Obchodovanie kedysi?
Zrejme by ste platili pokuty.
TEXT: MÁRIO ŠMÝKAL
Nie je nič prísnejšie, ako boli pravidlá trnavských cechov. Už pred 400 rokmi obsahovali ostré hygienické predpisy a pokuty za nevhodné správanie. Tovariši nemohli nadávať, chodiť v piatok večer do krčmy ani vodiť obecné dievky do šenkov.
Trnavský rínek sa za šesť rokov stal pojmom a zúčastňujú sa ho tisíce ľudí. História trhov a jarmokov je však spojená s Trnavou tak silne, že kedysi podľa nich nieslo názov aj samotné mesto. Udialo sa tak vtedy, keď sa z pôvodnej dediny vyvinulo okolo Baziliky svätého Mikuláša trhové miesto a každú sobotu tam predávali. Jeden by namietal, že sa trhy pravidelne každý týždeň konali aj v iných mestách, lenže slovenský Rím bol už v polovici 14. storočia bránou obchodu Uhorska. A tak sa stalo, že Trnava niesla v minulosti názvy Sombat, Zumbothely, Szombathely a do roku 1918 aj Nagyszombat, čoho doslovný preklad je sobota alebo sobotište. nPrečítali sme si viacero kníh od historika a profesora Jozefa Šimončiča o tom, ako vyzerala spolupráca na území Trnavy pred tisíc rokmi, aký bol jedálny lístok na výročnej hostine cechu v roku 1750 a prečo mali obuvníci také prísne pravidlá, že sa kúpali iba každú druhú sobotu, nemohli chodiť bosí ani sa opíjať tak, aby vracali.
Prísaha inšpektora trhu
Máloktoré mesto na Slovensku má takú výhodnú polohu ako Trnava. Základom rozvoja mesta bolo úrodné podnebie a vďaka nemu aj dobré ekonomické podmienky. Navyše Trnava ležala pri hraničnej čiare agrárno-dobytkárskej oblasti, pomerne skoro sa v nej rozvíjala produkcia priemyselného charakteru a viedli ňou viaceré obchodné cesty. Bolo len otázkou času, kedy si obyvatelia uvedomia všetky výhody a tovary cez mesto nebudú len prevážať, ale začnú s nimi obchodovať aj priamo v meste. Pomohlo tomu udelenie privilégia z roku 1267, vďaka ktorému prestali byť Trnavčania povinní platiť kráľovské mýto. Každý týždeň začali organizovať pravidelné trhy, neskôr niekoľkokrát do roka i jarmoky. V roku 1436 povolil panovník Žigmund jarmok na sv. Jakuba (25.7.) a sv. Mikuláša (6. 12.). Matej Korvín pridal o 27 rokov neskôr jarmok na sv. Juraja (24. 4.) a v čase 40-dňového pôstu pred Veľkou nocou. Podľa účtovných kníh zo 16. storočia bolo vtedy jarmokov už päť ročne a v 18. storočí sa ich počet ustálil na osem. To vydržalo až do 20. storočia. Najvýnosnejší bol septembrový a jakubský, najchudobnejší jurský a pôstny. Veľa sa dá vyčítať aj z kalendárov Nagyszombati naptár, ktoré na konci 19. storočia vydával trnavský kníhtlačiar Žigmund Winter. Boli aktuálnou praktickou príručkou v meste, nachádzal sa v nich zoznam jarmokov s dátumami a na daný rok ich schvaľovala mestská rada.
„V súvislosti s jarmokmi sa evidoval aj poplatok za užívanie mestských váh, za používanie mestských mier a meríc a od roku 1588 aj príjem od trhového sudcu,“ píše historik a profesor Jozef Šimončič v knihe Mojej Trnave.
Okrem poplatkov pribudol na trhoch a jarmokoch aj inšpektor trhu, ktorý pri nástupe do úradu skladal prísahu. Jozef Šimončič uvádza v knihe Mojej Trnave jej doslovný prepis.
