Chodím, teda som. Keď sa z nutnosti stane pôžitok.
TEXT: EVA KOPECKÁ, ILUSTRÁCIE: michaela mihalyi
Mladý študent chémie sedí doma a učí sa na skúšky. Cez okno vidí na protiľahlú stranu ulice, kadiaľ každý deň chodí sympatická slečna v čiernej pletenej čapici a bielom kožúšku. Ráno ide smerom do mesta a poobede naspäť, asi pracuje niekde v centre. Jedno januárové popoludnie sa ju rozhodne osloviť a pozve ju do kina. Krátko nato začnú spolu chodiť, za ruky, bok po boku, krok za krokom, pešo a robia to dodnes. Najprv sami, potom s dvoma dcérami a neskôr s vnúčatami. Chôdza sa stala poznávacím znamením celej rodiny. Minulý víkend oslávili moji rodičia rubínovú svadbu a porozprávali mi, ako sa spoznali. Aj taká banalita, ako kráčanie po ulici, môže zmeniť niekomu život.
Chôdza ako dopravný prostriedok
Keď som bola malá, môj svet ohraničovalo len pár ulíc okolo domu v Trnave a naučené trasy, ktorými som chodila pešo do školy alebo k príbuzným na návštevu. Udalosťou roka bol výlet vlakom do Bratislavy alebo turistika v Tatrách. Odvtedy sa moje poznávanie sveta a využívanie dopravných prostriedkov začalo rozširovať. Prst na mape vystriedal pas, palubný lístok a očkovací preukaz a začala som prekračovala hranice nielen môjho rodného mesta, krajiny, ale aj Európy. Dnes bývam v hlavnom meste a môj pohybový repertoár sa počas pandémie zúžil na pravidelnú trasu medzi podnájmom a obrátenou pyramídou, v ktorej pracujem. To, čo bolo pre mňa najprv karanténnou nutnosťou, sa stalo prekvapivou radosťou a chôdza sa tak posunula vyššie na mojom rebríčku hodnôt. Napokon som zistila, že nie som v tom sama a spoznala som ľudí, ktorí sa mi k vášni ku chôdzi tiež priznali.
Lásku k mestu som získala už ako dieťa, rovnako ako k prírode a krajine. Vyrastala som v rodine bez auta a všade sme sa presúvali peši, takže som chôdzu trénovala prakticky od malička. Trnava mala pre mňa dobrú mierku a všade som to mala blízko. Dodnes nemám vodičské oprávnenie a hoci sa niekedy kvôli tomu cítim ako outsider, vždy sa prispôsobujem možnostiam chôdze a spôsobom verejnej dopravy. V duchu kalkulujem, ako sa dostanem z bodu A do bodu B, akú kombináciu spojov použijem, koľko prestupov budem musieť urobiť, ako dlho mi to bude trvať a podobne. Pätnásť- či tridsaťminútové presuny sú pre mňa pomerne bežné.
Nikdy som nevynikala veľkou rýchlosťou pohybu a dokonca sa považujem za športové drevo. Kamaráti sa mi smejú, že som niekedy ako spomalený film. Áno, je pravda, že mám prirodzenú rýchlosť, ktorá je pomalšia od bežného priemeru, keď sa však ponáhľam, viem pridať do kroku a bez problémov predbehnúť ostatných chodcov. Sú dni, keď som extrémne rýchla a veľmi ma zaťažuje, keď mám ísť niekam čo i len pol hodiny. „Keď som rozbehnutá, tak prvých 15 minút predstavuje čisté trápenie, lebo mozog bojuje s monotónnosťou chôdze a už chce byť na mieste. Potom sa to trošku upokojí a zapojí sa tzv. inteligencia tela a monotónna chôdza sa mení na meditáciu. Tak, ako vám srdce bije v pokojnom rytme, tak aj chôdza je rytmická a to spôsobuje ukľudnenie,“ tvrdí Milota Sidorová, feministka, urbanistka a autorka v službách spravodlivejších miest. Chodenie sa stalo súčasťou jej životného štýlu aj profilu na Instagrame: milotathewalker. Tento účet si otvorila, keď dostala Fulbrightovo štipendium v New Yorku a jej úlohou bolo kráčať mestom, fotiť ho a písať o ňom. Odvtedy jej anglický nick zostal a postrehy z chôdze po meste zdieľa aj naďalej na sociálnych sieťach.
