TERÉZIA DRDULOVÁ
Inkluzívne vzdelávanie učí deti spolu žiť.
Text: Miroslava Hlinčíková, Foto: Peter Lančarič
O inklúzii veľa počúvame, ale často celkom nevieme, čo znamená. S Teréziou Drdulovou som sa o inkluzívnom vzdelávaní rozprávala niekoľko hodín. V našom rozhovore zrkadlí osobnú životnú skúsenosť, približuje svoju prácu v Centre včasnej intervencie a popisuje limity, ktoré ľuďom so zdravotným postihnutím vedome či nevedome ako zdravá populácia kladieme. Rozhovor citlivo a rozhodne otriasa našimi predstavami.
Aký je váš príbeh? Ako ste sa dostali k práci, ktorú robíte?
Korene môjho celkového proinkluzívneho nastavenia sú ešte v detstve. Napriek komunizmu a dobe, ktorá bola, som mala možnosť stretávať sa ľudí s postihnutím. Mala som o pár rokov staršieho bratranca, ktorý mal Downov syndróm. Je doteraz začlenený, nikdy nebol v inštitúcii a my sme ho brali ako bežnú súčasť našej rodiny. Moje prvé spomienky sú, že bol zábavný, robil dobrú náladu, nemali sme dôvod vyčleňovať ho alebo sa na neho pozerať inak. Samozrejme, je to aj vedenie môjho otca, ktorý mi ukázal, že aj títo ľudia sú hodnotní. Toto som načítala aj z kostola, kam sme chodili. Mali tam miesto aj ľudia s postihnutím a vždy som ich videla prichádzať vo veľkej dôstojnosti.
Súčasne ste sa touto cestou vybrali aj študijne.
Vybrala som si štúdium špeciálnej pedagogiky. Myslela som si, že sa budem venovať detským domovom a budem v nich aj pracovať. Ale rovnako si uvedomujem, že už počas gymnázia, keď som premýšľala, či sa nevydám cestou medicíny, som vnímala ľudí s postihnutím. Nejako som to prirodzene vždy v sebe mala a rozumela som aj tomu, aké je dôležité, aby neboli považovaní za nič menej, ako sme my. Aj téma mojej diplomovej práce bola zameraná na detské domovy a oblasť prevencie citovej deprivácie.
A predsa sa teraz venujete inej oblasti vzdelávania, ktorá sa zameriava na deti so zdravotným postihnutím. Čo vás k nej priviedlo?
Počas vysokej školy som sa vydala, otehotnela a čakali sme naše prvé dieťa, Dominika. Do termínu pôrodu sme nevedeli, že to bude dieťa s postihnutím. Dozvedeli sme sa to tesne pred jeho narodením. Aj keď nejaké náznaky boli, rozhodli sme sa, že to nechceme nejako riešiť. Chceme naše dieťa, aj keď by malo byť iné. Chceme ho prijať a snažiť sa pre neho urobiť maximum. O konkrétnom postihnutí sme sa dozvedeli dva dni pred jeho narodením. A bola to len časť pravdy. Hlavná diagnóza sa objavila až po narodení. Ja som bola nachystaná, že zvládnem nejakú jednu-dve skúšky a potom už len napíšem diplomovú prácu a urobím štátnice. Mysleli sme si, že to v pohode zvládneme aj s dieťaťom. Nevedeli sme, že nás bude čakať kolotoč vyšetrení. Prvý rok synovho života som strávila zahĺbená v téme zdravotného postihnutia. No a keď sme týmto prešli, pochopila som, že aj moje profesionálne smerovanie bude iné. Nevedela som, akú bude mať môj syn budúcnosť, či ho budem vedieť dať do škôlky, alebo aká bude miera starostlivosti. Počas materskej dovolenky som sa dozvedela, že v Smoleniciach, kde sme vtedy bývali, sa hľadá špeciálny pedagóg. Boli to ľudia z miestnej komunity, ktorí ma na tú ponuku upozornili a aj nepriamo do toho zatiahli. Keď som na školu nastúpila, na prvom aj druhom stupni už boli začlenené deti s ľahkým mentálnym postihnutím a boli bežnou súčasťou školy.
