Viktória Komárňanská
Od návrhára si kupuješ kúsok s príbehom.
Text: Mária Šmilňáková, Foto: Peter Lančarič
Vlastní módnu značku Marna, v ktorej vyrába udržateľné produkty. Látky zháňa väčšinou v sekáčoch, šije ručne a záleží jej na budúcnosti našej planéty. Počas práce vo svojom ateliéri, ale aj mimo neho sa snaží produkovať minimálny odpad. Na rozhovor dorazila Viktória Komárňanská aj so svojím psíkom Vilmou a porozprávala mi o problematike fast fashion priemyslu.
Pokiaľ mám dobré informácie, Marna vznikla ako projekt v škole. Neskôr si ju spojila s bakalárkou. To bolo približne pred tromi rokmi. Ako sa Marna odvtedy zmenila?
Okrem toho, že pribudlo viac produktov, gro značky je rovnaké. Stále sa snažím vyrábať čo najudržateľnejšie a najkvalitnejšie kúsky, aké dokážem. V rámci bakalárskej práce som pracovala na kolekcii kožených kabeliek pre ženy, ktoré trávili veľa času mimo domu v práci či s kamarátmi. Chcela som docieliť, aby nemuseli chodiť ovešané rôznymi taškami, ako to majú časovo vyťažené ženy niekedy vo zvyku. Vytvorila som pre ne preto ruksak, nákupnú tašku a takzvanú crossbody kabelku, ktorá sa mi osvedčila natoľko, že ju mám v ponuke doteraz. Neskôr som začala tvoriť aj upcyklované oblečenie, náušnice a banerové kabelky. Aj po troch rokoch stále navrhujem, vyrábam a väčšinou aj fotím všetko sama.
Okrem spomínaných produktov ale vyrábaš aj kožené kabelky.
Áno a používam na ne kožu zo slovenskej garbiareň, ktorá ju vykupuje od miestnych farmárov ako druhotný produkt. Keď už zviera čaká daný osud, je dobré z neho vyťažiť čo najviac a nezabíjať napríklad iné zvieratá výlučne pre kožu. Používam kožu druhej a tretej triedy, ktorá má malé dierky alebo trhlinky. Tie sú výsledkom rôznych poranení, ku ktorým zviera prišlo počas života. Mne to ale neprekáža, pretože tým, že šijem kabelky ručne, si viem strih prispôsobiť tak, aby ich nebolo vidno. Niekedy sa chyby ani nesnažím obísť, pretože to dodáva mojim produktom jedinečnosť. Takéto spracovanie kože je podľa mňa v poriadku a je to ekologickejšie, než časté nakupovanie tašiek vyrobených z umelého materiálu. Okrem látok zo sekáča a kože používam aj odpadové PVC, ktoré je pôvodne určené na výrobu interiérov v automobilovom priemysle. Aj z neho vyrábam kabelky.
Svoje produkty tvoríš aj z použitých banerov. Čo všetko z nich dokážeš vyrobiť?
Banery sú vytvorené z ťažko recyklovateľného plastu. Myslím, že až 90 % z nich sa nedá recyklovať. Je preto škoda, aby sa hneď po podujatí, ktoré promujú, vyhodili. Skúšala som z nich robiť kabelky, náušnice, ale dajú sa tvoriť napríklad aj ruksaky. Použité banery dostávam od Urban marketu, ale mala som aj zákazku od organizátorov festivalu Grape. Tí mi dali svoje staré banery, ktoré nazbierali za niekoľko rokov pôsobnosti. Z nich som im minulý rok vytvorila merch v podobe upcyklovaných kabeliek.
V jednom rozhovore, ktorý som našla na internete, si povedala, že pri tvorbe nových kúskov ťa vo veľkej miere ovplyvňuje aj šťastie, keďže si nevyštudovala odevný dizajn. Prečo?
