Poézia nie je len literárna forma, ktorú si volíme. Je to spôsob myslenia.

Text: Anna Siedykh, Foto: Jaro Ridzoň

Mária Ferenčuhová je poetka, novinárka, filmová kritička a teoretička. Z francúžstiny preložila Samuela Becketta, Philippa Sollersa, Michela Houellebecqa a iných autorov. Jej básnická zbierka Imunita získala viacero ocenení a úspech mala aj medzi čitateľmi. Posledná kniha Černozem spája vesmírnu veľkosť s niečím blízkym a ľudským. Tvoria ju básne o vzniku sveta, o svetle a tme. Je intímna a znepokojujúca. S Máriou som sa porozprávala o tom, ako sa jej zbierka písala, ako vníma poéziu a o jej záľube parapetného pestovania rastlín.

Čítala som vašu poslednú poetickú zbierku Černozem. Zapôsobila na mňa meditatívne, jej poetika sa mi spojila s hviezdnym žiarením a zároveň s vesmírnou temnotou a chladnosťou. Ako sa zrodil jej názov?

S názvami je to vždy zložité, pretože ich nenachádzam hneď, ale až v poslednej fáze písania. Len pri druhej knižke som od začiatku vedela, že sa bude volať Princíp neistoty. Názov Černozem sa objavil vo chvíli, keď som pochopila, že od hviezdneho prachu a temnej hmoty som sa dostala k niečomu veľmi pozemskému – k hline, k pôde, na ktorej stojím, v ktorej sa občas rýpem. A s ktorou raz splyniem. 

Na začiatku písania bol skôr záujem o fyziku a o vesmír, k hline som sa dopracovala postupne. A predsa prvá báseň v knihe vznikla skôr, než som na Černozemi vôbec začala pracovať. Akurát vtedy to boli dve básne: jedna o vesmíre a druhá o hline. Až keď mi došlo, že píšem o Zemi aj o zemi, spojila som ich do jednej.

Knižka sa začína citáciou Stephena Hawkinga: „Vesmír vznikol spontánne z ničoho, akú úlohu by v tom mal zohrať Boh?“ Prečo ste sa rozhodli venovať dopodrobna práve tematike vesmíru a ako ste sa k nej dostali? 

Určite sa jej nevenujem dopodrobna. Keby túto knihu čítali astrofyzici alebo kvantoví fyzici, asi by sa na mojom chápaní fyziky pobavili. Ale jazyk fyziky sa mi zdá vysoko metaforický a práve s tým som sa hrala.

Napríklad astrofyzika je veľmi obrazná. Jednak ponúka ohurujúce vizualizácie, fotografie, prípadne modely, jednak jej jazyk používa metafory, ktoré zvádzajú k antropomorfizácii. Zoberte si populárno-náučné články o hviezdach – hneď vám naskočí paralela napríklad s popkultúrou. Aj preto mám populárno-náučnú literatúru rada. S tou vedeckou je to, samozrejme, zložitejšie. Keďže nie som fyzička, nedokážem sa s ňou tak slobodne hrať. 

A potom je tu kvantová fyzika, ktorá nie je taká spektakulárna ako astrofyzika: nemá k dispozícii taký obrazový arzenál, má najmä grafy, ukazujúce pravdepodobnosti, kde sa ktorá častica vyskytne. Nie je potom jednoduché, a ani adekvátne, vnímať elementárnu časticu antropomorfne. Kvantová fyzika však ponúka iné metafory. A takisto mi dovoľuje rozkročiť sa medzi nekonečne veľkým a takmer neuchopiteľne malým. Navyše ju niektorí fyzici dokážu vysvetľovať tak, že je to čistá krása.

Máte v tejto sfére obľúbených odborníkov?

Asi najviac obdivujem slávneho talianskeho fyzika Carla Rovelliho. S jazykom dokáže pracovať naozaj básnicky. Dokáže písať i rozprávať spôsobom, ktorý je mi zrozumiteľný a zároveň je veľmi pôsobivý. Druhou autoritou, ktorá ma ohromila, bol molekulárny biológ Gottfried Schatz. Nenápadne som ho prepašovala už do svojej knihy Imunita a zadefinoval estetiku celej prvej časti Černozeme. Od Hawkinga som si požičala vedecký pohľad na stvorenie a od Schatza estetiku. Práve jemu a jednej jeho krátkej štúdii vďačím za veľkú časť prvej básne v Černozemi. Môj záujem o túto sféru je čisto laický, na popularizácii vedy ma zaujímajú figúry a trópy, ktorými vedecké poznanie sprostredkúva. Vnímam ju ako protopoéziu. Preto populárno-náučné texty zahŕňam nielen do svojho vlastného systému poznania a chápania sveta, ale aj do písania.