Aká je úloha špeciálneho pedagóga?
V práci sa zameriava na podporu žiakov s akoukoľvek odlišnosťou. Nehovoríme len o deťoch s postihnutím, ide aj o nadané deti, deti, ktoré nemajú slovenčinu ako prvý jazyk, deti, ktoré možno prežívajú chvíľkovo nejakú chorobu, traumu alebo ťažkosť. Ide o to, aby potreby, ktoré v tej chvíli majú, aj keď sú iné, boli nasýtené, vnímané a aby sa na ne odpovedalo adekvátnou starostlivosťou. Úlohou špeciálneho pedagóga je hľadať spôsoby, ako to dosiahnuť. A možno inšpirovať, konzultovať, poskytovať podporu učiteľom, asistentom učiteľa, vedeniu a koordinovať starostlivosť aj ľudí v tíme. Vtedy to má obrovský dosah, ale aj vysokú efektivitu pre všetkých zúčastnených. Inklúzia nie je o tom, že ju robí jeden človek. Princípy inklúzie sú skutočne založené na spolupráci. Špeciálny pedagóg tiež spolupracuje s poradenskými zariadeniami a inými odborníkmi, ktorí sa zúčastňujú na starostlivosti o dieťa.
V roku 2004 ste založili občianske združenie Slovenská spoločnosť pre spina bifida a hydrocefalus. Odkiaľ prišiel ten nápad?
Nápad prišiel od lekára nášho syna, detského chirurga Františka Horna, ktorý sa profesijne venoval deťom s rôznymi vrodenými chybami centrálneho nervového systému. Tam spadá aj diagnóza nášho syna. Ako profesionál bol súčasťou celosvetovej organizácie, ktorá sa angažuje za ľudí s týmito diagnózami. Vyzval nás, či pre pacientov a ich rodiny s týmito ťažkosťami neurobíme niečo viac. V roku 2004 sme formálne založili združenie na Slovensku, ale zároveň sme požiadali aj o členstvo v celosvetovej organizácii. Veľmi rýchlo nás privítali a my sme sa zapojili ako jedna z prvých postkomunistických krajín. Dodnes sa angažujeme na úrovni Európy. Sme nielen účastníkmi, ale aj tými, ktorí odovzdávajú svoju skúsenosť v krajinách, kde sa iba rozbiehala starostlivosť o ľudí s týmto postihnutím.
Čo je hlavnou úlohou vašej organizácie?
Na začiatku bolo našou primárnou úlohou robiť osvetu o tomto ochorení. Keď sme začínali, ani v lekárskej odbornej literatúre neboli dostatočné a relevantné informácie. Dodnes sa používa literatúra pre medikov, kde sa hovorí o týchto diagnózach ako nezlučiteľných so životom. A pritom na Slovensku je veľa úspešných ľudí s rázštepom chrbtice a hydrocefalom. Máme paraolympionikov s mnohými medailami, aj ľudí, ktorí sú úspešní v iných oblastiach. Čiže dnes už o tom nie je debata. Dali sme dokopy skupinu rodičov, ktorí aktívne bojovali za základné veci, ako sú začlenenie do škôlok, škôl, vydobytie základnej starostlivosti. Potom sme si uvedomili, že potrebujeme spájať aj deti. Väčšina osôb s touto diagnózou má normálne IQ. Vedeli sme, že potrebujeme deti naučiť samostatnému životu v miere, akej sú schopné. Pred pätnástimi rokmi sme začali robiť tábor na budovanie samostatnosti. V ňom sú prítomné deti a mladí ľudia bez rodičov a chodia sa o nich starať dobrovoľníci. Sila komunity je naozaj obrovská. Máme pred sebou ešte mnohé výzvy – zdravotná starostlivosť o dospelých s týmito diagnózami neexistuje, málo sa hovorí o účinnej prevencii vrodených chýb, a to vedomým užívaním kyseliny listovej ženami ešte pred počatím.
