Hlavnou myšlienkou pochodu PRIDE je sloboda.

Text: Zuzana Fajta, Foto: Peter Lančarič, Michal Babinčák (Pride)

Ak na Slovensku dokáže nejaké podujatie naozaj rozdúchať vášne v spoločnosti, je ním určite PRIDE. Nech už sa ľudia nachádzajú na akejkoľvek strane spektra, svoj názor naň majú a neboja sa ho použiť. Tohtoročný deviaty Dúhový PRIDE navštívilo v Bratislave rekordných desať tisíc ľudí. Na Hviezdoslavovom námestí a pri následnom sprievode mestom sa však nestretli len zástupcovia a zástupkyne LGBTI komunity. Dúhový PRIDE je aj u nás oslavou slobody pre všetkých bez rozdielu. A tak mu to aj pristane. Než sme sa však dostali do roku 2019, preskákala si toho LGBTI komunita mnoho. Ako vyzerala cesta lokálneho aktivizmu na Slovensku a čo nás ešte čaká, prezradil v rozhovore Martin Macko, hovorca a podpredseda rady združenia Dúhový PRIDE Bratislava.

Študoval si históriu a európske štúdiá. Ako si sa dostal k LGBTI aktivizmu?

K téme LGBTI ľudí som sa dostal cez svoj historický výskum. Na škole som mal tému „Židovská komunita v Banskej Štiavnici“. Zaoberal som sa najmä dejinami 20. storočia, čo vyvrcholilo holokaustom počas druhej svetovej vojny. To bola teda moja primárna téma – LGBTI bolo skôr niečím popri tom. Počas výskumu som si prechádzal v archíve rôzne spisy z trestných konaní, ktoré sa vtedy viedli, a prišiel som aj na tému LGBTI ľudí. Homosexuálny styk bol v tom čase trestný. Neskôr som sa začal zaujímať aj o výskumy, ktoré sa robili v Českej republike. Tam existuje omnoho viac ľudí a publikácií venujúcich sa tejto téme. V roku 2008 som oslovil Iniciatívu Inakosť, ktorá existovala už od roku 2006, s tým, či by nechceli robiť aktivity súvisiace s históriou – napríklad výstavy a diskusie. Postupne sa mi v organizácii nabaľovali úlohy, až som sa v roku 2012 stal riaditeľom. A práve aj vďaka môjmu štúdiu Európskych štúdií som začal potom riešiť aj monitoring ľudských práv, a to už išlo samospádom.

Keďže si na túto tému narazil aj počas svojho výskumu, ako to vyzeralo s LGBTI komunitou na Slovensku v dobách dávno aj menej dávno minulých?

Rozhodujúci pre túto tému bol vznik Československa. Už v medzivojnovom období vznikali organizácie, ktoré by sme dnes mohli nazvať aktivistickými. Ich hlavným cieľom bolo najmä odtrestnenie, keďže existoval paragraf, ktorý za styk medzi dvoma mužmi ukladal sadzbu od jedného roku. Zaujímavé však je, že sa to netýkalo žien, keďže sa nepredpokladalo, že by dve ženy mohli mať sex. Hlavným cieľom vtedajších aktivistov bolo odstránenie tohto paragrafu. Nám sa dokonca podarilo získať denníky aktivistu Imricha Matyáša, ktorý s touto témou pracoval od Prvej republiky cez medzivojnové obdobie, až do 50. – 60. rokov počas komunistického režimu. Vďaka tomu sme získali jedinečný historický materiál. Aj v zahraničí sa výskumy zameriavajú skôr na súdne spisy, a je niečo úplne iné dozvedieť sa informácie z pamätí človeka. 

