Mikuláš Hanzlík
Knihárstvo v Trnave mi prischlo.
Text: Miroslava Hlinčíková, Foto: Peter Lančarič
Mikuláš Hanzlík dostal knihárstvo do vienka. Jeho knihárska dielňa v jednom z dvorov v centre Trnavy má veľké okná, staré stroje, krabičky s raznicami a starým písmom. To miesto vonia prácou, takou tou piplavou, poctivou, jemnou.
Pán Hanzlík je navyše skvelý rozprávač – bol to rozhovor toho typu, že položíte prvú otázku a pred vami sa rozvinie celý príbeh.
Keď som sa chystala na rozhovor, hľadala som, čo vlastne zahŕňa toto vaše remeslo...
Kníhviazačstvo a knihárstvo je vlastne to isté. Skrátka sa zaoberáme väzbou kníh. Robíme kazety, tubusy a na zákazku rôzne veci, ktoré sa týkajú knihárskych materiálov: lepenky, koženky, kože. A tlač. Tlačíme ručne – nápisové texty. To znamená, že keď si zoberieme knihu, kde je napísané napríklad Slovník cudzích slov, vezmeme písmo, vysádzame názov a ručne to pekne vytlačíme. Máme na to špeciálnu mašinku. Pod knihárstvo spadá aj kartonáž. Vyrábame všelijaké darčekové krabičky, kazety, všetko je na ne tiež vytlačené ručne. Teraz robíme pre vysokú školu, majú výročie a dávajú medaily, tak na ne pripravujeme veľmi pekné kazety s výstelkou a poduškou. A potom robíme väzby kníh, časopisov – keď nám prinesú opraviť knihu, časopisy, tak ju zviažeme. Ale samozrejme vyrábame aj pamätníky, notesy, diáre a venovacie dosky.
A ako ste sa ku knihárstvu dostali? Prečo ste si vybrali tento odbor?
Nebolo to tak, že som sa zobudil a pomyslel si – budem knihárom. Pochádzam z knihárskej rodiny a moja teta mala v Čechách veľké umelecké knihárstvo. Môj strýko učil v Bratislave umelecké remeslá, potom sa vrátil do Čiech, keď ich všetkých vyhnali. Koncom 40. rokov im knihárstvo zhabali – všetky stroje, všetko. Naši si stále mysleli, že to časom budú vracať. V 60. rokoch sa ale stále nič nevrátilo a koncom 80. rokov už nežili a nemali ani deti. Čo sa dalo, to schovali. Také menšie veci, nie stroje, a to som zdedil. Keď som sa narodil, tak moja teta povedala, že sa narodil malý knihár. Dostal som to do vienka. No a keď som skončil základnú školu, tak sme premýšľali, čo so mnou. V Československu bola jediná škola na ručné práce aj knihárstvo na Morave pri poľských hraniciach. Chodili tam všetci z Československa, od Košíc až po Aš. Tam som sa vyučil za knihára, potom som robil v komunále. Komunálne služby boli výborné v tom, že tam prišli zákazníci stále s niečím iným. Tak som sa aj ja zdokonaľoval, a keď došiel 89. rok, tak sa všetko rozpadalo.
A ako ste pokračovali po roku 1989?
Založil som si súkromné podnikanie. Poskupoval som všelijaké staré veci, poistky som zrušil, zadlžil som sa a začal podnikať v knihárstve. Postupne som začal zamestnávať ľudí. Keď končil komunál, bol som už vedúci, takže som už mal nejaké skúsenosti s ľuďmi, s prevádzkou a vedel som, kde mám čo kúpiť a ako spraviť. Začal som s dvoma ľuďmi a v špičke som mal štyridsať zamestnancov a ďalších dvadsať brigádnikov. Začali sme vyrábať knihárske obaly, nielen knihy, lebo z knihárstva by sme toľko ľudí nezamestnali. Bol som výrobca kancelárskych obalov, jeden z najväčších na Slovensku. Mali sme špeciálne stroje vyrobené na zákazku. Robili sme to roky, ale už to bolo nad moje sily. Pôsobilo to na mňa tak, že som mal zdravotné problémy a musel som pribrzdiť. Začal som to obmedzovať, ale časom prišla aj konkurencia. Tak sme postupne znižovali stavy, a momentálne máme štyroch zamestnancov a robíme len knihárstvo. Už nerobíme sériovú prácu. Tí štyria zamestnanci sú všetci zdravotne postihnutí, to znamená, že spĺňam na sto percent chránenú dielňu. A ako majiteľ som sa musel vrátiť do práce, dať si pekne plášť a tiež ísť robiť svoje knihárstvo.