„Na mna zverene veci spravedlive vykonam, prekupuvani v ničem nedopustim, funty, váhy a inše veci k váženú prináležíci: holby, žajdliky, rify a mecce preopačím, koho ve falši dohonim, bez všetkeho rešpektu panu kapitanovi oznamim, ani veci limituvane vyše limitácie predávati nedopustim, slavneho mesta rinkovy duchodek spravedlive vyberem a do pokladnice nato zrizenej položim a potom na slavneho mesta komoru včas percepcie verne odezdam. Všecky tychto vecach neprihladajic obecne dobro.“
Trnavský jarmok prebiehal desiatky rokov v menšom, poriadne sa rozbehol až v druhej polovici 20. storočia. Vtedy sa z neho stala dôležitá predajná a spoločenská udalosť. V roku 1956 sa konal Veľký jesenný jarmok. Rozprestieral sa na uliciach od futbalového ihriska, cez Paulínsku ul. až po mestskú vežu. V 265 stánkoch sa predávali najmä odevy, rozhlasové a televízne prijímače, práčky, motorky, potraviny, nábytok a koberce. Mesto očakávalo 150-tisíc návštevníkov, no skutočný počet bol ešte vyšší.
Pravidlá cechov z roku 1615
Výrazný vplyv na rozvoj mesta mal aj vznik cechov, ktorých výhody boli nesporné. V západoeurópskych mestách sa objavujú už v 11. storočí, na Slovensko začali prenikať o štyri storočia neskôr. Neobvyklá bola predovšetkým ich precízna organizácia a presné predpisy o kvalite výrobkov, ich predaji aj o formách spoločenského a náboženského života.
„Zdôrazňovala sa maximálna čestnosť, vrcholná kvalita výrobku a poctivosť pri predaji. Ak sa niečo z toho narušilo, výrobky sa pravidelne habali pre nemocnicu, chudobných alebo nejaký kláštor,“ uvádza Jozef Šimončič v knihe Mojej Trnave.
Najväčší rozmach zažívali v 16. a 17. storočí, pričom v období posledného rozkvetu v roku 1770 bolo v Trnave registrovaných 88 remeselníckych profesií. Najpočetnejšie boli zastúpení mäsiari, pekári, čižmári, krajčíri a stolári. Všetkých majstrov bolo 329, tovarišov 325 a učňov 149. To je 803 osôb žijúcich z remesla, pričom ďalšími boli ich rodinní príslušníci.
„Počet obyvateľstva mesta Trnavy sa vtedy pohyboval okolo 7 000. Ak nepočítame do 1 000 univerzitných poslucháčov a gymnazistov, učiteľské kádre a 300 príslušníkov kláštorov, kapituly a arcibiskupského úradu, dostávame pomerne vysoký počet obyvateľstva žijúceho z remeselnej výroby. Nesmieme zabúdať, že v tomto období začínajú v Trnave pracovať súkenky, ktoré zamestnávali do 1 000 česáčov vlny v domácnostiach,“ zisťuje Šimončič.
Dôkazom, že cechy zmenili spoločnosť aj spôsob práce, sú pravidlá z roku 1615, v ktorých sú ostré hygienické predpisy aj pokuty za nevhodné správanie. Vyberáme niekoľko z nich v pôvodnom znení.
Nečistý dobytok, teľné kravy, ovce, kozy, prašivé barany, jahňatá a inak chorý dobytok je zakázané zabíjať a tiež je zakázané predávať páchnuce bravčové mäso.
Keby niektorý člen cechu ochorel, cechmajster určí dvoch, aby mu posluhovali vo dne v noci. Keby niekto z rodiny majstra umrel, všetci členovia cechu sú povinní ísť na pohreb. Kto by nešiel, zaplatí pokutu 1 zlatý.
Každý majster – a tovariš vo sviatok – keď seká mäso, musí mať bielu zásteru, inak platí pokutu.
Každý, keď príde na neho rad, pozametá bitúnok, ale zvlášť ten, čo posledný zabíja, inak platí pokutu.
Keby niekto rozlial medzi jatkami krv, alebo urobil tam nejakú nečistotu, a nedal by to do poriadku, ak to bol tovariš, zaplatí 7 viedenských, ak učeň, 2 denáre.
