História Nádvoria
Od maštale po koncerty. Takto sa Nádvorie menilo počas 800 rokov.
Text: Mário Šmýkal, Foto: Archív Jaroslavy Žuffovej
Nádvorie skrýva viaceré unikáty
Nádvorie skrýva viaceré unikáty. Niektoré sa podarilo odhaliť len pred pár rokmi. Keby ste sa ocitli v priestoroch dnešného Nádvoria pred pár rokmi, div že by vám zle neprišlo. Kopa smetí, špina, prach, smrad a potkany. Štvorica budov v centre Trnavy bola zanedbaná a niektorým pre narušenú statiku hrozilo, že sa zrútia. Pritom boli aj vďaka vzácnym klenbám a výnimočnej historickej hodnote vyhlásené za národné kultúrne pamiatky.
Ale to je tak všetko, čo sa o nich vedelo. Ich takmer osemstoročná história bola pre nedostatok historických prameňov zahalená rúškom tajomstva. Zmenil to až nedávny stavebno-historický výskum stavebnej historičky Jaroslavy Žuffovej, v ktorom spracovala rozvoj a podobu tohto územia.
Archeológovia zas v archeologických výskumoch našli plaketu z rímskeho kostola, prestrelenú prilbu nemeckého vojaka, volebné lístky zo Slovenského štátu, koľajnicu z prvej železnice, starodávnu pec, studňu alebo domácky vyrobenú bombu, ktorá bola podľa pyrotechnikov stále funkčná.
Jaroslava Žuffová priblížila, ako sa žilo kedysi, no nad niektorými zisteniami zostali otázniky.
„Obrovská hodnota domov tkvie v tom, že sú vo svojej podobe autenticky zachované od stredoveku. Podarilo sa nám zistiť, že niektoré prešli od 14. storočia dokonca až jedenástimi vývojovými etapami,“ hovorí Žuffová.
Prísny stredovek, Thalmeiner a námestie
Pred takmer sto rokmi v 30. rokoch minulého storočia existovala v Trnave kaviareň, ktorú nik nevolal jej pravým menom, ale podľa majiteľa. Nazývala sa Othon a neskôr Európa, každý jej však hovoril U Thalmeinera. Práve na to sa snažila nadviazať rodina Trnkovcov, keď v roku 2011 otvorila kaviareň Thalmeiner. To však ešte netušila, že nejaké Nádvorie raz bude existovať.
Thalmeiner vznikol v priestoroch najstaršieho murovaného domu na parcele, ktorá je súčasťou kompletne zachovanej historickej zástavby časti námestia. Na tomto území však ešte pred murovaným domom stál netrvanlivý, takzvaný drevohlinitý objekt. No po udelení mestských výsad sa tu od polovice 13. storočia začali stavať murované domy a spolu s nimi vzniklo aj Trojičné námestie ako hlavné mestské trhovisko.
Povrch námestia bol vtedy pokrytý tenkou štrkovou vrstvou premiešanou so zvyškami stavebného materiálu zo starších (zrejme) predmestských obydlí. Úroveň centrálnej časti námestia ležala o 130 centimetrov nižšie oproti dnešku.
„Obyvatelia nemohli na námestie vyvážať len tak hocičo, keďže aj v stredoveku boli prísne reguly. Napríklad bola stanovená maximálna výška domov alebo hĺbka pivníc, ktoré boli iba čiastočne zahĺbené pod zem. Tá nesmela byť väčšia než zhruba 1,5 metra, aby pri vykopávaní pivníc nevznikalo príliš veľa zeminy,“ odkrýva Žuffová.
Z celej uličnej fronty nepochádzajú zo stredoveku iba dve stavby. Renesančná Mestská veža a budova pošty, ktorá nahradila v polovici 20. storočia veľkolepý stredoveký objekt palácového typu, v ktorom údajne zomrel uhorský kráľ Ľudovít Veľký.
Vzácne však nie sú len samotné domy, ale aj ich výzdoba. Meštianskemu domu na Trojičnom námestí 5 s pôvodnou zeleno-okrovou fasádou sa aj vďaka starým fotografiám podarilo vrátiť členitý vstupný portál, ktorý bol v roku 1907 zničený. Portál dostal aj novú bránu, ktorá bola vyrobená na základe trnavských slohových analógií, a objekt sa tak stal návratom k jeho renesančnej minulosti.
Nástenná maľba a strach z lupičov
Najzaujímavejším prvkom domu na Trojičnom námestí 4 je nástenná maľba v miestnosti na poschodí, ktorá sa našla pod mladšími omietkami a nátermi. Pochádza z obdobia konca 18. storočia až prvej tretiny 19. storočia a spolu s pozostatkami maliarskej výzdoby v niektorých ďalších miestnostiach podčiarkuje reprezentačný charakter a hodnotu domu v období klasicizmu.