V rámci nášho rozhovoru uvažujem nad tým, prečo chodím tak, ako chodím a čo všetko pri tom zohráva úlohu, aby som sa cítila dobre. Intuitívne totiž vyhľadávam v meste tiché prostredie, otvorený priestor, málo ľudí a kontakt s prírodou. Milota mi vysvetľuje teóriu environmentálnej psychológie na príklade vývinu ľudského druhu v prostredí savany. „To je kombinácia otvoreného priestoru so solitérnymi stromami alebo malými skupinami stromov. Toto prostredie bolo vhodné pre ľudí, lebo videli napr. jedlo – antilopu. Keď bol nejaký problém, tak vedeli vybehnúť na strom a schovať sa. Moderný človek aj po x tisíc rokoch vie identifikovať vhodné prostredie a cíti sa bezpečne v otvorenom priestore, ktorý nie je úplne otvorený, ale má tam isté referenčné body – solitérny strom, budovu a pod. Má tak dostatočnú prehľadnosť a cíti sa bezpečne na rozdiel od lesa, ktorý vyvoláva rozporuplné pocity. Na jednej strane je uzatvorený, človek nemá dobrý prehľad a nebezpečenstvo môže prísť z ktorejkoľvek strany.“ Z tohto dôvodu nás ovplyvňuje láska k jasnosti, priezračnosti a nemonotónnosti, k čomu ma Milota pozýva, aby som si to nabudúce pri chôdzi všimla.
Chôdza ako cesta domov
Z práce domov mi to trvá zhruba 45 minút. Mám obľúbenú trasu, ktorú som si pred rokom vybrala počas prísnej karantény, aby som sa vyhla použitiu MHD. Táto vzdialenosť mi pripadala dovtedy nepredstaviteľná a pochybovala som, či ju vôbec fyzicky zvládnem. Používanie verejnej dopravy som totiž dovtedy brala tak automaticky, že som sa neváhala previezť z jednej zastávky na druhú, hoci ich oddeľovalo len pár desiatok metrov. Dnes si prechádzku vyslovene užívam. Najradšej mám pasáž vedúcu od Trnavského mýta pozdĺž Račianskej ulice ako dlhý úzky slíž mimo hlavnej premávky. Nevyužívané územie železničnej stanice Filiálka a priľahlej trate slúži ako občasné venčisko pre psov či parkovisko, no pre mňa je to oáza pokoja v inak hlučnej Bratislave. Mám mentálnu náročne prácu a často sa z nej potrebujem vykráčať. Teším sa, ako sa vyvetrám, strávim čas v pohybe, ocitnem sa v inom časopriestore a chôdza je tak pre mňa formou detoxu.
„Predstav si, že pôjdeme spolu na prechádzku a obe budeme vnímať gravitáciu a náš vzťah k nej.“
Po opustení priestoru Filiálky na križovatke cítim sladkastú vôňu z blízkej fabriky Figaro. Okolie trnavskej stanice voní lízankovo, Račianska ulica v Bratislave má čokoládovú príchuť. Vďaka vôni pripomínajúcej moju obľúbenú sladkosť mám pocit, že som už doma. Tam, kde mi je dobre a kde sa cítim v bezpečí. Počas pandémie sa mi však vyplavilo veľa strachov a obáv, či je vôbec bezpečné existovať na tejto Zemi.