V Československu sa teda už v medzivojnovom období zjavoval prvý aktivizmus. Začali dokonca vydávať svoj vlastný časopis, ale odtrestnenie sa im nepodarilo. Počas druhej svetovej vojny a tzv. Slovenského štátu niečo také samozrejme nebolo možné. Z Nemecka máme informácie o tom, že počas vojny išli do koncentračných táborov aj ľudia s homosexuálnou orientáciou. Na našom území nie sú o tom záznamy. Vieme však o pár situáciách, keď to využívala Deutsche Partei na likvidáciu nepohodlných členov nemeckej komunity na Slovensku. Je však otázka, či boli naozaj homosexuálne orientovaní alebo to bola len zámienka. Nebolo to však systematické prenasledovanie. 

Keď sa dostala v Československu k moci Komunistická strana, prevzala tieto zákony aj ona. Homosexuálny styk ostával trestný. Aj Imrich Matyáš pokračoval vo svojom aktivizme, i keď už nemohol vydávať časopisy ani ľubovoľne publikovať svoje názory. Takže si iba dopisoval s ministerstvami, ktoré to riešili. Často bol samozrejme aj vypočúvaný ŠTB, čo bolo tiež bežnou praxou na získavanie informácií o nepohodlných osobách. V Československu sa však odtrestnenie nakoniec podarilo začiatkom 60. rokov – i keď to bolo možno tak trošku aj vecou náhody. V odtrestnení sme boli v tom čase relatívne progresívni, podarilo sa nám to skôr, ako v mnohých západoeurópskych krajinách. Nebolo to však odôvodnené humanizmom alebo ľudskými právami. Vypadlo to totiž z trestného zákona na základe širších filozofických zmien. Existovala koncepcia, že v rôznych štádiách socializmu – počas budovania a potom v období, keď už sme ten socializmus dosiahli (začiatkom 60. rokov) –  boli potrebné nové zákony a ústavy. Ich zámerom pri odtrestnení homosexuality bolo, že sa to nebude riešiť zákonom, ale o týchto ľudí sa postarajú na lokálnej úrovni Národné výbory. Tento druhý stupeň však nikdy nenastal, a tým nastalo úplné odtrestnenie. Bolo to však iné ako na západe, kde ľudia zároveň žili v slobodnej spoločnosti. Ľudia z komunity začali viac vystupovať v médiách, boli viditeľnejší – toto u nás nenastalo. V našich cenzurovaných médiách sa táto téma neobjavovala. To je jedným z dôvodov, prečo v nej zaostávame. V podmienkach neslobodnej spoločnosti väčšina neprichádzala do styku s ľuďmi z komunity. Väčšina mužov gejov sa ženila, snažili sa naplniť očakávania spoločnosti – dnes už samozrejme vieme, že to má vplyv na ich psychiku, a nielen na nich. Dotýka sa to aj rodiny. Všetko teda v tých rokoch fungovalo pod pokrievkou. Aj keď z hľadiska zákonov už neboli ľudia za homosexualitu prenasledovaní.

Aký vplyv mala na komunitu Nežná revolúcia a s ňou spojené demokratické procesy?

Zmena nastala po novembri 1989 celkovým otvorením spoločnosti. Úplne na začiatku v demokratizačných zmenách však bola táto téma vynechaná. V 90. rokoch potom začali vznikať zdola organizácie, ktoré združovali ľudí – vtedy hlavne gejov a lesby. Tejto téme sa venovali aj progresívnejšie zmýšľajúci psychológovia v Československu, ktorí viedli napríklad podporné skupiny pre podobných ľudí už v 80. rokoch. Na ich základe potom vznikali prvé organizácie – u nás to bol Ganymedes. Začali teda riešením problémov, ktoré pokladali za najväčšie – napríklad odstránenie vnímania homosexuality ako choroby, tak bola totiž klasifikovaná až do roku 1993. Tiež chceli zlepšiť obraz homosexuality v spoločnosti. Pri akýchkoľvek zmienkach v médiách bola totiž zamieňaná homosexualita s pedofíliou a celá téma bola veľmi sexualizovaná. Veľkou témou v 90. rokoch bola napokon aj epidémia HIV, a to nielen u nás, ale aj vo svete. Množstvo aktivít sa teda venovalo jej prevencii. 