Robili ste pred začiatkom písania zbierky aj nejaký hlbší výskum?

Nebol to výskum, ale heuristická vášeň. Knihy som čítala vo voľnom čase, zabávala som sa, intelektuálne som sa tým rozrušovala, nemala som v úmysle písať o tom poéziu. Potom ma však zaujala aj iná téma – renesančná astrológia, ktorú v 15. storočí Florenťan Marsilio Ficino vnímal ako spôsob starostlivosti o dušu. Fascinujúco o tomto prístupe píše súčasný americký psychoterapeut Thomas Moore, na ktorého ma upozornil český básnik a tiež psychoterapeut Adam Borzič.

Mala som teda tieto dve nekompatibilné, resp. súperiace teórie – vedeckú fyzikálnu a humanitnú, takmer pavedeckú. Vesmír som spojila s človekom a hviezdny prach s hlinou. Aby to malo pevnejší základ, pridala som k tomu trochu amatérskej pedológie.

Vo svojej zbierke reflektujete vplyv sveta na váš život. Ako vašu tvorbu a prácu ovplyvnila pandémia?

Pandémia ovplyvnila hlavne môj spôsob života. Básnickú tvorbu neovplyvnila – momentálne totiž nepíšem žiadnu poéziu. Myslím si, že už ani nebudem. Nespôsobila to pandémia, skôr som Černozemou uzavrela jednu etapu písania. Pandémia však ovplyvnila fungovanie tejto mojej knihy, respektíve mňa ako autorky, vo verejnom priestore. Takmer všetky čítania boli zrušené, online podujatí bolo síce veľa, no prijímam ich čoraz menej, lebo sme z nich asi všetci unavení a pre mňa sú neosobné. Černozem sa stala niečím, čo mi odletelo kamsi do vzduchoprázdna, do celkom iného vesmíru, než je ten môj maličký, fyzický svet. Možno aj to mi uľahčuje povedať, že poéziu už nepíšem. Lenže poézia nie je len nejaká literárna forma, ktorú si volíme. Je to podľa mňa spôsob myslenia. A ten sa u mňa s príchodom pandémie pravdepodobne nezmenil.

Vaša poézia je zároveň veľmi vizuálna. Zvýrazňovania, odstupy, používania znakov dáva  slovám inú silu a niekedy aj význam. Myslím si, že mne ako čitateľke to pomáha lepšie pochopiť zmysel. S čím súvisí táto vizuálnosť a aký je jej cieľ?

Ak myslíte vizuálnosť v zmysle grafického členenia textu, tak práve tento prvok literárna kritika najviac kritizovala. Vnímala ho ako príznak literátskosti, bez významového presahu. Necítili to, čo ste pomenovali vy. Nie že by som literátskosť, ktorú kritizujú viacerí recenzenti, nevnímala, ale cielene sa tu hrám s tým, ako niektoré veci stlmiť a iné vyzdvihnúť. Niektoré slová potrebujem napríklad v texte schovať. Zasadiť ich, ako semienko do hliny. Ešte nevyrástlo, ale je tam a treba ho hľadať. Iné slová sú zase smelé a vykvitli tak, že vás ich vzrast prekvapí. Čitateľ sa o ne doslova potkne, tak veľmi trčia do priestoru. Nemusí to vyvolať iba pozitívnu reakciu. Niekto má rád upravený trávnik, iný húštinu, ktorou sa musí predierať. Ja mám rada striedanie upravených urbánno-prírodných plôch, ale aj divočiny a húštiny, v ktorých sa stratím, nesmie ich však byť priveľa.

Americký básnik Billy Collins sa vo svojej tvorbe tiež hrá s priestorom. Hovorí, že vníma papier ako ticho, ktoré sa dá naplniť slovami. Máte aj vy podobný prístup počas písania?

