Cesta, na konci ktorej nie je nula.

Text:Zuzana Fajta, ilustrácie:Alica Füssiová

Koncept udržateľných modelov, či už v móde alebo iných odvetviach, rezonuje posledné roky tak vo svete, ako aj u nás. Od tak trochu „šialených“ komunít a jednotlivcov sa myšlienky postupne uchytávajú aj vo väčšinovej spoločnosti. Stále viac ľudí nakupuje v bezobalových obchodoch, zaujíma sa o to, odkiaľ pochádzajú potraviny, ktoré denne konzumujú, nepoužíva kozmetiku testovanú na zvieratách alebo sa snaží vyhýbať takzvanej „fast fashion“, rýchlej móde. 

Mnoho podobných iniciatív má už aj Trnava. Medzi aktívnych ľudí, ktorým záleží na prostredí, v akom žijú nielen oni, ale aj ich blízki, patria aj Jakub Vríčan a Natália Jedličková. Jakub pôsobí v občianskom združení Pure Love a venuje sa osvete v oblasti ochrany životného prostredia, Natália momentálne pracuje ako učiteľka biológie. Láska k prírode ju priviedla k chuti venovať sa lokálnym environmentálnym projektom a už tretí ročník spolupracuje napríklad aj s Trnavským rínkom.

No a práve Trnavský rínek ich spojil a práve vďaka nemu sa rozhodli spolupracovať. Ich aktivity dnes siahajú omnoho ďalej, než za hranice jednej z najznámejšej predajnej udalosti na Slovensku: ich cieľom je najmä zmena v kvalite života pre celú komunitu. 

Strašiak menom  „zero waste“

Koncept zero waste je pre mnoho ľudí neznámou. Striktný názov mnohých vystraší, pre iných je skôr výzvou. Niektorým sa preto môže zdať, že ich cieľ je nedosiahnuteľný a nakoniec to vzdajú. Natália ani Jakub tiež nie sú absolútne zero waste, no robia pre to maximum. Obaja sa zhodujú, že pri každej zmene k lepšiemu je dôležitá najmä snaha.

 „Pre ľudí je to pomenovanie občas veľmi demotivujúce, kvôli čomu nevidia cestu. Postupným upravovaním svojich zvykov je však možné svoj dosah veľmi výrazne znížiť,“ hovorí Natália, ktorá si buduje cestu k minimalizmu postupne.

 „Mala som výčitky svedomia z každého vytvoreného odpadu, čo nie je udržateľné pre zdravý psychický vývoj. Dostala som sa však do štádia, v ktorom som si to v hlave natoľko upratala, že som sa vedela podľa týchto princípov zariadiť. Zmierila som sa s tým, že určitý odpad budem asi aj naďalej tvoriť, ale viem, že robím maximum, aby som ho zredukovala. Snažím sa zbytočne nekupovať veci, napríklad aj oblečenie, ale nahradiť vždy len to, čo mi chýba alebo to potrebujem. Minimalizmus však praktizujem aj v iných sférach, napríklad si uvarím len toľko, koľko zjem, aby som jedlo zbytočne nevyhadzovala. Nechcem podporovať horúčkovitý konzum,“ dodáva. 

Svoju cestu k uvedomelému konzumu si našla aj vďaka vzťahu k dekoratívnej kozmetike. Ako podotýka, práve tento segment je typickým príkladom toho, kde spotrebitelia dokážu efektívne tlačiť na výrobcov. Momentálny trend  „cruelty free“, kozmetiky netestovanej na zvieratách, už vlastne prestáva byť trendom. Pre mnohých je to štandardom, od ktorého nechcú upustiť a dávajú tým jasný signál smerom k výrobcom. Tí musia práve vďaka nákupnému správaniu jednotlivcov a skupín začať meniť svoje priority a výstupy.

Nazri si do vlastného koša

Mnohí si istotne pamätajú doby, keď igelitka (najmä s potlačou západnej firmy) bola niečím, čo sme radi nosili a chceli sme, aby to bolo videné. Prešlo pár rokov a ich hodnota sa devalvovala na nulu. Zvykli sme si brať sáčok alebo igelitku na takmer čokoľvek. Jedno jablko do vrecúška, mrkvu do ďalšieho, poprípade do dvoch. Aby sa nepretrhli. Boli preto všade. Hádzali sme ich do zmesového odpadu, neskôr sme ich triedili a putovali do plastov. Potom sme pochopili, že sa do nich dajú hádzať aj smeti. No a nakoniec sme zistili, že nám ich vlastne ani tak veľmi netreba. 

Rozhodli sme sa nahradiť igelitky tradičnými sieťovkami, látkovými taškami s veselou alebo naopak úplne obyčajnou potlačou. Keď sme sa však rozprávali o znižovaní tvorby odpadu, ukázalo sa, že to nie je nič komplikovanejšie.

„Najjednoduchšie je podľa mňa nazrieť do svojho kontajnera a zhodnotiť, čo si už v ňom nechcem nachádzať,“ hovorí Jakub, ktorý podľa vlastných slov vynáša triedené suroviny v trojčlennej domácnosti raz za mesiac.