Na úplnom začiatku bolo vždy o šťastí, či sa mi podarí napríklad rovný steh, alebo či jednotlivé strihy budú funkčné. Po čase som vo všetkom získala prax. Teraz je o šťastí skôr to, aké materiály sa mi podarí zohnať. Napríklad látky v sekáčoch takmer nikdy nie sú rovnaké. Málokedy sa stane, že sa mi podarí zohnať látku vo väčšej metráži. Často ide napríklad o rôzne závesy, obliečky alebo obrusy. Nie je to ako v metrovom textile, kde si dám zmerať povedzme desať metrov látky, z ktorých vyrobím päť tričiek. Látky zo second handu už majú svoje rozmery, s ktorými musím pracovať a prispôsobovať sa im.
Z nich potom vznikajú tie atypické hranaté tvary?
Áno. Napríklad šaty môžu mať rôzne dlhé rukávy alebo rôzne hrubé opasky. V závislosti od dĺžky látky sa tiež mení aj dĺžka sukne, či už ide o mini, strednú alebo dlhú sukňu. Robím to tak preto, aby vznikal čo najmenší možný odpad. Ak mám dlhú látku, vytvorím z nej aj dlhú sukňu a neodstrihnem z nej len preto, lebo chcem, aby bola mini. Je tam vždy zachovaná myšlienka zero waste tvorby.
Napadá ti model pri danej látke alebo až potom?
Mám svoje vlastné základné strihy, z ktorých vychádzam pri topoch, šatách a aj pri sukniach. Napríklad výstrih okolo krku nie je oblý, ale rovný. Ak by som vystrihla oblúk, vznikol by malý kúsok, ktorý už neviem veľmi dobre využiť. Samozrejme, pri jednom tope to nie je veľký problém, ale ak vytvorím takých topov sto, už je ten odpad väčší. Čím sú strihy oblejšie a zložitejšie, tým je ho viac. Ak sa na to pozeráme globálnejšie a vidíme, koľko oblečenia sa takto tvorí, už by to nebolo len mojich 100 kúskov odpadu, ale museli by sme ich vynásobiť obrovským číslom. Všetky strihy sú preto rovné a jednoduché, aby som minimalizovala odpad. Takisto je jednoduchosť jednotlivých kúskov dobrá v tom, že mi umožňuje mať primerané ceny. Dizajn je tak dostupnejší pre viac ľudí.
„Všetky strihy sú rovné a jednoduché, aby som minimalizovala odpad.“
Ako prebieha cesta od látky až po výsledný produkt?
V sekáči si vyberám látky, ktoré vždy dôkladne obzriem, aby som si všimla, či náhodou nie sú poškodené. Niekedy sa stáva, že sú tam aj drobné alebo väčšie fľaky, vtedy už látku nekupujem. Navyše tam dokážem nájsť aj krásne nové látky zo 100 % bavlny. Skontrolované ich doma najskôr operiem, potom na ne prekreslím strih, ktorý následne vystrihnem. Vystrihnuté a k sebe prišpendlené kusy zošijem a pritom, podľa potreby, zažehľujem. Keď je odev hotový, operiem ho a znova vyžehlím. Zostáva mi už len prišiť visačku a nafotiť produkt. Celý proces znie v podstate krátko a jednoducho, v skutočnosti si ale vyžaduje veľa času a precíznosti, najmä keď všetko robím sama.
Sleduješ aj nejaké trendy alebo šiješ to, čo sa páči tebe?
Už asi tri roky nemám žiadny prehľad o tom, aké sú kolekcie v obchodoch, ako napríklad H&M alebo Zara. Módne trendy skôr sledujem na Instagrame. Tie ma zároveň aj inšpirujú. Moje kúsky sú však stále rovnaké. Mám tri typy topov, jeden typ sukne a šiat. Väčšina kúskov je aj onesize, a sú navrhnuté tak, aby sedeli rôznym typom postavy. Pomocou zaväzovania sa dajú prispôsobiť konkrétnym veľkostiam, takže je v poriadku, ak sa žene napríklad zmení hmotnosť alebo otehotnie. Kúsok je pre ňu stále nositeľný. Takto fungujem od začiatku a je to podľa mňa udržateľné. Určite sa nechystám meniť tieto strihy podľa nejakých nových trendov, pretože tie sa aj tak rýchlo menia. Plánujem však pridávať nové produkty.