Profesionálne sa venujete aj inkluzívnemu vzdelávaniu. Čo vlastne znamená inklúzia? Veľa sa o nej hovorí, ale zdá sa mi, že stále tomu ľudia celkom nerozumejú.
Inklúzia nabrala tak negatívny náboj, že skutočne vyvoláva u mnohých učiteľov a odborníkov odpor. Je to dôsledokom toho, že sme ju zle uchopili. Inklúzia je spoločné vzdelávanie detí, ktoré majú približne rovnaký vek - všetkých detí. Inklúzia má vplyv na všetky zapojené strany a je to proces, nie hotová vec. Jej základné princípy hovoria, že je to skôr o atmosfére rešpektu, o tom, čo cítite, keď vstúpite do priestoru, do inštitúcie. V prvom rade ide o pocit prijatia a napĺňanie potrieb kohokoľvek, kto sa v tom procese nachádza alebo môže ocitnúť. Keď človek zažil, aké je to byť odmietnutý a diskriminovaný, o to viac tomu rozumie. Ja to vidím z profesionálneho hľadiska, ale aj ako rodič, ktorému boli odopreté normálne veci ako nárok na škôlku, a to iba z dôvodu, že moje dieťa bolo s postihnutím. Nemali sme na výber, iba umiestniť ho do súkromnej škôlky. V podstate na každom stupni vzdelávania bol nejaký problém, až po vysokú školu. Na nej bol náš syn prvýkrát vítaný, chcený a želaný. Ale nikdy by k vysokej škole neprišiel, ak by sme my pristali na filozofiu, do ktorej nás tlačila spoločnosť – že má byť separovaný v nejakej komunite. Čeliť tomu nie je jednoduché, nie každý má zdroje, podporu a energiu.
Ako vyzerá vzdelávanie o inklúzii? Kde čerpáte informácie, inšpiráciu?
Zúčastnila som sa niekoľkých medzinárodných školení alebo stáží. Tam som videla, aký je v iných krajinách súlad medzi legislatívou, politikami na lokálnej úrovni a ako sa tieto vzťahy premietajú do každodennej praxe. Trendom v sociálnych službách nie je budovať špeciálne školy alebo inštitúcie. Je taký, že sa má problém zvládnuť komunitne. Keď som videla, ako sme v škole mohli ovplyvniť smerovanie jednotlivých detí, ale nielen ich - celých rodín, tak vás to nasmerovanie nepustí a vidíte v tom obrovský zmysel.
Okrem toho, že sa sama v tejto oblasti vzdelávate, podporujete aj iných. Ste konzultantkou v Škole inkluzionistov, ktorú vedie Nadácia pre deti Slovenska. Čo je jej snahou?
Škola inkluzionistov je program, ktorý sa ako jeden z prvých venuje podpore inkluzívneho vzdelávania, napriek chýbajúcemu systému zo strany štátu. A práve Nadácia pre deti Slovenska s podporou Plesu v opere začala hovoriť o podpore inkluzívneho vzdelávania na Slovensku. Podporujeme školy, ktoré sú inkluzívne alebo by chceli pokročiť na ceste inkluzívneho vzdelávania.
A dá sa to? Často hovoríme o ideálnych modeloch, ale videli ste v praxi fungujúce inkluzívne vzdelávanie u nás či v zahraničí?
Na jednej strane je to dobrým systémom, ktorý ak funguje a je ruka v ruke s dostatkom financií, personálnym zabezpečením, tak je to ideálne. Aj na Slovensku máme už desiatky škôl, ktoré sú úžasné v tom, čo urobili napriek chýbajúcemu systému. V zahraničí som videla medzi týmito zložkam väčší súlad. Ak mali záujem inklúziu podporovať, dostali na to aj prostriedky. Zvládli to aj v postkomunistických krajinách. Videla som príklady, kde sa od škôlok deti viedli k tomu, že rôznorodosť je úplne normálna.
