BEÁTA DANIŠOVÁ
Rómska kultúra do Trnavy patrí.
Text: Miroslava Hlinčíková, Foto: Peter Lančarič, Kamarian photography
Detský spevácky súbor Romane Čhavore Jilestar (Rómske deti od srdca) dáva deťom z chudobného prostredia priestor na spoločnú prácu a tvorbu. Súbor už dva roky pod hlavičkou Centra Koburgovo vedú štyria dobrovoľníci. Ako vznikla myšlienka založiť súbor a prezentovať rómsku kultúru v Trnave, mi v rozhovore opísala jedna z jeho zakladateliek, Beáta Danišová. Súbor je pre ňu príležitosťou, ako podporiť rozvoj detí z chudobných rómskych rodín (nielen) z Coburgovej ulice.
Ako sociálna pracovníčka a dobrovoľníčka máš dlhodobé skúsenosti s prácou s deťmi na Coburgovej ulici. Ako si sa dostala k tejto práci?
Pochádzam z Kútov, ale v Trnave som študovala a odvtedy tu žijem. Na Coburgovu som sa dostala v prvom ročníku na vysokej škole, čiže niekedy okolo roku 2010. Prešla som si rôznymi pozíciami: ako dobrovoľníčka, praktikantka, neskôr som tam pôsobila aj ako sociálna pracovníčka v Centre Mak, ktoré som istý krátky čas aj viedla. Spolupracovala som s viacerými ľuďmi, napríklad s Majkou Kloknerovou alebo Jurajom Štofejom, ktorý vedie Centrum Koburgovo. Poznala som a aj poznám komunitu ľudí z Coburgovej ulice – dospelých aj deti – niektoré už aj od narodenia. Niektoré mi rastú pred očami.
A ako ste dospeli k tomu, že založíte detský spevácky súbor? Ako vznikla táto myšlienka
Súbor sme založili v septembri 2018, tento rok bude mať dva roky. Sme štyria vedúci a spolupráca medzi nami trvá veľmi dlho. S Paulínou Radimákovou som začala spolupracovať cez Centrum Koburgovo. Janko Kačo a Jarko Irdza sú naši muzikanti a dlhé roky spolu hrávali v kapele, robili si spoločné skladby a chodili vystupovať. Všetci sme sa poznali, vedeli sme o sebe a tak sme sa spojili, že poďme urobiť spolu niečo, čo ešte na Coburgovej nebolo. Rozhodli sme sa, že to bude súbor. Dovtedy boli aktivity na Coburgovej zamerané na deti v predškolskom veku, chýba im totiž skúsenosť so škôlkou. Pre staršie deti voľnočasová činnosť trochu zaostávala. Keď prídu do Centra Koburgovo, tak ich nebaví sa hrať, kresliť si, už potrebujú inú činnosť, ktorá ich viac napĺňa. A k hudbe mali a majú celkom blízko. Keďže sme mali k dispozícii dvoch dobrých muzikantov, tak sme si povedali, že to vyskúšame. Umenie bolo pre nás veľkým lákadlom. A to práve preto, že je také rozmanité, že doň môžeme vložiť úplne všetko: emócie, zážitky, skúsenosti, charakterové črty. Bola to pre nás možnosť, ako dať deťom priestor, aby sa vyjadrili cez hudbu. Súčasne to však bol veľký krok do neznáma. Sme taká rómsko-nerómska kombinácia: Janko a Jarko sú Rómovia, pričom Janko je priamo z komunity z Coburgovej a Jarko je z mesta. Paulína je Nerómka, učiteľka na špeciálnej škole a ja som taký rómsko-nerómsky miešanec a sociálna pracovníčka. Povedali sme si, že aj to by mohlo osviežiť našu prácu a priniesť niečo nové deťom, aj celkovo spoločnosti.
Kto v súbore spieva a ako ste robili nábor?
