Barbora Demovičová

Inšpirácia prichádza hlavne počas pracovného procesu.
Znie to nudne, ale funguje to.

Text: Zuzana Fajta, Foto: Barbora Demovičová

1.

2.

3.

4.

Grafická dizajnérka a ilustrátorka ešte donedávna zvykla žiť a pracovať na trase Trnava – Brno – Berlín. Momentálne sedí doma v Berlíne a plánuje, že v nedeľu upečie rebarborový koláč. Zaujíma ju úloha grafického dizajnu v kontexte občianskej angažovanosti, ziny, nezávislé publikácie a východoeurópska kultúrna identita. Vo voľnom čase si rada číta alebo sa zdokonaľuje v oblasti kulinárstva, amatérskeho písania a nemeckej gramatiky. Jej ilustrácie dopĺňali štvrté, jesenné číslo Nádvorie Magazínu, ktoré sme venovali slobode.

5.

6.

Aký je tvoj život v Berlíne a aký naopak v Trnave?

Myslím, že teraz počas karantény sa život v Berlíne od života v Trnave príliš neodlišuje. Home-office, veľa videohovorov, bojové výpravy do supermarketu a nejaké tie prechádzky v parku. Trnavčanom však trochu závidím lepšiu dostupnosť do prírody, pretože je teraz pre mňa celkom náročné dostať sa z mesta von.

Inokedy sú však tie odlišnosti väčšie. Najzásadnejší rozdiel pociťujem vo veľkosti mesta. Znie to banálne, ale Berlín je veľmi decentralizovaný, nie je tu jedna štvrť či lokalita, kam sa chodí „do mesta“. Takže pracovné aj kamarátske stretnutia s ľuďmi, ktorí bývajú v iných štvrtiach, väčšinou obnášajú určitú dávku logistiky, plánovania a následne dvadsať- až štyridsaťminútovú cyklojazdu či obdobný čas strávený v metre. Teda, pokiaľ všetko ide hladko, nikde sa nič neprerába a nie sú uzavreté žiadne jazdné pruhy či metro stanice... Hlavne v zime to vie byť únavné, na druhej strane človek stále objavuje nové miesta a zákutia. Viackrát som sa sťahovala v rámci mesta a v niektorých lokalitách som mala to šťastie, že niekoľko kamarátov bývalo v okolí, vtedy bol život zase podobnejší tomu trnavskému.

Ďalší rozdiel, ktorý vnímam, je množstvo možností, ktoré Berlín ponúka, v akejkoľvek sfére. Ja si asi najviac užívam tie gastronomické a kultúrne. Keď prídem na prázdniny do Trnavy, občas ma mrle žerú, ako sa hovorí. Na druhú stranu, ak sa v Trnave niečo deje, je veľká šanca, že to bude stáť za to a že na mieste stretnem veľa známych a priateľov. V Trnave som sa často na rôzne akcie zvykla vybrať sama bez toho, aby som sa dopredu s niekým dohadovala - jednoducho som sa spoliehala na to, že kamoši tam prídu tiež. To je v Berlíne skôr výnimkou.

Ktorým mestom sa častejšie inšpiruješ?

Ťažko povedať, asi záleží na tom, akú formu inšpirácie hľadám. Myslím, že to nemám tak, že na niečom robím a popri prechádzaní sa po ulici v takom či onakom meste ma zrazu osvieti. Inšpirácia v tomto zmysle slova prichádza hlavne počas pracovného procesu, sedenia na zadku a skicovania. Znie to nudne, ale funguje to. V mnohých ohľadoch má však určite aj lokálna vizuálna kultúra vplyv na moju prácu. Baví ma napríklad typografia ulice, slovenská aj nemecká. Často si fotím rôzne nápisy a vývesné štíty obchodov, výklady večierok a zelovocov. Či už preto, že sú podľa mňa srandovné, alebo preto, že ma nejaký grafický element zaujal. V Trnave veľa stálic tohto typu postupne mizne a nahrádzajú ich sofistikovanejšie a modernejšie riešenia, čo je podľa mňa občas na škodu.

Iným prípadom sú projekty, ktoré sa viažu k nejakej konkrétnej lokalite, napríklad grafiky architektonických pamiatok pre Čierne diery. Som veľmi rada, že ma Čierne diery oslovili okrem iného aj preto, že pri práci pre nich sa vždy niečo nové naučím o konkrétnych miestach a ich histórii. Keď sa chystám kresliť nejakú pamiatku, snažím sa vždy ísť si ju popozerať naživo, ak som v tom čase na Slovensku. Keď som kreslila napríklad trnavské silo, spravila som si výlet k železničnej trati, všeličo pofotila, hľadala som, čo je zaujímavé v okolí, čo by mohlo dobre dopĺňať kompozíciu kresby samotnej architektúry. To sú situácie, keď ma naozaj inšpiruje nejaké miesto či mesto.

