V novembri 1989 bolo vonku poriadne mrazivo, no ani to nezabránilo Trnavčanom vyjsť do ulíc.

Text: Magdaléna Švecová, Foto: archív Západoslovenského múzea v Trnave, Fridrich Neitz

V novembri 1989 bolo vonku poriadne mrazivo, no ani to nezabránilo Trnavčanom vyjsť do ulíc. Prejavili nespokojnosť s režimom, situáciou v krajine a udalosťami, ktoré odštartovali Nežnú revolúciu. Vyžadovalo si to veľký kus odvahy, lebo na vtedajšom Gottwaldovom námestí ešte vôbec nebolo isté, čo demonštrácie prinesú a či to bude sloboda. O udalostiach, ktoré zmenili tvár našej krajiny, porozprával jeden z organizátorov demonštrácií Vladimír Oktavec.

Hybným motorom Nežnej revolúcie boli umelci a študenti. „Herci, výtvarníci a hudobníci preto, lebo vtedajšia moc potláčala ich slobodný umelecký prejav a študenti z toho dôvodu, že 17. novembra štátna moc razantne zakročila voči ich pokojnej manifestácii,“ vysvetľuje Vladimír Oktavec. Keď sa  českí študenti zišli na Deň študentov v Prahe, aby si uctili pamiatku Jána Opletala, pokojný pochod sa premenil na bitie študentov obuškami, počas ktorého bolo viac než 500 zranených. 

Aj keď o tejto situácii vtedajšie médiá nepublikovali žiadne správy, informácia sa postupne dostala do Trnavy. Deň po agresívnom zákroku štátnej moci voči študentom v Prahe hrali v bratislavskom divadle Štúdio S (dnešné L+S) trnavskí herci Anna Šišková, Peter Šimun, Marián Geišberg a Vladimír Oktavec pod režijným vedením Juraja Nvotu. Práve počas tohto predstavenia telefonovali pražskí hereckí kolegovia do divadla a vysvetlili, čo sa stalo v Prahe. Tiež prezradili, že po tejto udalosti začali divadlá štrajkovať a namiesto predstavenia budú s divákmi diskutovať o aktuálnej situácii a o tom, ako sa dá zmeniť systém. Ešte v tú noc sa bratislavskí a trnavskí umelci tajne dohadovali, ako na situáciu zareagujú. Rozhodli sa k štrajku pridať. A tak urobilo už 20. novembra aj trnavské divadlo. 

Dialóg

Samozrejme, nebolo to také jednoduché. Aj keď sa do štrajku chcelo zapojiť veľa kolegov z divadla, narazili na odpor komunistických funkcionárov. „Prišla sem súdružka, ktorá nás najprv presviedčala, že musíme podporovať úsilie vlády o perestrojku. Neskôr sa nás snažila presvedčiť, že študenti a umelci sú len horúce hlavy, ale keď nezafungovalo ani to, začala sa vyhrážať. Riaditeľ divadla Fehér sa vtedy pridal na stranu umelcov. Súdružka tresla dvermi a odišla preč,“ spomína na krušné chvíle Vladimír Oktavec. Následne pred predstavením Predposledná večera predstúpili herci pred divákov, ktorí nič netušili. Namiesto hrania im Vladimír Oktavec prečítal protestné prehlásenie. Trnavské divadlo sa tak po Bratislave ako druhé na Slovensku zapojilo do štrajku. Ďalej mali diváci možnosť podpísať petíciu. „Bolo to ohromujúce, pretože ju podpísala hádam aj polovica publika. Na tú dobu to bolo naozaj prelomové, lebo každý si uvedomoval možné dôsledky tohto konania. Ľudia mohli prísť o kariéru alebo ich deti o možnosť ďalšieho štúdia,“ spomína Vladimír Oktavec. Ľudí zrejme posmelila manželka Mariána Geišberga, ktorá sa k podpísaniu petície prihlásila ako prvá. A čo petícia obsahovala? Len jednoduchú požiadavku ľudí na dialóg s vládnucou stranou. Prvotný úspech posmelil hercov v ďalšom štrajku. 