Čo prináša inklúzia ostatným?
Z môjho pohľadu je najväčším prínosom dobre robenej inklúzie to, že neopomenie potenciál nikoho. Vyžaduje si to však, aby sme videli potenciál u každého dieťaťa, zamestnanca či študenta. Dnes by mal byť učiteľ ten, kto dokáže pomenovať, kde má dieťa najsilnejšie stránky, na ktorých by malo stavať. A mohol by byť aj tým, ktorý by pomáhal rozvíjať aj slabšie stránky. Učiteľ môže byť nositeľom múdrosti, ktorá ukáže, prečo by sme sa mali snažiť spolu vychádzať a žiť. Je to tiež spôsob, ako do budúcnosti eliminovať extrémizmus. Je totiž potrebné porozumieť tomu, že neexistuje uniformný priemerný žiak. Na to sú dnes vedecké dôkazy.
V Trnave pôsobíte ako riaditeľka Centra včasnej intervencie. Čo je jeho úlohou?
Vzniklo ako nezisková organizácia a veľkú úlohu v tom procese zohralo mesto Trnava, ktoré myšlienku iniciovalo a založilo spolu s nadáciou Socia a naším občianskym združením. Rodiny s deťmi so zdravotným postihnutím potrebujú inú podporu, akú má dostupnú ostatná populácia, a nevedia si bez nej pomôcť. Ak podporu dostane rodina včas, má v sebe silu zvládnuť situáciu tak, aby raz mohla fungovať ako bežná rodina. A to je hlavné motto siete centier včasnej intervencie.
Kto sú vaši klienti?
Našimi klientmi sú celé rodiny s dieťaťom so zdravotným postihnutím vo veku 0 – 7 rokov alebo dieťaťom, ktoré má rizikový vývin. Ide teda aj o deti, ktoré sú predčasne narodené alebo o deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Vieme, že ak do toho vstúpime a čo najviac priblížime jeho vývin normálu, dáme úplne inú perspektívu nielen dieťaťu, ale aj rodine. Cieľom služby je sociálne začlenenie.
Aké aktivity pre rodiny organizujete?
Urobili sme napríklad denný tábor pre deti so zdravotným postihnutím, kde boli bez rodičov. Pre mnohých rodičov to bola prvá skúsenosť, že mali kam dieťa dať mimo svojej rodiny. Organizovali sme ho vďaka podpore Trnavského samosprávneho kraja. Okrem toho organizujeme aj podporné skupiny pre rodičov. Cieľom našej služby je aj sieťovanie – nielen rodičov navzájom, ale aj rodičov s bežnou populáciou či odborníkmi. Robili sme aj športové akcie ako korčuľovanie, čo bolo privítané s pozitívnou odozvou.
Ako teda vyzerá váš pracovný deň? Mohli by ste nám ho trošku priblížiť?
Naša práca má prevažne terénnu formu poskytovania sociálnej služby. Gro práce sa odohráva v prirodzenom prostredí dieťaťa – v rodine. Chodíme do rodín z celého kraja, kde trávime približne dve hodiny, raz mesačne. U detí do jedného roka je to dva razy mesačne. Prídeme a pýtame sa, ako žijú, čo by od nás potrebovali. Máme možnosť vidieť, ako fungujú, aký majú systém. Snažíme sa, aby bol rodič naším partnerom - počúvame, čo chce. Hovoríme o tom, ako to zvládli iné rodiny, ako to riešia. A nechávame na nich, aby si našli svoj spôsob. Vieme ponúknuť ďalších odborníkov, zapožičanie pomôcok, ale snažíme sa poukázať aj na to, že v prirodzenom prostredí je množstvo možností, ako dieťa stimulovať.
