SOCHY
Miesta Trnavy.
Text: Magdaléna Švecová, Foto: Peter Lančarič
Sú súčasťou verejného priestoru, začiatkom mnohých stretnutí a dotvárajú vzhľad mesta. Míňame ich na pravidelnej báze, ale náš kontakt s nimi je skôr periférny. Koľkí z vás sa niekedy zastavili pri soche a aspoň chvíľu ju vnímali?
Všetky sochy, ktorým v aktuálnom vydaní magazínu venujeme priestor, pochádzajú z obdobia socializmu. Často pôsobia nenápadne, možno aj preto, lebo sú s verejným priestorom zrastené už dlho a jednoducho sme si na ne zvykli. Éra pred rokom 1989 je typická hneď niekoľkými umeleckými smermi, ktoré sa prejavili aj v sochárstve. Každý stavebný projekt musel mať časť rozpočtu vyhradenú aj na umeleckú výzdobu, a tak mal každý stavbár povinnosť zabezpečiť v rámci stavby aj umelecké diela. Jednoducho povedané, umenie sa v niektorých prípadoch robilo preto, lebo sa robiť muselo. Išlo o rôzne reliéfy, mozaiky a v neposlednom rade aj sochy. „Aj keď nejde vždy o kvalitnú produkciu, keďže k projektom nebolo často pripravené ani plnohodnotné zadanie či súťaž, sochy v mnohých prípadoch ladia s celkovým profilom miesta a nie sú až také rušivé, ako mnohé neskoršie diela vo verejnom priestore,“ vysvetľuje kurátor Adrián Kobetič, ktorý momentálne pripravuje publikáciu s názvom Sochy Trnavy 20. storočia.
Keďže diela boli všade, napríklad aj na sídliskách, stali sa významným prvkom domáceho koloritu. Námety čerpali autori predovšetkým z dobovej filozofie. „Vtedy nebolo veľmi možné robiť angažované umenie, takže aj sochy zväčša zobrazovali javy, ktoré neboli v konflikte s vtedajším režimom,“ hovorí Adrián s tým, že sa sochy približujú témam ako napríklad ženstvo, materstvo, ale aj poľnohospodárstvo či technický pokrok, teda „ľúbivým“ námetom, ktoré súhlasili s vtedajšou ideológiou.
Pri téme umenia z obdobia socializmu sa často vynárajú otázky spochybňujúce jeho kvalitu, pričom kritici sa odvolávajú najmä na politiku vtedajšieho režimu. Adrián si však myslí, že ľuďom chýba akási forma objektívnosti voči dejinám. „Dnes obdivujeme staršie pamiatky, lebo už od nich máme odstup. Ten mnohým ľuďom pri umení socializmu chýba, rovnako ako aj fakt, že danému umeniu nerozumieme. Mnoho ľudí ani nevie vysvetliť, prečo sa mu nepáči a averzia je celkom iracionálna.“ Adrián vysvetľuje, že ide o tradičný historický vzorec. Aj stredoveké pamiatky boli v renesancii odsudzované a romantici naopak hlásali voči nim veľký obdiv. Práve preto by sme sa mali z minulosti poučiť aj pri zachovaní tohto druhu pamiatok.
Veľké množstvo sôch je v súčasnosti v katastrofálnom stave, a to nielen vplyvom starnutia, ale najmä kvôli častým vandalským zásahom. Predovšetkým sochy na sídliskách sú niekedy skryté medzi stromami a kríkmi, čo ich robí neviditeľnejšími. „Niektoré sochy boli dokonca veľmi dlho zarastené zeleňou,“ opisuje Adrián aktuálny stav. Správa kultúrnych a športových zariadení sa síce snaží o ich udržiavanie, ale nie všetky sú v jej vlastníctve. Sochy je možné aj určitým spôsobom revitalizovať. „Osudom sôch je pretrvávať, ale je na veľkú odbornú diskusiu, ako by sa dali aktualizovať,“ zamýšľa sa Adrián.
Umenie bolo v socialistickej ére všadeprítomné, a tak ho aj ľudia brali ako niečo všedné. Dnes podlieha oveľa väčšej spoločenskej diskusii, aj keď až tak často niečo nové v súčasnosti nevzniká. Aj naše trnavské sochy si viac všímajú turisti ako my, obyvatelia. Akú teda plnia funkciu? Má umenie skvalitňovať prostredie, v ktorom žijeme alebo ho urobiť krajším? „Na túto otázku neviem presne odpovedať. Sochy sú určite mementom rôznych udalostí. Úlohou umenia vo verejnom priestore nie je iba okrášľovať ho, ale tiež podnecovať človeka a vystavovať ho interakcii so svetom umenia, ktorý komunikuje inak ako bežný život,“ objasňuje záhadu Adrián. Práve preto je skvelé, že v lete pribudne kniha Sochy Trnavy 20. storočia, ktorá zmapuje túto sféru a vysvetlí verejnosti, čo v Trnave máme.
