Každý môže mať svoj maga(zin)
Text: Magdaléna Švecová, Foto: Peter Lančarič
Prehrabávam sa v kope časopisov a ruky mi černejú od tlačiarenskej farby. Plejádu čiernobielych výtlačkov občas preruší pestré číslo s provokatívnou titulkou. Sú veľké ako plagát, vo formáte školského zošita a niektoré sa zmestia iba do dlane. Grafika zväčša pripomína strojopis, je hravá a oproti časopisom z trafiky je všetko, len nie uniformná. Ani jeden zin nie je tematicky o tom istom. Punk, metal, poézia, skejt, fotografia i svetonázor – každý je odlišný, no pritom majú veľa spoločného.
Trochu teórie
Čo ale vlastne zin je? Je to časopis, ktorý nemá pravidelnú periodicitu, nešíri sa tradičnými distribučnými sieťami, nepatrí pod žiadne vydavateľstvo a nemá komerčný charakter. Tak by asi znela poučka vo výkladovom slovníku. Ziny, v minulosti i dnes, stále zohrávajú v spoločnosti veľkú úlohu a sú informačným kanálom undergroundu. Ich príbeh sa v 20. storočí rozvíjal v dvoch prúdoch, podľa toho, či bola v krajine sloboda prejavu alebo nie. Zatiaľ čo v západnom svete začali vznikať v 40. rokoch 20. storočia tzv. fanziny, v štátoch sovietskeho bloku sa stretávame so samizdatmi. Obidva ale spája DIY (Do It Yourself) kultúra. Znamená to, že ich tvoria ľudia pre ľudí a ide o poloprofesionálne produkty. Ako už napovedá sám názov, fanziny odrážajú aktuálnu kultúru. Prvé fanziny sa venovali sci-fi, neskôr vznikla silná základňa zinov od pankáčov pre pankáčov. Punkové ziny sa venovali skôr tabuizovaným témam a oveľa viac sa približovali DIY grafike než ich sci-fi predchodcovia. Do roku 1989 vychádzali u nás samizdaty, ktorých existencia bola dôsledkom silnej cenzúry. Kvôli nedostatku tlačiarní bola grafická stránka jednoduchšia, texty boli písané na stroji a výrazným grafickým prvkom bola vo väčšine prípadov len titulná strana. Pod hrozbou zatknutia či väzenia vychádzali samizdaty s hudobnou, literárnou, ale aj náboženskou tematikou. V 80. rokoch boli v Československu ticho tolerované sci-fi ziny, resp. samizdaty, ich punkoví súpútnici museli byť vydávaní v oveľa väčšej tajnosti. Až po páde komunistického režimu sa na našom území naplno rozbehla zinová tvorba, ktorá reflektovala pôsobenie rôznych subkultúr. Svoje publikácie tak mali nielen pankáči, ale aj anarchisti, feministky, metalisti a mnoho iných umeleckých foriem. Za zinmi sa ale skrýva oveľa viac. Životné príbehy a ľudia, ktorí na zinoch pracujú, dávajú svojim časákom osobitosť a charakter. Robia to dobrovoľne, bez vidiny finančného zisku a často sami. Aj v Trnave sa nachádzajú printoví nadšenci – tvorivý tím okolo zinu SpodNás a tiež Koča z Kubiku, ktorý okrem tvorby vlastného zinu s názvom Sketord aj ziny archivuje.