Aké sú teda potreby rodičov s deťmi s postihnutím? A je možné ich v súčasnej situácii napĺňať?
Rodičia už vo veľmi nízkom veku svojho dieťaťa majú predstavu, že bude začlenené najviac, ako sa dá. Mať dieťa, ktoré dokáže športovať a aktívne žiť spoločenský život. Chcú ho vidieť medzi zdravými deťmi. Z toho vyplýva aj požiadavka na inkluzívne vzdelávanie od troch rokov alebo od kedy to najskôr jeho stav dovoľuje. Tu prichádza k veľkému rozporu s tým, kde sú naše reálne možnosti, ako danej rodine pomôcť. Ani na úrovni mesta nestačí mať politiku zameranú na včasnú intervenciu. Na ňu musia nadväzovať ďalšie služby a ponuky v oblasti školstva, zdravotníctva, sociálnych vecí aj voľnočasových aktivít. Bez toho je cítiť veľmi silné ohraničenie, kde a ako sa môže dieťa vyvíjať.
A aké sú najčastejšie problémy rodín, ktoré majú deti so zdravotným postihnutím? Väčšina z nás si ich určite ani nevie predstaviť.
Rodičia riešia väčšinu detstva svojho dieťaťa zásadne odlišné problémy ako rodičia bežných detí. A aj kvôli tomu sa často dostanú mimo bežnej populácie, stratia priateľov, udržiavajú kontakt s minimálnym počtom svojich známych. Ťarcha toho, koľko zdravotnej starostlivosti musia zvládať, je taká veľká, že ich to prirodzene postaví mimo vzťahov, ktoré dovtedy mali. Vnímajú aj chýbajúce pochopenie zo strany ostatných rodičov. Keď sa napríklad ocitnú v materskom centre a ich dieťa vykazuje neštandardné správanie, ostatní rodičia zväčša nechápu, že by to mohlo byť správanie ovplyvnené iným vývinom dieťaťa. Skôr to pripisujú nezvládnutej výchove. Tak sa dostávajú do sociálnej izolácie, lebo sa aj trochu boja ostatnej spoločnosti, reakcií a nepochopenia. A i keď dieťa nejakým spôsobom zaostáva v štandardnom vývine, vôbec to nemusí znamenať, že bude menej schopné. Znamená to len, že potrebuje na mnohé veci dlhší čas. Bežné je to u detí s Downovým syndrómom, u predčasne narodených detí, u detí s nejakými vzácnymi ochoreniami. Ak trávite nepomerne veľa času s dieťaťom v ambulanciách a nemocniciach, tak je ochudobnené o prirodzený vývoj. Keď dieťa niekde dlhodobo leží, nedostáva impulzy. Bežná populácia veľakrát zabúda na to, že tieto deti nedostávajú rovnakú šancu ako ostatné .
Z toho, čo popisujete, predpokladám, že pre rodiny je náročná i finančná stránka.
Áno, rodiny sa veľakrát dostávajú do finančných ťažkostí. Jeden z rodičov sa nemôže vrátiť do zamestnania, a tým prichádzajú o príjem. Fyzické sily tomu rodičovi postupne ubúdajú, a preto musí kalkulovať, ako šetriť svoj čas, ktorý v prvom rade vynakladá na dieťa. Chýbajú totiž odľahčovacie služby. Odborníkov si musia mnohokrát sami zaplatiť, a to ich dostáva do začarovaného kruhu. Veľakrát je tam aj iný súrodenec, zdravé dieťa, ktoré ak chcú uspokojiť, tak je to ešte omnoho náročnejšie. Pri tomto by pomohla komunitná spolupatričnosť. Opýtať sa rodičov, či nepotrebujú vziať dieťa na prechádzku, ísť do obchodu. Sú to malé veci, ktoré nie sú u nás bežne dostupné, nemáme s nimi skúsenosti, nemáme dostatok dobrovoľníkov. A tento problém sa nabaľuje, rastie jeho šírka a veľakrát to končí tak, že rodiny sa rozpadnú a ťarcha potom zostáva na jednom z partnerov, väčšinou na matke. Celý problém sa tak násobí.
