Kino Hviezda
Miesta Trnavy.
TEXT: MAGDALÉNA ŠVECOVÁ / FOTO: ZUZANA FAJTA, PETER LANČARIČ
Keď vojdete do trnavského Kina Hviezda, omámi vás typická vôňa pukancov a hneď viete, že ste tu dobre. Lístky na film si môžete kúpiť nielen online, ale aj pekne po starom, v mini okienku u pokladníčky, ktorá na svojom mieste sedí už od skorého popoludnia. Komornú atmosféru vynikajúco dopĺňa pani uvádzačka, ktorá verných zákazníkov pozná po mene. Okrem trhania lístkov stíha medzi premietaniami pozametať sálu a pokecať o živote so stálymi návštevníkmi. To už technik pomaly zapína premietačku a plátno začína osvetľovať magické svetlo. Poslednýkrát sa obzriete cez foyer smerom von, všimnete si skejterov, ktorí sa na schodoch kina učia robiť triky, a vojdete do kinosály pripravení na filmový zážitok. Keď sa o približne dve hodiny vrátite von, váš svet je trochu iný. To je veru mágia filmového premietania, ktorú vo Hviezde dostanete spolu s rodinnou atmosférou v jednom balíčku.
Mestské kinosály vo väčšine slovenských miest pomaly zabíjajú multiplexy, inak to nie je ani v prípade Trnavy. Lokálne kiná neponúkajú taký široký časový harmonogram premietania, no na druhej strane v nich vládne prívetivejšia a familiárna atmosféra. Starajú sa o ňu nielen verní návštevníci, ale i zamestnanci, ktorí prácu v kine zlúčili so svojím životom do jednej línie. Vychádza to z akejsi nepísanej tradície malých mestských kín, z pocitu príslušnosti. To trnavské začalo svoj príbeh písať v roku 1966. Aj keď boli v tomto období v Malom Ríme štyri kiná, vrátane amfiteátra, kapacitne kvôli záujmu obyvateľov o pohyblivé obrázky nestačili. Súdruhovia vybrali, tak ako bolo predpísané, miesto v centre s dobrou infraštruktúrou a potenciálom zelene. Tieto prvky spájala súčasná Paulínska ulica, vtedy ešte ulica Obrancov mieru, ktorá sa podľa plánov mala stať kultúrno-spoločenským a obchodným centrom mesta. Po technickej stránke išlo o panoramatické kino prispôsobené na premietanie 70 mm filmu, ktorý v porovnaní s 35 mm filmom zabezpečoval vďaka šírke vyššiu kvalitu obrazu aj zvuku. Architektonicky je budova kina dobrým príkladom takzvanej typizácie a vzorom sa stal, tak ako napríklad v Handlovej, projekt panoramatického kina pre 400 osôb Československého štátneho filmu v Prahe.
Typizácia má vo svojej podstate zabezpečiť rýchly a jednoduchý rozvoj výstavby s využitím jednotných plánov, projektov i priemyselne vyrábaných stavebných prvkov. Cieľom typizácie bolo pomocou vzorového projektu upraveného na lokálne podmienky efektívne budovať nielen obytné štvrte, ale aj centrá miest, a tým aj objekty kultúrneho diania. Plán trnavského kina bol podobne ako jeho vzor ovplyvnený funkcionalizmom. Návrh predpokladal jednosmernú prevádzku, vďaka ktorej sa mohli jednotlivé filmy za sebou premietať plynulo a bez výraznej prestávky. Návštevník vchádza do vestibulu, v ktorom nie je iba pokladňa, sociálne zariadenia, ale aj prekladacia šatňa, kam si môže divák odložiť kabát. Vešiaky umiestnené na koľajniciach sa tak jednoducho posunú na opačný koniec, kde si ich pri odchode návštevníci jednoducho vyzdvihnú. Z vestibulu pokračuje divák do foyeru, ktorý funkčne nadväzuje na sálu a poskytuje priestor pre kaviareň či fajčiareň, ale môže mať aj kultúrno-umeleckú funkciu. Ďalšie časti kina sú už verejnosti neprístupné. Ide predovšetkým o technickú miestnosť, tzv. premietareň, ktorá sa nachádza na poschodí za kinosálou a je chodbou prepojená nielen s foyerom, ale aj s bytom, v ktorom môže bývať správca kina.