Pripojili sa aj študenti

Do štrajku sa chceli zapojiť aj študenti dnešnej Materiálovo-technologickej fakulty v Trnave. Pridali sa totiž k vyhláseniu Koordinačného výboru slovenských vysokoškolských študentov, ktorí žiadali vytvorenie nezávislej komisie na vyšetrenie pražských udalostí, odstúpenie politických funkcionárov zodpovedných za súčasný stav spoločnosti, pluralizácia politiky, otvorenie seriózneho spoločenského dialógu, sprístupnenie médií všetkým v politickom dialógu. Nanešťastie, po nátlaku a vyhrážkach vedenia fakulty 22. novembra štrajk odvolali. O probléme sa dozvedeli v Koordinačnom štrajkovom centre študentov na Divadelnej fakulte aj Vladimír Oktavec s Jurajom Nvotom. Vybrali sa preto spolu Milošom Žiakom a Jurajom Johanidesom z Bratislavy priamo na fakultu do Trnavy s cieľom zistiť, ako sa situácia vyvíja a posmeliť študentov. „Chceli sme im len povedať, aby sa nebáli vyhrážok a nenechali sa zastrašiť. Síce sme našli vysvietený internát, ale zamknuté dvere, ktoré strážili dvaja funkcionári fakulty. Povedali sme, že neodídeme. Po našom neodbytnom naliehaní súhlasili s našou účasťou na mítingu pedagógov a študentov na ďalší deň, pod podmienkou, že nebudeme do programu zasahovať, iba počúvať,“ opisuje Vladimír Oktavec. 

Samozrejme, v realite to vyzeralo úplne inak. Na pomoc prišli posily z Bratislavy Štefan Kvietik, Ľubo Paulovič a renomovaný biochemik profesor Ladislav Kováč. Herci svojou charizmou, prejavom a umeleckou zanietenosťou a pán profesor Kováč pokojnou argumentáciou prevalcovali funkcionárov. Plány komunistov, že sa plná aula študentov pridá na základe vyjadrení pár kvázi uvedomelých spolužiakov k myšlienkam socialistického režimu, sa rozpadli. Naopak, študenti sa zdvihli a spolu s trnavskými hercami si to namierili cez dnešnú Študentskú ulicu (vtedajšia Gottwaldova) cez Bernolákovu bránu až na Trojičné námestie. Tam prebehla prvá manifestácia. 

Na začiatku improvizácia

Ďuro Nvota utekal vopred, odskočil si do divadla po megafón. Zhruba dvesto až tristo študentov sa zhromaždilo okolo schodov do Kultúrneho domu, kde Vladimír Oktavec podľa vlastných slov improvizovane vyslovil nesúhlas s násilím a pozval ľudí na večerný míting. Tie sa od tohto pamätného dňa 23. novembra organizovali každý deň o piatej hodine večer vrátane víkendov. Akosi prirodzene sa ich moderátorom stal práve Vladimír Oktavec. Okrem toho na nich vystupovali nielen trnavskí, ale aj bratislavskí herci, hudobníci, literáti, ochranári, osobnosti verejného života. „Bez skúseností s takouto formou verejnej akcie vznikla otázka, ako prvý míting začať. Spontánne mi napadlo začať spievať pieseň Kto za pravdu horí,“ vysvetľuje Vladimír Oktavec. Pieseň sa stala na mítingoch tradíciou a ľudia si chodili do divadla pýtať text, aby mohli spievať spoločne.

