Sarajevo

Bosna a Hercegovina. Prvé rozstrieľané paneláky.
Lesné jahody v litrových fľašiach.

Text a foto: Zuzana Fajta, Zápisy z denníku a ilustrácie: Juliana Mrvová

Bosna a Hercegovina. Prvé rozstrieľané paneláky. Lesné jahody v litrových fľašiach. Chlapík stojí v potoku, nahadzuje mušku, nad ním sa roja motýle. Peter ma upozorňuje na stromy, ktoré pripomínajú brokolicu. Autobus sa pomaly sunie hustými bosnianskymi lesmi a plazí sa do kopca. Smutná Bosniačka s pekne upravenou tvárou pod šatkou má výraz človeka, ktorého niečo trápi.

Historické minimum

Do učebníc dejepisu sa Sarajevo zapísalo niekoľkými udalosťami, je len veľkou škodou, že mnohé z nich mali tragické vyústenie. Mesto, ktorého základ tvoril v stredoveku zhluk dedín so spoločným trhoviskom, sa neskôr dostalo do područia Osmanskej ríše. Tak ako v mnohých iných mestách na Balkáne, aj tu sa usadil vplyv prúdiaci z Istanbulu a islam. V druhej polovici 19. storočia však už mesto patrilo pod Rakúsko-Uhorsko a pomaly plávalo k udalosti, ktorá ho nadobro zapísala do dejín. 28. 6. 1914 bol na konci Latinského mostu postrelený následník uhorského trónu František Ferdinand d’Este. Ten krátko nato zraneniam podľahol a začala sa prvá svetová vojna. Po jej skončení sa situácia na niekoľko rokov upokojila, zvrat však nastal po vypuknutí tej druhej. Juhoslovanské kráľovstvo sa rozpadlo a začali, podobne ako aj na ostatnom území Európy, národne a rasovo motivované čistky pod vedením ustašovcov. Jednou z významných osobností, ktoré prispeli k ukončeniu konfliktu, bol aj generál Josip Broz. Dnes si ho pamätáme skôr pod menom Tito. A práve pokoj umožnil provinčnému Sarajevu rásť a rozrastať sa. Keď sa koncom 70. rokov začala plánovať jedna z najväčších udalostí, ktoré Sarajevo zažije, bývalo tu už takmer štyrikrát toľko obyvateľov ako začiatkom 60. rokov – cez 400 000. Impozantné XIV. Zimné Olympijské hry odštartovali 14. 2. 1984.

Keď Juhoslávia začala postupne koncom 80. rokov ekonomicky stagnovať, pribaľovali sa aj ďalšie problémy. Jej rozpad bol poznačený krvavým konfliktom, ktorý sa presúval po Balkáne cez desaťročie (a dodnes nie je úplne ukončený). V Bosne a Hercegovine sa odohral asi jeden z najkrvavejších z nich. Vyše tri a pol roka trvajúca Bosnianska vojna v znamení etnických čistiek, nacionalizmu a zabíjania civilistov si vyžiadala podľa aktuálnych odhadov okolo 100 tisíc mŕtvych, cez 2 milióny ľudí muselo opustiť svoje domovy. Približne 12 až 20 tisíc žien bolo znásilnených, presné číslo je však takmer nemožné zistiť. Vojnou bolo zásadne postihnuté aj hlavné mesto Sarajevo, obliehanie ktorého bolo ukončené až Daytonskou dohodou. Tá tiež rozdelila pôvodne multikultúrnu krajinu na federatívne celky Republika Srpska a Bosna a Hercegovina, ktoré svoje rozdiely nezaprú dodnes a pri prechode krajinou sú viac než citeľné. Krajina sa však mohla konečne začať stavať na nohy. A upratovať následky vojny – cez 2 milióny nevybuchnutých mín a inej munície kontaminujúcej túto rozmanitú krajinu.

