MICHAL TRNKA
Keby bolo Nádvorie podnikateľskou aktivitou, bola by šialená.
Text: Mário Šmýkal, Foto: Peter Lančarič, BOYS PLAY NICE
Prečo projekt Nádvorie vznikol, čo sa uchytilo najlepšie a aké sú ďalšie plány, rozpráva spoluzakladateľ Michal Trnka. Ešte v roku 2010 to mala byť len akási mestská chata a spolu s otcom chceli vybudovať kultúrne centrum v Bratislave, nakoniec za trnavský komplex získali architektonickú cenu CE.ZA.AR 2018. To však stále nie je všetko.
Nie je takýto koncept a všehochuť náročný na chápanie? Rozumejú mu domáci?
Myslím, že áno. Podľa diskusií s rôznymi ľuďmi súdim, že sa im to páči. Projekt však nevnímam ako náš odkaz ľudstvu, že ho treba dešifrovať, nájsť v ňom skrytý zmysel a pochopiť. Je to jednoducho priestor, ktorý keď sa mi zapáči, prídem tam znovu. Keď sa tam ľudia radi vrátia, tak mi to absolútne stačí, aby som bol s projektom spokojný.
V rámci pochopenia projektu nejde ani tak o odkaz ľudstvu. Skôr je to o zrozumiteľnosti, čo ten priestor vlastne je. Spája veľa rôznych iniciatív a prevádzok, čo nie je celkom bežné a môže to pôsobiť mätúco.
Chápem, ale Nádvorie ľudia nemusia využívať ako komplexný celok. Môžu si obľúbiť iba niektoré jeho časti. Nemyslím si, že je nevyhnutné, aby vnímali zmysel prepojení medzi jednotlivými aktivitami. Na ulici sú tiež rôzne veci a nikto s tým nemá problém.
Dá sa takýto projekt chápať ako investícia? Inými slovami, očakávate, že sa vám peniaze vrátia?
Neočakávame, ale ak chcete, aby niečo prežilo dlhšiu dobu, ekonomika je veľmi dôležitá. Naša idea bola urobiť mix komerčných a nekomerčných vecí, aby sa to navzájom potiahlo a dokázali sme aspoň zaplatiť energie, upratovanie či prevádzkové veci a nebolo potrebné do toho neustále investovať ďalšie peniaze. V procese sa však ukázalo, že ani to nie je úplne realistické a aktivity Nádvoria treba dofinancovať. Tak sme vytvorili investičný fond, ktorý Nádvoriu pomáha vykryť stratu. Budeme teda radi, keď budeme na nule. Na druhej strane budovy samotné sú svojím spôsobom uložené peniaze. Avšak ako podnikateľský projekt by to bolo úplne zúfalé, no možno to má iné kvality.
Máte ich pomenované, ktoré sú tie iné kvality?
Pre nás je najdôležitejšie, aby to slúžilo ľuďom. Nie je to len fráza, ide nám o to, aby to bol otvorený priestor pre širokú verejnosť, nie len pre úzku a elitnú skupinu ľudí. Keď vidíme, že tam ľudia chodia radi a podujatia ich bavia, tak sa tešíme, že zámer vyšiel a funguje to. Možno sa to dá chápať ako investícia v prenesenom zmysle – keď podporíme kreatívnych a šikovných ľudí, keď tu bude ešte viac rozhľadených ľudí, keď budú mať ľudia svoje mesto radi, bude sa tu všetkým žiť lepšie.
S akým očakávaním ste do projektu išli? Čakali ste, že sa vám dostane od verejnosti uznania?
Myslím, že pri filantropii je síce legitímne, keď daný človek očakáva nejaké uznanie, ale v tomto prípade to tak nie je. Je to projekt, ktorý sme urobili, lebo sme ho chceli a myslíme si, že bude pre mesto prínosom, ale neočakávame, že by si to niekto mal zákonite spájať s nami. Lepšie bude, keď to budú mať ľudia radi pre samotný obsah a bude sa im tam páčiť, nie pre to, kto to vytvoril.