Podpora osobností

Keďže mesiac november bol mimoriadne studený, mítingy trvali približne hodinu. „Chceli sme, aby prejavy boli čo najúdernejšie, aby ľudia nemrzli a nestratili pozornosť,“ rozpráva Oktavec. Okrem noviniek z diania, ktoré neboli vtedy dostupné v médiách, zazneli na námestí z balkóna divadla aj postoje verejne známych osobností a ľudí z organizácií v Trnave a okolí. Vyjadrovali svoju podporu zamestnancom, ktorí sa pridali k ideám hnutia VPN. Informovali tiež, koľko ľudí z fabrík a inštitúcií sa svojím podpisom pridávalo k myšlienkam VPN. Kancelária dramaturgie divadla slúžila ako koordinačné centrum, kde neprebiehali len prípravy na zhromaždenia, ale prichádzali sa sem radiť ďalší podporovatelia VPN z fabrík a iných organizácií. „Ľudí sme chceli aj zabaviť, preto sme pozývali napríklad aj muzikantov,“ hovorí Oktavec. Medzi osobnosťami, ktoré sa vystriedali na balkóne trnavského divadla, boli Anton Srholec, Július Pántik, Ladislav Chudík, Soňa Valentová, Magda Vášáryová, Milka Vášáryová, Július Satinský, Marián Labuda, Miro Žbirka, Paľo Hammel, Stanislav Štepka, Štefan Kvietik, Ľubo Paulovič, Zuzana Kronerová, Valér Mikula, Peter Tatár, ale aj (vtedajší) Trnavčania MUDr. Chmelík, profesor Jozef Šimončič, Marián Geišberg, Jaro Filip a mnohí iní. Vladimír Oktavec však vyzdvihuje všetkých ľudí, ktorí na mítingy chodievali pravidelne, aj keď to mohlo mať na ich životy v prípade potlačenia revolúcie negatívne účinky. Ľudia sa však v prelomových chvíľach tešili na zmenu spoločenskej a politickej klímy v krajine. Ako uvádzali vtedajšie heslá na transparentoch, mal prísť socializmus, ktorý by závideli aj kapitalisti. 

Tisíce ľudí na námestí

Jednou z najmasovejších akcií v Trnave bol určite generálny štrajk (27. november), ktorý sa konal netradične už o 12. hodine na obed. Bolo tam toľko ľudí, že sa nezmestili na námestie a ani priľahlé ulice. Ako uvádza vtedajší Trnavský hlas, veľká časť pracovníkov fabrík, ale aj iných organizácií vyšla vyjadriť svoj postoj za zvuku fabrických sirén, trúbenia áut, zvonenia kostolných zvonov. Atmosféra bola priam ohlušujúca. Cieľom tohto stretnutia bolo predísť opakovaniu mnohých nedostatkov uplynulého obdobia a rokov socializmu. Všetky mítingy, vrátane generálneho štrajku, sa konali vo veľmi mierumilovnej nálade. Nedochádzalo k násilnostiam a vtedajší náčelník Okresnej správy verejnej bezpečnosti v Trnave vyzdvihol profesionálny a osobný prístup organizátorov. Dôležitým dátumom je určite aj 1. december, keď si za jeden stôl sadli predstavitelia Okresného národného výboru a členovia trnavskej bunky VPN i ďalších vznikajúcich politických strán. Tým sa legitimizovali všetky revolučné aktivity.

Mítingy prebiehali asi do polovice decembra. V predvianočnom čase, po dosiahnutí hlavných cieľov (zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany a odvolaní komunistickej vlády) utíchli. „Občianske aktivity sa postupne transformovali na aktivity politické,“ uzatvára Vladimír Oktavec. Demokraciu spočiatku Nežnej revolúcie nikto neočakával, no vďaka úsiliu hercov, študentov, ale aj pracujúcich, ktorí vyšli na námestie alebo sa pripojili k VPN, sa stala skutočnosťou. Ako sa píše v kronike mesta Trnava, november zmenil všetko na nepoznanie, lebo sa začal písať koniec vlády jednej vedúcej strany. „Aj keď dovolené žiť slobodne a dôstojne mi bolo len kratšiu časť života, som rád, že už mi nikto nemôže hovoriť, ako mám žiť,“ vyzdvihuje v závere svojho rozprávania hlavnú myšlienku slobody Vladimír. 

***

Vyšlo v čísle: 4 | Jeseň 2019 >

Všetky čísla: O Magazíne >