Okolo roku 2000 prichádza už nová generácia aktivistov, ktorá vníma, že aj vývoj v Európe je niekde inde a treba prijať legislatívu, ktorá upraví spolunažívanie párov rovnakého pohlavia. Už v roku 2000 prichádzajú s návrhom o životných partnerstvách. Stáva sa to teda jednou z najdôležitejších tém v LGBTI aktivizme. Treba však povedať, že táto požiadavka sa vyskytuje už na prvej tlačovej konferencii Ganymeda v roku 1993. Je tu teda od vzniku republiky – 30 rokov, a stále sa v tom nič neudialo. Okolo roku 2000 sa komunita stala omnoho viditeľnejšou. Vznikajú rôzne záujmové skupiny a združenia, ale aj organizácie, ktoré majú iné ako politické ciele. Organizujú rôzne kultúrne aktivity, fungovali dokonca aj organizácie v regiónoch. Komunitu následne ovplyvnil aj vznik internetu a sociálnych sietí. Do roku 2005 potom zanikli alebo prestali byť aktívne takmer všetky tieto organizácie – ľudia prešli do online priestoru. A to aj z hľadiska zoznamovania alebo skupinových aktivít. V roku 2006 vzniká aj Iniciatíva Inakosť, ktorej cieľom je dosiahnuť legislatívu o životných partnerstvách. Okrem iných vecí vznikol aj pochod PRIDE, ktorého hlavnou myšlienkou je sloboda, sebaidentifikácia, sebavyjadrenie a to, aby LGBTI komunitu ľudia akceptovali. 

V roku 2010 vzniká PRIDE. Aký bol prvý ročník?

PRIDE viedli mladí aktivisti, ktorí nemali skúsenosti so starými organizáciami, nemali ani strach, neobávali sa dôsledkov, takže to bolo tak trochu na kolene. Staršia generácia samozrejme mala obavy – aj napríklad o bezpečnosť alebo nízku účasť. Našťastie, už na prvý ročník došlo okolo tisíc ľudí. Problém s bezpečnosťou však naozaj bol. Vtedy na to neboli pripravení ani polícia, ani organizátori. A aj preto pri prvom ročníku došlo k zraneniam. Vtedy tu boli europoslankyne z Rakúska a Holandska, ktoré ešte nikdy nezažili, že by do nich niekto hádzal kamene. Na druhej strane sa však ukázalo, že nová generácia nemá problém žiť otvorene. Chce a vyžaduje, aby s nimi bolo zaobchádzané ako s ostatnými. A aj vďaka tomu potom počet návštevníkov rástol. Rástlo však samozrejme aj protihnutie. 

Bezpečnostnú situáciu sa nám však odvtedy podarilo zlepšiť. Súvisí to aj s tým, že sa extrémizmus zmenil – dnes už sedia extrémisti v parlamente a nezaujímajú ich pouličné bitky. Veľký posun je aj v mladých ľuďoch. Akceptácia dnes nastáva najmä vtedy, ak niekoho poznajú vo svojom okolí, práci, škole, susedstve alebo v rodine. Tomu prispieva aj otvorenosť komunity. Ľudia hovoria, koho majú za partnera, a tým má väčšina k nim pozitívnejší prístup, lebo ich spozná ako „normálnych“ ľudí v spoločenských vzťahoch a interakciách. A práve aj preto, že dnešní mladí ľudia z komunity žijú omnoho otvorenejšie, majú ich rovesníci iný prístup. To nám ukazujú aj prieskumy verejnej mienky, že tu je obrovský generačný skok. 

Ako si prežíval prvý PRIDE ty?