Ako je na tom Trnava? Spomenuli ste, že jedna z hlavných požiadaviek rodičov je, aby boli ich deti začlenené do bežných kolektívov v škôlkach či školách.
Ako odborníci dlhodobo apelujeme na to, že na celom Slovensku je nárast detí autistického spektra, predčasne narodených detí a iných špecifických raritných ochorení. Legislatíva nášho štátu je podporná v tom, že každé dieťa so zdravotným postihnutím má právo na inkluzívne vzdelávanie. Rodičia to vedia a často očakávajú, že štát sa podľa toho zariadi a pripraví možnosti aj pre ich deti. Toto ale nie je realitou na Slovensku a ani v Trnave. Pri materských školách sčasti sanujú problém súkromné materské škôlky. Aj v Trnave je väčšina detí s postihnutím v súkromných škôlkach. Toto však úplne padá pri základných školách, tých súkromných nemáme dosť. V Trnave nemá každá škola ani špeciálneho pedagóga. A aj školy, ktoré ho majú, ho nemajú v dostatočnej kapacite na počet detí so špeciálnymi potrebami. Aj keď má Trnava vybudovanú sieť špeciálnych škôl a zariadení, ich kapacity sú plné. To znamená, že rodič nemôže ísť do práce, keďže musí zabezpečiť starostlivosť o dieťa.
Akú úlohu teda hrajú v tom systéme zmienené špeciálne školy?
Inkluzívne vzdelávanie počíta s možnosťou, že tu špeciálne školy sú a ich existencia nie je nijak ohrozená. Vždy by totiž rodič mal mať možnosť výberu. Ak má dieťa, ktoré potrebuje viacerých odborníkov denne, špeciálna škola je preň možno vhodnejším miestom. Ale iba za predpokladu, že si to zvolí rodič, a nie je to pre jeho dieťa jediná možnosť. Ak je pre nich možnosťou len špeciálna škola, a tá nemá kapacitu a môže dieťa prijať iba na 1 – 2 hodiny týždenne, tak nemôžeme hovoriť o možnosti výberu. Je to iba ulička, do ktorej je zatlačený. Rodič zdravého dieťaťa má možnosť vybrať si, či dá dieťa na súkromnú školu, ktorá je na niečo zameraná, alebo do takej či onakej škôlky. Je dôležité uvedomiť si, že ak budeme na ľudí s postihnutím pozerať iba cez ich limity, tak nikdy nebudeme vidieť, že sú schopní pracovať. Ale ak objavím v detstve, na čo má schopnosti, talent, tak mu môžem pomôcť k sebarealizácii a raz môže byť prínosom pre spoločnosť.
Väčšina detí so zdravotným postihnutím teda navštevuje súkromné školy či škôlky. Prečo nie sú štandardne prijímané do štátnych materských škôl?
My máme zabudované v mysliach, že deti s akoukoľvek odlišnosťou by nemali patriť medzi bežné deti ale medzi deti, ktoré sú podľa nás rovnaké ako ony. Ale ony nikdy nie sú rovnaké. Spoločnosť tvoria ľudia chudobní, bohatí, talentovaní a ľudia, ktorí majú možno menšie spektrum schopností, ale každý člen spoločnosti má niečo, čo by mohol využiť. Veľakrát dáva limity práve spoločnosť. A toto je prístup aj pri materských škôlkach. Ak je však dieťa s atypickým vývinom v kolektíve zdravých detí, inou rýchlosťou a intenzitou napodobňuje a učí sa žiť v spoločnosti zdravých ľudí. Súčasne sa zdravé deti učia, ako pristupovať k ľuďom s postihnutím. Ak žijeme v predsudkoch, že ľudia s postihnutím sú niečo menej ako my, tak je to preto, lebo sa na nich pozeráme cez tieto limity. Ak dochádza ku každodennému kontaktu pri hre, ktorá je pre dieťa najprirodzenejší spôsob učenia sa, naučíme sa s nimi komunikovať a vidieť ich schopnosti. Ak tieto deti odseparujeme, nemajú už nikdy možnosť spoznať sa tak dobre navzájom. Zabránime tomu, aby sa naučili žiť v prirodzenom prostredí a prirodzených situáciách. Predsa - raz nebudú žiť vo svete ľudí s postihnutím, budú sa stretávať s bežnou populáciou.
