Peter Lančarič
Chcem byť fakt dobrý učiteľ.
Text a portréty: Zuzana Fajta, Foto archív: Peter Lančarič
Prvý raz sme sa stretli v roku 2014. Poslal mi správu na Facebooku s pozvaním na návštevu do Kubiku. A ja som ju prijala. Tak nejako začala nielen moja trnavská cesta, ale aj cesta nášho spoločného priateľstva. A dnes sme viac než len to. Sme kolegovia – v dobrom aj zlom – a spolutvorcovia. Nebyť aj jeho, dnes len ťažko držíte v rukách Magazín Nádvorie. Prijal ho za svoje a spoločnými silami ho každým číslom zlepšujeme. Peter Lančarič však nie je len náš interný fotograf.
Je i dokumentaristom a pedagógom. Ale hlavne – skejťákom telom i dušou.
Ako si sa dostal k fotografii a čomu si sa venoval predtým?
K fotografii som sa dostal najmä vďaka skateboardingu. Ak by som nebol skejťák, nie som ani fotograf. Na začiatku to ale nebola priamo fotografia – počas strednej školy som začal s videom a grafikou. Keď som pozerával skejtové videá, boli v nich rôzne zaujímavé či vtipné grafické momenty, čo ma priviedlo k photoshopu. Následne som začal viac pracovať aj s fotkou. Fotil som vtedy na videokameru. Keď som skončil strednú, nešiel som rovno na vysokú školu, ale zamestnal som sa ako retušér a grafik v jednom komerčnom fotoštúdiu. Kúpil som si svoju prvú zrkadlovku na splátky a z fotenia sa stala moja najväčšia vášeň. Drží ma to už od roku 2009, teraz to bude 10 rokov.
Kedy si sa rozhodol ísť študovať fotografiu?
V spomínanej retušérskej práci som mal pocit, že celkom rýchlo rastiem a naučil som sa množstvo vecí. Neskôr ma aj nechávali fotiť rôzne portréty, no stále mi to bolo málo. Aj keď som bol v robote, tak cez obednú prestávku, po práci, alebo cez víkend som vždy chodil fotiť. Vzdelával som sa a veľa som o fotografii čítal. Potom som si uvedomil, že všetci moji kamaráti sú na vysokej škole a ja som ako idiot chodil v devätnástich do roboty. Štvalo ma to. Vedel som, že mám na viac. Tak som si povedal, že so svojím foťákom a prvými zákazkami určite zvládnem aj nejakú školu. Nastúpil som a tam nastal posun iným smerom.
Prečo si si vybral práve Fakultu masmediálnej komunikácie?
Hlavným dôvodom bolo to, že škola bola v Trnave a mne sa nechcelo nikam dochádzať. Vlaky zadarmo neboli a maminu som nechcel finančne zatažovať. Inú školu som teda ani neriešil. Bol som v skateparku a tam mi niekto zo starších chalanov povedal, že tam je nejaká fotka aj video a škola je viac-menej v chille. Keď ale chceš, môžeš si z nej zobrať maximum. Super je aj to, že mnoho predmetov je priamo prepojených s praxou. Tak som teda nastúpil na masmediálnu komunikáciu. Nakoniec sa toto rozhodnutie ukázalo ako osudové. Fotografia sa tam v tom období formovala, došlo k viacerým zmenám a vznikol nový Ateliér komunikácie v médiu fotografie. Veľmi ma teší, že teraz mám vlastne aj ja možnosť učiť fotku, respektíve predmety, ktoré s ňou súvisia. Na začiatku štúdia som mal kopec ambícií. Paradoxne som mal vtedy viac zákaziek ako mám teraz. Fotil som všetko – od oznamiek až po svadby. Popri tom som samozrejme fotil skateboarding - to bolo najdôležitejšie. Práve na vysokej škole som potom mal obdobie, kde ma začali kontaktovať z rôznych reklamných agentúr a začal som robiť trochu profesionálnejšie veci. Absolventi FMK v agentúrach uprednostnili radšej niekoho zo školy ako cudzieho, ak bol šikovný. Platí to stále. Nebol som však veľmi vyhranený fotograf. Bral som všetko a na všetkom som sa snažil niečo naučiť. Na vysokej škole ma potom najviac ovplyvnilo stretnutie s pánom docentom Jozefom Sedlákom – významným slovenským fotografom. Práve on a neskôr aj jeho kolegyňa, fotografka Petra Cepková, ma posunuli do úplne iného uvažovania vo fotografii. Sme dobrá partia, strávili sme veľa spoločného času v teréne. Verím, že teraz ako oficiálny kolegovia toho ešte mnoho zažijeme a hlavne pofotíme.
Čím ťa oslovila práve dokumentárna fotografia?