A ako sa to remeslo v čase zmenilo?
Keď vám poviem, že tu máme starý obraz knihárskej dielne – a keď to porovnáme, tak sa veľmi málo zmenilo. Ručná práca zostáva stále rovnaká. Ono je to tak vymakané, že len už málilinko niečo vylepšujeme. Dokonca tu máme stroje, ktoré sú ozaj staré, s nimi sa robilo pred 50 – 60 rokmi.
Sú knihárstva, ktoré sú viac zamerané na väzbu kancelársku, napríklad – diplomové práce. Robíme ich tiež, žili sme z toho. Voľakedy sme tu boli v Trnave možno sami a teraz diplomové práce robí dvadsať firiem. Došla kancelárska technika, ktorá robí väzbu tak, že sa už neviaže, dá sa to do takého lisu, dosky sú už hotové. Diplomovku ani neorežú, pichnú to do tej mašinky a tá to zacvakne... Skrátka to nemusí robiť žiadny vyučený knihár. Diplomové práce teraz viaže už každá kopírka, tak sme prišli o zákazníkov. To je ale dobou, to nezastavíme. Tak robíme knihárstvo a do toho nám nikto nefušuje, to málokto vie. Myslím si, že sme vykročili správnou nohou. A myslím si tiež, že pokiaľ mi bude zdravie slúžiť, tak aj firma pôjde. Lebo jeden čas bola naša dielňa už vážne na zatvorenie. Viete, aké sú služby, ľudia nemajú peniaze ani nechodia. Lebo keď príde babka s modlitebnou knižkou, aby sme jej ju opravili – tak my ju nanovo zviažeme, dáme nové dosky, opravíme ju tak, že je ako nová, ale stojí to 15 eur. A za to má tri nové knižky, ktoré sa za rok rozpadnú zase. Ale ona chce tú svoju, lebo už pozná to písmo, už je zvyknutá, na ktorej strane má čo.
A čo sa týka firmy a jej chodu, ja to beriem tak, že my ani neplačeme, ani sa nesmejeme, skrátka žijeme. Nie je to na nejaké vyskakovanie, ale nie je to ani na nejaké nariekanie. Snažíme sa predávať také veci, čo sa ľúbia. Zákazník sa potom vracia, prinesie druhú, tretiu vec. Takže je to pre nás dôležité neodfláknuť prácu a naozaj to robiť poctivo ručne.
Čo sa zmenilo, že sa zväčšil záujem o vaše výrobky?
Boli sme si robiť prieskum v kníhkupectvách. Prišiel som a povedal, prosím vás pekne, chcel by som kúpiť darček – niečo pekné, nejakú knihu alebo notes v pravej koži. Nemajú. Nikde nemali. Ako keby sa zabudlo, že niekedy sa vzácne knihy viazali do kože. Tak potom sme začali obchodné rokovania, či by sme pre nich nemohli začať vyrábať niečo v koži. Nič sa nedalo. A zrazu sa ľady prelomili. Bez toho, aby sme na niekoho tlačili, skrátka sa to naraz zmenilo a začali od nás brať cez obchodníka. Takže teraz sa už do kamenných obchodov dostávajú naše výrobky. Včera som viezol sto produktov viazaných v koži do Bratislavy. A potom robíme knihy na zákazku, že si zákazník povie, ako by to približne chcel, a my mu to zviažeme. Ľudia k nám chodia aj z iných miest, aj z Bratislavy. Pre jeden hotel v Tatrách sme robili sto diárov. Ja som sa skoro zbláznil. To bolo roboty ako na kostole. Tak vidíte, akým spôsobom človek niečo dosiahne, ale musí mať trpezlivosť. Sú podnikatelia, ktorí to menia, že keď mu to nejde rok-dva, tak len zabaliť a ísť preč. Bola aj kríza, ale čo ja budem robiť. Ja som od narodenia knihár, kam ja pôjdem. Tak aj v tých krízach zostávam. Robí nám konkurenciu len India, Pakistan. Odtiaľ sem nosia lacné, kožené veci, ale oni nedávajú ich tlač – z ich regiónu – ornamenty. A to je iné.
Aký máte v dielni najstarší kúsok?
Tieto staré, dobové raznice, majú minimálne sto rokov. Mne o nich teta rozprávala, keď som bol chlapec, ale vtedy to bolo jedným uchom dnu a druhým von. Mám pocit, že dokonca tie grafické návrhy išli z Kávankovej rodiny. Otec môjho strýca bol akademický maliar. Takže on urobil návrhy a potom sa dali vytepať. To vám musím ukázať, o tom sa nedá len rozprávať. (Vyťahuje staré raznice.)