Mesto utopené v kopcoch

Bosna a Hercegovina je krajina, kde pochopíte, ako veľmi nám chýba zeleň. Vysoké pohoria strieda stredomorská klíma. Sarajevo položené v rovnomennej kotline sa môže pýšiť hneď niekoľkými tisícovkami. Majestátne kopce (Treskavica – 2 088 m, Bjelašnica – 2 067 m, Jahorina – 1 913 m, Trebević – 1 627 m a Igman – 1 502 m) dávajú mestu jedinečný ráz. Kopce sú plné zelene, stromov a skrývajú mnohé tajomstvá. Ja som si na jeden zo svojich výletov vybrala Trebević. Na jeho vrchol sa dostanete hneď niekoľkými spôsobmi. Záleží od toho, na čo sa cítite, čo vám je blízke a možno zahrá svoje aj náhoda. Ráno o 9:00 na kopci boli skupinky dôchodcov, rodičia s deťmi a turistické kluby. Odskočili si v sobotu doobeda na tisícpäťstovku. Na konečnej zastávky autobusu začína väčšina turistických trás, ktoré vedú na vrchol hory Trebević.

Na úpätiach Trebeviću si však človek uvedomí jednu veľmi dôležitú vec. Chodí vlastne po tých istých chodníčkoch, ako v 90. rokov kráčali paramilitantné Srbské jednotky a Juhoslovanská ľudová armáda okupovala toto mesto takmer 4 roky. Úžasné výhľady, kvôli ktorým dnes mnoho ľudí na tieto kopce chodí, sú v tragickom kontraste s tým, čomu slúžili počas obliehania Sarajeva. Mesto tu máte ako na dlani, vidíte, ako v uliciach kráčajú malé mravčeky, pohyb je citeľný aj z takej výšky. A je to aj strategické miesto, odkiaľ dokážete ostreľovať civilistov neskutočných 1 425 dní.

Zo začiatku mám čudný pocit v žalúdku pri každej diere na paneláku. Ale v štvrti Sarajeva Grbavica sú rozstrieľané predsa všetky paneláky. Ako sito, včelí úľ, dierka na dierke. Ktohovie, aké tu majú pivnice. Grbavica je niečo ako paneláková Dúbravka, len paneláky sú viac schátrané. Kde-tu na stenách vidno maľby olympijských kruhov a symbolický vlk má dieru v oku, zimná olympiáda 1984. Vtedy sa narodil môj brat. Maskota vlka si tuším matne pamätám...

Olympijská bobová dráha

Množstvo ľudí v súčasnosti priláka na Trebević úžasný „urbex“ zážitok. Opustená bobová dráha je pozostatkom Olympijských hier z roku 1984. Miesto, kde najlepší svetoví športovci toho obdobia vybojovali svoje vytúžené medaily, sa úderom Bosnianskej vojny stalo ideálnym miestom na ostreľovanie Sarajeva. Zamínovanie územia tu bolo natoľko masívne, že ešte aj dnes je potrebné brať do úvahy, že kráčame krajinou poznačenou vojenským konfliktom. Samotná bobová dráha je však miestom, kde dnes už mnoho ľudí hľadá skôr odpočinok ako zamyslenie. Stretnete tu rodinky s deťmi, mladé páriky, domácich i cudzincov. Od roku 2014 sa dráha postupne opravuje a vedie k nej upravená a označená cesta. Minulý rok k nej pribudla aj znovu spojazdnená lanovka, ktorá vás sem vyvezie z centra mesta. Výhľady z nej sú úžasné a stojí za jazdu, aj napriek tomu, že ako turisti zaplatíte inú sumu ako domáci. Na podobné vychytávky sme však zvyknutí z domu.

Baščaršija

Jedno z najnavštevovanejších miest v Sarajeve je aj jedným z najstarších. Starý bazár pochádzajúci z osmanských dôb je magickou súčasťou historického centra, v živom kontraste s rakúsko-uhorskou výstavbou. V spleti uličiek nájdete neskutočné množstvo obchodíkov, predajcov, zákutí a človek sa tu razom stratí (čo však nemusí byť na škodu). Množstvo kaviarní a reštaurácií je napratané ľuďmi, a ak to počasie umožní, atmosféru človek najlepšie nasaje nad pohárom bosnianskej kávy na jednej z mnohých terás. Ak vás lákajú tradičné suveníry, tu ich nájdete nespočet. Od kobercov, cez riady a sady na varenie kávy, až po obskúrne pozostatky z bosnianskej vojny. Každému podľa chuti.

Bývame v starom moslimskom dome na návrší. Pri cintoríne. Vidno odtiaľ Staré Mesto, obrovské trhovisko Baščaršiju. Štíhle stĺpy nádvoria mešít, elegantné drevené vyrezávané detaily, dvory džamíje vyžarujúce pokoj. Na tomto hektickom trhovisku sú to oázy pokoja. Milujeme mešity, lebo v hustom nedýchateľnom vzduchu je mešita symbolom osvieženia.