Na ktoré miesto by si nás v každom z nich najradšej zobrala?

Veľa svojho času v Berlíne som strávila v štvrti Wedding, ktorá je stále viac-menej mimo radaru Berlínčanov aj turistov, v porovnaní so svätou trojicou Neukölln, Kreuzberg, Friedrichshain. Na rozdiel od týchto štvrtí, Wedding zatiaľ nie je v takej veľkej miere zasiahnutý džentrifikáciou a turizmom a veľkú časť obyvateľstva tvorí turecká komunita.

Ak by ste so mnou chceli stráviť napríklad sobotný slnečný deň vo Weddingu, začala by som blšákom na Leopoldplatze. Dajú sa tam nájsť naozajstné poklady a oproti známejším blšákom v Mauerparku alebo na Boxhangerplatze sú ceny o dosť nižšie. Blšák funguje každú sobotu od 10.00 do 16.00 a čím bližšie je záverečná, tým lacnejšie sú všetky artefakty. Po prehrabávaní sa v haraburdách by som sa presunula na zmrzku do Eismanufaktur na Maxstraße. Je porovnateľná s trnavskou Gio zmrzkou a na extra čokoládovú príchuť som sa tešila celú zimu. Ak by ste mali po zmrzke chuť na menší výlet do prírody, presunuli by sme sa k neďalekému jazeru Plötzensee. Ak by ste si radšej dali kávu alebo nejaký chlebíček, vzala by som vás na Nettlebeckplatz, kde sa v obkľúčení falafel okienok nachádza Bistro Mirage. Ak by ste túžili po umení, mohli by sme sa ísť pozrieť do galérie Wedding alebo do SAVVY contemporary.

Myslím, že po takomto akčnom dni by sme boli večer už dosť hladní, a tak by som nám zarezervovala stôl v talianskej reštaurácii Sotto. Sotto je momentálne moja jednotka v celom Berlíne. Je to malá vege reštika a za prijateľné ceny si v nej môžete dať naozaj skvelé variácie domácich cestovín, rizota či vegánskej pizze. Atmosféra je super a taliansky personál reštaurácie od šéfkuchárky po čašníkov je vždy v dobrej nálade.

Po večeri by som nám nakúpila pivo v niektorej z okolitých večierok, popíjala ho s vami na hocijakej lavičke a dúfala, že v blízkom Panke Culture centre bude neskôr nejaký dobrý koncert. Ak by to tak nebolo, nezostávalo by nám nič iné, iba nasadnúť na Ringbahn a pokúsiť sa s vami dostať do Berghainu.

Ak by som vás hostila v Trnave, deň by som najradšej začala u mojich rodičov na záhradke s kávičkou a koláčom, ktorý pečie moja mama a voláme ho familiárne Maťa koláč (mamina kamoška Maťa sa pred rokmi podelila o recept). Ak by Maťa koláč práve nebol k dispozícii, mohli by sme ísť aj na raňajky a malinovú malinovku do Thalmeineru. Potom by som dúfala, že sa práve koná Trnavský rínek alebo Zine Fest v Kubiku, kde by sme určite strávili kopec času a stretli veľa milých ľudí. Ak by sa nám náhodou neušlo dobré jedlo na Rínku ani vegánske chlebíčky v Kubiku, v závislosti od vašich preferencií by sme sa mohli najesť v Akadémii alebo v zdravej vývarovni u Ľubky, kde sa bez problémov najedia aj všetci s potravinovými intoleranciami a vegáni. Potom by som vás zobrala na cyklovýlet do Kamenáča alebo do Suchej a nezabudla trasu upraviť tak, aby sme prešli okolo Galérie Výklad na Hlavnej, následne to stočili pri Evanjelickom dome do Promenády. Po ceste by som vám ukázala vilky cukrovaru na Hospodárskej ulici aj sám cukrovar. Po zotmení by sme sa vrátili do mesta a mohli by sme si posedieť na hradbách za Hrubým kostolom. Uličky v okolí Mikulášskeho námestia sú moje obľúbené, vždy ich hrdo ukazujem všetkým cezpoľným návštevníkom. Neskôr by som vás vzala na pivo, buď Na Kríček alebo K Robčovi, ak by ste súhlasili. A v ideálnom prípade by sa nakoniec niekde konal koncert kapely Wilderness... To by bolo super.

