Trnavský kroj a jeho minulosť
Príbeh kroja, ktorého história siaha až do druhej polovice 17. storočia.
Text: Mário Šmýkal, Foto: Archív Západoslovenského múzea v Trnave, Tomáš Vlček
Trnavský kroj patrí medzi jeden z najdekoratívnejších na Slovensku a kedysi si ho obliekali v takmer dvesto obciach Trnavského a Bratislavského okresu. Viaceré prvky mal len on a v niečom bol dokonca prevratný.
Veď si len zoberte, vyvíjal sa približne tristo rokov, pochádzal z takmer najbohatšieho slovenského regiónu a ľudia ho nosili vo dne v noci. Skutočne, bez preháňania. Až do druhej svetovej vojny sa totiž spávalo v tom, čo si ľud obliekal aj počas dňa. Kroj bol ich druhá koža.
Vybrali sme sa do knižníc a do Západoslovenského múzea v Trnave zistiť, čo bolo pre tento región charakteristické v ľudovom odeve, kedy bol jeho najväčší boom, kedy sa trnavská výšivka stala módnym trendom, ako vtedy ľudia vnímali oblečenie, ako často ho prali, aj ako žili a prečo sa výšivky, rukávce aj čepce postupne z bežného života vytratili.
Vznik odevu
Stáť pred tristo rokmi pred skriňou s otázkou „čo si mám obliecť“ by trvalo presne nula sekúnd. Jednak vtedy skrine takmer neexistovali a jediné, čo si človek mohol obliecť, mal už aj tak na sebe. Prvý ľudový odev, ktorý by sa neskôr mohol nazývať trnavským krojom, vznikol v druhej polovici 17. storočia, uvádza kniha Slovenský ľudový odev od Viery Nosáľovej. Keďže sa najskôr objavil v agrárnej spoločnosti a ľud si ho zhotovoval sám, mal čisto úžitkovú funkciu. Všetky časti tohto odevu mali jednoduchý až rovný strih, pretože ich strihali alebo dokonca trhali po niti.
„Postave nositeľa sa prispôsobovali len čiastočne a takmer vôbec nezdôrazňovali telesné tvary. Menšie strihové členenie bolo ovplyvnené aj hospodárskym postavením dedinského obyvateľstva, u ktorého bolo potrebné šetriť materiálom a strihať látku s ohľadom na úspornosť,“ píše Jarmila Pátková v knihe Ľudový odev v okolí Trnavy.
Vývin odevu
Trnavský región mal jednu z najlepších polôh v rámci celého Slovenska, a tak sa vďaka prístupnosti územia a úrodnosti pôdy stal priam magnetom pre vznik obcí. Bolo len otázkou času, kedy sa začne vyvíjať aj odev a prídu výraznejšie vzory a strihy. Dôkazom skorého osídľovania územia sú viaceré archeologické nálezy a tiež množstvo obchodných ciest, na ktorých sa našli pamiatky z neolitu, doby bronzovej, obdobia rímskych provincií aj sťahovania národov.
„Všetky tieto pamiatky dokazujú, že trnavská oblasť bola takmer nepretržite obývaná,“ uvádza Jarmila Pátková.
Prechádzali cez ňu viaceré dôležité komunikácie ako napríklad poľská cesta z Krakova, cez Oravu, Turiec, Nitru, Komárno až do Panónie. Ďalšia cesta, ktorá viedla z Nitry a Považia cez Bratislavu do Rakúska, sa spomína už v 12. storočí. Aj vďaka tomu sa tu začali používať niektoré materiály skôr, než kdekoľvek inde.
„Trnava mala jednoducho šťastie v tom, že si väčšina obyvateľov mohla dovoliť aj drahšie materiály, keďže tu bola úrodná pôda a darilo sa tu množstvu plodín. Nebolo to ako na severe Slovenska, kde sa ľudia museli snažiť viac, aby niečo dopestovali. V našom regióne sa preto v sviatočnom ľudovom odeve už pomerne skoro objavujú aj materiály ako zlatá niť,“ vysvetľuje etnologička Aneta Vlčková zo Západoslovenského múzea v Trnave.
Prvé materiály
Ľudový odev zakaždým vychádzal zo životného štýlu a práce jeho nositeľov. Ak raz bol niekto mešťan, mohol si dovoliť aj serióznejšie oblečenie. V prípade práce na poli by zas vesty či cylindre boli nepraktické. Prostredie a poľnohospodárska práca tak formovali aj módu v okolí Trnavy.