Ja som vtedy ešte nepatril k organizátorom – prvý PRIDE organizovali Romana Schlesinger z Queer leaders forum a skupina aktivistov. My sme sa zapájali napríklad formou sprievodných podujatí. Bol to pre mňa veľmi zaujímavý zážitok. Našťastie som nebol v tých častiach, ktoré boli priamo napadnuté extrémistami, a možno aj preto mám skôr pozitívny zážitok. PRIDE mal vtedy ísť z Hviezdoslavovho námestia cez Staré Mesto, ale nakoniec sa išlo cez Nový most do Petržalky. Táto trasa bola vlastne úniková. Ukázalo sa, že most bol nakoniec celkom fotogenický a ľuďom sa to páčilo. Preto druhý ročník viedol rovno cez Nový most. Samozrejme, odvtedy sme sa posunuli. Už nie sú policajné kordóny, pochod nie je hermeticky uzavretý a každý rok sú opatrenia menšie. Chceme postupne s PRIDE-om dospieť k tomu, aby sme sa mohli pohybovať úplne voľne ako väčšina verejných zhromaždení, ktoré sa konajú v centre. 

Posledný ročník PRIDE-u bol tak trochu príjemným prekvapením. Čo si myslíš, že sa zmenilo a prečo prilákal o toľko viac ľudí?

Je to asi všeobecným trendom a zvýšeným záujmom mladých ľudí, to je jedna vec. A druhé je to, že podľa nás rastie aj angažovanosť ľudí. Po období, keď ľudia boli frustrovaní a demobilizovaní, sa začali viac angažovať a organizovať. Možno majú aj pocit, že to má väčší zmysel. Myslím si, že sa mení aj vnímanie PRIDE-u. 

Sú dve základné koncepcie: PRIDE ako festival, kultúrna aktivita a ako demonštrácia s politickým obsahom. U nás ešte stále prevažuje vnímanie PRIDE-u ako demonštrácie, ale postupne sa stále viac dostáva do popredia aj festivalový charakter. Posilnili sme koncertnú časť, ale neplánujeme sa vzdať ani tej časti, ktorá žiada zmenu. Chceme, aby to bolo podujatie, z ktorého majú ľudia dobrý pocit, a aby bolo vyvrcholením letnej sezóny. Ukazuje sa, že je o PRIDE záujem. A aj vďaka tomu musíme hľadať nové miesto, keďže Hviezdoslavovo námestie už kapacitne prestáva vyhovovať. Stále však bude jeho súčasťou sprievod centrom mesta. Dúfame teda, že sa nám to podarí už budúci rok.

Spomínal si, že členovia LGBTI komunity sú viditeľnejší a neboja sa už svoj život prežívať otvorene. Je ich ale aj viac? To je totiž jedna z téz, že „voľakedy ich predsa toľko nebolo“.

Zdanie, že ich je viac, je spôsobené najmä tým, že sú viditeľnejší a majú menej obáv. Žijú otvorenejšie, a preto o ich identite vie omnoho viac ľudí. Ako som spomínal, za socializmu boli mnohí ľudia z LGBTI komunity ženatí či vydaté a ďalšou možnosťou bolo ísť do cirkvi. Táto pretvárka a schovávanie mali samozrejme vplyv na psychiku jednotlivcov – od depresií až po kratšiu dĺžku života.  

Čo najviac trápi ľudí z LGBTI komunity a radi by to zmenili? 