Uňho je zrejme proces písania metafyzickejší, poetickejší: on tvorí. Keď píšem poéziu, čo aj predtým bývalo zriedka, je to skôr živelné. Dlho čakám, kým sa hrádza pretrhne. Priestor strany tvarujem až potom. To, čo sa cedí ťažko, je finálna štruktúra. Nevypĺňam ticho, skôr upratujem po zemetrasení. U mňa je ten stav takmer fyziologický – pocit, ako keby vám odtiekla plodová voda a prichádza bolestný pôrod. Alebo ako keď spadnete do hliny a zrazu ste celá špinavá a ešte aj doráňaná. Až potom si začnete uvedomovať, čo všetko sa s vami stalo. Zrejme je to iný prístup k písaniu, iný princíp písania. 

„Sú ľudia, ktorí sú lovcami príjemných a slastných zážitkov, a sú ľudia, ktorí si potvrdzujú autentickosť vlastného bytia v bolesti.“

Po tom, ako dokončíte zbierku, máte pocit, že z vás niečo ubudlo? 

Keď sa vám narodí dieťa, tiež z vás neubudne. Naopak, mám pocit pribúdania. Keby som mala pocit, že o niečo prichádzam, asi by som sa to snažila držať v sebe. Sú to veľmi nástojčivé a naliehavé prebytky existencie, ktoré potrebujú zdieľanie. Aj o dieťa sa delíte. O starostlivosť s človekom, s ktorým ho vychovávate, aj so svetom o ďalšieho tvora, ktorý sa sem možno nepýtal. Skôr mám pocit zodpovednosti – či sú tie texty naozaj nutné. Nepísala by som, keby som nemala aspoň občas pocit, že takto môžem komunikovať a niekto mi môže rozumieť. Pocit, že to niekomu voľačo prinesie, aj keby to bola negatívna emócia alebo rozrušenie. Cieľom umenia napokon nie je populáciu oblažovať. Myslím si, že rozrušenie je produktívnejšie. Aj pri čítaní zámerne vyhľadávam literatúru, ktorá mnou zalomcuje, a nie iba takú, ktorá ma uteší, upokojí a potvrdí mi to, čo už viem.

Existuje myšlienka, že poéziu vytvára hlavne nešťastie. Myslíte si, že je to naozaj tak? Pomáha básnikom a poetkám bolesť a tragédia lepšie cítiť svet?

Sú ľudia, ktorí sú lovcami príjemných a slastných zážitkov, a sú ľudia, ktorí si potvrdzujú autentickosť vlastného bytia v bolesti. Vôbec si netrúfam zovšeobecniť, že poézia je na strane bolesti. Ale u mňa to tak zhodou okolností je. Okamihy intenzívneho šťastia sú sporadické a trvajú krátko. Prikrátko na to, aby som z nich vedela vygenerovať čosi komplexnejšie. Spokojnosť, o ktorú sa usilujem, je rovnovážnejší stav. Ten vás však môže posunúť do stavu nudy, otupenosti, pocitu, že už nič necítite. Musí sa vychýliť buď do intenzívnych šťastných zážitkov, alebo do tých bolestných. U mňa tie bolestivejšie zväčša trvajú dlhšie ako tie šťastné. Možno preto ich viem lepšie uchopiť. Pozrime sa ale na básnika ako Walt Whitman – je plný nadšenia, pozitívnych vnemov. Nerobí to jeho poéziu o nič menej dobrou, ako je poézia bolestí, traumy a utrpenia, akú písal napríklad Paul Celan. Sú aj básnici nadšení, šťastní, plní radostných iskričiek a je to veľmi osviežujúce. Pre mňa je Whitman pozitívnou skúsenosťou, pretože mi nasvecuje svet tak, ako ho nemám vo zvyku vnímať dlhodobo, hoci sa tiež rada nadchýnam.

V krátkej biografii k zbierke Černozem sa píše, že sa vo voľnom čase venujete parapetnému pestovaniu vždyzelených rastlín. Prečo ste sa rozhodli to v knihe spomenúť?

V prvej knižke Skryté titulky som si do biografie napísala, že som sa „ešte nedopracovala k vlastnej domácnosti“. Bolo to vyjadrenie existenčného statusu nomádky pendlujúcej medzi Parížom, Prahou a Bratislavou. Významne súviselo aj s témou tej knihy. Podobne je to aj v Černozemi. Parapetné rastliny súvisia s mojím novým záujmom o pôdu. Dlho som rastliny nepestovala. V bytoch, kde som mávala uložené svoje osobné veci pred 20 rokmi, som bývala len tak napoly. V nich by tie chúďatá rastliny nevedeli prežiť. Keď som sa potom už s rodinou presťahovala do nového bytu, kde nemáme záclony, iba rolety, začala som namiesto záclon používať rastliny. Takto prišlo k parapetnému pestovaniu rastlín. Pandémia túto vášeň ešte zosilnila. Pomaly neviem, kam tie rastliny dávať, lebo parapety sú už zaplnené. 