Najefektívnejšie je podľa neho sústrediť sa na to, čo chce človek eliminovať. Ako príklad si vyberá potraviny, kde je podľa neho najjednoduchšie začať obalom. Ako sám vraví, ak je možnosť, preferuje výrobky bez obalu, prípadne balené v skle. Často preto volí menších výrobcov alebo lokálne produkcie, kde má lepší dosah na informácie o výrobku a jeho vzniku. Práve takí producenti či výrobcovia často kladú zvýšený dôraz na obaly a ich následnú recykláciu. K podobnému prístupu sa potom snaží motivovať aj ľudí cez občianske združenie Pure Love, ktoré funguje v Trnave.

 „Našou úlohou je vytvoriť podmienky aj pre ľudí, ktorým sa nechce úplne sa vzdať svojho komfortu. Ale chceme, aby si uvedomili aj to, že práve svojím nákupným správaním dokážu zmeniť veľa vecí k lepšiemu. Producenti chcú predsalen zarobiť a my môžeme skúsiť využiť tlak kapitalizmu na to, aby sa oni prispôsobili trhu. Keď im ako spotrebitelia ukážeme, že chceme od nich férové produkty a iné si nekúpime, zmena nastane,“ vyzýva Jakub.

Spoločná zodpovednosť

Jednou z priorít Natálie a Jakuba je aj obmedziť množstvo odpadu vo verejných priestranstvách a na podujatiach. Jedno z najvýznamnejších lokálnych podujatí, Trnavský rínek, pritiahne každý raz tisícky návštevníkov, ale aj odpadu. Ich spoločná iniciatíva začala už niekoľko rokov dozadu, keď sa tu venovali najmä deťom a ich výchove k zodpovednému triedeniu a vytváraniu odpadu. Ako sa obaja zhodujú, s deťmi sa pracuje omnoho jednoduchšie ako s dospelými. Sú prístupnejšie a formou hry sa im ľahšie vysvetľuje, akým spôsobom sa odpady triedia, ktorý materiál patrí do akého koša a čo sa s ním nakoniec udeje.

Na Trnavskom rínku sa vyprodukuje okolo 800 kg odpadu, ktorý je následne potrebné spracovať, čo v momentálnej situácii nie je možné. Na samotnej akcii síce boli schopní vyzbierať množstvo vriec separovaného odpadu, ten však nebolo možné úspešne zlikvidovať.

„Zatiaľ to po evente zakaždým skončilo tak, že aj napriek triedeniu nám bolo povedané, že tento typ odpadu nespracúvajú a tak skončil v komunálnom odpade. Práve preto chcem užšie spolupracovať s FCC Trnava, nech vieme, ktorý materiál máme zvoliť, aby to malo efekt,“ vysvetluje Jakub. Zároveň približuje aj komplikovaný svet kompostovateľného a biodegradovateľného riadu, ktorý je momentálne veľmi populárny na verejných podujatiach. Síce sú rozložiteľné, priestor na ich kompostovanie už nie je. Museli by sa vyvážať do Brna. Ako dopĺňa Natália, podobný prístup je pre ňu ľahšia cesta.

 „Aj keď to marketingovo znie veľmi dobre, našou snahou je zistiť, čo sa s odpadom deje aj po skončení daného eventu,“ otvára tak otázku štrukturálnych riešení, ktoré si vyžadujú dlhší čas aj spoluprácu celej spoločnosti a najmä samosprávy a mesta.

„Chceme vytvoriť tlak na mesto aj spoločnosť, aby prišlo k zmene,“ priznáva Jakub. Ako vraví, cítia, že záujem o túto tému je, potrebujú však ešte zistiť, ako na to.  „Mestu záleží na triedení odpadu rovnako ako nám, aktivistom,“ ukončuje. Bez pomoci ľudí to však nepôjde. K lepšiemu životnému prostrediu a miestu, kde žijeme, musí prispieť každý z nás. 

Začnime od seba

Ako môžeme začať, keď to chceme zmeniť a nezblázniť sa? Je naozaj mnoho spôsobov, ako prispieť k zlepšeniu a neubrať si až toľko zo svojho komfortu.

1. Obmedziť plastové vrecká, nákupné tašky, fľaše alebo slamky - najjednoduchšia cesta, ako redukovať plastový odpad. 

2. Nahradiť take away obaly - ak je to čo i len trochu možné, skúsme si kávu alebo obed zobrať so sebou vo vlastnom obale. 

3. Kupovať nové, iba ak je to naozaj potrebné - dôležité je neprepadať tlaku, ktorý na nás pôsobí z každej strany. Naozaj netreba mať všetko a hneď.

4. Vyvíjať tlak smerom hore - pýtajme sa ľudí, ktorí nás zastupujú, či už v meste alebo kraji, na veci, ktoré je potrebné zlepšiť.

5. Go local - podporme malých lokálnych výrobcov potravín, oblečenia a kozmetiky.

6. Zredukovať príjem živočíšnych produktov - sú nielen obrovskou záťažou pre životné prostredie, ale často vznikajú aj v krutých podmienkach.

***

Vyšlo v čísle: 2 | Jar 2019 >

Všetky čísla: O Magazíne >