„Odev býval zhotovený predovšetkým z konopných látok, ktoré boli odolné a vzdušné. Dekoratívne prvky na ňom plnili zároveň i spevňujúcu funkciu,“ prezrádza sprievodný text k expozícii Ľudový odev západného Slovenska v Západoslovenskom múzeu.
Konopný odev sa v mnohých dedinách používal ešte aj po prvej svetovej vojne, keď ho obľubovali pre jeho pevnosť, voľnosť a svetlú farbu, ktorá chránila pred horúčavou. Na druhej strane zas dostatočná hustota konopného plátna obraňovala telo pred prachom a predovšetkým, bola to najlacnejšia možnosť. Konopná látka mala teda toľko výhod, že ju ešte dlho len tak čosi neprekonalo.
„Okrem konope sa používali aj ľan a ovčia vlna, ktoré si roľníci vedeli dopestovať a spracovať sami. Takisto si sami vedeli ušiť aj niektoré veci na bežné užívanie ako jednoduché čepce bez výzdoby alebo sukne,“ spomína Aneta Vlčková.
Trvalo pomerne dlho, kým roľníci nahradili tento odev novými vhodnejšími materiálmi, preto vydržal až do obdobia po druhej svetovej vojne. Vtedy sa začínajú objavovať montérky a blúzy z pevných pracích látok, čo súvisí aj so zlepšením celkových životných podmienok na dedine.
Neskoršie materiály
Konope síce nezosadil z trónu ešte dlho žiaden materiál, ale od druhej polovice 18. storočia sa začínajú objavovať aj látky bežné pre dnešný odev. Môže za to styk dedín s mestami, kde sa dali na trhoch kúpiť materiály ako farbené vlákna, hodváby, zlaté priadze či výrobky rôznych remeselníkov, najmä krajčírov a tkáčov.
„Veľmi drahou záležitosťou bola hodvábna niť, no postupne sa rozšírili aj bavlnené nite, ktoré boli lacnejšie,“ vysvetľuje Aneta Vlčková.
Ďalšie drahé časti odevu ako zlaté rukávce či iné súčiastky si ľudia aj požičiavali, keďže nie vždy na ne mali peniaze. V dedine sa jednoducho vedelo, kto má akú súčiastku a za čo je ochotný ju požičať.
Výrazný zásah do vývoja ľudového odevu spôsobila aj Habsburská monarchia, ktorá už v 18. storočí začala v mestách a na majetkoch šľachty vytvárať manufaktúry.
„V zmysle habsburgovskej hospodárskej politiky smeli manufaktúry v Uhorsku vyrábať iba hrubšie, menej kvalitné výrobky, ktorých dovoz z Rakúska by sa nebol vyplácal. Prvou manufaktúrou v oblasti bola súkenka trnavských mešťanov, ktorá vznikla v roku 1764,“ píše Jarmila Pátková.
Najväčšiu časť zamestnancov manufaktúr však tvorili pradiari, teda nekvalifikovaní členovia roľníckych poddanských rodín a príslušníci mestskej chudoby, väčšinou ženy, deti, starci a chorí.
Kto vyrábal kroje
Hovoriť o špeciálnej výrobe krojov bolo v 17. storočí zbytočné. Jednak si ich každý dokázal ušiť sám, zároveň vtedy ešte nevyzerali tak, ako ich poznáme dnes. Ľudový odev pôvodne slúžil dedinskému obyvateľstvu pri všetkých príležitostiach, a tak stále nosili to isté, bez rozdielu. Ešte v polovici 19. storočia sa nijak nelíšil pracovný odev od sviatočného.
„Na robotný deň sa nosili staršie alebo špinavšie súčiastky, ktoré sa spočiatku nosili v nedeľu. Väčšia diferenciácia nastáva najmä od druhej polovice 19. storočia, keď začínajú byť bežnejšie súčiastky z kupovaných, fabricky vyrábaných látok,“ zistila Jarmila Pátková pre knihu Ľudový odev v okolí Trnavy.