Pamätáte si nejaké výrobky, ktoré boli pre vás vyslovená slasť robiť?
Škoda, že to teraz neuvidíte, ale robili sme jeden rodokmeň a oni v ňom chceli na každý jeden list vytlačiť do rohu so zlatom svoj erb. Si to predstavte, taká hrubá kniha! My si raznice musíme dať vždy vyrobiť. Každú jednu stranu som musel ručne potlačiť – raznicou cez špeciálnu fóliu. Na tom rodokmeni som sa fakt narobil. Tá kniha bola taká ťažká. Dva týždne sme ju robili. Ručne šiť a potlačiť. Robíme aj venovacie dosky, vyrábali sme pre pápeža kazetu na krištáľ. Ale čo sa týka odbornosti, kroniky sú krásne. Aj teraz sme robili pre jeden hotel kroniku – obrovskú z prírodnej kože.
Kupujete si napríklad aj nové písmo – raznice?
To sa už nevyrába. Mosadzné sa údajne ešte vyrábajú, ale sú strašne drahé. Jedno písmenko stojí neskutočne veľa peňazí. Ja som skupoval všetko, čo sa dalo, keď sa knihárstva rušili. Koncom 90. rokov, začiatkom roka 2000, vtedy všetko padalo a ja som si dal inzeráty. Oni všetko dávali do zberu. Polygrafické závody v Trnave všetky písma vyhodili. Aj Spolok sv. Vojtecha, keď rušil istú časť tlačiarní, tak som za nimi utekal, a povedal im, aby mi to predali. Je to veľmi vzácne, ale len pre mňa a pre nikoho iného. Tlačí sa teplom cez fólie, je to ako žehlička. Ale dávame si robiť aj nové raznice. Na spomínaný rodokmeň sme dávali robiť velikánsku raznicu a aj jednu menšiu, máme na to firmu v Martine. Vlastne keď vysádzame písmo – celý ten text, ktorý tlačíme, musíme vysádzať, teda uložiť písmená a potom im vytlačiť, vyraziť do podkladu.
Moja teta vraj aj zakopala nejaké knihárske veci a písma. Vtedy sa išlo po písmach, aby sa netlačili protištátne, protikomunistické letáky a tak. Dom, kde na Kolibe v Bratislave bývala, predala svojmu lekárovi. Tak ale teraz mu nemôžem ísť rozkopať záhradu. Tak som od nej zdedil aspoň raznice. Ešte som dostal aj také plátky na pozlacovanie, to sa robilo achátom – krásne sa to hladilo. Bol som mladý, zlato som predal kamenárom na písmo a acháty som dal do knižného múzea. Potom som banoval, že čo som to urobil. Ale život je už taký.
A ako je to s prácou s kožou?
Keď sme začali pre štyrmi rokmi s kožou, tak sme za rok minuli približne dva alebo tri metre štvorcové kože. Teraz míňame sto metrov štvorcových. Neskutočné, ako ľudia začali kožu kupovať. Ja som do toho išiel s takou maličkou dušičkou. Ivanka, manželka môjho mladšieho syna, ma v tom stále podporovala: „Dedko, choď do toho, choď do toho!“ A predstavte si, dnes toho robíme strašne veľa. Mali sme aj problém s kožou. Kupovali sme z Talianska a neviem odkiaľ, a teraz som si našiel súkromníka – takého ako ja. Je to bývalé garbiarstvo a on so ženou a dcérou to robia pri Partizánskom. Zafarbia mi ju, ako chcem. Koža je nepravidelná, má všelijaké šmuhy. Čím je viac ochytaná, staršia, tým je krajšia. Chytí takú zvláštnu patinu.
Takže vidíte, že to remeslo začínajú ľudia zase objavovať?
Začiatkom roku 2000 všetci hovorili, že je to remeslo odsúdené na zánik. Už ani do školy na ručné knihárstvo sa pomaly nedá chodiť. Predpokladalo sa, že ľudia už nebudú knihy kupovať, všetko pôjde elektronickou formou. No a teraz v Inchebe na knižnej výstave hovorili, že naopak stúpa záujem o knihy. Sám som prekvapený. A vidím to aj u nás. Keby to bolo naopak, tak som tu buď sám alebo už máme úplne zavreté. Ale naopak – vrátili sme sa od strojovej výroby k ručnej.
Ako ste sa dostali k tomu, že ste začali robiť ako chránené dielňa?