„V podstropnom páse sa rytmicky opakuje jemná ženská tvár umiestnená vo vavrínovom venci. Tvár lemujú nakrátko ostrihané vlasy podchytené čelenkou a pod bradou prevísa závoj. Maliarska výzdoba má veľmi živú farebnosť s motívmi v tyrkysovej, červenej, fialovej či okrovej farbe,“ uvádza časopis Novinky z radnice. Ide o motívy, ktoré nemajú obdobu v celom trnavskom regióne.
Zaujímavosťou je aj pravdepodobne najmenšie nádvorie v Trnave (veľké asi 4x5 metrov) a fakt, že sa vtedajší obyvatelia domu zrejme obávali lupičov, tak si na vchodové dvere dali drevený trám, ktorý slúžil ako závora. Tesne pred priečelím domu na Trojičnom námestí 5 sa smerom do námestia objavila aj murovaná studňa, ktorá na prvý pohľad ničím nevyniká, zaujímavou ju však robí prieduch v stene pivnice, ktorý vedie cez celé nárožie domu a vyúsťuje až v studni tesne nad hladinou vody. Je obdĺžnikového tvaru a uprostred svojej dĺžky má mriežku, ktorá zrejme slúžila na zastavenie hlodavcov. Funkciu prieduchu sa však zistiť nepodarilo.
Otvorené ohnisko v spálni
Priestory dnešnej remeselnej pekárne Chlieb Náš sú možno najhodnotnejšie na celom Nádvorí, preto si zaslúžia mimoriadnu pozornosť. Dom na Štefánikovej 3 vznikol v prvej polovici 14. storočia, prvé poschodie pribudlo v renesancii a druhé poschodie až v roku 1929 a nachádza sa na jednej z najstarších trnavských ulíc.
Po vzniku mesta a jeho obklopení hradbami tvorila dnešná Štefánikova ulica severnú časť severojužnej komunikácie, ktorá viedla od dolnej po hornú bránu v opevnení.
V čase budovania domu stálo v území obklopenom hradbami viac ako 30 murovaných domov najstaršieho typu a veľké množstvo drevených obytných stavieb, patriacich k počiatkom meštianskej zástavby Trnavy.
„Tehlové domy sa začali stavať zhruba od polovice 13. storočia, dovtedy boli len drevohlinité domy. Trnava je jediné tehlové stredoveké mesto nielen na území Slovenska, ale aj celého Uhorska. Ťažiť a prevážať kameň bolo totiž drahé, no tehly boli na výrobu pomerne jednoduché a po obrannej priekope vykopanej okolo mesta ostalo množstvo hliny,“ približuje Jaroslava Žuffová.
Dom na Štefánikovej 3 mal jednu obytnú miestnosť, kde sa sústreďoval bežný život rodiny. Miestnosť bola obložená drevom a ako jediná obytná izba bola aj vykurovaná. V izbách tohto typu sa však spočiatku kúrilo na otvorenom ohnisku, preto boli nad veľkými oknami ešte malé dymné okienka pre dobrý ťah dymu.
„Život v takej miestnosti bol trochu problematický, ale keďže dym stúpa nahor a vy sa zdržiavate pod zónou zadymenia, dá sa v miestnosti bývať,“ vysvetľuje Žuffová.
Dymné okienko bolo súčasťou bohatej fasády, ktorá bola vytvorená z piatich okenných otvorov zoskupených do tvaru trojuholníka alebo pyramídy. Pôvodne mali presvetľovať obytnú izbu a najvrchnejšie okienko odvádzalo dym, no keď pribudol komín, malé okno si zachovalo vetraciu funkciu.
Postupne sa v obytnom dome vystriedali rôzne predajne a prevádzky, a tak fasádu vybúrali a nahradili bežnými oknami. Zachovala sa z nej len malá časť nad ľavým výkladom, ktorú zreštaurovali a zvýraznili.
Dekorovanú klenbu mali iba traja mešťania
Meštiansky dom na Štefánikovej 3 patrí medzi nadštandard a jeho najväčšou hodnotou je vnútorná štuková dekorácia klenby, akú si v Trnave nechali urobiť iba traja mešťania. Klenbu zdobili talianski majstri prizvaní na výstavbu univerzitného Kostola sv. Jána Krstiteľa a pozrieť si ju môžete po vstupe do remeselnej pekárne Chlieb Náš.
„Plochu klenby pokrýva rastlinná ornamentika, ako plody hrušiek, citrónov a hroznových strapcov s postavami orlov a okrídlenými anjelskými hlavičkami. Vo vrchole klenby je umiestnený erb, na ktorom kráča dvojchvostý lev po pažiti a v predných labách drží odtrhnutú ratolesť,“ hovorí Žuffová.
Problematike erbu sa vo svojom archívnom výskume podrobne venovala Zuzana Rábiková z Krajského pamiatkového úradu Trnava. Jeho autorstvo sa jej zistiť nepodarilo, najbližšie však mal k erbu trnavského rodu Kinigh, ktorý pôsobil v Trnave počas celého 17. storočia a patril medzi šľachticov.