Aké nové produkty chystáš?
Momentálne pracujem na vytvorení nového strihu topu, ktorý by sa uväzoval. Takisto mám v ateliéri veľa odpadových farebných banerov, ktoré čakajú na upcykláciu.
Do akej miery ťa inšpirujú ľudia okolo teba, napríklad v Kubiku?
V Kubiku ma inšpirujú ľudia v zanietenosti. Aj keď sme každý iný, tvoríme komunitu, v ktorej sa navzájom rešpektujeme, podporujeme, snažíme sa byť dobrými ľuďmi, pomáhať spoločnosti, šetriť prírodu a záleží nám na našom okolí. Či už ide o tvorbu rôznych akcií, alebo o integrovanie environmentálnej sféry do našej tvorby.
Pokiaľ viem, na Nádvorí robíš aj rôzne workshopy. Čo sa tam účastníci môžu od teba naučiť?
Mala som zatiaľ tri v Trnave a jeden v Piešťanoch. Na prvom workshope sme vyrábali kabelky z odpadových banerov, na druhom náušnice z odpadových kožených odrezkov a na zvyšných dvoch som návštevníkom ukázala, ako vyrábať náušnice z banerov. Budem sa veľmi tešiť, ak s workshopmi navštívim aj ďalšie mestá.
Mali by dnes ľudia vedieť šiť, respektíve čo je výhoda, ak to vedia?
Určite je dobré vedieť si prišiť gombík, našiť nášivku alebo zaštopkať ponožku. V podstate si vieš svoje veci opraviť a oblečenie tak nemusí zásadne skončiť v handrách alebo v koši. Ak vieš šiť lepšie, staré kúsky, s ktorými nie si spokojná, môžeš upcyklovať. Zo zašlého odevu ti tak môžu vzniknúť napríklad gumičky do vlasov, kozmetické tampóny a podobne.
Rastie podľa teba záujem o ekologické odevné produkty a s tým súvisiace povedomie o takzvaných „fast fashion“ značkách?
Myslím si, že určite áno. Dôkazom je napríklad už len to, že ma Marna zatiaľ živí na plný úväzok. V súčasnosti sa o problematike udržateľnosti a slow fashion často diskutuje. Koho zaujímajú tieto témy a s nimi súvisiace fakty, určite odporúčam sledovať na Instagrame Natáliu Pažickú a tiež Platformu udržateľnosti, ktorú založila Zuzana Dutková. Sú to profily, ktoré ponúkajú veľa kvalitných a faktografických poznatkov o tom, ako to v tejto sfére funguje, ako sú ľudia v krajinách tretieho sveta platení a v akých podmienkach pracujú.
Udržateľné produkty sa môžu zdať na prvý pohľad nepomerne drahšie. Čo nám nimi výrobcovia okrem ochrany životného prostredia ponúkajú?
Udržateľné produkty od lokálnych dizajnérov sú síce drahšie, ale vydržia ti dlhšie a viac si ich vážiš. Ak sa navyše stretneš s človekom, ktorý odev vytvoril, možno ti o ňom niečo aj porozpráva. Napríklad ako zohnal látku, čo je to za látka, ako dlho mu trvalo ušiť tento kúsok, ako dlho pracoval na jeho vývoji. Ak si ale kúpiš lacné tričko niekde v H&M, možno si ani nebudeš pamätať, v ktorom nákupnom centre si si ho kúpila, pri akej príležitosti a koľko stálo. Od návrhára si kupuješ kúsok s príbehom. Podľa mňa je tiež zaujímavé používať vzorec, pri ktorom cenu kúsku, ktorý si kúpiš, vydelíš tým, koľkokrát si si ho obliekla. Napríklad ak si kúpiš niečo za 60 eur a oblečieš si to 60-krát, každé jedno nosenie tohto odevu ťa stálo jedno euro.