Ono je to spojené s knihárstvom. Voľakedy, keď chcel ísť chalan za knihára, musel byť zdravotne postihnutý. Nohu mal boľavú, krivý bol, mal problém s očami alebo so sluchom. Nebola to ťažká robota, sedeli a ručné práce robiť mohli. Skrátka nemohol ísť do bane, nemohol ísť na školu alebo niečo ďalej, tak ho dali do takých remesiel: za zlatníka, za knihára. Od roku 1991, keď som odchádzal z komunálu, som mal už otvorenú živnosť. Kúpil som nejaké stroje, zamestnal dvoch ľudí, obidvaja boli zdravotne postihnutí. A od roku 1995 sme oficiálne chránená dielňa. Mnohé v tom čase vznikli, minuli peniaze z dotácie a zanikli. Podvody sa robili strašné. Ja som reálne vždy zamestnával ľudí so zdravotným postihnutím. Teraz dostávajú veľké dotácie na podporu vzniku chránených dielní. Ja som v tom čase, keď sme vznikali, dostal podporu v prepočte 300 eur. Keď som začínal pracovať s ľuďmi so zdravotným postihnutím, vtedy sa tomu hovorilo, že to je pracovná terapia. Tým ľuďom to robí naozaj dobre aj psychicky.
Okrem toho máme aj všelijaké odrezky grafických papierov, čo už nepotrebujeme, a tie potom dávame do domovu dôchodcov, oni si z toho niečo vyrábajú. Aj do Holíča do domova dôchodcov som dával. Dlhé roky som aj spolupracoval s reedukačným centrom v Trstíne. Robili pre mňa brigádnicky, takú jednoduchú ručnú prácu. Ja som tam chodil a každý rok na Vianoce aj na Mikuláša som im nosil darčeky. Doteraz mám s nimi veľmi dobré vzťahy.
A máte nejakého nasledovníka alebo nasledovníčku?
Bohužiaľ. Skúšal som to so starším synom, ale nedopadlo to veľmi dobre. Skrátka mladí ľudia majú inakšiu predstavu o živote. Nie robiť, ale trošku si užívať peniaze. A pri tom podnikaní je jasné, že keď ja toľkoto zarobím, 90 % peňazí musí ísť naspäť do firmy a len 10 % môže zostať na nejaké živobytie, nie naopak. Zase s mojou nevestou Ivankou som hovoril, že počúvaj, keby som niekedy skončil, keby som mal zdravotné problémy, by ťa to nezaujímalo robiť? Že by si si to zobrala pod krídla? A ona len mi povedala: „Ale dedko...“ (smiech). Ona tu aj všeličo urobila. Aj deň otvorených dverí sme tu mali. Ľudia stáli vonku, toľko ich došlo. Aj to spískala. Pomohla mi do Rakúska na rokovanie, aj do Čiech. Aj kvôli tej angličtine. Takže ona mi svojho času, keď bola na materskej, dosť pomáhala. Mala aj obchod na sashe.sk a ja som nestačil pre ňu vyrábať. Ale keď sa zamestnala, už to nemohla robiť. Takže z rodiny najviac Ivanka, lebo má aj umelecké cítenie. Má cit pre knihu. Veľmi mi pomohla. Ona mi aj poradila, aby som sa k prírodnej koži vrátil a kombinoval to napríklad s prírodnými darčekovými krabičkami. A aj ma naštartovala, podporovala morálne, že sa to rozbehne, aby som sa nebál. No a vidíte, došli sme k tomu, že ľudia kupujú kožu. A ja som po štyridsiatich rokoch vytiahol aj tie schované zdedené raznice a používame ich.
Viackrát ste spomenuli Trnavu. Ste rodený Trnavčan?
Aj moja mama, aj otec sú rodení Trnavčania. Rodina Hanzlíková bola dosť známa v Trnave. Moja babka pochádzala z rodiny, ktorá mala v Trnave veľké pekárstvo a mlyny okolo – v Budmericiach, v Seredi a neviem kde ešte. No a naša rodina mala veľké pekárstvo, kde sa chlieb robil. Boli sme známi pekári. Knihári boli zase zo strany od mojej mamy. No len potom im to všetko vyhorelo. Pekáreň bola na Zbožnej ulice, teraz je to Vajanského. To ja som už ale nezažil. Ja som vyrastal na Štefánikovej, tam som sa aj narodil. Neskôr som bol dosť dlhé obdobie v Čechách – na škole aj na vojne. Potom som sa vrátil, oženil a to knihárstvo mi tu prischlo.
***
Vyšlo v čísle: 6 | Jar 2020 >
Všetky čísla: O Magazíne >
