Cudzincom nie je Trnava cudzia

Viac než 3 000 cudzincov z 80 krajín sveta žijúcich v Trnave sa musí prispôsobiť novým zvykom, pravidlám a najmä jazyku.

Text: Magdaléna Švecová, Foto: Peter Lančarič

Odísť z domu a nájsť ho na kratší či dlhší čas inde, znamená vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Viac než 3 000 cudzincov z 80 krajín sveta žijúcich v Trnave sa musí prispôsobiť novým zvykom, pravidlám a najmä jazyku. Začínate úplne od piky. Nielenže ste opustili svoje zázemie, ale musíte si vybudovať nové kontakty, začleniť sa a absolvovať okružnú jazdu po rôznych úradoch. Traja cudzinci žijúci v Trnave nás pozvali ku nim domov a prezradili nám, ako sa buduje domov.

V priebehu niekoľkých týždňov som sa stretla s Emily, Marshalom a Graemom. Žijú v Trnave, ale každý je z iného kúta sveta. Aj preto bolo zaujímavé pozrieť sa na Trnavu a Slovensko ich pohľadom – z perspektívy ľudí, ktorí pochádzajú z iných krajín a kultúr. Graeme a Marshal sa ocitli v Trnave vďaka láske, obaja si totiž našli manželky z Malého Ríma. Naopak, Emily, ktorá pochádza z USA, sem prišla v auguste kvôli pracovnej príležitosti. Na strednej škole učí angličtinu. „Dostala som sa sem vďaka jednému americkému programu, viac-menej náhodne, pretože do Trnavy ma pridelili. Slovensko som však vyberala podvedome, pretože odtiaľto pochádza moja babička,“ rozpráva Emily. Graeme je pôvodom zo Severného Írska. Je tu už sedem rokov a Trnavčania ho poznajú ako vždy usmiateho hudobníka. Na druhej strane, Marshal sem prišiel z Indie v roku 2018, ale zdá sa, že sa tu už usadil: „Myslím si, že tu zostanem už do konca života. Chcem sa tu adaptovať, naučiť sa jazyk a jednoducho splynúť.“

Jazyková bariéra

Po príchode do novej krajiny sú najťažšie prvé mesiace, kým si človek zvykne. Vtedy je dobré, ak sa máte o koho oprieť, a to nielen kvôli neznalosti slovenčiny. Na začiatku musíte totiž absolvovať viacero návštev na rozličných úradoch. Bohužiaľ, mnohí administratívni pracovníci neovládajú angličtinu na vysokej úrovni, a preto potrebujete prekladateľa. Niektorí sa obrátia na kolegov, iní na rodinu či priateľov a známych. Marshalovi vo všetkom pomáha manželka. Bez nej by bol preňho celý proces zrejme oveľa komplikovanejší. Graeme mal na začiatku veľkú výhodu: „Keď som sem prišiel, už som po slovensky vedel. Na úradoch sa tak ku mne správali oveľa príjemnejšie, lebo mi rozumeli a ja som rozumel im.“ Emily nemá v Trnave rodinu, no pomohli jej kolegovia z práce a na veľa vecí prišla sama. Dokonca si svojpomocne našla na internete lekcie slovenčiny a telocvičňu, kam chodí cvičiť. „Zo začiatku bolo ale pre mňa veľmi stresujúce vôbec ísť do mesta. Bola som nervózna aj z toho, že som išla na poštu, lebo mi nikto nerozumel,“ hovorí mladá učiteľka.

Ak nehovoríte po slovensky, ťažšie sa vám nadväzujú i nové priateľstvá či kontakty: „Ľudia sú tu veľmi milí a priateľskí, no boja sa hovoriť po anglicky. Majú strach, že urobia chyby,“ vysvetľuje Marshal, ktorý sám navštevuje hodiny slovenčiny. Aj Emily stretla niekoľko ľudí, ktorí po anglicky veľmi dobre nevedeli alebo sa báli hovoriť. Iní sa však potešili, že si s ňou angličtinu precvičia. Na druhej strane, aj ona sa snaží učiť po slovensky, no tak, ako pre väčšinu cudzincov s iným materinským jazykom než slovanským, je to aj pre ňu ťažký oriešok. „Komunikácia nie je len o výmene informácií, je to aj nástroj tvorby sociálnych väzieb,“ myslí si Graeme. Preto je niekedy pre cudzincov v Trnave náročné začleniť sa do miestnej komunity a často sa zdržiavajú len v kruhu rodiny, blízkych priateľov či iných cudzincov.