My sme robili v roku 2017 celoslovenský LGBTI prieskum a zisťovali sme, aké sú ich priority, čo by radi zmenili a čo vnímajú ako najväčšie problémy. Prvá vec bola právne uznanie párov rovnakého pohlavia. Sú tu samozrejme aj generačné rozdiely. Mladí ľudia na školách majú často problémy napríklad so šikanou. Riešia svoj coming out a nevedia sa dostať k informáciám, a to im veľmi zhoršuje kvalitu života. Potom, keď si začnú zakladať rodinu, prichádza to, že im štát neuznáva ich vzťahy. V tomto smere je zaujímavé, že všetci ostatní aktéri sú popredu – napríklad súkromné spoločnosti, banky alebo poisťovne viac uznávajú podobné páry. Problémy prichádzajú najmä vtedy, ak sa stane niečo zlé – v prípade choroby, úmrtia, pri problémoch s úradmi. Partneri nemajú možnosť návštev v nemocnici, prístup k zdravotnej dokumentácii, nemôžu zasahovať do rozhodnutí spojených so zdravotným stavom. Samozrejme, pokiaľ je ústretový postoj rodiny, úradníkov atď., tak sa dá veľa vecí vybaviť. Nedá sa na to však spoliehať. Pretože ak sú vzťahy zlé, nastávajú problémy a ľudia si nemajú ako vymôcť spravodlivosť. Pre trans ľudí je napríklad veľmi dôležité, aby sa od nich prestali vyžadovať sterilizácie pri právnej zmene pohlavia a takisto sa sťažujú na nedostupnosť zdravotnej starostlivosti. Tejto problematike sa totiž v zdravotníctve venuje veľmi málo ľudí. 

Medzi najväčšie problémy komunity však vo všeobecnosti nepatrili legálne problémy, ale skôr predsudky a nízka akceptácia. A aj toto si dávame za cieľ – pracovať s väčšinovou populáciou, aby sa vnímanie komunity zlepšilo. Veľmi by takisto pomohlo, ak by sa našli verejne známi ľudia, a to nielen z oblasti kultúry, ale aj z iných oblastí, a otvorene sa prihlásili k LGBTI komunite. Na druhej strane starší ľudia z komunity majú zase iné problémy – ak žili v partnerstve a partner/ka zomrel/la, tak nemajú nárok na vdovské. Takisto pri dedičskom konaní. Pokiaľ ostávajú sami a napríklad skončia v zariadeniach, na sklonku života z obáv o reakcie okolia znova začnú schovávať svoju identitu. 

Ako dlho podľa teba potrvá, kým naša spoločnosť dospeje do štádia, že tieto problémy už nebudú problémami?

Legislatívna zmena sa dá dosiahnuť veľmi rýchlo. 

Ak je tam podpora…

Často sa argumentuje potrebou podpory verejnosti, ale veľakrát práve legislatívna zmena ukáže, že sa nie je čoho báť. Preto po prijímaní registrovaných partnerstiev, nejaký rok-dva po prijatí, skokovo narastie podpora týchto inštitútov. Ľudia totiž uvidia, že to nemalo na ich život žiadny vplyv. Nepamätám si, že by nejaké politické strany kvôli tomuto masívne stratili podporu. Chce to len niekoho, kto je lídrom a má odvahu niečo takéto presadiť, čo u nás nie je. Samozrejme spoločnosť je iná ako legislatíva, u nej sa to dá zmeniť len veľmi pomaly. Ale základom je aj tu legislatíva. V súčasnosti však možno u nás spoločnosť predbieha politiku. Stále je však veľký rozdiel medzi Bratislavou a regiónmi. Podobne na tom je ale veľa iných štátov. Vývoj však ide ďalej a stále ostáva základným faktorom to, či niekto pozná vo svojom okolí človeka z LGBTI komunity alebo nie.

Témou tohto čísla je sloboda. Cítiš ju vo svojom živote?

Ja sa cítim vcelku slobodný. Možno je to tým, že ju nepotrebujem prejavovať verejne, tak sa uspokojím s tou slobodou prejavu a myšlienok. Čo vnímam ako problém, je, že sloboda sebavyjadrenia a správania sa vo verejnom živote je dosť obmedzená. Ľudia majú problémy sa čo i len držať za ruku, ak tvoria mužský alebo ženský pár. Veľká časť komunity je otvorená na sociálnych sieťach, v online priestore, ale hneď ako idú do verejného priestoru, začnú sa sami cenzurovať v správaní. Bol by som preto veľmi rád, ak by sa to zmenilo a sloboda prešla z online priestoru do verejných priestorov.

***

Vyšlo v čísle: 4 | Zima 2019 >

Všetky čísla: O Magazíne >