Úzkoprofilový tovar
Tematicky a obsahovo sa ziny približujú skôr subkultúram, menšinovým komunitám a alternatívnej kultúre. Jednoducho povedané, plátajú dieru na trhu, ktorý ani trhom v podstate nie je. Venujú sa témam, ktoré by sme v komerčných médiách hľadali len ťažko. „Ziny často vznikajú z núdze. Nemáš si kde o tvojej obľúbenej téme čítať, tak urobíš zin,“ hovorí Kočo a dodáva, že niektoré ziny sú natoľko špecificky orientované, že nájdu možno 20 čitateľov na celom území Česka a Slovenska. Presne tak vznikol aj trnavský zin SpodNás. Šéfredaktorke Janke chýbala v jej komunite platforma, kde by sa dozvedela viac o dianí v umení, a zároveň by bola aj archívom rôznych umeleckých foriem. „To, čo tu v oblasti kultúry existovalo, bolo príliš formálne a inštitucionalizované. Tak vzniklo prvé číslo SpodNás,“ spomína. Dnes má redakcia viacero členov a prispievateľov, sprofesionalizovala sa aj grafika. Zin ale môže robiť aj jednotlivec, ktorý si ošéfuje texty i grafiku. „Keď to robí človek sám alebo s partiou a má popritom aj iný život, je veľmi náročné, aby bol zin aktuálny. Tento prvok u väčšiny zinov chýba, keďže je to skôr voľnočasová aktivita,“ vysvetľuje Kočo. Okrem nepravidelnej periodicity ziny nepotrebujú ani vysoký náklad. „Keď nechceš byť angažovaný, stačí si vyrobiť jeden výtlačok,“ zamýšľa sa. Kým komerčným médiám ide o maximalizáciu zisku, reklamy, platforiem a publika, u zinov je to inak. „Komunita to robí komunitne pre komunitu. Mám presne toľko, koľko by som mal mať, a som s tým spokojný,“ objasňuje filozofiu vydávania zinov Lucia Škripcová z FMK UCM v Trnave, ktorá sa zaoberá komunitnými médiami a zinmi. Vydaný náklad sa nasledovne šíri spletitými cestami a bežný smrteľník sa k zinu len tak nedostane. Na Slovensku existuje sieť tzv. distier, ktoré zbierajú ziny týkajúce sa danej subkultúry. „S týmito ľuďmi sa musíš poznať, oni ti potom dajú vedieť, že niečo nové vyšlo, a pošlú ti to,“ vysvetľuje Kočo. Niekedy sa dá zin kúpiť aj v kníhkupectve, ale len tak podpultovo alebo na rôznych akciách súvisiacich s oblasťou, o ktorej je zin. Tvorivý tím zo SpodNás sa rozhodol, že časopis budú predávať v trnavskom antikvariáte. Podchytia tak väčšiu cieľovú skupinu.
„Ziny často vznikajú z núdze. Nemáš si kde o tvojej obľúbenej téme čítať, tak urobíš zin.“
Vizuál verzus obsah
Čo robí zin zinom sú ale úplne iné veci, než spôsob distribúcie alebo veľkosť nákladu. Tematická a grafická pestrosť sú dva faktory, na základe ktorých spoznáte zin. Napríklad SpodNás sa zaoberá kultúrou, umením, graffiti, poéziou i filozofiou. „Vždy sa snažíme dať priestor takým ľuďom, ktorí ho v mediálnom priestore veľa nedostávajú. Tiež chceme dokumentovať trnavskú umeleckú scénu,“ opisuje obsahové zameranie Janka. Aj články vznikajú trochu inak než v bežnej redakcii. Janka robí často rozhovory spontánne, bez toho, aby to vyzeralo ako oficiálne interview. Jednoducho zapne mikrofón a rozpráva sa s respondentom o živote a o tom, ako robí umenie. Často z toho vyjdú neplánovane zaujímavé informácie. Kočo zase upozorňuje na to, že niektoré ziny sa ťažšie čítajú. „Niektorí ľudia nevedia až tak pútavo písať, často chcú zo seba len niečo dostať a je im jedno, kto to bude čítať,“ opisuje. Aj výskumníčka Škripcová si všimla, že ziny sa nedržia nejakých oficiálnych pravidiel písania a prevažujú tam skôr subjektívne výpovede. „Čitateľ ani objektivitu neočakáva, všetko v zinoch je veľmi organické,“ vysvetľuje. Zin si robí jednoducho každý podľa seba a na základe vlastných nárokov a predstáv. Môže za to do veľkej miery DIY kultúra, ktorej sú ziny súčasťou.
DIY filozofia je najviac viditeľná v grafickom spracovaní a tlači. Kočo napríklad svoje ziny robí na xeroxe. Texty a obrázky síce pripraví v počítači, ale následne jednotlivé riadky poctivo ukladá na papier spolu s fotkami a vytvára originálne koláže. Tie potom xeroxuje. Nikdy úplne na 100 % nevie, aký bude výsledok, lebo tlač je v tomto nevyspytateľná, no to je to, čo ho baví. K manuálnej technike prišiel úplnou náhodou, keď vydával prvý Sketord. „Pri premiérovom čísle som nevedel robiť so softvérom na zalamovanie, tak som vyskúšal toto. Až neskôr som zistil, že sa tak robia aj iné ziny,“ smeje sa Kočo. SpodNás má trochu iný štýl vizuálnej úpravy. Pod vedením grafičky Anky si svoj článok zalomí autor sám, čomu predchádzali worshopy a školenia: „Tým, že redaktor zalomí text sám na základe svojho grafického cítenia, zostávame v polohe zlepenca, ktorými ziny sú. Ale v štýle 21. storočia.“ Jedna z členiek tímu SpodNás, Nikola, si tento postup pochvaľuje, lebo si vďaka nemu našla cestu a lásku ku grafike. „Vždy dostaneme k zalomeniu strán spätnú väzbu a inšpiratívne rady, ako článok v rámci grafiky vylepšiť,“ hovorí Nikola. V grafike, ale aj textoch, sa v zinoch medze nekladú a tvorba je absolútne slobodná. Ziny sa nerobia pre zisk, nejde o pásovú výrobu článkov, ale o slobodné myšlienkové a vizuálne vyjadrenie jednotlivca alebo skupiny ľudí. Dodržiavanie nejakých trendov nehľadajte. „Pre nás je základným pravidlom iba čitateľnosť,“ dodáva Anka. Pri prezeraní zinov natrafím aj na profesionálnejšie tituly, koniec koncov, aj SpodNás pripomína viac magazín zo stánku. „Čo znamená DIY? Že to má byť automaticky zlé? Sú tam veci, ktoré by sa do normálneho časopisu nedostali, aj keď je to profesionálne, stále je to pankáčina,“ vysvetľuje Kočo podstatu zinov.
