernej. Už dlho som si tak dobre cez víkend neodýchla. Aj keď sa snažím počas sobôt a nedieľ nepracovať a celkom sa mi to aj darí, tak bez internetu je ten oddych oveľa intenzívnejší a efektívnejší. 

Koniec! Hurá?

Je nedeľa večer a môj offline týždeň sa blíži ku koncu. Myslela som si, že budem bažiť po tom, ísť naspäť. Ale nechce sa mi. Aj keď som pracovala, bola to pre mňa dovolenka a detox zároveň. Spomalila som v životnom tempe, mala som viac času premýšľať a bola som oveľa sústredenejšia, respektíve menej roztržitá. Človek si oveľa viac užíva poéziu bežných dní, keď neustále neodbieha k telefónu. Aj čas nabral iné rozmery, a dni tak rýchlo neubiehali. Síce som trochu nervózna, koľko ma čaká e-mailov, ale určite to stálo za to. 

Definovala som môj najväčší problém súvisiaci s internetom, ktorým je bezcieľne skrolovanie sociálnych sietí a po návrate do digitálneho sveta sa budem snažiť tento problém minimalizovať. Dopriať si týždeň offline odporúčam každému digitálnemu používateľovi minimálne raz za pol roka. Nie je to len o tom, byť mimo virtuálnej komunity, ale aj o tom, začať intenzívnejšie vnímať a prežívať reálny svet. Dokonca mi viacero ľudí povedalo, že vyzerám fyzicky lepšie. Naučila som sa, že keď idem niečo vybaviť a nemám internet, snažím sa cestu čo najviac zefektívniť a vyriešiť na danom mieste čo najviac vecí. Aj po ukončení tohto experimentu mi zostal návyk efektívneho využívania času. Keď som počas páuz alebo čakania nemala čo robiť, spravila som niečo užitočné, napríklad desiatu alebo povinnosti, ktoré som dlhšie odkladala. Samozrejme, trvalo pár dní, kým som sa dostala do tohto ideálneho štádia. Spočiatku som vo voľných chvíľach nahrádzala bezcieľne skrolovanie po sociálnych sieťach pozeraním „do blba“. 

Niekoľko aktivít som ale počas „offlinovania“ nezvládla. Plánujem cestu na Kubu, a tak som chcela podľa knižného sprievodcu naplánovať výlety a tiež aj zoznam vecí, ktoré mi do tejto socialistickej krajiny treba. Bez internetu som však túto úlohu nebola schopná vykonať. Je to komplexná úloha a bez blogov a rád od iných cestovateľov mi ani nenapadlo, čo by som si tam tak mohla vziať. Taktiež som mala v pláne viac čítať knihy, ale môj mozog si len veľmi pomaly zvykal na zmenu formátu, ktorý mi má krátiť chvíle čakania. A tak som prečítala tak 10 strán. Čím dlhšie som však bola offline, tým lepšie to išlo. 

Krutá realita

V pondelok ráno som sa prebúdzam do 40 e-mailov, 20 správ na Facebooku, z ktorých niektoré hromadné konverzácie majú cez 300 správ, 43 notifikácií na Facebooku, jednej žiadosti o priateľstvo na FB a ďalšej na Instagrame. Prišla som o jeden diskusný boj medzi mojimi priateľmi, ktorý sa mi spätne ani nechcelo čítať, a niekoľko káuz, kvôli ktorým som nebola párkrát v obraze, ale tiež mi to neprekážalo. Došlo mi, že nič nie je také urgentné, ako sa na prvý pohľad zdá, a že nemusím mať stále všetky maily vybavené. Veľa vecí sa vyriešilo samo (drvivá väčšina), a tak som aj spomínanú poštu vybavila asi za 90 minút. Ľudia a kamoši, ktorí sa mi za celý týždeň neozvali, ma vítajú online. No ďakujem pekne, mohli ste aj zavolať. Snažím sa zotrvať v dobrých návykoch, ktoré som za uplynulý týždeň získala, ale nedarí sa. Tá malá obdĺžniková krabička s displejom je silnejšia. No a či by som si vedela predstaviť život bez internetu? Určite áno, aj keď je to veľmi dobrý pomocník, najmä pri cestovaní. Ale ako povedala jedna moja študentka, keď som jej spomínala túto moju výzvu: „Ono by to šlo, keby tam neboli všetci ostatní.“

Ako byť viac offline ako online? 

1. Odinštalujte si z telefónu aplikácie sociálnych sietí, ideálne aj komunikačné appky. Alebo si aspoň vypnite notifikácie. 

2. Nebuďte online v práci aj doma. E-mail stačí kontrolovať jeden až dvakrát za deň. 

3. Keď ste s rodinou, priateľmi alebo robíte nejakú aktivitu, odložte mobil mimo dosahu. Mne pomáha, keď je na druhom poschodí, lebo sa mi poň nechce ísť po schodoch. Stanovte si prekážky, ktoré musíte absolvovať, aby ste sa k nemu dostali. 

4. Nevypisujte si, radšej telefonujte, pretože je to rýchlejšie. Ak sa bojíte telefonovať, tak si obsah vášho telefonátu napíšte na papier a držte sa ho.

5. Vypínajte si dáta aj wifi. Ak plánujete byť offline dlhšie, niektoré telefóny sa do známej wifi zapnú po určitej dobe automaticky, aj keď ste ju predtým vypli. Pohrajte sa s nastaveniami. 

6. Dávajte si pozor na dezinformácie. Mne sa totiž stalo, že som niektoré kauzy nepostrehla a ľudia mi ich interpretovali naozaj zavádzajúco. Médiá sledujte z iných kanálov. 

7. Určite nebuďte online v noci, ak sa zobudíte a nemôžete zaspať. Mne sa to stáva často a počas offline týždňa som sa radšej pokúšala zaspať a išlo to. 

8. Ak sa chcete naozaj zbaviť latentnej závislosti od onlinového obsahu, týždeň nestačí. 

   ***

Vyšlo v čísle: 6 | Jar 2020 >

Všetky čísla: O Magazíne >