Kvôli rôznym legislatívnym zmenám v normách, finančnej náročnosti, neaktuálnosti návrhu, nedostatku materiálu a sériovo vyrábaných dielov, ale aj kvôli individuálnym terénnym dispozíciám je trnavská Hviezda mierne odklonená od pôvodného projektu. Závesnú lanovú konštrukciu nahradili oceľovými priehradovými nosníkmi. Sokel bol namiesto travertínu obložený kamenným obkladom, rovnako ako atika a stena pri pokladni. Neplánovaný je aj umelecký plastický reliéf z tvorby Júliusa Barteka st. a Jozefa Dóku. Chýba tiež napríklad monolitická železobetónová stena, ktorá mala vyplniť priestor medzi druhým a tretím stĺpom a podopierať strechu.
Od prvej myšlienky až po otvorenie kina ubehlo päť rokov. Za zmienku možno stojí fakt, že plánované otvorenie sa posunulo z februára 1971 o osem mesiacov neskôr kvôli nedôsledným dodávateľom a problémom v projektovej dokumentácii. Prvým filmom, ktorý vo Hviezde Trnavčania videli, bol dvojdielny sovietsky film Útek. Radosť z nového priestoru zrejme zatienila fakt, že kolaudačné rozhodnutie ešte v čase premiéry nebolo na stole a prišlo až o mesiac po nej. Náklady na stavbu sa vyšplhali na 8,2 milióna Kčs. Aj keď išlo o typizovanú stavbu, technickú správu vytvoril architekt Jozef Ďurko a pod výkresmi je podpísaný architekt Ján Kráner.
V súčasnosti Kino Hviezda bojuje s multiplexmi o návštevníka, aj keď populárne filmové tituly majú vyššiu návštevnosť aj tu. Trnavčania sa tu zastavia predovšetkým na rôznych iných kultúrno-spoločenských akciách. Renovácia, ktorá do sály priniesla napríklad pódium, nové osvetlenie a pohodlnejšie stoličky, sem láka ľudí na rôzne koncerty, divadelné predstavenia, stand-upy či prednášky. Ide o pozitívny jav, lebo takto si k priestoru môžu vybudovať vzťah ďalší a ďalší ľudia. Okrem toho, Trnava nemá iný priestor na organizáciu eventov tohto typu v kapacite 320 ľudí. Kladnou zmenou je aj digitalizácia kina, ktorá poskytuje kvalitu filmového zážitku porovnateľnú s multiplexom. Každá budova, každý priestor je živý organizmus a aj Kino Hviezda sa neustále mení. Časom zmizla, z pochopiteľných príčin, fajčiareň a vestibul sa rozdelil na niekoľko samostatných častí. Vznikli tu komerčné obchodné priestory na prenájom, čoho dôsledkom je nielen vizuálny smog, ale aj zrušenie systému prekladacej šatne. Samozrejme, zmenám sa nevyhneme, a v mnohých prípadoch – ako pri digitalizácii –, sú aj nutné. Kompetentní by však mali zistiť, kde sa nachádza únosná hranica a ako a v ktorých prípadoch ju neprekročiť. Budova Hviezdy je síce typizovaná, ale v rámci konceptu výnimočná a stále sa z tohto prípadu dá brať príklad.
Veľa ľudí, prevažne laikov, má voči socialistickým stavbám zaujatý postoj. Mladšia generácia má voči obdobiu pred rokom ´89 nezaujatejší vzťah oproti svojim rodičom s kusiskom nostalgie v srdci. Hodnotu týchto budov znižujú aj zásahy ich majiteľov, ktoré môžu pôsobiť nevkusne. Vizuálny smog zas pohlcuje významné prvky budov a nepomáha ani premena mestského priestoru, ktorá koncepčne neprihliada na existenciu socialistických stavieb. Otázne teda je, či chceme znehodnocovať vzácne architektonické diela, alebo sa budeme o ne starať podobne ako o tie, ktoré vznikli ešte pred socializmom.
Zdroj: Publikácia Panoramatické Kino Hviezda. Dejiny. Architektúra. Premeny. – od autorov: Adrián Kobetič, Adam Korcsmáros, Patrik Krajčovič, Zuzana Miklánková.
Vyšlo v čísle: 9 | Zima 2020 >
Všetky čísla: O Magazíne >