„Motiváciu robiť ziny nevieš racionálne vysvetliť. Je to potreba šíriť myšlienky z vnútorného presvedčenia.“
Poslanie
Vyjadriť svoj postoj, realizovať sa a kreatívne vyžiť. To sú primárne funkcie zinov, ktorých najväčšou úlohou je byť hlasom subkultúry alebo komunity. Ziny zaznamenávajú dianie, sú archívom a snáď aj prorokom. Informujú často aj o témach, ktoré nenájdete ani na internete. „SpodNás dáva priestor umelcom, ktorí nemajú inú možnosť ukázať sa. Je to pre nich zadosťučinenie, keď sa môžu nájsť v časopise,“ vysvetľuje Nikola. Samozrejme, zinová aktivita posúva aj samých tvorcov. Kočo si vďaka Sketordu, ale aj iným zinom uvedomil, že človek nie je taký bezmocný, keď dokáže urobiť časák: „Celý život si myslíš, že je to niečo oficiálne, že to musí byť pekné, a zrazu vidíš, že máš moc spraviť to aj sám.“
Okrem toho, že sa v redakcii SpodNás naučili zalamovať aj autori, zin má pre nich aj ľudský a osobnostný presah. „Zlepšili sme sa v komunikácii, dokážeme ustúpiť a pozrieť sa na veci z iného uhla pohľadu,“ vysvetľuje Janka. Tvorba zinov je dobrovoľná aktivita, ktorá zaberá veľa voľného času. Mnohí tvorcovia sú jednoducho ľudia zažratí do určitej témy, či je to už hudba, sci-fi alebo politika. Je to ich život a napĺňa ich. „Motiváciu robiť ziny nevieš racionálne vysvetliť. Je to potreba šíriť myšlienky z vnútorného presvedčenia a dôkaz toho, že ľudia vedia robiť veci nielen pre peniaze, ale aj zo srdca. Robíš to s cieľom niekoho zabaviť, poučiť a ponúkneš obsah, aký nikto iný neponúka,“ zamýšľa sa výskumná pracovníčka Škripcová. Jediným nepriateľom zinov je čas jeho tvorcov, ktorý môže ohroziť jeho životnosť. Redakčnému tímu SpodNás pomáha, že si v procese dávajú konkrétne termíny uzávierky. Vzájomne sa rešpektujú, a aj keď občas s článkami meškajú, úcta medzi členmi redakcie im nedovolí úplne sa na články vykašľať. „Viem, že to robia vo voľnom čase, majú aj iné pracovné povinnosti, tak to chápem. Na druhej strane je dobre, že v SpodNás nie je cítiť tlak a že to nemusíme robiť nasilu,“ hovorí Janka. S časom má problém aj Kočo, keďže Sketord už nevyšiel zhruba jeden a pol roka. Dôvodom je pracovná a osobná zaneprázdnenosť. „Stále mi to však chodí po rozume,“ priznáva Kočo, ktorý namiesto vlastného zinu pomáha vytvárať a rozbiehať ziny tým, ktorí o to majú záujem. „Hovorím im, aby nemali veľké očakávania. Zo začiatku to netreba hrotiť.“
Hovorím si, že internet mohol papierové ziny zahubiť, ale nestalo sa tak. Veľa veľkých novín a časopisov zaniklo alebo bojuje o prežitie, ale ziny sú tu stále vo svojej papierovej podobe, aj napriek informačnému pretlaku. Existujú súbežne s e-zinmi, predchodcami blogov. Podľa Nikoly je práve print pridanou hodnotou, bez ktorej by SpodNás stratilo zinovský formát. „Čaro papiera v ruke nikdy nenahradí displej. Keď niečo vidíš na Instagrame, zabudneš na to hneď, ako tomu pridáš srdiečko. K zinom sa môžeš vracať a nachádzať v nich stále nové veci,“ uzatvára Kočo.
Vyšlo v čísle: 8 | Jeseň 2020 >
Všetky čísla: O Magazíne >
