Krajina ohňa, ľadu a slobody.

Text a foto: Miriam Trnková

Island je buď váš cestovateľský sen, alebo vás naopak vôbec neláka. Nepoznám nikoho, kto by to s ním mal niekde medzi tým. Mňa táto krajina vždy fascinovala. A aj preto nepíšem o tipoch, kde sa ubytovať, čo navštíviť, odkiaľ letieť, ale o tom, ako na mňa táto krajina zapôsobila.

Island sme navštívili s kamarátkou minulý rok v septembri. Chceli sme sa vyhnúť najväčšiemu návalu turistov a vystihnúť obdobie, keď nie je až taká zima. V septembri sa teploty na Islande pohybujú okolo príjemných 10 stupňov a zároveň začína čas, počas ktorého môžete vidieť polárnu žiaru. Hlavný dôvod však bol, že môj syn mal vtedy už rok a 4 mesiace. Ja som mala v čase, keď sme bookovali letenky (zhruba trištvrte roka pred cestou), pocit, že už týždeň bezo mňa zvládne. Dali sme to napokon obaja.

Slobodní Islanďania

Island je jedno z mála miest v Európe, kde máte pocit, že sa človek prispôsobuje prírode, a nie naopak. V zime, ktorá je približne od novembra do marca, sa väčšina Islanďanov sťahuje do miest. Presnejšie do dvoch najväčších miest na ostrove – Reykjavík a Akureyri. Zvyšok ostrova je zasypaný snehom a veľká časť ciest je uzavretá. Človek si povie, nie je toto opak slobody? Islanďania však zo svojej nevýhody – života na ostrove v Severnom Atlantiku o rozlohe New Yorku – urobili výhodu. Svoju prírodu si vážia, veria v jej mágiu či moc a mnoho ľudí stále verí na elfov a trolov. A naopak v letných mesiacoch, keď je na ostrove svetlo bežne 20 až 22 hodín denne, akoby dobiehali zimný deficit. Mestá sú vtedy aj v „nočných“ hodinách plné a ľudia sa radi zabávajú v baroch alebo len tak, na ulici. Islanďania sa svoj ostrov nesnažia zmeniť. Prijali ho taký, aký je. A to je oslobodzujúce.

45 rôznych výrazov pre „zelenú“

Na našej ceste sme si prenajali auto a takmer celý týždeň sme strávili vozením sa hore-dole. Dohodli sme sa, že nemusíme vidieť všetko. Nechceme sa naháňať, chceme si náš výlet užiť. Okolo celého ostrova vedie jedna „diaľnica“ a mnoho ciest nižšej triedy. Veľmi ľahko sa vám preto môže stať, že ak si na mape pozriete, že cesta k vášmu cieľu má trvať 3 hodiny, je to nakoniec 5, pretože máte neustále chuť zastavovať a všetko si fotiť. 

Vodopády, divoké kone, lenivé ovce, malebné domčeky. Islandská príroda je fascinujúca v tom, že nech sa z Reykjavíku vyberiete na ktorýkoľvek smer, vždy vás prekvapí svojou rozmanitosťou a farbami. Čierne pláže, lávové polia, machové lúky, kopce a hory, ľadovce, horúce pramene. V našich zemepisných šírkach sme zvyknutí na množstvo podnetov a farieb. Je však veľmi upokojujúce, keď zrazu všade, kam sa pozriete, sú len zelené skalisté lúky porastené machom alebo čierne pláže s jednoduchými plechovými domami.

Island má najmenšiu hustotu osídlenia zo všetkých Európskych krajín. Dôvodom je najmä drsná príroda na celom ostrove. Môžete sa viesť hodinu a jediný zásah človeka do prírody je cesta, po ktorej idete. Z ľavej strany sa za oknami auta mihajú zelené lúky, plynule prechádzajúce do skalnatých kopcov popretkávaných vodopádmi a sprava vidíte nekonečný oceán. Ak som pred šiestimi rokmi na púšti v Nevade mala pocit, že som na inej planéte, o Islande to platí dvojnásobne

Reykjavík a to ostatné 

Keď som rozmýšľala nad tým, ako najlepšie popísať hlavné mesto Reykjavík, stále sa mi do popredia tlačilo slovo „sympatické“. Všetky hlavné pamiatky sú ľahko dostupné chôdzou, všade je mnoho jednoduchých reštaurácií s dobrým jedlom, malé puby a kaviarne s kvalitnou kávou a ešte chutnejšími raňajkami. Islanďania chodia von radi a bolo to vidieť aj na počte zariadení. Väčšina reštaurácií ponúka islandské špeciality a ryby, pričom sa to navzájom nevylučuje, keďže väčšina islandských špecialít je z rýb. Ja som milovník rýb, ale po týždni jedenia tresky som sa tešila na chleba s maslom.

Architektúra mesta je mix rôznych štýlov, jediným spoločným prvkom všetkých stavieb je jednoduchosť, až nenápadnosť. Ako keby chcel každý architekt nechať vyniknúť magickú prírodu naokolo a domy a budovy mali len napĺňať svoju funkciu. Keďže luteránsky kostol Hallgrímskirkja absolútne nespadá do tohto opisu, niet divu, že je jednou z hlavných pamiatok Reykjavíku. Je aj jednou z najvyšších budov v meste, vidieť ho už z diaľky. Trochu škoda, že okolo celého kostola je parkovisko, a teda prvý dojem nie je bohvieaký. Sám kostol je však výnimočný, takmer 80 metrov vysoká betónová stavba, ktorá symbolizuje – ako inak – islandské hory a ľadovce.

Napriek tomu, že Island má len okolo 330 000 obyvateľov, je známy veľkým množstvom dobrej hudby. Takmer každý večer je niekde hudobné, divadelné alebo iné kultúrne predstavenie. Nám sa podarilo vidieť koncert miestnej folkovej kapely v hosteli Kex, ktorý bol naozaj snový. Keď som sa ich potom snažila nájsť na internete, nenašla som o nich ani zmienku. Tak si predstavte, aké dobré musia byť kapely, o ktorých sa píše! Pri najbližšej návšteve Islandu budem určite prihliadať na to, aby sa dátumy križovali s niektorým z množstva hudobných festivalov, ktoré sa v Reykjavíku alebo v inom meste konajú. Napríklad taký Sónar Reykjavík, ktorý býva vo veľkolepej koncertnej sále Harpa, musí stáť za to!

Na Islande som strávila 7 dní svojho života a za 7 dní nie je možné túto krajinu celú precestovať. Je však možné pochopiť jej atmosféru. Určite odporúčam ju navštíviť, neponáhľať sa a vychutnávať si všetky výhľady, ktoré ponúka. Je sa na čo dívať.

***

Vyšlo v čísle: 2 | Jar 2019 >

Všetky čísla: O Magazíne >