Zo začiatku chceli spievať a chodiť do súboru úplne všetky deti. Ale to sa samozrejme nedalo. Tak sme si museli vybrať podľa toho, ktoré dieťa sa nám javilo, že by mohlo mať potenciál. Bolo ich cez dvadsať, s tým, že nám bolo jasné, že to nie je konečný počet. Súboru a skúšaniu sme museli dať režim a pravidlá. Nikdy sme nefungovali na princípe nízkoprahu: že deti môžu prísť, kedy sa im zachce. Aj pri takom princípe samozrejme musia dodržiavať pravidlá, ale v zásade nie sú ničím zaviazané. U nás je to tak, že tvoríme pevnú skupinu a pracujeme dvakrát do týždňa, vždy tak hodinku až dve. A deti musia chodiť načas. Zo začiatku sme chodili do komunity pre deti my, ale trvalo veľmi dlho, než sme všetkých zohnali, na každého počkali. Tak sme ich postupom času naučili, aby chodili sami. Trvalo to nejakú chvíľu, ale bol to náš prvý veľký úspech. Po čase to niektoré deti vzdali, niektoré odišli, bol to pre ne príliš veľký tlak. Vykryštalizovala sa nám skupina detí a v septembri 2019 sme ju doplnili ešte o ďalšie. Nové deti nie sú priamo z Coburgovej, nie sú z vylúčeného prostredia, sú to rómske alebo zmiešané deti z mesta. Podarilo sa nám tak spojiť rómske deti z rôznych častí mesta. Bolo by pekné, keby sa do budúcna pridali aj nejaké nerómske deti.
Zameriavate sa na určitú vekovú skupinu?
Skupina má širokú škálu – od šesť do šestnásť rokov. Odlišne treba pracovať s malými deťmi, inak s takými desaťročnými a už úplne inak s tými pätnásťročnými.
Kde máte skúšobňu, kde sa stretávate? Spomínala si spoluprácu s Centrom Koburgovo.
Priestory sú náš problém od začiatku. Vyskúšali sme si priestory v Charite, aj pivničné priestory, ako je Mariánska sála vo Fortune. Problém bol jednak to, že sme sa museli s deťmi presúvať do centra veľkú časť cesty peši, čo bolo ťažké najmä pre tých maličkých. Takže vždy sme nakoniec skončili na Bratislavskej ceste v Centre Koburgovo. Nie je to tam ideálne, pretože miestnosť, v ktorej skúšame, je malá. Keď prídu všetci – je nás dvadsaťpäť, čo býva väčšinou, máme totiž zväčša stopercentnú dochádzku, do miestnosti, ktorá je reálne pre pätnástich, tak nás je tam dosť. Tie priestory sú pre nás veľmi nekomfortné a nevieme sa z toho v Trnave vymaniť. Väčšina priestorov v meste je od nás vzdialená, alebo je finančne náročná. Skúšali sme aj spoluprácu so školami, ale veľmi nemali záujem.
Ako vzniká vaša tvorba, aké pesničky si vyberáte, čo tvorí váš repertoár?
Snažíme sa ho pripraviť, nacvičiť a odprezentovať na vystúpení a po nejakom čase ho zase meníme. Robíme ho všetci štyria spolu, je to skupinová práca: veľa nápadov prinášame my dve s Paulínou a naši hudobníci tvoria aranžmán. Sem-tam sa stane, že niečo prinesú aj deti. A vychádzame aj z toho, čo je v móde. Lebo deti nechcú stále spievať len tradičné pesničky. Alebo vezmeme starú pesničku a nastavíme ju do nového moderného aranžmánu.
Kde nachádzate príležitosti na vystúpenia?
V minulom roku to bolo väčšinou v Trnave, ale vystupovali sme aj v Bratislave na Vianočných trhoch. Boli sme pri nahrávaní vianočnej piesne Vankúš v RTVS so známymi spevákmi a hercami. Vystupovali sme aj na prešovskom rómskom festivale. Ale väčšinou sa držíme v Trnave, lebo chceme prezentovať najmä našu trnavskú rómsku kultúru. Ukázať, že aj my sme súčasťou mesta a aj táto kultúra sem patrí. A ak chceme, aby nám mesto niečo dávalo, či už priestory, projekty, tak toto je to, čo vieme dať späť. Bohužiaľ, kvôli korone sa nám obmedzili vystúpenia a tento rok sme ešte nemali ani jedno, čo je veľká škoda. Verím, že to neovplyvní naše fungovanie a že sa nestratíme z pamäti ľudí. Ale vo všeobecnosti sa stretávame s pozitívnou spätnou väzbou.