Ja som napríklad nikdy nevidel extra zmysel v tom, fotiť pekné fotky pekných báb, ale tiež som si tým prešiel. Pre niekoho je to síce super a stačí mu to, ale mňa to nikdy až tak nebavilo. Dokumentárna alebo výtvarná fotografia má úplne iný rozmer. Je to výpoveď. A keďže som bol vždy angažovaný – či už cez svoje osobné aktivity alebo cez Kubik, tak verím, že fotografia môže byť do istej miery nástrojom sociálnej zmeny alebo aspoň mementom, že to, čo sa deje, nie je v poriadku a treba o tom minimálne diskutovať. Treba ukazovať aj také obrazy, na ktoré sa ľudia nie vždy chcú pozerať. Niekedy ich treba vizuálne konfrontovať, či už spoločenskou témou alebo niečím, čo je veľmi osobné, existenciálne, ťaživé, ale pritom ľudské. Tento rozmer má pre mňa jednoducho omnoho väčší zmysel.
Nemyslíš si, že sa dá akákoľvek fotografia poňať ako nástroj na zmenu?
Samozrejme – výrazových prostriedkov, foriem a žánrov je strašne veľa. Ale všetko to záleží najmä od na autorskom zámere. No nie vždy,le aj banálna fotografia, výcvak z mobilu, ktorý vznikol intuitívne v rámci občianskej žurnalistiky, môže spustiť vlnu zmien alebo vyvolať diskusiu. Na druhej strane, niektoré súčasné teórie sú orientované tak, že popierajú nielen túto, ale aj ďalšie schopnosti fotografie. Fotografia je silná vec a ten kúsok mágie sa z nej nikdy nevytratí. Minimálne pre ľudí, ktorí ňou naozaj žijú.
Spomínaš si na svoj prvý výrazný dokumentaristický projekt?
Ono to začalo tak postupne. Nebol to tradičný dokumentárny cyklus, ale skôr sociologické portréty, ktoré som začal fotiť v roku 2012. Zároveň mi to dalo iný pohľad aj na fotenie skateboardingu. Už to nebola len technická, športová fotografia, ale malo to iný význam a komunikovalo to niečo navyše. A práve tento iný pohľad mi dalo štúdium na vysokej škole – hlbšie interpretovať veci a objavovať nový rozmer. Doteraz mám rozrobených niekoľko podobných projektov. Viacero rokov sa programovo venujem aj mapovaniu nezávislej alebo možno povedať undergroundovej kultúry na Slovensku. Je to tiež prienik medzi fotografiou a sociológiou. V najbližších rokoch by som chcel konečne tento obrazový archív vydať v knižnej podobe. Popritom robím aj sociálnu fotografiu. Celý minulý rok som v spolupráci s občianskym združením Pomocná ruka nádeje fotografoval ľudí s diagnózou bdelá kóma. Bola to sila. Charitatívna výstava ešte stále putuje po rôznych mestách. V rámci školy chodíme s ateliérom po rómskych osadách, rôznych vidieckych oblastiach, domovoch sociálnych služieb a podobne. Pomaličky tak vzniká aj rozsiahly obrazový archív našej krajiny. Dokument nevzniká hneď, ale postupne. Chce to vytrvalosť. Teším sa na to, keď súbory fotografií začnem preklápať do knižných podôb.
Prednedávnom si skončil doktorandské štúdium. Čomu si sa venoval vo svojej záverečnej práci?
Venoval som sa v nej prepojeniu sociológie a fotografie formou portrétu. Fotografický portrét je za istých okolností aj nositeľom sociologických informácií a ponúka širší pohľad na človeka ako len: „takto tá osoba vyzerala“. Portrét – okrem sociálneho postavenia – môže byť aj kľúčom k odhaleniu významov toho, čo znamená človek, spoločnosť a ľudskosť. Snažil som sa tento subžáner vymedziť ako po formálnej, tak i po filozofickej stránke. Vytvoril som teoretický návrh toho, ako na sociologický portrét môžeme nazerať. Bolo to zaujímavé, ale už mi z toho prepínalo. Potrebujem teraz viac fotiť, ako písať.
Spomínal si fotenia v osadách, kam chodítete aj so študentmi. Prečo práve osady?
Tieto terénne cvičenia sú veľmi intenzívne, plné smiechu, ale často aj plaču. Myslím si, že pre mladých študentov a študentky – prvákov, druhákov, dvadsaťročné decká – je to celkom šok. Ak ich vezmeš do podobného prostredia, sú z toho úplne v prdeli. Keď vidia tú „Afriku“ na Slovensku, chudobu a miestami beznádej, zmení im to hodnoty. Po troch, štyroch alebo piatich dňoch fotenia na nich normálne vidíš, ako tam išli nejakí a naspäť sa vracajú iní. V tomto to pokladám za dôležité. Okrem fotenia im ukazujeme najmä humanistický rozmer živej fotografie. A práve ak z nich majú vyrásť žurnalisti, tak by sa mali naučiť pracovať v ťažkých podmienkach. Napríklad v osade sa fotí veľmi ťažko, deti sa totiž chcú fotiť, skáču ti pred objektív „odfoťte ma, odfoťte ma“. To ale nie je dobrá fotka. Dospelí veľmi nadšení nie sú. Ty sa musíš naučiť ísť hlbšie, a to nie je také ľahké. Všetko je to o pokore, slušnosti, rešpekte a komunikácii. Preto si myslím, že je to pre mladých fotografov krst ohňom.