Ako vznikli ilustrácie pre magazín Nádvorie?

Keď ste ma oslovili, veľmi som sa potešila, hlavne preto, že išlo o číslo venované slobode a výročiu Nežnej revolúcie. Téma pádu železnej opony je mi blízka a veľa som sa ňou zaoberala aj v iných projektoch. Pri práci na ilustráciách pre magazín Nádvorie som si teda najviac užila kreslenie úvodníku so vzducholoďou. Snažila som sa nájsť nejaký symbol, ktorý nie je príliš obohratý, ale stále evokuje slobodu.

Pri ilustráciách k článku o freelancerstve som zase rozmýšľala o rôznych pracovných prostrediach, o tom, ako sa v nich človek cíti. V minulosti som si sama vyskúšala všetky možné varianty, od kreslenia z domu po nociach, cez stály režim v práci od 9 do 18, po zdieľanie štúdia s kamarátmi formou coworkingu. Všetky varianty majú svoje za a proti a práve tie som sa snažila nejakým spôsobom znázorniť na ilustráciách pre magazín Nádvorie.

Po tom, ako som mala hotové prvé skice a verzie ilustrácií, posielala som ich na revíziu Zolovi a Zuzane. Riešili sme napríklad farebné varianty, ktorých bolo na začiatku niekoľko, ale aj to, ktoré ilustrácie fungujú lepšie na bielom podklade a ktoré by mali mať svoje vlastné ilustrované pozadie.

7.

8.

Keď bolo všetko hotové, nevedela som sa dočkať magazínu. Telefonovala som tatovi, nech kontroluje, či už sa časopis objavil na Nádvorí, lebo som práve nebola v Trnave. Časopis sa ku mne nakoniec dostal rýchlo a mala som z neho veľkú radosť, hlavne z toho, ako vyšli farby v tlači.

Na čom aktuálne pracuješ?

Čo sa týka klientskej práce, pracujem momentálne na dvoch projektoch. Na jednom ako ilustrátorka, na druhom ako grafická dizajnérka. Zhodou okolností sa oba projekty zaoberajú problematikou dostupnosti sociálneho bývania v Čechách a pomocou ľuďom, ktorí sa z rôznych dôvodov ocitli na konci pomyselného potravinového reťazca spoločnosti a bývanie sa pre nich stalo luxusom, často nedosiahnuteľným. Som rada, keď sa ku mne dostávajú zákazky tohto typu, pretože mám pocit, že môžem svojou prácou aspoň trochu pomôcť k rozšíreniu povedomia o často prehliadaných problémoch.

Primárne sa síce venujem grafickému dizajnu a ilustrácii, ale ak sa dá, rada balansujem medzi rôznymi odbormi a snažím sa iniciovať projekty, v ktorých prechádzam z jednej roly do druhej a som rovnako súčasťou tvorby obsahu aj formy. Zaujíma ma práca s textom, s priestorom, s ľuďmi. Momentálne sa už dlhší čas venujem jednému kurátorskému projektu. Spolupracujem s piatimi umelkyňami, ktoré majú československý background a pôsobia v Berlíne – so Zorkou Lednárovou, Katarínou Hruškovou, Trnavčankou Petrou Debnárovou a umeleckým duom Júliou Gryboś + Barborou Zentkovou. Projekt sa zaoberá kultúrnou identitou, cudzinectvom a hľadaním domova.

Spočiatku som sa v Nemecku takmer programovo vyhýbala Slovákom či Čechom, respektíve nikdy sa v mojom okruhu nepohybovali. Postupom času mi však kontakt s československou kultúrou začal chýbať, hlavne keď som videla, že moji známi z iných krajín sa pravidelne stretávajú so svojimi národnostnými komunitami. Prostredníctvom iniciovania tohto projektu sa mi tak okrem iného podarilo spoznať zaujímavé ženy s podobnou migračnou biografiou a ich vnímanie života medzi dvoma krajinami, za čo som veľmi vďačná.

Pôvodne sa mal projekt blížiť k záveru a na jún bola v pláne spoločná výstava v malej berlínskej galérii Raum für Drastische Maßnahmen. Kvôli súčasnej situácii sme však vernisáž presunuli na neskorší termín a svoju energiu momentálne sústredím na vývoj online platformy, ktorá bude celý projekt zastrešovať. Platforma je takisto súčasťou nekonečného príbehu mojej diplomovej práce v Ateliéri grafického dizajnu 2 na FaVU v Brne, ktorú, dúfam, úspešne dokončím už v tomto semestri.