Vyhovuje vám teda predstava, že si sadnete na terase Akademie, objednáte pivo a nikto nebude ani len tušiť, že s tým máte niečo spoločné?
Áno, takto by mi to vyhovovalo a ono to tak v podstate aj je.
Stretávate sa s názormi, že váš úmysel niekto nepochopil a tvrdí, že sa projektom chcete len „nabaliť“? Existujú totiž prípady z regiónov, kde keď začal miestny úspešný podnikateľ investovať a podnikať, vyvolalo to vlnu odporu, či mu ešte nestačí.
Ako som už spomínal, projekt je to stratový, čiže o nabalení veľmi nemôže byť reč. Ale myslím, že sa na Slovensku pomerne bežne stáva, že si niekto bohatý otvorí podnik, ktorý robí primárne pre seba. To je podľa mňa už zlý začiatok a potom sa často ukáže, že ľudia to neprijmú. Tomu sa snažíme od začiatku vyhnúť, náš cieľ je robiť veci tak, aby boli široko prístupné. Napríklad si vezmime cenotvorbu, to riešime stále. Keď sme otvárali Thalmeiner, nechceli sme byť drahá kaviareň. Posledné, čo chcem, je exkluzívne miesto pre miestnych podnikateľov, kam by sa chodili ukazovať. Preto sme od začiatku kontrolovali ceny, aby boli nízke. Náš manažment je za zvyšovanie cien, ale my ako majitelia nie. Akademia je toho typickým príkladom. Tím kuchárov na čele s Lukášom robí kuchyňu na svetovej úrovni, z čoho vyplýva, že potrebujú veľa ľudí a kvalitné suroviny a nie sú ochotní robiť kompromisy. Nekúpia mrazenú rybu z hypermarketu, ale chcú o rybe vedieť, kde a kým bola vychovaná. Logicky je potom obedové menu jedno z drahších. Ale zároveň máme tankovú Plzeň za 1,60 eur, ktorá je asi najlacnejšia v Trnave. Snažíme sa teda v rámci možností byť čo najprístupnejší.
Môže si ísť človek na Nádvorie sadnúť len tak voľne bez toho, aby si niečo objednal?
Áno.
Má aj inú možnosť, ako byť na terase pivárne Akademia?
Máme dva typy stolov, pričom jeden je terasa Akademie a druhý typ sú voľné stoly, za ktoré si môže ktokoľvek len tak sadnúť, otvoriť si desiatu a ostať tam bez objednávky aj niekoľko hodín. No pravda je, že v praxi sa ukázalo, že si ľudia na voľných stoloch chcú objednávať aj z Akademie a sú nahnevaní, že za nimi čašník nepríde, pričom o dva stoly vedľa na terasu chodí. Preto začali čašníci obsluhovať aj verejné stoly, no stáva sa, že tam príde niekto, kto si objednať nechce. Keď za ním potom príde čašník a neobjedná si, zrazu môže mať zlý pocit, že na neho vyvíjame tlak. Sám presne neviem, čo s tým urobiť, preto sme si povedali, že budeme mať servis všade. Väčšinou s tým problém nie je, ale môže sa nájsť jedno percento prípadov, keď to ľuďom pokazí zážitok.
Ukázalo sa v praxi aj pri niečom inom, že realita funguje inak ako predstavy?
Iste, ale dialo sa to, myslím, predovšetkým v priebehu prípravy projektu. Budovy sme kupovali postupne, preto sa pri plánovaní niektoré veci ešte nenachádzali a veľakrát sme všetko prerábali. Bolo to šesť rokov neustálych zmien.
Čo bol projekt Nádvorie vo vašich hlavách pred šiestimi rokmi? Zaznievalo aj niečo ako „mestská chata“.