Viackrát si spomenula, že ľudia z Coburgovej sú komunita. Prečo ste začali pracovať primárne najmä s deťmi z tejto časti mesta, ktorá je tiež nazývaná kolóniou?
Keď som tam prišla, videla som veľký potenciál v prostredí a deťoch. Ale k tomu, aby sa realizoval, neboli možnosti a podmienky. Pre mňa je primárne vytvoriť pre deti príležitosti. Žijú tam ľudia takí ako my, len s obmedzenými možnosťami na sebarealizáciu. Myslím si, že toto by malo byť náplňou aj jednotlivých pomáhajúcich profesií – vytvárať podmienky pre deti i dospelých.
Ako sa teda konkrétne líšia ich podmienky pre rozvoj? Aj keď porovnáš deti vo vašom súbore – deti priamo z Coburgovej a deti z ostatných častí mesta.
Podmienky rozvoja dieťaťa veľakrát závisia od sociálnej situácie, ale aj od prístupu rodičov. Čiže už len keď začneme od tých bytových podmienok na Coburgovej. Tie deti nemajú svoju detskú izbu, priestor, kde by sa mohli realizovať. Bytové podmienky sú tam veľmi obmedzené, sú to mestské byty najnižšieho štandardu. Sú tam aj iné byty, ale nie vždy sú cenovo dostupné pre najchudobnejších ľudí. V tomto sa odlišuje už ich detstvo. Niektoré deti sú zároveň často z mnohopočetných rodín, takže majú trošku iné povinnosti, musia pomáhať pri starostlivosti a výchove svojich mladších súrodencov a niekedy aj na úkor svojho vlastného detstva. Je známe, že rómske deti zo sociálne vylúčeného prostredia skoro vstupujú do dospelosti, je im prisudzovaná zodpovednosť dospelého človeka. To nie je preto, že by im rodičia nedopriali detstvo, ale podmienky si to tak občas vyžadujú. Tiež je to tým, že žijú v prostredí za mestom, na jeho konci, kde sa nemajú ako rozvíjať. Nie je tam toľko podmienok na rozvoj talentu, doučovania. Ak dieťa aj talent má, rodičia nemajú vždy prostriedky, aby mu mohli platiť základnú umeleckú školu. Ale je dôležité, aby sa aj oni mohli nejako rozvíjať a angažovať, a aby si vedeli zabezpečiť lepšiu budúcnosť ako ich rodičia.
„Mať talent nestačí. Na to, aby sa talent presadil a udržal, si to vyžaduje aj určitý rozum, vedomosti.“
Deťom ste vytvorili poobednú pravidelnú aktivitu, krúžok – aké ciele sledujete?
Náš krúžok nie je iba o hudbe a speve, ale je aj o vnútornej motivácii detí. Snažíme sa ich uchopiť aj po osobnostnej stránke a zároveň cez pesničky medzi ne vnášať aj rómsku identitu, viesť ich k rómskemu jazyku a kultúre. Často sa totiž stáva, že deti sa hanbia za to, kým sú. Sú neustále konfrontované so stereotypmi a predsudkami o Rómoch. Vysvetľujú si to tým, že dôvodom ich ponižovania je rómstvo. Ale z rómstva by mala prameniť najmä hrdosť. Je dôležité, aby to aj oni sami vedeli dobre uchopiť. Tam už vchádza do popredia vzdelanie, lebo mať talent nestačí. Na to, aby sa talent presadil a udržal, si to vyžaduje aj určitý rozum, vedomosti. A tie si vycibria v škole a v prostredí, v ktorom sa vzdelávajú.
Aké je to byť na Slovensku Rómom či Rómkou?