Marshal sa stretáva najmä s rodinou svojej manželky, jej priateľmi, ale nové kontakty si našiel aj v práci. Jeho kolegovia sú najmä cudzinci. Aj Emily sa kamaráti vo veľkej miere najmä s ďalšími cudzincami žijúcimi v Trnave. Chodia spolu von, na rôzne oslavy, no stretáva sa aj so Slovákmi. Dobrú kamarátku si našla na boxe, a samozrejme, aj v práci. „Nie je zlé, ak sa stretávate s inými cudzincami, ale nemôžete vyhľadávať iba ich. Musíte tráviť čas aj so Slovákmi, aby ste lepšie spoznali ich kultúru. Byť tu len s prišelcami by bolo na škodu,“ hovorí o svojich skúsenostiach Emily. Graeme trávi čas najmä so Slovákmi, pretože si nemyslí, že ak je niekto cudzinec, je to záruka dobrého priateľstva. Všetko to závisí od toho, či funguje „chémia“ – ako si s ľuďmi rozumiete a či ste na jednej vlnovej dĺžke.

Ako sa ukazuje z posledných prieskumov, Slováci majú pomerne rezervovaný vzťah k cudzincom, aj preto by možno človek predpokladal, že budú mať cudzinci negatívne skúsenosti s „našincami“. Emily, Marshal a Graeme sa zhodli, že Trnavčania sú naozaj milí a že s vyslovene negatívnym správaním voči ich osobe sa nestretli. „Raz som sa prechádzal s dcérou a mal som pocit, že muži z blízkeho baru, ktorí na nás hľadeli, mali na mňa nejaké nelichotivé komentáre. Nie som si tým však istý, lebo som im nerozumel,“ prezradil Marshal. Otec malej dcérky na druhej strane rozumie strachu z cudzieho. „Je to, ako keby vám chcel niekto zabrať vaše miesto napríklad na lúke, ktoré ste na pár minút opustili,“ prirovnáva Marshal.

V roku 2018 v Trnave Alena H. Chudžíková pod hlavičkou Centra pre výskum etnicity a kultúry realizovala výskum PriesTTor pre všetkých: Cudzinci a možnosti ich integrácie v meste Trnava. Zistili, že podľa cudzincov sú Trnavčania priateľskí ľudia, aj napriek tomu, že sú skôr uzavretí voči novým obyvateľom z iných krajín.

Odlišné nátury

Ako sa hovorí: „iný kraj, iný mrav“. Emily, Graemovi a Marshalovi sa podarilo veľmi pekne vystihnúť slovenskú povahu. „Vy Slováci ste veľmi pracovití, a preto nemáte s lenivými ľuďmi trpezlivosť,“ všimol si Graeme. Čo sa mu na nás veľmi páči, je náš pozitívny vzťah k prírode. „Bol som prekvapený, že aj keď ste chudobnejší, veľa ľudí tu má dva domy. Jeden v meste, a potom ešte aj chatu niekde na vidieku,“ hovorí populárny hudobník. Marshal si všimol, že máme zo všetkého strach, možno aj neopodstatnený. Z Indie je zvyknutý na otvorenejšiu komunikáciu medzi ľuďmi. V rozhovore mi prezradil, že je tam bežné debatovať s úplne cudzím človekom aj o osobných veciach. Kým u nás napríklad po ceste vlakom každý sedí potichu, u nich sa ľudia okamžite skamarátia. Ľudia sú tam jednoducho asertívnejší, aj vzhľadom na osobný priestor, ktorý je oveľa menší ako u nás – viac sa napríklad pri komunikácii dotýkajú. Aj z tohto pohľadu sú Slováci podľa Marshala rezervovanejší.

Ako sa však ukazuje, veľmi závisí od perspektívy a od toho, z akej kultúry pochádzate. Američanke Emily sa napríklad zdá, že sme až príliš osobní. „Pri zoznamovaní sa napríklad bozkávate na líca, na čo nie som zvyknutá, u nás si len potrasieme rukami. A tiež je bežné pýtať sa aj súkromnejšie otázky, napríklad, kedy budem mať deti. Ale to asi súvisí s tým, že ste tradičnejšie založení. U nás sú viac zdôrazňované práva žien,“ uvažuje Emily. Podľa nej tiež typický Slovák vo veľkej miere rieši, čo si myslia ostatní, a tiež sa stará do vecí, do ktorých ho nič nie je. Emily si to všimla aj na svojich študentoch, ktorí sa boja na hodinách rozprávať, lebo sa nechcú strápniť pred ostatnými. Ako dodáva Graeme: „Tu ľudia riešia, ako ideš oblečený do mesta. U nás ideš aj v pyžame a každému je to jedno. Ľudia sa tu zaoberajú inými až príliš.“

Občas cudzincov žijúcich v Trnave prekvapia aj úplné maličkosti. Marshalovi napríklad chýbajú poriadne korenené jedlá, typické pre Indiu. Spočiatku si tiež nevedel zvyknúť na zimu. Pravidelným otužovaním však tento problém porazil. Emily zas občas potrápi iný metrický systém či absencia sviatkov, a teda aj výzdoby typickej pre USA, ako napríklad Deň vďakyvzdania. Prekvapilo ju tiež, že tu každý oslavuje meniny. Graeme si ani za tie roky nezvykol na to, ako sa tu staráme o hostí. „Keď si návšteva želá pivo, v Írsku jej povieš, choď si ho zobrať. Tu sa musím stále vypytovať, či si hostia niečo neželajú,“ vysvetľuje Graeme. Dodáva, že ani jeden zo spôsobov nepovažuje za lepší. Je to jednoducho len iné.