Ten nápad mestskej chaty je otcov výraz ešte z roku 2010. Kvôli Esetu sme sa presťahovali z Trnavy do Bratislavy, otca však mrzelo, že pri návšteve rodného mesta môže prespať iba v hoteli, alebo ísť večer späť. Preto kúpil na námestí dom, v ktorom je dnes Thalmeiner, a rozmýšľal, čo s obchodným priestorom na prízemí. Nakoniec sme vymysleli kaviareň.
Ako sa to nakoniec rozrástlo až do podoby Nádvoria?
Thalmeiner sa postupne stal veľmi populárnym a stávalo sa, že niekto prišiel aj tri razy a nebolo voľné. Bolo nám to nepríjemné, uvažovali sme, ako kaviareň rozšíriť. Tak sme sa začali baviť s mestom, ktoré v tom čase predávalo vedľajšiu budovu, ale v balíku spolu s budovou na Štefánikovej. Kúpili sme to celé a začali rozmýšľať, čo s tým. Dávnejšie sme plánovali urobiť kultúrne centrum v Bratislave a mali sme už vyhliadnutých viacero miest. Riešili sme napríklad budovu bývalého Výskumného ústavu káblových izolantov na Továrenskej alebo Jurkovičovu tepláreň. Nakoniec sme si však povedali, že prečo to neurobiť v Trnave, v tých budovách od mesta.
Mali ste pri vymýšľaní projektu nejakú inšpiráciu alebo vzorové príklady?
Ani veľmi nie. Ťažko sa hľadala nejaká referencia, keďže podobných priestorov u nás nie je veľa. Dalo sa inšpirovať košickou Tabačkou alebo bratislavskou Cvernovkou, ale nie sú natoľko podobné, že by sme ich mohli jednoducho odkopírovať. Veľa vecí sme museli vymýšľať sami. Ani architekti predtým nič podobné nerobili, kultúrnych centier sa u nás veľa nestavia, tak to bola nová skúsenosť aj pre nich.
Nenachádzali ste vhodné príklady ani v zahraničí?
Nie, aj keď toho máme v zahraničí napozeraného veľa. Slovensko a Trnava sú špecifické a rovnako špecifické sú aj priestory v našich historických budovách. Trnava je navyše relatívne malé mesto, čiže ak niečo funguje v Londýne, neznamená to, že to bude fungovať aj u nás.
Mali ste okrem architektov exteriéru a interiéru komplexu aj akéhosi „sociálneho architekta“, ktorý by navrhol, ako to má celé fungovať a vyzerať spoločensky či komunitne?
Nemali sme na to žiadneho odborníka a priznám sa, že ani neviem, či niekto taký na Slovensku existuje. Túto úlohu som zastával skôr ja. Riešili sme, aké veci by tam mali byť a ako by spolu mali interagovať. Už na začiatku sme si povedali, že do toho chceme zapojiť ľudí, ktorí v Trnave už fungujú a majú nejaké výsledky. Nechceli sme vytvárať žiadnu novú konkurenciu, ale pospájať už existujúce komunity a urobiť medzi nimi nejakú synergiu. Napríklad sme začali robiť s Malým Berlínom alebo sme sa spojili s Kubikom nápadov. Veľa nápadov prišlo od nich. Tiež tam máme komerčné priestory a gastroprevádzky, ktoré sme si však chceli vytvoriť sami. Mohli sme to dať niekomu do prenájmu a bolo by to jednoduchšie, ale keby museli zavrieť terasu len preto, že vonku robíme koncert, mohlo by to vytvárať zlú krv. Preto sme si povedali, že väčšie veci budú v našej réžii, vďaka čomu môžeme bez rečí ustúpiť kultúre.
Považujete niektorú aktivitu za ťahúňa projektu?