Prečo sú vždyzelené?

Lebo nepŕchnu a v črepníkoch ani nekvitnú. Práve vytrvalá zelenosť monster, paliem, fikusov je príznakom ich dobrého zdravia. Keď začínajú žltnúť, viem, že sa im niečo nepáči. A okrem toho sa tak volajú. To slovo ma očarilo. Nie je zlé, ak vás básnická vášeň donúti vybrať si jedno slovo a potom ho aplikovať do vlastného života.

Okrem toho, že píšete, prekladáte aj z francúzštiny. Má prekladateľstvo vplyv na vašu tvorbu? Cítite stopy autorov, ktorých prekladáte, vo svojej tvorbe?

Na písaní zanecháva stopu všetko, aj čítanie. Preto som napríklad už raz odmietla členstvo v porote Anasoft litera – nechcela som, aby mi pri dokončovaní knihy do tohto procesu vstupovali  autori a autorky, ktorých tvorbu som si sama nevybrala. Samozrejme, 10 percent ročnej produkcie kníh na Slovensku je kvalitná literatúra, zvyšok je však ako nezdravá strava. Takisto to je aj s prekladom. Preklad je najhlbším čítaním. Prekladaný text vám postupne začne kolovať v žilách. A zvlášť pri poézii, ktorá sa prekladá ťažko a pripúšťa množstvo protichodných alebo zavádzajúcich alternatív. Kým do textu vstúpite a nájdete najvernejšiu verziu v inom jazyku, tak s ním naozaj žijete. Keď autori píšu podobne ako ja, pracuje sa ľahšie. A potom sú tu autori a autorky, čo píšu tak, že sa musím pri preklade doslova vykĺbiť. Je to ako joga. Kým sa do nejakej ásany dostanem a zvládnem aj jej najťažšiu variáciu, mám pocit, že sa dolámem. Je to namáhavé až fyzicky. Určitý spôsob tvorby vety, jej obraznosť i niektoré slová vo mne navždy zostanú a zrazu sa v nestráženej chvíli ocitnú v mojom texte. Ani neviem, že vediem tichý dialóg s autoromi, ktorých som prekladala. Nemusí to byť prvoplánová podobnosť alebo inšpirácia, je to oveľa hlbšie. Tento rok som pracovala na troch prekladoch a je možné, že mi práve tieto knihy zabránili písať vlastné veci. Dlho potrvá, kým sa zo mňa vyplavia.

Ak si na chvíľu predstavíme, že tento rozhovor číta človek, ktorý nikdy predtým nečítal poéziu – prečo by mal začať? Čo nám vie ponúknuť poézia?

Všetko. Iný pohľad na svet, iný vzťah ku slovám. Absolútnu presnosť v niečom, čo môže na prvý pohľad vyzerať úplne vzdialené od našich životov. Obrovský zážitok pre človeka, ktorý sa stretne s poéziou a zrazu jej porozumie, je, že sa v nej uvidí ako v zrkadle. To sú tie iniciačné skúsenosti, ku ktorým stojí za to dospieť. Je to, ako keď vypočítate náročný príklad alebo sa vám podarí preskočiť niečo, čo sa vám zdalo príliš vysoké. Poézia ponúka naozaj všetko: aj športovú skúsenosť, aj nový vzťah k jazyku, aj nový pohľad do zrkadla a spokojnosť, že vám  text niečo odovzdal. A čím je lepšia, tým viac zážitkov dokáže ponúknuť. No aj pre tých, ktorí ju čítajú pravidelne, môže byť niekedy uzavretá. Vtedy ju stačí odložiť a zobrať o mesiac neskôr v inom rozpoložení. Alebo aj siahnuť po inej knihe.

Mária Ferenčuhová vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu a dejiny a teóriu filmu na VŠMU v Bratislave, ako aj Sciences du langage na École des hautes études en sciences sociales v Paríži. Vydala zbierky Skryté titulky, Princíp neistoty, Ohrozený druh, Imunita a Černozem. Jej knihy sú preložené do angličtiny, gréčtiny, ukrajinčiny, francúzštiny, srbčiny a ďalších jazykov.

***

Knihy od Márie: martinus.sk

Vyšlo v čísle: 11 | Leto 2021 >

Všetky čísla: O Magazíne >