„Áno, moja si!“ Tento odkaz od Zeme si začala uvedomovať Monika Stehlíková. Odborníčka na reč tela a vedomú prácu s pohybom, autorka online programov a knihy Tajomstvo reči tela ho pocítila na vlastnej koži, keď si v živote vytvorila viac priestoru na chôdzu a gravitačná sila ju začala extrémne zaujímať. „My si ju bežne neuvedomujeme, ale pri chôdzi každým krokom odovzdávame váhu tela Zemi a tá nás priťahuje k sebe ako magnet. Ak si to ,zvedomíme‘, môžeme vnímať veľmi zaujímavú komunikáciu medzi naším telom a gravitačnou silou. Treba to jednoducho vyskúšať,“ hovorí mi Monika v telefonickom rozhovore a ja sa pritom podvedome pohybujem. „Predstav si, že pôjdeme spolu na prechádzku a obe budeme vnímať gravitáciu a náš vzťah k nej. V tomto poli vedomia sa nám prirodzene otvorí poznanie, že každá z nás má veľmi jasne definované miesto. Ty máš svoje a ja mám to svoje. Nemôžeme sa prekrývať. Nejde to. Je to poznanie, že každý človek má svoje miesto na tejto zemi a my nemusíme nikomu nič dokazovať, môžeme pustiť konkurenčné boje. Môže to priniesť veľkú úľavu, pretože to miesto potvrdzuje niekto oveľa väčší ako ja. Zem. Všimnite si, že ak ste v strese, vaša váha tela smeruje hore, dych sa skracuje, ramená a trapézy sa dvíhajú. Gravitácia nás však ťahá dole, pôsobí na nervový systém, uzemňuje nás a vytvára pocit bezpečia. Môžeme sa uvoľniť, nemusíme už nosiť napätie v rukách, držať kontrolu v trapézoch a zamknutých kolenách, môžeme to vďaka gravitácii pustiť.“ Jej slová vo mne rezonujú a telo reaguje na to, čo počúvam. „Iba v komunikácii s gravitáciou môžeme zažívať aj silu, ktorou rastieme a rolujeme sa smerom hore. Sme bytosti, ktoré sú väčšinu svojho času vo vertikále a na to potrebujeme aktivizovať tento smer. S ním sa spája ľudský, spirituálny rozmer, napojenie na to, čo nás presahuje a hľadá si integráciu v tele, ktoré je naším domovom,“ dodáva, zatiaľ čo ja počas rozhovoru kráčam, skúšam a zisťujem, čo je pre mňa dobré.
Chôdza ako terapia
Chodíš s niekým? Teraz nie. Na prechádzky najčastejšie chodím sama. Vtedy si samotu užívam a vyslovene ju vyhľadávam. Niekedy mám rada aj spoločnosť, keď idem s niekým bok po boku a rozprávame sa. Vtedy sa nesnažím udržiavať očný kontakt, ani mi to veľmi nejde. Radšej sa pozerám dopredu alebo pod nohy a náš rozhovor nadobúda iný, priam až terapeutický charakter. „Pri chôdzi sa dá pozorovať príroda, pri chôdzi sa dá zhovárať, počúvať, premýšľať, nemyslieť, snívať, pracovať, oddychovať. Jej rytmus je optimálny, jej tempo je primerané. Pomáha nám relaxovať od stresu, udržiava srdce, zlepšuje dýchanie aj spánok. To všetko sú benefity chôdze. Či už preventívne alebo terapeutické,“ tvrdí psychológ a autor Martin Miler. Sme prakticky susedia a často sa míňame na ulici, keď má každý z nás niekam pešo namierené.