Impozantná drevená fontána Sebilj na námestí Baščaršija je jedným z centier starej štvrte. Uličky, ktoré sa k nej zbiehajú, vypľujú desiatky až stovky ľudí na námestie s očarujúcim kúskom tradičného dizajnu. A nebyť slnečníkov s logom Coca-Cola, človek by si aj povedal, že je to tu také isté, ako za starých čias.

Jeruzalem Európy

Multikultúrna spoločnosť a náboženská rozmanitosť dlhé roky charakterizovali tak Sarajevo, ako aj zvyšok Bosny a Hercegoviny. S horkou pachuťou na jazyku je to tu cítiť na každom kroku. Niekoľko metrov od seba nájdete Gazi Husrev-begovu mešitu, rímskokatolícku katedrálu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho alebo pravoslávny kostol Presvätej bohorodičky. Pred vypuknutím bosnianskej vojny boli relatívne časté aj manželstvá párov rôzneho vierovyznania – v celej Bosne a Herzegovine sa priemer držal niekde okolo 13 %, po skončení vojny však klesol na 4 %. Je však až neuveriteľné, že napriek takému konfliktu, ktorý zmenil a najmä zničil životy miliónom ľudí, je tu stále vidieť to „multikulti“. Sarajevo je neuveriteľne živé mesto, kde nájdete toľko typov ľudí, na koľko si len zmyslíte. Práve táto diverzita dáva mestu tú správnu príchuť. Nie je nudné, jednoliate ani monotónne. A ako človek, ktorý pochádza z mesta (a krajiny) preferujúceho mono vo všetkých smeroch, je to naozaj osviežujúce. I keď je dobré si tu a tam uvedomiť, za akú cenu.

Po stopách Ferdinanda a omnoho ďalej

Druhýkrát v Sarajeve vidíme aj jeho stredoeurópsku tvár. Neprestane ma udivovať a tak trochu aj tešiť blízkosť výzoru rakúsko-uhorských miest. Zažila som to vo Vilniuse, ktorý má vežu kostola identickú s Bratislavskou radnicou. V Kluži som si dala zmrzlinu pred ružovými záhonmi starej Nitry, tak ako sme to robievali v detstve. Sarajevo má črty Prahy alebo Bratislavy spred 15. rokov.

Mentálne som si Sarajevo uložila niekde do kolónky malá Viedeň a vlastne ani neviem prečo. Keď sa nad tým však spätne zamýšľam, možno je to práve rustikálnou električkou, verejnými budovami a pomyselným „ringom“, ktorý obieha okolo celého centra. Jednou z významných budov, ktoré sa tu nachádzajú, je aj miesto, ktoré odštartovalo prvú svetovú vojnu. Atentát na Františka Ferdinanda d’Este sa odohral na jej rohu a dnes tu nájdete múzeum, ktoré upozorňuje práve na túto historickú udalosť. Miesto pripomína aj malá pamätná tabuľa, množstvo dobových fotografií a organizované hlúčiky turistov.

I napriek tomu, že sa Bosna a Hercegovina ako súčasť monarchie Rakúsko-Uhorska až tak dlho neohriala, stavby z toho obdobia sa prekvapivo zachovali až dodnes. Množstvo štátnych alebo verejných budov vzniklo práve v tomto období, takisto univerzity alebo knižnice či múzeá. Na hlavných bulvároch či uliciach však nájdete aj množstvo secesných budov s naozaj dych berúcou výzdobou. Svoje popredné miesto si tu drží aj Vijećnica – mestská radnica a knižnica. Eklektický mix architektonických štýlov v sebe spája rozmanitosť krajiny. Impozantná budova prešla od roku 1996 rozsiahlou rekonštrukciou. Podobne, ako aj zvyšok mesta, i ona bola zničená. Počas bombardovania v noci z 25. na 26. februára 1992 budova vyhorela a spolu s ňou aj vyše dva milióny kníh a dokumentov.

Popri rieke Miljacka a mori zelene

Jednou zo základných prechádzok, ktoré v Sarajeve odporúčam absolvovať, je tá popri rieke Miljacka. Práve na jej brehoch stoja všetky významné stavby z obdobia monarchie i novšia výstavba z obdobia Juhoslávie či moderné prílepky z posledných rokov. Rieku pretína neskutočné množstvo mostov pre peších, chodiť hore-dole môžete tak dlho, ako sa vám ráči.