Ako ste sa k tým osadám dostali?
Aby si si ale nemyslela, my nefotíme iba osady. Robíme aj iné projekty, napríklad v sociálnych zariadeniach pre duševne chorých, starobincoch. Fotíme aj miznúci slovenský vidiek a jeho duchovný rozmer. Striedame lokality. K mnohým foteniam sa dostávame vďaka vedúcemu ateliéru, docentovi Sedlákovi a jeho kontaktom. Mnoho workshopov sme riešili cez nášho kamaráta, kňaza, vášnivého fotografa Ľuba Hajdučíka. Iné zasa cez neziskové organizácie či cez lokálne inštitúcie. Vždy ale treba mať kontaktnú osobu, ktorá ti pomôže dostať sa hlbšie. Ľudia v izolovaných oblastiach Slovenska sú však často nadšení a vďační, že sa o nich niekto zaujíma. Pomáha aj to, že sme z univerzity. Vzniknuté fotografie alebo knižky im vždy odovzdávame. Je to teda aj obrazový archív pre danú komunitu alebo spoločenstvo.
Ktorý z workshopov ti je alebo bol najbližší?
Ťažko povedať, lebo pár rokov som bol na nich ako študent a teraz sa ich zúčastňujem ako lektor. Za mojho študentského obdobia sa mi asi najviac páčilo, keď sme boli fotiť obce Brehov a Rad na juhovýchodnom Zemplíne, to bolo fakt super. Nikto si ešte viac nevážil našu prácu ako tamojší obyvatelia. Z pozície samostatného lektora bolo veľmi ťažké fotenie, keď sme boli na tvorivej dielni organizovanej Galériou umelcov Spiša. Mal som tam študentov z Poľska, VŠVU, TUKE a od nás. Fotili sme v starobinci a bolo to neskutočne náročné. Ťažšie fotenie asi ešte nebolo. V domove dôchodcov sa totiž veľmi rýchlo menili nálady. Človek sa tam stretával na jednej strane s úplne príjemným prístupom, na strane druhej s veľmi zlým a odmietavým. Aj reakcie boli skôr negatívne a to bralo energiu. Bolo veľmi ťažké dostať sa bližšie a hlbšie.
Prečo si myslíš, že tam bola taká zlá atmosféra?
To súvisí s vekom. Čo sa týka životných podmienok, mali to tam pekné, ale ľudia na sklonku života prežívajú veci inak. Tam som zistil, že sa vlastne bojím staroby. Je veľmi náročné dožiť sa vysokého veku a byť v pohode. So starobou prichádzajú aj problémy – zdravotné a na ne sa viažu tie psychické. Chce to veľa energie, byť v takom veku nad vecou a v duševnej rovnováhe.
Čo ťa viedlo k rozhodnutiu ostať v školstve?
Nemal som ani nejaký iný plán. Fotografiu mám veľmi rád, ale za to, čomu sa v nej chcem venovať, mi nikto nezaplatí. Pre mňa je do istej miery učenie fotografie na univerzite prostriedkom, ako sa venovať tomu, čo chcem robiť. Zároveň ma veľmi napĺňa výučba. Je super byť v kontakte s mladými ľuďmi a odovzdávať im hodnoty. To má pre mňa veľký význam. Teraz som dokonca zrušil výstavu, ktorú som mal mať na Nádvorí a aj nejaké ďalšie aktivity. Chcem byť totiž dobrým pedagógom a na svoju úlohu sa svedomito pripravujem. Jednoducho to chcem robiť dobre. Mojou ďalšou ambíciou je však byť nielen fotografom v praxi, ale aj teoretikom. Na Slovensku sa toho o fotografii píše veľmi málo a rád by som sa o to o kúsok pričinil.
Ako čerstvý odborný asistent na FMK, čo by si chcel robiť inak ako tvoji predchodcovia?
Chcem určite posunúť výučbu smerom k tomu, čo som zažil napríklad na väčších workshopoch v zahraničí. Už len taká banálna vec, že im na konci semestra dám možnosť, aby ohodnotili aj oni mňa ako pedagóga a predmet. Spätná väzba je pre mňa dôležitá. Sledujem rôzne online prednášky zo zahraničných škôl a kurzy. Snažím sa pochytiť, ako tam vzdelávajú študentov v rôznych oblastiach fotografie, odpozorovať nejaké grify a následne ich použiť. Veľkým cieľom je decká motivovať k práci. Zdá sa mi totiž, že motivácia im najviac chýba. Všetci by všetko chceli, ale nemajú ambíciu pre to niečo spraviť. Rád by som rozvíjal aj ich kritické myslenie, to na vysokú školu patrí. Nielen všeobecné, ale aj to vo fotografii. Chcem, aby si mali možnosť vyskúšať veci, na ktoré po skončení školy nebudú mať čas. Mám ale v pláne veľa vecí. Či sa mi to podarí, to neviem. Chcem byť fakt dobrý učiteľ.
***
Vyšlo v čísle: 4 | Zima 2019 >
Všetky čísla: O Magazíne >