K zmenám došlo až vtedy, keď sa o ľudové umenie začala zaujímať šľachta. Stalo sa akousi módou, že si v mestách ako Bratislava, Viedeň, Paríž či Karlove Vary šľachtičné otvárali obchody s umeleckými predmetmi alebo starožitnosťami. Veľkú časť zaberala aj ľudová výšivka a čipka, čím sa zvýšil záujem o odevné remeslo. Vďaka tomu už nemuseli gazdiné šiť len pre vlastné potreby, ale ich zručnosť sa mohla stať aj predmetom podnikania
„Keďže niektoré techniky boli náročné, neovládala ich každá žena. Navyše s tým bolo treba tráviť veľa času, preto sa vyšívaniu na dedinách venovali skôr chudobnejšie ženy,“ hovorí Aneta Vlčková.
Takto sa z niektorých žien stal pojem v celom regióne. Čím viac vyšívali, tým skúsenejšie boli a ich výšivka sa svojou dokonalosťou začínala odlišovať od práce ostatných. Koncom 19. storočia sa z viac-menej náhodnej práce vyvinulo už akési domáce remeslo a pravidelný zdroj príjmov. O výrobky stúpol záujem počas celého roka a už nie len na jeseň, v zime a v skorej jari, keď nebolo práce na poli ani vo vinohradoch. Šiť sa učili predovšetkým ženy z chudobnejších gazdovstiev, z gazdovstiev s viacerými deťmi, alebo aj dievčatá, ktoré boli chorľavé a nevládali robiť ťažšiu poľnohospodársku prácu. Krajčírstvo pre ne znamenalo zabezpečenie do budúcnosti, najmä ak sa nevydali. Šľachta tiež trávila viac času vo svojich dedinských sídlach, preto bolo celkom prirodzené, že sa vynorila myšlienka podchytiť schopnosti dedinských žien.
„V druhej polovici 19. storočia vzniká priamo z popudu uhorskej vlády celková industrializačná akcia v snahe dohoniť to, v čom krajina zaostávala za susednými štátmi. Vláda zakladala rôzne spolky a organizovala kurzy aj poradné orgány na zveľaďovanie tejto práce,“ píše Jarmila Pátková.
Medzi najvýraznejšie patril spolok Izabella, ktorý na popud arcikňažnej založila v roku 1895 maďarská šľachta. Sústredil sa hlavne na vyšívanie a svoje strediská mal v Cíferi, Zavare, Trnave a Dolnom Lopašove. Výrobkami zásobovali šľachtické dvory aj meštianske rodiny a vyšívali pre predajne v Bratislave, Smokovci a Trenčíne aj pre svetové firmy v Paríži a Londýne.
„Spolok podnietil talentované ženy vyšívať, aby si tým zlepšili sociálnu situáciu. Vyšívali cirkevný, mestský aj šľachtický textil,“ vysvetľuje Aneta Vlčková.
Začiatkom 20. storočia zamestnával do tristo robotníčok a hodnota ročne odpredaných výrobkov tvorila v tom čase 57-tisíc korún. Niektoré jeho strediská boli dokonca organizované na spôsob škôl a dievčatá i mladšie ženy ho navštevovali v zimných mesiacoch.
Výšivka
Koncom 19. storočia sa trnavská výšivka stala módnou záležitosťou a v roku 1930 bolo v Trnavskom okrese až 2 457 výšivkárok. Bolo to aj vďaka spolku Izabella, ktorý spravil z výšivky jeden z najpredávanejších výrobkov na trhu. Hlavnou výzdobnou technikou Trnavy bola výšivka cez kartón, ktorá zdobila predovšetkým šaty neviest. Používala sa na to zlatá niť, ktorou sa ale takmer nikdy nevyšívalo priamo na látku. Výšivka sa vždy podkladala lepenkou a používal sa takzvaný úsporný steh. Chudobnejší občania nahrádzali pomerne drahé zlaté nite zlatožltými, ktoré na diaľku pôsobili rovnako.
„Vrcholom bohatstva boli šatky na tyle so zlatou výšivkou cez kartón z Cífera,“ hovorí Aneta Vlčková.
Zlatá výšivka vznikala tak, že predklesľovačky najskôr predkreslili vzory na kartón a tie bolo treba vyrezať. Jednotlivé ornamenty potom muži vysekávali drobnými dlátkami a ženy ich obšívali na látke zlatou niťou. Túto techniku však ovládalo pomerne málo žien.