Čo by sme vzali k nám

Naša trojica našla aj mnoho vecí, ktoré by radi priniesli do svojej domoviny. Marshalovi sa veľmi páči naša dochvíľnosť, čo v Indii nie je zvykom. Pozitívne vníma aj náš zmysel pre rešpektovanie pravidiel. „Tiež je dobré, že je tu medzi ľuďmi vzájomná úcta a že nie sú rozdelení na triedy. U nás sa ľudia boja na šéfa aj pozrieť, tu je vo vzťahu zamestnanca a nadriadeného rešpekt,“ vymenúva Marshal. Aj Graemovi sa zdá, že spoločnosť v Severnom Írsku je rozdelená na dva tábory podľa náboženstva. V rozhovore som mu oponovala, že aj u nás sa verejnosť polarizuje, no Graeme to až tak výrazne v porovnaní s Írskom nevníma. Emily by rada v USA rozšírila povedomie o Slovensku. „Mnoho ľudí si myslí, že je tu ešte stredovek. Chcem, aby všetci vedeli, že ste normálna civilizovaná krajina,“ plánuje angličtinárka. Na druhej strane ale chce zmeniť to, ako vnímame Američanov my. „Nie sme len ukričaní a obézni ľudia, ktorí riešia iba USA a nestarajú sa o iné národy či kultúry. Aj keď naša geopolitika hovorí o niečom inom. U nás žije veľmi veľa ľudí, ktorých zaujíma aj zvyšok sveta, nielen USA. Preto sa učím po slovensky,“ vysvetľuje Emily.

Trnavu majú radi

Trnava bola nedávno v jednej ankete vyhlásená za najkrajšie mesto Slovenska. „Všetko je tu také farebné, dynamické a je tu cítiť viac života, než v mojom rodnom meste. Neviem si predstaviť lepšie miesto na život,“ opisuje svoj vzťah k Trnave Graeme. Rád navštevuje trnavské kaviarne ako Thalmeiner či Leháro alebo vybehne na prechádzku do Malých Karpát. Rovnako ako Graeme, aj Emily pochádza z menšieho mesta než je Trnava. Pozdáva sa jej najmä to, že napriek veľkosti je tu všade blízko aj pešo a je tu veľký výber podnikov. Aj ona miluje unikátnu atmosféru miestnych kaviarní a barov, ktorá je u každého jedného naozaj špecifická. Navštívila ich už takmer všetky. „Okrem Thalmeinera mám rada napríklad Synagóga Café. Veľmi priateľskí a pohodoví ľudia sú vždy v Zelenom Kríčku, ale aj v Tom Podniku,“ zdôrazňuje autentickosť našich lokálov, v ktorých vždy stretne výnimočných ľudí. Marshal našiel potešenie v historickom centre mesta. Veľmi rád a často sa prechádza starobylými uličkami lemovanými hradbami. Na Trnave sa mu páči aj prístup mesta: „Vidím, že sa tu na úrovni radnice rozbieha veľa iniciatív s cieľom integrovať cudzincov. O niekoľko rokov určite budeme hovoriť o tom, ako sa veci zmenili. Prostredie a ľudia sú tu veľmi podporné,“ teší sa Marshal.