Veľmi rýchlo sme si zvykli na lacné fast fashion oblečenie. Čo všetko zahŕňa cena a prečo nie je dobré kupovať si napríklad tričko za tri eurá?
Nedávno som čítala zaujímavú vetu, s ktorou som sa úplne stotožnila: „Tvoje oblečenie by malo stáť viac, než tvoja káva.“ Aj mne sa občas stalo, že ak som si chcela niečo kúpiť a bolo to veľmi lacné, bola som podozrievavá. Ako je možné, že v cene je zahrnutá látka, práca krajčíra, žehlenie, pranie či doprava na Slovensko? Je dôležité si uvedomiť, že ľudia, ktorí šijú pre fast fashion reťazce, žijú z pár centov na deň. Pracujú neprimerane veľa hodín v neľudských podmienkach napríklad bez vetrania a bez naplnenia základných fyziologických potrieb. Často pracujú aj deti a pracovníci či pracovníčky niekedy nemajú ani pracovné zmluvy či poistenie. Minimálna mesačná mzda ľudí, ktorí šijú oblečenie, je napríklad na Srí Lanke 54 eur a v Indii 58 eur. Je to vykorisťovanie. Na druhej strane, ak by sa tie továrne zatvorili, všetci títo ľudia by prišli o prácu. Preto treba premýšľať, čo s tým, ako veľmi to bojkotovať a aká zmena by mohla byť dobrá.
Je to veľmi náročná a komplikovaná téma.
To áno. Čo je horšie? Pracovať za smiešne peniaze v neľudských podmienkach, alebo nemať žiadnu prácu a zomrieť od hladu? Mali by sme naliehať na značky, aby ľuďom platili viac a tvorili pre nich lepšie podmienky. Ak začnú fast fashion reťazce bojkotovať masy, možno sa niečo zmení. Stále je však veľa ľudí, ktorí túto problematiku vôbec neriešia.
Myslíš si, že veľké módne značky zmenia svoju stratégiu a začnú vyrábať udržateľnejšie a nebudú prichádzať s novými kolekciami takmer každý mesiac? Alebo musí dôjsť k zmene legislatívy? Aké je riešenie?
Nedávno som videla štatistiky, ktoré ukazovali, že títo dodávatelia majú menšie obraty, než mávali pred niekoľkými rokmi. Ak sa viacero ľudí takto zatne a prestane nakupovať, fast fashion priemysel si určite všimne, že sa niečo deje, pretože bude zarábať menej. Dôležitá je tam skôr otázka, ako málo musí zarábať, aby sa niečo zmenilo. Ak sa stále nájdu ľudia, ktorí ho podporujú, tak mu to môže stačiť na to, aby vyžil.
Čo mám robiť, ak sa chcem obliekať ekologicky?
Najlepšie je pracovať s tým, čo už máme. Najprv si treba pretriediť šatník, premyslieť si, ktoré kúsky sa nám páčia, ktoré sa dajú kombinovať a ktoré nie. Dôležité je vytvoriť si plán toho, aký štýl oblečenia si chceme udržiavať v šatníku.
Máš na mysli niečo, ako kapsulový šatník?
Presne tak. Ak sa už zbavíš prebytočných kúskov, mala by si popremýšľať nad tým, ako by si sa chcela obliekať, aby si si náhodou nekúpila taký strelený kúsok, ktorý nevynosíš. Oblečenie, ktoré sa rozhodneš nenosiť, sa dá predať na burzách, blšákoch alebo bazároch a peniaze z neho napríklad investovať do udržateľnejšieho kúsku. Odev môžeš tiež priniesť na SWAP, kam prídeš s oblečením, ktoré si máš možnosť povymieňať s inými ľuďmi. Svoje staré oblečenie tiež môžeš darovať vo svojom okolí tým, ktorí ho potrebujú.
Ešte máme možnosť umiestniť oblečenie do zberných košov. Aký máš na ne názor?