„Zákazníčky si za predklesľovačkami brali aj látku, na ktorú im vypísali vzor. Pisárky svoje papierové vzory nepožičiavali, keďže to bola ich živnosť a know-how. Zarábali si teda predkresľovaním vzorov na látku, čím zároveň spolu s vyšívačkami strážili vizuálny jazyk regiónu,“ dodáva Vlčková.
Okrem výšivky zlatou niťou cez kartón sa v tradičnom odeve trnavského regiónu uplatňovalo veľké množstvo ďalších výšivkových techník, ktorými sa zaradil medzi najozdobnejšie na Slovensku.
Druhy odevu
Pôvodný pracovný odev z konope sa postupne rozšíril aj o sviatočný, svadobný a smútočný odev a rovnako aj o verziu pri narodení dieťaťa. Trnavský sviatočný odev patril medzi najreprezentatívnejšie a najnákladnejšie na celom Slovensku. Najskôr však nebol takmer žiaden rozdiel medzi tým všedným a sviatočným. Iba ak v tom, že sa v nedeľu nosili novšie a čistejšie súčiastky. Od polovice 19. storočia sa však súčiastky začali výraznejšie zdobiť a šili sa z jemnejších materiálov.
„Sviatočný odev sa priberaním rôznych drahých materiálov postupne úplne oddelil od toho pracovného. Čoraz viac doň prenikali prvky, ktoré ho robili úplne nespôsobilým pre praktický život,“ píše Pátková.
Zväčša naň používali drahé materiály ako brokát, atlas, kašmír či hodváb. Mužská verzia prebrala prvky z vojenských rovnošiat, teda používala krátke súkenné kabátiky a úzke, priliehavé nohavice, ktoré boli dekorované ozdobne našívanými šnúrami. Osobitná kapitola bol odev nevesty, ktorý bol najkrajším a najnákladnejším odevom vôbec. Sústreďovala sa naň viacmesačná vyšívačská práca a matka preň pripravovala výbavu už od narodenia dcéry. Niektoré súčiastky sa tak po prvý raz objavili práve na ňom.
„Pred prvou svetovou vojnou si nevesty obliekali brokátový živôtik a rukávce vyšívané hodvábom alebo zlatom. K tomu si dávali ťažkú súkennú sukňu modrej, čiernej alebo zelenej farby s modrými atlasovými stuhami a pod ňu rubáš a dve až tri spodnice. Na vrch prišla zástera so širokou čipkou alebo výšivkou,“ uvádza kniha Ľudový odev v okolí Trnavy.
Svadby sa zvykli robiť zväčša v pondelok a pripravovali sa na ne už od štvrtka. V nedeľu svadobčania prinášali takzvanú poctu, keď ženy vyobliekané ako v nedeľné odpoludnia nosili koláče, mäso, víno a pálenku. Celková výbava nevesty obsahovala takmer všetko, čo by mala v budúcnosti potrebovať. Predpokladalo sa, že v rámci bielizne a šatstva nebude musieť desať až pätnásť rokov po svadbe nič kupovať. Smútočný odev kedysi vyzeral celkom opačne ako ten súčasný. Smútočnou farbou všetkých Slovanov totiž bola biela. Neskôr sa počas pôstu aj na pohreby chodilo vo veľmi málo zdobenom odeve a väčšinou v starších súčiastkach. Ženy si počas pohrebov zahaľovali hlavy do bielych ručníkov, až po prvej svetovej vojne sa ujímali kupované šatky tmavých farieb.
Charakteristika odevu
O vzhľade jednotlivého odevu nerozhodoval len účel jeho použitia, ale aj to, kto si ho obliekal.
„Čím boli muž a žena starší, tým menej zdobené veci nosili. Staršiemu človeku sa už nepatrilo upozorňovať na seba bohatou a zaujímavou výšivkou. Nosil preto striedmejšie a skôr tlmené farby,“ vysvetľuje Aneta Vlčková.
Podľa spôsobu odievania sa dalo určiť aj to, kam daný človek patrí. Napríklad symbolom slobodných dievčat boli stuhy poskladané do čepca a jedine mládenci mohli nosiť pierka. Rovnako aj v posledný deň žatvy a najmä počas oberačiek prichádzala mládež do práce v odeve, ktorý sa inokedy zvykol nosiť iba do tanca. Práce na poli pre nich mali obzvlášť veľký význam, čo zdôrazňovali aj oblečením.
