Keď málo svetla robí veľké zázraky

Text: Magdaléna Švecová, Foto: Jozef Pajerský, Martina Slováková

V záplave instantných fotografií a digitalizácie existujú ešte nadšenci, ktorí dokážu fotografovať oldschoolovým spôsobom. Stačí im zatemnená krabička s malou dierkou a film, poprípade tmavá komora. Metódu dierkovej komory využíva a popularizuje aj Jozef Pajerský, ktorý nám prezradil, ako predchodca fotoaparátu funguje a čo všetko dokáže.

Ako to funguje?

Dierková komora alebo pinhole funguje presne tak isto, ako bežný fotoaparát. Na mieste objektívu sa však nachádza mikroskopická dierka, cez ktorú dopadá svetlo priamo na film. „Pri pinhole je uhol záberu daný tým, ako ďaleko sa nachádza dierka od filmu. Nedá sa meniť tak jednoducho, ako keď meníme objektív na fotoaparáte. Výsledný obraz je obrátený zrkadlovo aj v rámci strán,“ vysvetľuje Jožko s tým, že po vyvolaní sa dá obraz samozrejme správne obrátiť. Veľkosť dierky podmieňuje aj dĺžku expozície. V prípade ostrého slnka to netrvá viac ako sekundu, ale ak je zamračené, môže to trvať aj niekoľko minút, v závislosti od veľkosti dierky. „Čím je expozičný čas dlhší, tým sú pohybujúce sa objekty viac rozmazané, ale, samozrejme, dá sa s tým experimentovať. Opäť záleží aj na vzdialenosti dierky a filmu. Našťastie, dnes už existujú aplikácie, ktoré na základe veľkosti dierky a jej diaľky od filmu dokážu vypočítať dĺžku expozície a uhol záberu,“ opisuje Jožko. Vzápätí vyberá fotoaparát a namieri ho na mňa. Naráta do troch-štyroch sekúnd a zakryje dierku. Trochu som sa mihla, a tak zrejme nebudem mať na fotke oči. Objekty by mali byť čo najstatickejšie, aj keď Jožko na pinhole zvládol dať aj selfie.

Nenáročná

Čo sa týka samotnej dierkovej komory, vyrobiť sa dá z čohokoľvek. Jožkova dierková komora je drevená, ale používať sa dajú aj plechovky, staré plastové foťáky, dokonca tekvice. Dierkovou komorou sa môže stať aj človek sám. „Jeden umelec vytvoril dierkovú komoru zo svojich úst. Existujú tiež ľudia, ktorí na pinhole premenia svoju izbu, tak, že zatemnia okno a výhľad sa premieta na stenu vo vnútri. Stretávame sa aj s pojazdnými komorami v podobe karavanov,“ vymenúva Jožko. Pre pohodlnejších sú na trhu aj dierkové komory, ktoré sa dajú kúpiť. Výroba a množstvo produktov sa rozširuje aj vďaka novým technológiám, ako je CNC alebo 3D tlač. „Mňa osobne dierková komora baví práve kvôli tomu, že celý proces od výroby fotoaparátu až po finálnu fotku je na mne a mám vplyv na každý jeden krok,“ rozpráva a dodáva, že je fajn, ak má človek možnosť vyvolať si fotky v tmavej komore.

„Fotenie s nespratnou dierkovou komorou, ku ktorej treba aj statív, nie je také ako cvakať mobilom, výsledok vždy stojí za to.“

(Ne)obmedzenosť

Okrem vlastnej výroby od A po Z, Jožko oceňuje experimentálny charakter celej metódy. „Záleží na tom, ako postavíš svoj fotoaparát, aký použiješ film a ako ďaleko ho dáš od dierky alebo či ho dáš šikmo. Dá sa tu veľa skúšať,“ vysvetľuje. Medzi experimenty, ktoré má za sebou aj Jožko, patrí aj solarigrafia. Ide o metódu, keď nechá fotograf svoju dierkovú komoru na určitom mieste dlhšie, mesiace a aj roky. Svetlo dopadá na svetlocitlivý papier a obraz sa naň bez vyvolania zapíše. „Názov vznikol z toho, že na papieri sú viditeľné dráhy slnka, ktoré toto nebeské teleso absolvuje počas dňa. Dôležité je upevniť pinhole na také miesto, kam nechodia ľudia a vyhnúť sa verejným miestam, aby fotoaparát niekto nezničil,“ vysvetľuje. Efekty camery obscury vznikajú často náhodne. Jožko spomína dieru v streche vo Svätom Antone, ale aj množstvo prírodných úkazov, v ktorých deravé listy vytvoria na povrchoch odrazy Slnka.

Aj keď fotenie s nespratnou dierkovou komorou, ku ktorej treba aj statív, nie je také ako cvakať mobilom, výsledok vždy stojí za to. Jožko fotografuje najčastejšie architektúru, lebo je statická, ale aj prírodu. „Skúšal som fotiť ľudí, ale v tomto prípade je postava skôr objektom, nejde o portrétovanie v pravom zmysle slova. Človek totiž musí stáť naozaj ako skala, aby bol odraz ostrý,“ hovorí. Fotky z dierkovej komory sú jednoducho povedané dosť širokouhlé, vďaka čomu sa dajú tvoriť rôzne deformácie a z povahy zaznamenávacieho zariadenia sú aj menej ostré. „Jemná neostrosť je v dnešnej dobe vyhľadávaná, k takémuto druhu fotky nachádzame návrat aj v rámci digitálu,“ vysvetľuje a dodáva, že je potrebné poznať foťák alebo si dobre naštudovať jeho jednotlivé parametre, pretože keď človek fotí na dierkovú komoru, v podstate nevidí, čo fotí. „Musíš si v hlave predstaviť, ako bude fotka vyzerať a do veľkej miery používať odhad, pretože tu nie je žiadny displej ani hľadáčik. Niekedy fotka nevyjde, ale keď sa to podarí, prežívam oveľa väčšiu radosť, a to je to, čo ma vo výsledku teší,“ priznáva Jožko.