Za dverami Kampusu
Život na Nádvorí očami študentky psychológie a účastníčky štipendijného programu Kampus.
Text: Marianna Heřmánková, FOTO: NORA A JAKUB 
Keď sme pred rokom spúšťali prihlasovanie do štipendijného programu Nádvorie Kampus, netušili sme, čo všetko nás čaká a čo všetko zažijeme. Šesť študentiek a študentov u nás býva už vyše pol roka a bolo a je to stále intenzívne. Túto jar spúšťame prihlasovanie do druhého ročníka. O tom, ako sa v Kampuse žije, sa rozpísala mladá študentka psychológie Marianna Heřmánková.
Vystupujem na stanici v Trnave. Po stresujúcom dni plnom klientov v poradni a hasenia problémov v občianskom združení Pomoc obetiam násilia, kde pracujem, sa vraciam domov. Prechádzam po námestí, popod svetelné svätožiary a brány s veľkým nápisom Priestor súčasnej kultúry. Prichádzam na Nádvorie, do Kampusu, ktorý sa stal na rok mojím domovom. Keby som ho mala definovať jedným slovom, išlo by to len ťažko. V skratke je to však jeden rok a šesť študentov/študentiek, päť odborov, dve trnavské univerzity, jedna panvica (!) a jeden (už) gauč.
Príchod do štipendijného programu Nádvorie Kampus sa líšil od mojich každoročných návratov do Trnavy. Stála predo mnou výzva vstupu do nového prostredia, novej skupiny ľudí. Úvodný mesiac sme preto nikto v Kampuse nenazvali inak ako „sociálny experiment“, v ktorom sme testovali naše sociálne zručnosti. Na Nádvorie sme prišli do zabehnutej komunity plnej rozdielnych ľudí. Od pracujúcich kreatívcov v Coworkingu, tímu Nádvoria až po pankáčov v Kubiku. Vychádzať s takou rozmanitou skupinou ľudí je výzvou, a preto boli naše začiatky trochu ostýchavé, pomalé a neisté. Po čase sme si tu však vytvorili mnohé priateľstvá, s chalanmi z Alebočo, s Jakubom z Kubiku či s kamarátmi z Akadémie. Začleňujeme sa do komunity Nádvoria a bližšie spoznávame jej rozmanitosť. Ale na jednej strane je tu Nádvorie a na druhej strane, za zatvorenými dverami Kampusu, sa vytvára nový, menší a hlavne náš tím šiestich rozdielnych osobností.
Prívlastok „náš“ získal priestor priamo na Nádvorí niekoľko týždňov po zabývaní. Od prvej chvíle sme sa snažili si tento „domov“ na najbližší rok prispôsobiť našim potrebám. Vzniklo tak večerné kino na kuchynskej stene či bezpečné miesto pod schodmi, kde sme si vytvorili „psychologickú poradňu“, v ktorej sme chránení pred bežným rýchlym svetom. Neobišli sme sa ani bez rozpisu upratovania a značkovača jedla (síce nie sme na intráku, ale bol potrebný). Po víkende internátnu atmosféru Kampusu dotvára neustále hrajúci reproduktor a vôňa rezňov od mamy. No Kampus nie sú len priestory, ktoré tvoria náš domov. Ide najmä o ľudí, ktorí sa za prvý polrok v programe Nádvorie Kampus učili spolu fungovať. Rozdielne záujmy, odbory, kúty Slovenska, ale aj povahy. Drsná právnička z východu, šialený chalan z Heľpy, umelecká pedagogička z Piešťan, proaktívny chalan z Bratislavy, ale aj kreatívna duša zo Starej Ľubovne. Šestku som uzavrela ja, (ešte stále necertifikovaná) psychologička zo Žiliny. Jediné, čo sme mali na prvý pohľad spoločné, bolo, že sme všetci študenti. Ale po čase a úvodnom oťukávaní sme zistili, že nás spája viac. Niečo, čo som hľadala dlho – chuť meniť svoje okolie a pretavovať nápady do aktivít. Pretože občas mať plnú hlavu nápadov jednoducho nestačí! A tak sa stal Kampus miestom nových priateľstiev, nápadov a energie zlepšovať veci okolo nás. Navzájom sa posúvame vpred, motivujeme sa a učíme sa jeden od druhého. Svojim spolubývajúcim som vďačná za podnetné debaty o stave súčasného umenia na Slovensku, znalosti z marketingu a najmä za nočné rozhovory o bežných, ale aj výnimočných maličkostiach života. Síce nám samotný program ponúka vzdelávacie aktivity a pravidelné večere s inšpiratívnymi hosťami, no najviac som sa naučila od ľudí priamo v Kampuse a na Nádvorí. Vďaka nim som sa zlepšila v sebaprezentácii, sociálnych zručnostiach (áno, aj psychológ sa má stále čo učiť), naučila som sa pohybovať v súťaživom prostredí a viac si veriť. A už teraz sa teším, že od septembra dostanú takúto príležitosť noví a možno aj šikovnejší študenti z Trnavy.
Otváram dvere a ihneď zacítim vôňu cestovín a kávy. Prvé, čo zbadám, sú moji spolubývajúci, Kampusáci. Jeden sedí na gauči a číta Harryho Pottera, druhý sa za dvojplatničkou snaží priblížiť kulinárskemu umeniu Akademie a tretí sedí za stolom a po deadline posiela seminárnu prácu. Teším sa, že po celom dni stresov a behania sa môžem niekomu zdôveriť, s niekým sa zasmiať a niekomu aj vyjesť z taniera. Toto je náš Kampus.
Viac informácií o štipendijnom programe Kampus, podmienkach prijatia a všetkých dôležitých termínoch nájdete na kampus.nadvorie.com.
***
Vyšlo v čísle: 6 | Jar 2020 >
Všetky čísla: O Magazíne >