O tom som dávnejšie robila esej do školy a zistila som, že len malé percento oblečenia z kontajnerov sa dostane k ľuďom v núdzi. Tí sú väčšinou dostatočne ošatení, pretože textilu je nadbytok. Istý podiel nepoškodeného oblečenia z kontajnerov putuje aj do sekáčov a značná jeho časť do spaľovní. Zlomok z odevov sa recykluje a používa napríklad na výrobu technickej plsti.
Čo si myslíš o sekáčoch? Je to vhodný spôsob nakupovania?
Pre mňa osobne je to najvhodnejší spôsob. Zastávam názor, že to, čo už raz vyrobené je, nemôže planéte ublížiť viac. Namiesto toho, aby som šla do H&M a kúpila si tričko tam, kúpim si ho v sekáči. Módna značka tak nebude mať motiváciu vyrobiť ďalší kúsok, lebo stále tam bude mať ten pôvodný, ktorý si ja od nich nekúpim.
Stretla som sa totiž s názorom, že nakupovanie v sekáčoch nie je udržateľné, pretože ľudia nakupujú oblečenie, ktoré aj tak o rok alebo dva skončí napríklad v kontajneri.
Určite treba poriadne zvážiť každý kúsok aj v sekáči a nemali by sme nakupovať hlava-nehlava. V prípade, že určitú časť oblečenia zo sekáča nikto nekúpi, je veľmi pravdepodobné, že aj tá skončí v spaľovni alebo niekde na skládke. Ak ju ale niekto kúpi, tak kúsky aspoň istý čas ponosí a čo je hlavné, nevznikne dopyt po podobnom produkte vo fast fashion obchode. Mali by sme porozmýšľať, ako môžeme šetriť prírodné zdroje a ako znížiť našu uhlíkovú stopu. Presne sekáče sú na to dobré.
Ktoré sekáče máš rada?
Môj najobľúbenejší je Textile house, kde majú oddelenia s metrovým textilom. Ani neviem, či v iných sekáčoch predávajú takéto látky. Navyše, nechodím na zľavy, ale práve na novú kolekciu, aby som vychytala tie najlepšie materiály. Možno to vyzerá tak, že tvorím z odpadu, ktorý je vlastne lacný, ale nie je to úplne pravda. Cena látok v novom sekáčovom tovare je často podobná ako cena látok v obchode s metrovým textilom.
Nakupuješ aj nové oblečenie v second handoch?
Áno, nakupujem len v sekáčoch. Tam niekedy nachádzam aj jedinečné vintage kúsky, ale dá sa tam nájsť aj veľa vecí z fast fashion reťazcov.
Zvykneš niekedy zbehnúť do H&M? Neláka ťa to občas?
Už teraz nezvyknem. Naposledy, pred vyše rokom, som si v H&M kúpila ponožky a baretku, ktorú som vtedy v žiadnom sekáči nevedela nájsť. Pred tromi rokmi som si v jednom fast fashion obchode na poslednú chvíľu večer pred dovolenkou kúpila plavky, no stále mám len tie jedny a nosím ich. Keď som bola mladšia, nakupovanie v týchto obchodoch pre mňa bolo super, všetko sa mi zdalo krásne a keď som si niečo kúpila, cítila som sa aspoň na chvíľu veľmi dobre. Teraz, keď viem, čo sa za celým týmto priemyslom skrýva, aj vzhľadom na to, že ak si niečo kúpim, tak to bude mať takmer každý tretí človek na ulici, už ma to ani neláka. Navyše, tým, že fast fashion veci sa vyrábajú rýchlo, lacno, v zlých podmienkach a ľudia, ktorí ich šijú, nemajú ani potrebné vzdelanie, ich kvalita nestojí za veľa. Radšej investujem do udržateľného kúsku, ktorý niekto vytvoril s láskou, alebo do kúsku z druhej ruky, ktorému treba dať nový domov.
***
Instagram: marna_atelier >
Facebook: marnaatelier >
Vyšlo v čísle: 8 | Jeseň 2020 >
Všetky čísla: O Magazíne >
