Ten (10) Thalmeiner
História Thalmeineru je spojená s Trnavou už viac ako storočie.
Text: Dušan Vančo, Foto: zDROJE
História Thalmeineru je spojená s Trnavou už viac ako storočie. Pôvodná kaviareň, ktorú Trnavčania poznali ako U Thalmeinera, sa nachádzala na inom mieste, ako tá dnešná na Trojičnom námestí. Svoje sídlo mala oproti radnici, na Hlavnej ulici 13. Kávu tu však varili už dávno predtým.
V roku 1869 začal kaviareň na Hlavnej ulici prevádzkovať kaviarnik Karol Weezenkirchen, od roku 1885 Matyáš Režucha, ktorý viedol nielen prevádzku, ale aj letnú záhradu. Jeho Café Rezsucha dnes poznáme aj vďaka fotoateliéru Fanchette, ktorý tu otvorili v roku 1886 a v tlači mal reklamu: „Atelier Fanchette, Tyrnau Länge Gasse 9, im Garten des Café Rezsucha“. Ateliér Fanchette v záhrade Režuchovcov fungoval iba rok, no postupne sa tu vystriedali ďalší fotografi – Viliam Wietz, Július Balažovič a prelom storočí tu prežil Ján Vykopal, posledný fotograf prevádzkujúci ateliér v týchto priestoroch. Kaviareň v tomto dome však pokračovala aj po Režuchovi. Napríklad v roku 1900 ju viedol Celestín Vaculík a po roku 1909 kaviarnik Ignác Herzog. Genius loci miesta tvorila letná záhrada. Tá vznikla prestavbou zo záhrady Bogschovcov, vlastníkov domu, ešte za prvej Československej republiky.
Prvý Thalmeiner, ktorý prišiel do Trnavy, bol František. Písal sa rok 1911 a priniesol si takisto monarchistickú etiketu, znalosť viacerých jazykov a vycibrenú úslužnosť, ktorá sa v jeho kaviarni stala štandardom. Kaviareň spočiatku vystriedala niekoľko mien. Pred nástupom prvej Československej republiky niesla názov Café Otthon. Trnavčania vtedy jednoducho povedali, že idú na kávu do „Otonky“. Za prvej republiky sa volala Thalmeiner alebo U Thalmeinera, až napokon jej názov zmenil syn, Ferdinand Thalmeiner, na kaviareň Európa.
Vráťme sa však kúsok do histórie, k menu rodiny Thalmeinerovcov, ktorí z kaviarne urobili legendu. Pán Ferdinand bol vzdelaným človekom, ktorý ctil profesionalitu a snažil sa uspokojovať najnáročnejšie požiadavky svojich hostí. V tomto duchu vyberal aj personál, ktorý popri ňom nadobudol nadštandardnú úroveň. Podnik sa rýchlo stal domovom trnavskej bohémy, intelektuálov a umelcov. Stretnutia tu mali radní páni, továrnici, lekári, bankári či právnici. Chodievali na kávu, prečítať si dennú tlač v drevených rámoch, alebo si zahrali šach či karty. Pravidelným hosťom bol aj skladateľ Mikuláš Schneider Trnavský, ktorý vraj mal v kaviarni svoje vyhradené miesto, či maliar Július Balogh. Keď sa minuli koruny, umelci neraz platili aj svojimi dielami. Hovorilo sa, že každý správny Trnavčan išiel na desiatu na omšu k františkánom a potom k Thalmeinerovi.
Zásadou kaviarne bolo, že pán hlavný bol vždy oblečený vo fraku a čašníci obsluhovali výlučne v smokingoch. Pomocný personál mal sivé rondony, ku ktorým patrili čierne nohavice a biela košeľa. Publicistka Margita Kániková hovorí, že do kaviarne sa chodilo výhradne v spoločenskom oblečení. Večer od ôsmej do polnoci tam hrávala hudba, obľúbené boli aj sobotňajšie nočné zábavy. Na klavíri hrával napríklad Trnavčan Eugen Bubo Nemeš, známy právnik, horolezec a hudobník, ale aj jazzový klavirista Tomáš Seidman. Keď sa zrolovali koberce, všetci vedeli, že sa bude tancovať. V kaviarni to doslova vrelo, keď spieval František Krištof Veselý či hrala kapela Rudolfa Gajlíka.
Aj vďaka tomu mala kaviareň Európa ako stredisko miestnej spoločnosti v obchodnom registri v 30. rokoch 20. storočia zápis hudobná kaviareň. Toto pretrvalo aj počas 2. svetovej vojny. Predstavu o sortimente kaviarne v 40. rokoch si môžeme urobiť tiež vďaka požiadavke Ferdinanda Thalmeinera o zvýšenie cien v kaviarni. V ponuke bola napríklad káva čierna a biela, káva s mliekom, turecká káva luxus, mocca luxus, čaj, grog, limonáda, varená citronáda, čokoláda, kakao, minerálne a sódové vody, rôzne druhy vína, aperitívy či šampanské. Liehoviny a likéry sa v kaviarni podávali len v pohároch na stopkách.
Hoci kaviarni v Trnave hovorili U Thalmeinera, alebo familiárne „U Tálika“, rodina Thalmeinerovcov ju nikdy nevlastnila. Dom na Hlavnej ulici patril Karolíne Bogschovej, ktorá nad kaviarňou bývala. Ferdinand Thalmeiner prevádzku chcel kúpiť, no pani Bogschová kaviareň predať nechcela. S rodinou Thalmeinerovcov totiž mala nadštandardne dobré vzťahy, nevidela preto na predaj dôvod.
Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 však nastali ďalšie zásadné zmeny – naplno sa rozbehlo znárodňovanie súkromných prevádzok. V roku 1948 stratil Ferdinand Thalmeiner možnosť kaviareň viesť, prišiel aj o časť svojho majetku. Komunálna správa pohostinských a reštauračných zariadení, ktorá vznikla v roku 1949, a čistky počas znárodňovania hrubým spôsobom odstránili majiteľov a prevádzkovateľov súkromných podnikov. Rok 1953 napokon priniesol nový podnik – Reštaurácie a jedálne, čím bolo dielo dokonané. V tom istom roku sa Thalmeinerovci museli odsťahovať do dvadsiatich štyroch hodín aj s rodinou z Trnavy do Bratislavy, kde Ferdinand Thalmeiner dožil ako pracovník zberných surovín.
Na jednom zo zasadnutí mestskej rady začiatkom päťdesiatych rokov sa dokonca rokovalo o zlikvidovaní stále existujúcej kaviarne Európa. Do priestorov navrhovali presťahovanie Vyživovacieho strediska Robotníckeho odborového hnutia, argumentovalo sa aj slovami: „Táto kaviareň je brlohom, lebo sa tam hrajú karty.“ Našťastie sa však našlo dostatok oponentov: „Kaviareň treba udržať, lebo táto nie je pre nás, ale pre hosťov a cudzincov!“ prípadne ju v diskusii podporili ako podnik vhodný aj pre pracujúcu triedu „Nedívajme sa na kaviareň, že tam chodia iba páni. Chodia tam pracujúci, ktorí v dôsledku zvýšenej životnej úrovne majú možnosť navštevovať aj slušnejšie lokály.“
Prevádzku však premenovali na Krym, no aj potom si udržala vysoký štandard. Kaviareň totiž naďalej prevádzkovali odchovanci školy Ferdinanda Thalmeinera, najmä vrchný Rudolf Keék. V Kryme mali aj špeciálnu kávovú kuchárku, ktorá mala na starosti zákusky. Ponúkala ich na špeciálnom vozíku pri stoloch zákazníkov, varila zalievanú kávu, ktorá sa volala Krymka, a pravú tureckú v džezve, v ktorej sa aj servírovala.
K hosťom Krymu patrili aj trnavskí futbalisti, ktorí mali po zápasoch v kaviarni večeru. Často sa k nim pripojil aj športový komentátor Karol Polák, ktorý chodil do kuchyne, kde otváral hrnce, a podľa toho si objednal. Hlavný kuchár vždy tŕpol, aby v tom čase neprišla kontrola. Keďže predná časť kaviarne s oknom na Hlavnú ulicu bola súčasťou trnavského korza, zverejňovali tu priebežný stav futbalových zápasov spartakovcov. Korzovanie mladých sa tak obzvlášť pri dôležitých zápasoch brzdilo pri okne kaviarne s vylepenými výsledkami, o ktoré sa staral vrchný Krymu Rudolf Keék.
Krym fungoval ako kaviareň aj reštaurácia, v lete bývala letná záhrada plná ľudí, hrávala v nej hudba a tancovalo sa na betónovom tanečnom parkete. Do kaviarne vpredu, s oknami do ulice, sa vchádzalo bočným vchodom pod forhauzom. Hosť vošiel najskôr do šatne, až potom do kaviarne. V kaviarni boli na jednej strane typické polkruhové boxy na sedenie pre viac ľudí a okrem nich boli v priestore vytvorené i menšie sedenia pre dvoch až štyroch zákazníkov. Za kaviarňou smerom do dvora bola kuchyňa a vedľa letnej záhrady bola reštaurácia s verandovými oknami.
Simonne Jurčová, vedúca prezentačného oddelenia Západoslovenského múzea v Trnave, spomína, že do Krymu sa chodilo aj poza školu. „Ako starší gymnazisti, vtedy sme ešte nepili veľmi kávu, ale čaj, v zime grog, varené víno alebo ako maturanti aj napríklad becherovku. Doobeda tam bola pohoda, bolo obsadených len zopár stolov,“ dodáva.
Po roku 1990 sa rodina Ferdinanda Thalmeinera síce uchádzala o obnovenie kaviarenskej činnosti na Hlavnej ulici v Trnave, no rozhodujúcim faktom bola skutočnosť, že dom im nepatril. A tak kaviareň Krym na Hlavnej ulici v roku 1992 zanikla.
V pamäti Trnavčanov sa zachovala ako miesto, ktoré malo nielen vysokú úroveň, ale bolo aj dôležitou súčasťou spoločenského života viacerých generácií. Jej tradíciu oživila v roku 2011 kaviareň Thalmeiner na novom mieste, na Trojičnom námestí. Tá dnes síce píše už desiatym rokom svoju vlastnú históriu, no stavia ju na pevných základoch poctivého kaviarenského remesla zo srdca Trnavy.
Zdroje:
Simonne Jurčová, Západoslovenské múzeum v Trnave, Trnavské fotoateliéry
Peter Horváth – História jedného domu na Hlavnej ulici, Novinky z Radnice, 2012
Simonne Jurčová – Začalo sa to Thalmeinerom, Novinky z Radnice, 2019
Margita Kániková – Sága rodu Thalmeinerovcov, Novinky z Radnice, 2015
Štátny archív v Trnave, Uznesenie MNV, č. 84 zápisnica z 13. 3. 1952, s. 62-63
Publicistka Margita Kániková, rozhovor 28. 9. 2021
Vedúca prezentačného oddelenia Západoslovenského múzea v Trnave Simonne Jurčová, rozhovor 30. 9. 2021
***
Vyšlo len online pri príležitosti 10. výročia kaviarne Thalmeiner
Všetky čísla: O Magazíne >