Ak niektorý tovariš alebo učeň nenocuje doma, alebo ak ho v piatok večer prichytia v krčme či pri nejakej hazardnej hre, platí 10 zlatých, alebo ho vylúčia z cechu.
Osobitné artikuly ševcovských tovarišov z roku 1556
Cechy mali v hospodárskom živote Trnavy natoľko významnú úlohu, že vďaka nim vznikli zóny špecializované na výrobu určitých tovarov. Viedlo to nielen k úspešnému rozvoju remeselnej výroby, ale aj k nárastu v obrate zahraničného obchodu. Rast vydržal do konca 18. storočia, keď sa kvôli vznikajúcim manufaktúram začalo nad cechmi zmrákať. Koncom 19. storočia vytlačila cechy priemyselná výroba úplne a z pôvodných pravidiel nezostal kameň na kameni. Cechové pravidlá z roku 1615 však neboli prvé, ktoré určovali prístup k práci aj spôsob správania sa. Zaviedli ich už ševcovskí tovariši v roku 1556. Osobitných artikul mali viacero, vyberáme len niektoré.
Aby žiaden tovariš žiadne obecné dievky do majstrovho domu nevodil a aby s takou osobou žiadneho cechu nemal, aby nepil s ňou v žiadnom šenkovnom dome, ani žiadneho venca od nej nemá brať i tiež, aby jej žiadny nezavdával z radu tovarišského.
Aby sa žiaden tovariš neopíjal tak, žeby vracal, a kto by to urobil, alebo videl a neoznámil, ten je spolutovarišom dlžný dať fertáľ vína.
Aby žiaden tovariš neklial pred majstrom, majstrovou a čeľaďou.
Keď sa tovariši pohnevajú, majú sa udobriť a nečakať jeden na druhého.
Žiaden tovariš nesmie v dielni chodiť bez črievic ani vyjsť bosý na ulicu. Kto sa previní, platí fertáľ vína.
Každých 14 dní v sobotu majú tovariši kúpeľ. V ten deň ušije každý tovariš majstrovi štyri páry črievic a potom sa musí ísť okúpať. Kto tak neurobí, zaplatí do pokladnice tie peniaze, čo mal zaplatiť za kúpeľ.
Ako fungoval dovoz a vývoz
Keď už mala Trnava významné postavenie aj šikovných domácich majstrov, našlo sa v meste viacero obchodníkov, ktorí pochopili, že by mohli uspieť aj v zahraničí. Pomohli tomu aj viaceré politické rozhodnutia, keď sa Karol Róbert v roku 1336 rozhodol, že obchodná cesta z českých krajín bude viesť cez Holíč a Trnavu do Budína (dnešná Budapešť). O osem rokov neskôr vybral Ľudovít Veľký túto cestu aj pre obchodníkov z Porýnska.
V 16. storočí mala Trnava najvýraznejšie postavenie vo vývoze dobytka, ktorý sa stal základom jej obchodnej aktivity. Z juhozápadného Slovenska sa do Uhorska vyviezlo 40 až 45 percent celkového objemu dobytka, čo bolo okolo 80 až 90-tisíc kusov. Okrem dobytka sa podľa tridsiatkového registra z roku 1541 obchodovalo v meste aj s koňmi, volmi, ovcami, medom, vínom, lojom, voskom, orechmi, vtákmi, pokrovcami či surovými jahňacími, kravskými, býčími, ovčími, volskými, jeleními a bobrími kožami. Výrazné zastúpenie vo vývoze malo v 14. a 15. storočí aj víno, ktoré putovalo predovšetkým na Moravu a do Čiech. V roku 1597 prišlo do Prahy až 4 401 vedier uhorského vína, čo predstavovalo 52 percent tamojšieho dovozu.