„Ponúknuť chôdzu klientom mi napadlo pred niekoľkými rokmi, aj keď som sa s touto myšlienkou pohrával od čias psychoterapeutického výcviku, keď sme spolu s ostatnými celé dni sedávali na nekonečných výcvikových skupinách.“ So psychoterapiou mám už vlastnú skúsenosť a nedám na ňu dopustiť. Zistila som, že rozmýšľanie o živote „za jazdy“ nie je nič nové, veď už starovekí peripatetici ako žiaci a prívrženci Aristotela sa prechádzali popri stĺporadiach či stromoradiach (peripatos) a filozofovali. To nám zostalo dodnes a využíva to aj Martin so svojimi klientmi. „Je to iné, ako keď sedíme. Myšlienky aj prežívanie prúdia inak. Nie vždy je to vhodné. Keď sa človek potrebuje ponoriť do hlbokých emócií, tak potrebuje ticho, pokoj a intimitu mojej pracovne. Keď však potrebuje rozhýbať svoje zaseknuté procesy, vtedy je chôdza dobrým nástrojom,“ dodáva. Áno, viem, o čom hovorí. Sama často potrebujem ísť von na prechádzku, vyvetrať si hlavu a získať novú perspektívu na problém, ktorý riešim. Monika Stehlíková k tomu dodáva: „Celý systém sa upokojí a vyživí tým, že sa idem prejsť a nervový systém začne fungovať inak. Hovorí sa, že sa rekalibruje, začne sa znova nastavovať a zo stresu sa postupne prestaví do viac centrálneho módu a do väčšej harmónie v tele.“
Chôdza na púti
S vidinou hľadania riešenia som si vybrala chôdzu ako hlavný dopravný prostriedok, keď som sa pred ôsmimi rokmi vybrala na púť do španielskeho mesta Santiago de Compostela. Niesla som na chrbte ťažký batoh plný nepotrebných vecí, strachov, či to zvládnem, a očakávaní, že mi púť zmení život a vďaka nej zistím, ako mám postupovať ďalej.
„Do mojej štatistiky som si zapísala 140 km putovania, 6 dní, 4 otlaky a jedno priateľstvo na život a na smrť.“
Hovorí sa, že svätojakubská púť, zvaná Camino, je vhodná najmä pre nezadaných a nezamestnaných a že sa tam dejú zázraky, ak sme im otvorení. „Keď zástupy veriacich pútnikov tadiaľ už dlhé storočia kráčajú stovky kilometrov, niečo na tej ceste musí byť,“ povedala som si, keď som sa ju rozhodla absolvovať po prvý raz sama. Bez citových záväzkov a bez práce som si vybrala najľahšiu, rovinatú časť medzi mestami Burgos a León. Nebola som v dobrej fyzickej kondícii, vyhradila som si však desať dní na získanie vlastného zážitku z púte.
Dnes majú pútnici okrem viery aj iné dôvody. Spája ich rovnaký denný rituál: budíček ešte pred svitaním, kráčanie niekoľko hodín, pranie prepotenej bielizne v rukách a odpočinok na poschodových posteliach v zdieľaných spálňach. Mňa lákala zvedavosť a tajomno cesty v mestskom aj prírodnom prostredí, z ktorej som si postupne ukrajovala 20 km denne.
Po niekoľkých dňoch som už ledva kráčala. Moja cesta sa čoraz viac podobala na pútnickú odyseu plnú fyzického utrpenia, únavy a spytovania si svedomia. Camino ma nenechalo odísť, kým som neuverila mágii, že i cesta je cieľ. Prekonala som samu seba, zbavila som sa potreby vysokej hygieny, kontroly či plánovania každého ďalšieho kroku a nechala som sa viesť. Do mojej štatistiky som si zapísala 140 km putovania, 6 dní, 4 otlaky a jedno priateľstvo na život a na smrť.