Spojitosť s erbom rodu Kinigh však nesedí z dôvodu, že koncom 17. storočia, keď mal erb podľa tvaroslovia vzniknúť, už nikto z rodu Kinigh meštiansky dom na Štefánikovej 3 nevlastnil. Pôvod vlastníka skúmaného domu v čase vzniku klenby tak ostáva záhadou. Farebnosť výzdoby klenby sa však podarilo odhaliť dokonalo.
„Klenba bola medzičasom veľmi zadymená, preto musela byť zreštaurovaná. Podarilo sa identifikovať pôvodnú farebnosť a reštaurátori ju znova aplikovali,“ opisuje Žuffová.
Klenba obsahovala len tri jemné pastelové farebné odtiene: ružový, okrový a odtieň slonovej kosti. Jednoduchú farebnosť vyvážila bohatá plasticita, ktorá dopomohla pri hre so svetlom k pestrejšej výzdobe.
Zadlžený majiteľ zanechal manželku a tri deti
Komplikovanejšie bolo zistiť majiteľov domov, pretože len o malom počte z nich poznáme širšie historické súvislosti, uvádza zborník Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 20. Prvým majiteľom sieňového domu na Štefánikovej 3 bol podľa Jaroslavy Žuffovej niekto z nemeckého prostredia. Hoci je dispozične mimoriadne jednoduchý, mal na danú dobu (14. storočie) komfortnú, drevom obloženú, zateplenú obytnú izbu a výnimočne reprezentačné priečelie.
Neskôr v dome okrem skutočných vlastníkov bývali aj viacerí podnájomníci. Boli tu napríklad krajčír, sklenár, obchodník, obuvník, kníhviazač, hrnčiar či remenár.
Jediný podrobnejšie známy majiteľ je Anton Hoffman. Živil sa ako obchodník s vínom a podľa účtovných kníh jeho aktivity smerovali do Dlhej, Stráží, Piešťan i na Moravu. Postupne sa začal zadlžovať a jeho dlh narástol na viac ako 52-tisíc zlatých.
Začal preto spočítavať svoj celkový majetok, ktorý pozostával z výnosov, hnuteľného majetku, kočov, vozov a 300 urien starého a nového vína. Spolu s domom dosahoval hodnotu 34 200 zlatých, čo však na splatenie celkového dlhu nestačilo. Rozhodol sa preto utiecť a „manželku s tromi malými deťmi v ťažkom oplakávaní a stave chudoby zanechal“.
Zakročila až jeho matka, ktorá dala celý hnuteľný aj nehnuteľný majetok do verejnej dražby. Vďaka tomu sa dozvedáme, čo patrilo k inventáru v každej miestnosti meštianskeho domu na začiatku 19. storočia.
„Nachádzalo sa v ňom niekoľko kusov nábytku, ako starobylá pohovka s poduškami, jedna čierna skriňa, ďalšia skriňa z čerešňového dreva so zásuvkami, drevená posteľ a veľká skriňa. V každej skrini sa nachádzalo niekoľko kusov oblečenia, ako čierny frak, zimná čiapka, topánky, čižmy, utierky či oblečenie z taftu a atlasu,“ uvádza Zuzana Rábiková.
Zariadenie izby dopĺňali drobné predmety, ako malé zrkadlá, nádobky, stará citara, harfa, vojenské zbrane, ako kopia alebo čakan a taktiež obrazy a kniha. V jednej izbe sa tiež nachádzalo šesť kresiel a skriňa, v ktorej bol uložený servis z porcelánu či keramiky a niektoré predmety boli pozlátené alebo postriebrené. Výbavou bolo aj niekoľko džbánov na čaj, kávu, čokoládu, šálky zdobené červenými ružami z viedenského porcelánu, cukorničky, niekoľko desiatok čiaš na víno, špeciálne na tokajské víno, veľký ozdobný kalich alebo pozlátené a postriebrené lyžičky a vidličky.
Okrem toho sa do dražby dostalo aj niekoľko sto urien červeného a bieleho vína, aj starších ročníkov. Celý majetok bol ohodnotený na 40 500 zlatých a samotný dom na 20 000 zlatých. Verejnej dražby sa zúčastnili desiatky ľudí a predali sa všetky veci, aj tie nefunkčné. Celkový výnos dražby dosiahol 54 244 zlatých a dom kúpil za 31 022 zlatých Ján Prenninger, u ktorého mal Anton Hoffman najväčší dlh (viac ako 23-tisíc zlatých).
Priestory meštianskych domov obklopujúcich Nádvorie sa postupne dostali do rúk rôznych majiteľov a za socializmu v nich dlhodobo bývali sociálne slabší občania. Nachádzali sa tam aj rôzne prevádzky, ako holičstvo a redakcia, no dnešná podoba Nádvoria je tá najvhodnejšia cesta, akou sa dali stredovek a ďalšie vývojové obdobia pripomenúť. Pivo, chlieb, káva, zreštaurované štuky a maľby a vzájomné rozhovory mešťanov.
***
Vyšlo v čísle: 1 | Zima 2018 >
Všetky čísla: O Magazíne >