„Víno z Uhorska sa stalo v polovici 16. storočia obávaným konkurentom viedenského vinohradníctva. Roku 1548 sa viedenská mestská rada sťažuje, že Bavori, ako aj iní zahraniční kupci nekryjú už svoju potrebu vína vo Viedni a že uhorská konkurencia ohrozuje existenciu a daňovú schopnosť Viedenčanov. Postupne sa tak vývoz vína znížil,“ uvádza Jozef Šimončič v knihe Trnava, Okres a mesto.
Okrem vývozu však fungoval aj dovoz. Trnavčania zo zahraničia nosili predovšetkým suroviny a výrobky, ktoré sa na Slovensku dopestovať nedali. Pomáhal tomu aj fakt, že obchod v nemalej časti fungoval formou výmeny.
„Obchodníci dovážali z Viedne železiarsky tovar, železné obruče, kosáky, klince, nože, klobúky, kožušinu, súkno, hodváb, plátno, olivový olej, korenie, šafran a mydlo. Ak vezmeme do úvahy, že v Trnave mohlo v 16. storočí bývať okolo 600 rodín, počet 26 osôb činných v zahraničnom obchode nie je malý,“ píše Jozef Šimončič v knihe Trnava, Okres a mesto.
Reálne sa však obchodu venovalo omnoho viac osôb, keďže už vtedy dochádzalo k rôznym podvodom, viacerí mali konexie, zatajovalo sa pred daňovými úradmi a úradníci boli benevolentní voči priateľom a príbuzným. Najväčší podiel v dovoze však mali textílie a výrobky z textilu (klobúky, hodváb, závoje, jemné plátno, súkno) a krámsky tovar (ihly, ozdobné predmety z kovu, zrkadielka, niekedy aj karty, cínové nádoby). V poslednej tretine 16. storočia sa k nim pridali aj turecké zbrane a postroje, janičiarske papuče, škorica, zázvor alebo mušelín. Nakoniec sa záverom 16. storočia počet kupcov z povolania v Trnave zvýšil najmenej na 170, čo značí, že takmer 20 percent hláv domácností v meste sa venovalo obchodovaniu.
Jedálny lístok z roku 1750
Život v Trnave a prítomnosť cechov však neboli len o neustálej práci, majstri celého cechu si robili raz do roka aj veľkú hostinu. Trnavskí mydlári a sviečkari sa schádzali v nedeľu po svätom Jakubovi a do Trnavy museli prísť aj „prespolní majstri“, ktorí síce patrili do trnavského cechu, ale pracovali v okolitých mestečkách. Na jedálnom lístku z roku 1750 ste mohli nájsť napríklad:
Chlebová polievka s vajíčkami a párkami, k tomu 3 klobásky a dva kusy vyprážaného mäsa.
Teľacia hlava v soli na každý stôl.
Dve jarabice, tri plnené kurčatá k jarabiciam na každý stôl.
Teľacina so smotanou hojne na každý stôl.
Dva kapúny na ražni, k tomu ryžová kaša na každý stôl.
Nátierka z pľúc, chren, k tomu mäso na každý stôl.
Pečený moriak v celku na každý stôl.
Hus s ďumbierovou šťavou. Hojne.
Zajačina s čučoriedkovou šťavou. Hojne.
Studené prasiatko so sladkou šťavou na každý tanier. Hojne.
K jedlu nech je pripravený dajaký múčnik.
Ovocie, koláč, gaštany, syr, praclík.
Uvedené jedlá sú ledva polovicou toho, čo sa v skutočnosti na stoloch nachádzalo. Je jasné, že také množstvá nebolo fyzicky možné zjesť. Tovariši a učni však na hostiny nechodili, kvôli čomu sa cítili byť vykorisťovaní a stále častejšie sa búrili. Ak by tak neurobili, možno by sa niečo z lístka objavilo aj na Trnavskom rínku. Na časy z konca 18. storočia sa dá zaspomínať aspoň „dajakým múčnikom“.
Zdroj:
Jozef Šimončič – Mojej Trnave, k dejinám Trnavy a okolia. B-print : Trnava, 1998.
Jozef Šimončič – Trnava, Okres a mesto. Obzor : Bratislava, 1980.
***
Vyšlo v čísle: 3 | Leto 2019 >
Všetky čísla: O Magazíne >