Aké majú teda deti s postihnutím možnosti vzdelávania?
Často, jediná možnosť, ktorá sa ponúkne rodičom, je, že dieťa patrí do špeciálnej školy. Väčšinou sú kapacity materských škôlok tak naplnené, že je dieťa s postihnutím na konci poradovníka. A toto je vec, ktorá sa musí vyriešiť na úrovni mesta a treba jasne definovať, či chceme mať v každej škôlke dieťa, ktoré je iné a vopred sa tomu nebránime, alebo vyčleníme iba nejaké škôlky. Ak nie je zadefinovaná jednoznačná stratégia, dáva to priestor rôznym aktérom vytvoriť podmienky, ktoré môžu rovno znevýhodniť deti s nejakými ťažkosťami.
Pred naším rozhovorom ste mi spomínali, že predsa už máme prvé príklady detí so zdravotným postihnutím v štátnych škôlkach v Trnave. Ako sa to podarilo?
Minulý rok sa nám to podarilo za pomoci rodičov, ktorí mali požiadavku na inkluzívne vzdelávanie. Po prvých návštevách škôlok a škôl zistili, že to nie je štandardne možné. Oslovili sme mesto a za aktívneho prispenia pani viceprimátorky Evy Nemčovskej, aj s pomocou bývalej vedúcej odboru školstva pani Miroslavy Komorníkovej, sme sa niekoľkokrát stretli s rodičmi a urobil sa pokrok. V Trnave máme prvé dieťa s Downovým syndrómom, ktoré je začlenené v bežnej štátnej materskej škôlke. Máme tiež deti s poruchou autistického spektra, ktoré išli do škôlky s diagnózou. Mesto Trnava prispieva na náklady súvisiace s asistentom učiteľa v týchto škôlkach. Kapacita je oproti dopytu, ktorý rodičia majú, stále nedostačujúca. Omnoho viac rodičov by chcelo mať svoje deti umiestnené v bežných škôlkach. Problémom však je aj to, že štát nevyčleňuje postačujúce zdroje na pozície asistentov učiteľov. Dostatočne nefunguje ani osobná asistencia, čo je zase kompenzácia z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Mal by to byť štandard, ale to nie je a potom sa k tomu dostane iba zopár detí. Sú aj deti, ktoré fungujú v škôlkach bez asistentov. Tým škôlkam patrí pochvala a ocenenie. Nie je to len v Trnave, je to bežné aj v okolitých obciach. Prijímajú aj deti hneď od troch rokov a nevyžadujú odplienkovanie dieťaťa či prítomnosť asistenta, lebo veľakrát ho musí platiť rodič, čo tiež nie je fér.
A ako sú na tom trnavské základné školy?
Tie tiež nie sú pripravené počtom asistentov učiteľa. Dnes sú napríklad v Bratislave už v školách prítomné deti, ktoré sú ležiace na posteli. Je to veľký rozdiel oproti tomu, aké spektrum detí je v bežných trnavských školách. Nielen krajské mestá, ale aj menšie mestá a obce už vytvárajú vo svojich školách priestor pre občanov so zdravotným postihnutím úplne bežne. Vidia, že ten dopyt je kontinuálny. Každé mesto by malo hľadať spôsoby, ako vyplniť túto potrebu svojich občanov. Mám však obavu z toho, ako sa bude vyvíjať situácia ďalej vzhľadom na koronakrízu. Veľmi by ma mrzelo, keby toto boli prvé zdroje, ktoré by boli škrtané a zastavil by sa dobre naštartovaný proces.