O pár rokov som sa na Camino vrátila v úlohe pedagogického dozoru. Už to nebolo len o mne, kráčali sme ako skupina posledných 200 km až do Santiaga. Počas cesty som si vyskúšala metódu „visual waking“. Zadala som si tému, odpojila sa od skupiny, kráčala vlastným tempom a sledovala znamenia, ktoré mi prichádzali. Odpoveď prišla na polceste do strmého kopca, ktorý mi dal zabrať. Z ničoho nič ma prepadli črevné problémy, ktoré mali ešte niekoľkohodinovú dohru a pomohli mi ujasniť si srdcové záležitosti. Z púte sme sa vrátili všetci živí a zdraví – a predsa iní. Putovanie je totiž návykové a začali ma tak zaujímať aj iné púte a pochody s vlastným príbehom.
Chôdza ako nástroj pozorovania
Vďaka introvertnej povahe som vybavená dobrým pozorovacím talentom. Všímam si drobné detaily a celkovo vnímam svoje okolie inak ako na bicykli, za volantom alebo na sedadle v trolejbuse. Sama rozhodujem o tom, kedy spomalím, zastavím či znenazdajky zmením smer. Myslím, že mám dobrý orientačný zmysel. Literárny publicista a scenárista Denis Mačor mi povedal, že on ho má slabší. Zvykol si preto chodievať všade v značnom predstihu, aby mal nejakú rezervu na „stratenie“. „Nikdy som nebol v napätí, lebo rezervou myslím fakt aj hodinu vopred. Keď som mal niekde nastúpiť do práce, alebo sa s niekým niekde stretnúť na mieste, ktoré som nepoznal, išiel som od miesta svojho bydliska na taký prieskum. Deň vopred som sa pokúsil toto miesto nájsť peši a vnímal som, akú má táto trasa atmosféru. Potom mi to trochu pomohlo v nasledujúci deň. Ak bola cesta depresívnejšia, chaotická, taká nijaká, bol som na to vopred pripravený a v predmetný deň ma to už negatívne neovplyvnilo.“ Pripomína mi to moju prieskumnú cestu z hotela na univerzitu v americkom San Antoniu, kam som sa vybrala pešo popri vozovke, lebo chodníky neboli a vodiči na mňa zazerali.
O Denisovi som sa dozvedela z podcastu, ktorý si púšťam, keď chodím pešo do práce. Vtedy zapínam automatického pilota, ktorý ma vedie naučenou trasou a ponáram sa do obsahu podcastu alebo do hudby, ktorú si púšťam. Inokedy si dám dolu slúchadlá a počúvam a vnímam ľudí a ruch okolo seba.
Z ulice sa rada pozerám na fasády domov. Niekedy si predstavujem, aké by to bolo, keby som v danom bloku bývala. Na balkóne vidím zavesenú bielizeň. Na tom vedľajšom sú svietidlá a drevené kreslá. Starší muž v okuliaroch fajčí opretý o zábradlie. Podobá sa na môjho obľúbeného autora, Paula Coelha, žeby náhoda? Pes šteká o poschodie nižšie. Holuby hľadajú niečo do zobáka a hniezdia pod odkvapmi alebo vo vetracích šachtách. Viem, ktoré pouličné lampy svietia, kam až siaha svetelný kužeľ a kde začína tieň. Mám vybrané trasy, ktorými chodím cez deň a iné, ktorými chodím večer. Máločo ma už v mojom „rajóne“ prekvapí. Mám strach z kolobežkárov a cyklistov, ktorí ma obiehajú. Keby som urobila len krok mimo mojej naznačenej trajektórie, mohlo by prísť k úrazu. Okrem toho mám rešpekt zo psíčkarov a ich voľne pustených miláčikov.
Poznám načasovanie semaforov a viem, kedy pridať do kroku, aby som stihla zelenú. Intervaly sú prispôsobené viac pre autá ako pre chodcov. Čudujem sa kolobežkárom a ľuďom s kočíkmi alebo vozíkmi, ako zvládajú vysoké obrubníky či zaparkované autá na chodníkoch. Predpokladám, že musia vedieť dobre manévrovať a použiť silu, keď treba. Bubny alebo jamy na zemi ma vracajú do prítomného okamihu. Buď tu a teraz, pozeraj sa na cestu a dvíhaj nohy! Mám šťastie, že som zdravá a mobilná a zvládnem prekonať všetky prekážky. Je to však o šťastí? Alebo by bezbariérovosť verejného priestoru mala byť dnes samozrejmosťou?