Človek, ktorý počas života zmení adresu trvalého bydliska, hoc aj v rámci jednej krajiny, vníma pojem domov inak než ľudia, ktorí zapustili korene na rodnej hrude. Emily je v Trnave len niekoľko mesiacov, no každým dňom sa tu cíti lepšie a zvyká si. „Domov pre mňa znamená miesto, kde mám rodinu a priateľov,“ vysvetľuje angličtinárka, v čom sa s ňou zhoduje aj Graeme. „Všade, kam pôjdem s mojou manželkou, budem doma,“ hovorí hudobník. Má tiež pocit, že je viac Trnavčan, než Ír a už si nevie predstaviť žiť vo svojej pôvodnej krajine. Život v Trnave si totiž podľa svojich slov vymyslel veľmi dobre. „Mám tu rodinu, priateľov a svoju kapelu. Raz, keď som bol doma na návšteve, tak som omylom do niekoho vrazil v supermarkete. Ospravedlnil som sa mu v slovenčine, a nie v angličtine,“ hovorí Graeme s tým, že tak prekvapil aj sám seba. Marshal pochádza z Indie, kultúrne vzdialenej asi najviac spomedzi trojice, s ktorou som hovorila. Zároveň je tu pomerne krátko, preto ešte na sto percent nemôže povedať, že sa tu cíti ako doma. Jeho odhodlanie je však obdivuhodné. „Až keď sa naučím všetky zvyky a jazyk, až vtedy tu budem doma. Je to moje rozhodnutie, žiť tu, takže sa musím adaptovať, je to moja zodpovednosť. Kým tu mám rodinu, budem sa tu cítiť doma,“ vysvetľuje lektor angličtiny a chváli, že sa o neho manželkina rodina stará ako o VIP človeka. Marshal zostáva v kontakte aj s rodnou krajinou. S manželkou pomocou občianskeho združenia Cesta domov pomáhajú chudobným deťom a tiež tým, ktoré sú HIV pozitívne. A čo pre Marshala vzdialeného od rodnej krajiny tisíce kilometrov znamená domov? Jednoznačne je to miesto, kde môžeme pohodlne a bezpečne robiť všetko, čo chceme, kde si vytvárame vlastné pravidlá a kde sme prijatí takí, akí sme. „A samozrejme, je to priestor, v ktorom môžeme zostať v pyžame celý deň,“ smeje sa Marshal.

Cudzinci a mesto: aby sa nám spolu žilo lepšie

Podľa prieskumu Aleny H. Chudžíkovej z Centra pre výskum etnicity, ktorý nesie názov „PriesTTor pre všetkých: Cudzinci a možnosti ich integrácie v meste Trnava,“ je Trnava ako mesto k cudzincom proaktívna. Najviac migrantov v Trnave je súčasťou tzv. lacnej pracovnej sily, zarábať sem chodia napríklad robotníci zo Srbska, Balkánu a východnej Európy. „Vnímanie najmä tohto typu migrácie v meste zužuje a skresľuje celkové vnímanie populácie cudzincov. Aspekty spojené s pracovnou migráciou, ktoré obyvatelia môžu vnímať negatívne, tak vzťahujú na tému migrácie ako takej.“ Prieskum tým nadväzuje na vzťahy Srbov a Trnavčanov, ktoré nie sú príliš rozvinuté a názory miestnych na pracovníkov z Balkánu sa následne prenášajú na všetkých migrantov.

Riešením je vytvárať vzťahy medzi domácimi a cudzincami a zapájať ich do diania v meste. Čo to ale v praxi znamená? Podľa prieskumu Aleny H. Chudžíkovej by mali mať prisťahovalci možnosť spoznať miestnu kultúru, tradície, tunajší spôsob života a pravidlá. Na druhej strane by mali mať cudzinci šancu ponechať si aj časť svojej identity. V tomto procese zohráva hlavnú úlohu väčšinová spoločnosť, ale i mesto. „Pod hlavičkou projektu KapaCITY sme zorganizovali dve stretnutia pre cudzincov v našom meste. Podujatia vytvorili priestor na zdieľanie skúseností a názorov ľudí z iných krajín ohľadne integrácie, a zároveň odhalili aj viaceré výzvy, ktorými sa treba zaoberať,“ vysvetľuje hovorkyňa mesta Trnava Veronika Majtánová. Okrem toho mesto organizuje pre svojich zamestnancov i ľudí z organizácií, ktoré sa venujú cudzincom, tréningy. Na týchto školeniach sa učia zlepšovať vzájomnú komunikáciu s prišelcami s cieľom uľahčiť im život v novom prostredí. Okrem toho, že sú na stránke mesta zverejnené užitočné informácie v angličtine, každý mesiac dostávajú odberatelia newsletter o podujatiach a novinkách nielen v Trnave. Radnica tiež plánuje zapojiť do praxe kultúrnych mediátorov, organizovať sieťovacie stretnutia pre zamestnaných cudzincov a zbierať dáta o komunitách prisťahovalcov. Inšpiráciou Malému Rímu majú byť vo všetkých aktivitách zahraničné mestá.

Je prirodzené, že cudzincom v našom meste treba pomáhať, aby sa dokázali lepšie začleniť do bežného života, necítili sa sami a mali Trnavu radi. Okrem toho, že zvyšujú počet obyvateľov mesta, prinášajú sem nové vedomosti, myšlienky a hodnoty, miešaním kultúr otvárajú lokálnym ľuďom obzory a takisto pomáhajú miestnej ekonomike. Tak ako cudzinci musia vyjsť zo svojej komfortnej zóny, keď sa sem z rôznych dôvodov presťahujú, tak aj my domáci by sme ju mali opustiť a pomôcť im začleniť sa medzi nás.