Množstvo parkov, ale aj hory nabádajú k turistike, výletom alebo piknikom. Najväčší, ktorý určite neminiete, je Veliki Park. Je poprepletaný malými cestičkami a uličkami. Tu a tam nájdete aj odkazy na minulosť – napríklad starobylé náhrobné kamene, ktoré svedčia o tom, že tu niekoľko storočí dozadu býval moslimský cintorín. Dnes si tu však domáci aj návštevníci pripomínajú aj tragédiu starú len niekoľko desiatok rokov. Memoriál pripomína životy viac než 1 500 detí, ktoré prišli o život počas obliehania Sarajeva. Je decentnou, ale silnou spomienkou na krvavú bosniansku vojnu.

Sarajevo. Mesto, v ktorom neustále narážate na náhrobky. Kde bývaš? Pri cintoríne. Na všetkých stranách sú cintoríny. Niektoré náhrobky sú staré osmanské hlavy - turbany na stĺpikoch. Tie boli vo verejných parkoch vždy. Ľudia žili s cintorínom predkov v predzáhradke. Na domoch sú nové kovové tabuľky s menami mŕtvych. Dnes sú skoro všetky verejné parky premenené na cintoríny. Bielych štíhlych bosnianskych náhrobkov je viac. Sú také úzke, že vyzerajú ako les… hrobov.

Popri rieke Miljacka je možné vidieť množstvo zaujímavých a významných stavieb, ale poskytuje aj priestor na prechádzky, šport a oddych. Vilsonovo šetalište, alebo Wilsonova promenáda je ulica, kde môžete v teplejších mesiacoch stretnúť snáď celé mesto. Každý pracovný deň po 17:00 a počas víkendov je zatvorená pre autá. A vtedy ju obsadia cyklisti, korčuliari, skateboardisti, deti, dospelí aj dôchodcovia. Psičkári i páriky na romantickej vychádzke. Je to magické miesto, kde si užíva mestský život celé Sarajevo. Úžasná oáza pokoja v strede mestskej džungle.

Záver

Magické Sarajevo si ma získalo – a určite si získa množstvo ďalších ľudí.
Ako ročník ’85 som príliš mladá, aby som na vlastnej koži zažila vojnu, a tu som sa k nej dostala asi najbližšie. Nech to znie akokoľvek, múzeá sú jedna vec, „živé“ rozstrieľané budovy druhá. Bytovka, v ktorej bol môj apartmán, bola rozstrieľaná, tak ako aj budovy naokolo. A v nej byty zrekonštruované identicky ako v petržalskom paneláku či ružinovskom činžiaku. Vždy, keď som podvečer vyšla na balkón, na jednej strane som pozerala na hory a na druhej na strelné rany na fasádach. Predstava, že by ma tu uväznili na 4 roky, mi stavala vlasy dupkom. Osudy si však ľudia niekedy nevyberajú a vojna tu lízla naozaj takmer všetkých. Neuniknete jej tu nikde, ale otázkou ostáva, či by sme jej mali unikať. Pretože, ako povedalo už mnoho ľudí – tí, čo sa nepoučia z vlastnej histórie, sú odsúdení si ju zopakovať.

Prechádzame krížom cez Sarajevo. Pešo s ruksakmi. Je dusno a slnko pečie. Blížime sa k autobusovej stanici Istočno. Je už na strane Republiky Srbskej, ale žiadne označenie tu nie je. „Asi tadiaľto prechádza hranica,“ poviem. Naľavo od nás na tráve čosi čierne nemotorne vyskakuje do vzduchu. To kŕdeľ vrán naháňa krtka. Každá vrana si ďobne a krtko stále odbieha, vyskočí, ďobne ďalšia vrana. Je ich stále viac. Stojíme a pozeráme sa na makabrózne divadlo. Krtko stále žije. Snaží sa utiecť a vrany sa s ním hrajú nepeknú hru. Keď ich priletí už naozaj veľa, teraz možno 20 čiernych vrán ďobe do jedného malého doudieraného tvora, jedna prudko schytí stále živého krtka do zobáka a odlieta... V tej chvíli nám niekde pod nohami prechádza hranica Bosny a Hercegoviny a Republiky Srbskej…