Míňam terasy so stálymi štamgastmi, kľačiaceho muža s krabičkou pred Tescom, zabudnuté rúška na zemi, ponuku obrazov v garážovom výpredaji, dlhý rad pred zmrzlinárňou či nápis na stene: „Krásny deň, Margarétka!“ Jogové centrum ešte prerábajú a avizovanú kaviareň na rohu stále neotvorili. Ktovie, čo by na to povedali antropológovia, ktorým chôdza slúži ako výskumná metóda. Každá ulica má svoje sociálne zázemie, odborníci študujú demografiu obyvateľov, kde žijú chudobnejší ľudia, kde bohatší, kde starší atď. „To je to, prečo mesto milujem, lebo ono sa nikdy nevyčerpá zo svojich tém,“ dodáva Milota Sidorová a pozýva ma, aby sme ďalší rozhovor zrealizovali na prechádzke. Nedbám. Mesto sa pre mňa stáva oveľa zaujímavejším prostredím ako doteraz a skrýva ešte veľa tajomstiev, o ktorých netuším.
Chôdza a jej obraz v umení
Vnímanie chôdze z hľadiska jazyka má viacero nuáns. Môže znamenať transport, mobilitu vo forme dopravy, môže to byť prechádzka, kráčanie, korzovanie, putovanie alebo vandrovka. Vďaka Eme Lančaričovej a jej fotografickému projektu som sa naučila pojem ramble, ktorý znamená túlať sa, chodiť bez cieľa, blúdiť, prechádzať sa, fantazírovať či blúzniť. Bezcieľne flákanie tzv. flanéra, akéhosi poživačníka mestského života, odhaľuje kniha Flanérova košeľa od Jany Beňovej, s podtitulom 8 a 1/2 bratislavských ulíc. Denis Mačor mi tento zoznam rozširuje o filmy od Wernera Herzoga. „Cez ne som sa dostal k informácii, že aj on veľmi obľubuje chôdzu a dokonca napísal veľmi pekné, také reportážne svedectvo výpravnej chôdze, ktoré je zároveň aj symbolickou poctou filmovému remeslu a obetou v jednom. Volá sa to O chůzi v ledu. Veľmi som sa bavil na knihe Putovanie Sándora Petöfiho. Koľká drzosť a cynizmus! Navyše je to výborná reportáž z prvej polovice 19. storočia. Aj nemecký básnik Heinrich Heine má z tohto obdobia skvelú knihu o tuláctve a chôdzi s krásnym, až takým impresionistickým záverom – Cesta Harcem. Veľkú poctu chôdzi vzdal svojim filozofickým dielom aj Frédéric Gros. Dal publikácii príznačný názov – Filozofia chôdze.“ Pre mňa bola prelomová i zbierka autobiografických esejí Sprievodca strácaním sa od Rebeccy Solnit. Zdieľam s ňou želanie, „že by mohlo existovať zariadenie ako tie röntgenové prístroje, ktorými sa nám pozerajú na nohy v topánkach, a to by ukázalo všetky odtlačky, série značiek, protiklady modrín na mne a okolo mňa, a ja by som chodila po svete odetá v tých skúsenostiach; vlastne tak chodíme všetci.“ Koniec koncov som rada, že som z rodiny prevzala návyk dlhých prechádzok a vybudovala si tak vlastný spôsob dívania sa na seba, na život, na mesto a na svet. Po vzore Maťa Ďurindu si dávam rande so svojím mestom. Nejdem do baru, len tak chodím. Ja sa dnes iba túlam...
Vyšlo v čísle: 11 | Leto 2021 >
Všetky čísla: O Magazíne >