V Trnave sa teraz realizujú mnohé zmeny vo verejnom priestore, budujú sa nové detské ihriská. Ako je to s prístupom detí a dospelých so zdravotným postihnutím v tomto prostredí?
Na Slovensku sú iba dve ihriská, ktoré sú prispôsobené aj pre deti so zdravotným postihnutím. Tam na hojdačku môže prísť aj dieťa, ktoré nevie sedieť samostatne a musí byť vo vozíku alebo kočiari. Musím žiaľ priznať, že ani Trnava neurobila pri budovaní nových ihrísk v tomto nič zásadné. Myslím si, že ako krajské mesto by mala mať aspoň jedno ihrisko, kde by bolo zohľadnené to, že sú tu obyvatelia s deťmi so zdravotným postihnutím. Často sa sem sťahujú aj rodiny z rôznych kútov Slovenska, ktoré majú dieťa v špeciálnej škole. Trnava ako krajské mesto by malo vo svojich politikách rátať s tým, že sa tu koncentruje väčší počet ľudí s postihnutím. V Trnave sa napríklad vybudovalo bezbariérové nákupné centrum, na ktorého najvyššom poschodí je fitnescentrum, ktoré už bezbariérové nie je. Takže v našom ponímaní stále je, že vieme, kde by takí ľudia mali byť a kde nie. Nepredpokladáme, že by ľudia s postihnutím, s fyzickým obmedzením mohli navštevovať fitnescentrum. Aj mnohé kultúrne inštitúcie, napríklad základná umelecká škola či knižnica, rovnako nie sú bezbariérové. Je zjavné, že ich nemôže navštevovať dieťa, ktoré má fyzický hendikep. Veľkú vec priniesol participatívny rozpočet mesta, cez ktorý sa zrealizovali viaceré proinkluzívne projekty a občania Trnavy ich silne podporili. Rovnako aj cez participatívny rozpočet Trnavskej župy.
Čo by sme mohli spraviť my – ako zdravá populácia – pre ľudí so zdravotným postihnutím?
Každý z nás môže prispieť už len tým, že nebudeme brániť inklúzii. Aktívne ju podporovať je ďalší level. Vyžaduje si to aj porozumenie, že nikto z ľudí so zdravotným postihnutím sa o to nepričinil, že sa taký narodil. Táto problematika sa týka každého jedného z nás, lebo zajtra môžem byť na strane ľudí, ktorí majú nejakú chorobu, obmedzenie, postihnutie. Čiže je dobré mať spoločnosť pripravenú aj na ľudí s postihnutím a rátať s nimi. My v Centre včasnej intervencie by sme napríklad privítali mladých ľudí, ktorí by vedeli prísť a zahrať sa s našimi deťmi, keď sú rodičia na podpornej rodičovskej skupine. Ďalšou oblasťou je vziať deti s postihnutím na prechádzku, do kina alebo pomôcť im pri vzdelávaní či stimulácii. Rodina si tak vie nachvíľu obnoviť svoje zdroje. Má možnosť venovať sa svojim záľubám alebo tomu, na čo bežne nemá čas. Pokojne nás ľudia môžu kontaktovať na e-mail: info@cvitrnava.sk a my ich nasmerujeme.
Terézia Drdulová pôsobí ako riaditeľka Centra včasnej intervencie v Trnave a tiež ako špeciálna pedagogička na základnej škole v Smoleniciach. Je spoluzakladateľkou občianskeho združenia Slovenská spoločnosť pre spina bifida a hydrocefalus. V rámci programu Škola inkluzionistov je jednou z piatich regionálnych konzultantiek na podporu inklúzie na školách.
***
Vyšlo v čísle: 7 | Leto 2020 >
Všetky čísla: O Magazíne >