Neviem, či ide o ťahúňa, ale podľa mňa je piváreň také spoločenské jadro projektu. Niekto povedzme nemusí mať záujem o náš program alebo kultúru celkovo, no rád si dá s kamarátmi dobré pivo a príde do Akademie. Je to taký dobrý „bezbariérový vstup”. Vďaka tomu k nám niekto nemusí nikdy prísť za kultúrou, ale stále má dôvod Nádvorie navštíviť. A popritom si možno pozrie nejaký program na vonkajšom pódiu a možno zistí, že ho zaujímajú aj iné časti. V tomto zmysle je to ťahúň, lebo dokáže pritiahnuť ľudí, ktorí by do kultúrneho centra sami nikdy neprišli.
Ktorá prevádzka sa uchytila najlepšie?
Mám pocit, že sa veľmi dobre etabloval Malý Berlín. Podľa čísel návštevnosti je už na úrovni kultúrnych centier v iných veľkých mestách, ktoré fungujú desať rokov, čo je určite úspech. Pre mňa osobne je najdôležitejšia vec vonkajší priestor Nádvoria a to, že to má viacero tvárí. Iné je to na obed, iné večer a iné v nedeľu cez deň.
Rozmýšľali ste, do ktorých priestorov dať pekáreň? Pri aktuálnych existuje úvaha, či horúčava z pece nebude škodiť ranobarokovej výzdobe klenby.
Samozrejme, túto obavu sme mali a konzultovali sme to s viacerými odborníkmi. Zatiaľ to vyzerá dobre, no monitorujeme to a pokiaľ by prichádzalo k nejakému problému, ihneď to začneme riešiť. V prípade projektu remeselnej pekárne mi však príde veľmi dôležité, aby ľudia videli celý proces. Keby sme ten istý chlieb piekli niekde inde a dovážali ho autom, už by to nebolo ono. Je dôležité, že sa to všetko deje tam na jednom mieste. Mám rád priznanú technológiu a nemám potrebu maskovať to. Páči sa mi ten kontrast pekného dekorovaného interiéru s chladnou technológiou.
Je projekt už ukončený alebo niečo ešte pribudne?
Čaká nás tretia fáza rekonštrukcií smerom na Pekársku ulicu, takže aj fyzický priestor sa ešte zmení. Čo sa týka obsahu, testujeme viacero vecí a za pol roka sme mali možnosť zistiť, čo funguje dobre a čo zle. Určite to budeme aj naďalej ladiť a niektoré priestory držíme zámerne prázdne, aby sme s tým mohli experimentovať. Zároveň chceme viac robiť s vonkajším priestorom. Leto sa nám síce podarilo naplniť dobrým obsahom, no chceli by sme robiť aktivity aj v iných ročných obdobiach. Taktiež pripravujeme viacero menších vecí, napríklad v jednom z bytov ubytovanie cez AirBnB. Navyše budeme budúci rok spúšťať štipendijný program.
Za prítomnosť bytov ste s Nádvorím získali aj cenu za architektúru CE.ZA.AR 2018. Ako vnímate, že ste sa ocitli práve v kategórii bytové domy?
Je to zvláštne. Zdá sa, že k tomu komisia pristúpila tak, že jednoducho vybrali projekty, ktoré chcú oceniť, a nejako ich rozhádzali do kategórií. V Nádvorí nie je ani jeden skutočný byt a nie je to bytový dom. Vyhrať kategóriu bytový dom mi preto príde smiešne. Napríklad cenu za rodinný dom získal domček na strome. Je to veľmi pekný projekt, ale nie je to rodinný dom, keďže sa v ňom reálne nedá bývať. Je to podľa mňa signál, že súťaž treba prerobiť. Ale čo ma veľmi teší, je, že sme dostali cenu verejnosti. Nádvorie sme urobili pre ľudí a tí nás ocenili, čo je to najlepšie ocenenie.
***
Vyšlo v čísle: 1 | Zima 2018 >
Všetky čísla: O Magazíne >