Kocky - Fakultná nemocnica
Tradičný formát záhradnej sochy od Miloša Balgavého zapadá do populárneho konceptu záhrady – galérie. Sklokeramická plastika má v priestore nemocnice funkciu plnenia biopsychosociálnych potrieb, vďaka čomu sa pacient nelieči len fyzicky, ale aj duševne. Je dobrým príkladom prístupu tohto autora k parkovej plastike, ktorá bola v období socializmu mimoriadne rozšírenou.Jar - Prednádražie 2
Jozef Jurča stvárnil personifikáciu jari v podobe ženy držiacej zelenú ratolesť v roku 1977, zhotovená je v technike terakoty. Téma príchodu jari zapadá do programu podpory roľníctva a poľnohospodárskeho rozvoja, na ktoré poukazuje nežnou okľukou, prostredníctvom zobrazenej ženy namiesto ťažkých kombajnov.Eva - Prednádražie 1
Autorom sochy je Ján Rybárik. Skulptúra má zjednodušené ženské krivky, odkazujúce k tradícii zobrazovania bohyne či matky, ktorá sa rozvíja už od praveku. Vznikla v 70. rokoch 20. storočia pri výstavbe panelového sídliska. Tematicky socha stvárňuje ženstvo, a aj keď sa nám môže zdať trochu odvážna, v danej dobe práve vďaka zvolenej téme nemohla nikoho pobúriť. Socha tak môže predstavovať istý prototyp socialistickej tvorby.Materstvo - Prednádražie 2
Figurálna socha Jozefa Jurču realisticky spracováva námet ležiacej ženy s dieťaťom a predstavuje jednu z ukážkových tém socializmu – materstvo a nový život.
Opäť ide o nekonfliktnú a všeobecne populárnu problematiku, opierajúcu sa o dobovú ideológiu, ktorej cieľom je utužovanie a podpora rodiny ako základnej bunky spoločnosti.Stále výš - Námestie Slovenského učeného tovarišstva
Gagarin či kozmonaut pochádza z dielne Ladislava Snopeka, ktorý má v Trnave v počte sôch veľké zastúpenie. Ide o odkaz na sovietsky vesmírny program, víťazstvo Sovietov nad Západom, ale aj oslavu konkrétneho človeka, ktorý ako prvý vstúpil do vesmíru. Futuristická plechová socha patrí v Trnave k najobľúbenejším, pričom je jej v rámci lokality venovaný celkom veľkorysý priestor.Vítač - Trstínska ulica
Cestné vítače majú v Trnave bohatú tradíciu. Konkrétne tento pracuje s motívom štvrtených kruhov, ktoré neznámy autor ukladá do rôznych nadväzností s cieľom vytvoriť zaujímavú kulisu mesta. Využitie kruhu je účelné, sochár tak pracuje s motívom trnavského erbu, interpretovaného v abstraktnej geometrickej kompozícii.Vítač na Linčianskej - Oproti Trnavanu
Dvojica Július Bartek a Jozef Dóka st. často pracovali s kombináciou betónu, mozaiky a plechu, čo využili aj v tomto prípade, i keď časť plastiky je už poškodená. Abstraktné geometrické dielo zasadené v kedysi navštevovanom priestore pri bývalom internáte automobilovej strednej školy plní v podvedomí ľudí funkciu vítača, pretože sa nachádza na začiatku Trnavy. Môžeme ju však radiť do série monumentálnych diel tohto významného umeleckého tandemu.Volajúce hlasy - Fakultná nemocnica
Socha zo 60. rokov sa dostala do exteriéru nemocnice po výstave Miloša Balgavého v Galérii Jána Koniarka roku 1983. Práve tu si ju vybrali funkcionári s cieľom dekorovať priestory nemocničného parku. Pravdepodobne mohlo ísť o reakciu na rok 1968.Ležiaca žena - Hospodárska ulica
Betónová geometrická plastika z rúk Antona Čuteka síce môže evokovať rôzne asociácie, jej cieľom je ale abstrahovať námet ležiacej ženy. Okrem jej umeleckej hodnoty dopĺňa kolorit sídliska aj tým, že slúži ako lavička či preliezka. Socha sa vracia k objavovaniu pôvodných tvarov a takisto núti človeka uvažovať, čo vlastne vo svojej abstraktnej forme predstavuje.Dvojica - Hospodárska ulica
Biomorfná socha z umelého kameňa od akademického sochára Vladimíra Farára zdobí sídlisko už od 70. rokov. Abstraktná plastika má intuitívne predstavovať zamilovaný pár, čo svedčí o tom, že pre autora je typická tvorba s intímnym podtónom. V súčasnosti je socha z veľkej časti ukrytá medzi zeleňou.
***
Vyšlo v čísle: 10 | Jar 2021 >
Všetky čísla: O Magazíne >