„Žatvy i oberačky boli súčasne spoločenskou udalosťou, kde sa pri záverečnej zábave po práci mali možnosť najmä mladí ľudia stretnúť a poznávať. Často práve tu matky vyberali nevesty pre svojich synov a ženíchov pre svoje dcéry,“ píše Jarmila Pátková.
Starostlivosť o odev
Špecifickou časťou života v 18., 19. a 20. storočí bola starostlivosť o odev. Chodiť v čistom bolo skôr výnimočné.
„Výmena spodnej bielizne sa obyčajne robila raz do týždňa. Dialo sa tak v sobotu alebo v nedeľu, kedy sa roľníci dôkladne umývali a obliekali do sviatočného odevu,“ uvádza Jarmila Pátková.
Osobitný odev nemali ani na nočný oddych. Spávali v tom, v čom chodili počas dňa, odložili si len niektoré súčiastky. Keď už bolo niečo príliš špinavé, prevesili to v komore cez žŕdku alebo voľne položili na zem. Tie veci, ktoré sa už nenosili, gazdiné aspoň raz do roka vyvetrali. Obyčajne na jar na slnku rozvešali kožuchy, kabáty, konopné súčiastky alebo konopné plátno. Keď už malo prísť k praniu, robili to skôr výnimočne. Vyhýbali sa tomu hlavne preto, aby sa oblečenie príliš neničilo. Najnáchylnejšia bola výšivka cez kartón, ktorú preto radšej umiestňovali na odnímateľné časti. Najmenej pri praní trpeli konopné súčiastky, ktoré vyvárali v takzvanom zvaráku. Namočenú bielizeň nakládli do drevenej kade a oblievali lúhom. Ten predtým uvarili z dreveného popola a takéto prelievanie bielizne horúcou vodou opakovali niekoľkokrát. Ozváranú bielizeň aj mydlom prané šatstvo potom išli vyplákať na potok. Väčšinu vecí si nežehlili ani nehladili, len ich rukami urovnali a poskladali. Odlišne pristupovali k vrchným súčiastkam, ktoré navinuli na drevený váľok a dreveným piestom váľali. Zmenilo sa to až po druhej svetovej vojne, keď už mali ženy i muži dostatok oblečenia. Mohli ich striedať častejšie aj udržiavať v čistote a poriadku. Bežnejším sa stalo aj nosenie osobitnej nočnej bielizne.
Zánik odevu
Ľudový odev sa z ulíc začal vytrácať po druhej svetovej vojne, predovšetkým pre výrazný rozvoj poľnohospodárstva a väčší styk dedín s mestami. Zasiahla aj hustejšia autobusová sieť, ktorá spojila všetky dediny. Remeselníci tak mohli na trhoch predávať svoje produkty a nakupovať všetko, čo v domácnosti potrebovali.
„V prvej polovici 20. storočia už ľudia prechádzajú na typ mestského oblečenia. Muži tak robili skôr, pretože chodili za prácou do mesta a konfekcia pre nich bola praktickejšia,“ vysvetľuje Aneta Vlčková.
Postupne sa tak začína stierať rozdiel medzi vidiekom a mestom a po roku 1948 sa to už úplne vytratilo. Síce sa na Slovensku v čase prvej svetovej vojny vyskytovalo ešte 75 krojových typov, socialistický režim, kolektivizácia a práca v mestách ich postupne vytlačili. Najdlhšie to vydržali zástery a šatky, ktoré sa na vidieku objavujú dodnes.
***
FOTOGRAFIE:
1. Nevesta v sviatočnom trnavskom ľudovom odeve s pôlkou, Trnava, 30. roky 20. storočia.
2. Mestské slečny v sviatočnom trnavskom ľudovom odeve, Trnava, 20. roky 20. storočia.
3. Mládenec v sviatočnom trnavskom ľudovom odeve, Trnava, pravdepodobne 30. roky 20. storočia.
4. Ženský konopný rubáš, okolie Trnavy, začiatok 20. storočia.
5. Detail bielej gatrovej výšivky na sviatočnej šatke, Dolné Dubové, posledná štvrtina 19. storočia.
6. Detail reliéfnej výšivky zlatou niťou cez kartón na sviatočných ženských rukávcoch, Hrnčiarovce nad Parnou, prvá polovica 20. storočia.
Vyšlo v čísle: 2 | Jar 2019 >
Všetky čísla: O Magazíne >