Rómstvo je na Slovensku stále konfrontované so stereotypmi a predsudkami. Pre Rómov je veľmi ťažké si udržať svoju hrdosť, keďže pociťujú bariéry na trhu práce, problémy na úradoch či školách. Vnímajú to cez svoje rómstvo – za to, že sú Rómovia, tak ich ľudia odmietajú, podceňujú. Ale je veľmi dôležité nepodľahnúť tomu, že rómstvo je hanba. Skôr by mali svoju rómsku identitu v sebe pestovať. A podporovať ju aj v deťoch a premeniť ju na silnú stránku. Tým nechcem povedať, že by mali všetci Rómovia spievať a tancovať. To je obrovský stereotyp. Rómovia sú rôzni – tak ako všetci ostatní ľudia v tejto krajine. Ľudia, ktorí majú široký záber, môžu byť kýmkoľvek, čímkoľvek budú chcieť. Len je dôležité, aby na to mali podmienky, príležitosti a aby si aj oni sami uvedomovali, že môžu ísť ďalej. Potrebujú motiváciu a podporu, hlavne vo svojom rodinnom prostredí. Rómske dieťa sa môže potom stať, čím len chce. Ak niečo z tohto chýba, nastáva problém. Rómstvo chceme vnímať v pozitívnom zmysle a chceli by sme, aby to cítili tak aj deti. Súčasne im hovoríme, že nemôžu očakávať, že sa štát alebo systém o nich postará, nikto nič nedostane zadarmo. A keď dostane, nie je to pomoc. Je to, že ťa zoberiem za ruku a urobím to za teba. Ale toto my nechceme. Chceme viesť deti k samostatnosti, zodpovednosti, ale aj k cieľavedomosti. Je to skôr taká pomoc k svojpomoci.
Čo rómske deti zažívajú? Aké sú ich každodenné skúsenosti?
Je ťažké byť rómskym dieťaťom, respektíve je v prvom rade ťažké byť tmavým dieťaťom. Byť tmavým dieťaťom má ešte stále nálepku Coburgova, prípadne ak majú nejaké tradičnejšie rómske priezvisko. Podozrievajú ich, keď vstúpia do obchodu. Ľudia sa nám niekedy aj vyhýbajú. Napríklad, keď sme išli na výlet vlakom, tak sa ľudia z vozňa zdvihli a išli inam – vadilo im, že sú tam Rómovia. Väčšina detí ide do nultého ročníka a neskôr na špeciálnu základnú školu. Ale tá by mala slúžiť pre deti, ktoré to potrebujú, a nie pre deti, ktoré sú zo sociálne znevýhodneného prostredia. Sociálne zázemie, z ktorého dieťa pochádza, nemá byť určujúcim determinantom jeho intelektu. V podstate naše rómske deti dosahujú uznanie od ostatných až vtedy, keď si na seba dajú pekné kostýmy a postavia sa na pódium. Až keď niečo dokážu. V tomto si myslím, že to majú ťažké. Farba pleti im stanovuje budúcu cestu a mantinely. A buď sa im vzoprú, ale vtedy ich musí niekto podporovať, alebo tomu podľahnú a postupne sa pred nimi pozatvárajú všetky dvere a ich budúcnosť bude veľmi obmedzená. Veľmi dôležité je venovať pozornosť vzdelávaniu detí, pretože vzdelanie je cesta, ktorá otvára všetky dvere. A hneď ako sa vzdelanie zanedbá, dvere sa zatvoria. A tu vnímam dôležitosť spolupráce s rodičmi, so systémom – so školou, učiteľmi. Jeden sociálny pracovník to sám celé neošetrí. Musí fungovať spolupráca, musí to byť sieť, vtedy dieťa môže napredovať, ako by malo.
„Veľmi dôležité je venovať pozornosť vzdelávaniu detí, pretože vzdelanie je cesta, ktorá otvára všetky dvere.“
Existuje momentálne táto sieť spolupráce a podpory deťom, s ktorými pracujete? Je teda tento systém funkčný?
No my sa im ju snažíme zabezpečiť a byť v kontakte s rodičmi. Rodičia majú svoje deti radi. Ale tiež s nimi treba vedieť komunikovať, vybudovať si nimi dôveru, vzťah. My sa im snažíme vysvetľovať, aké je dôležité vzdelanie. Nastavili sme pravidlá tak, že pokiaľ chodíš na krúžok, musíš chodiť aj do školy. A keď si doma chorý, tak nechoď ani sem alebo vystupovať. Patríme pod Centrum Koburgovo a v ňom majú možnosť aj iných voľnočasových aktivít a krúžkov, funguje tam aj doučovanie. Na Coburgovej pôsobí ešte Centrum Mak, ktoré funguje pod hlavičkou Úsmevu ako dar, a takisto tam pôsobí sociálna pracovníčka z Mesta Trnava.
Hovoríš, že okrem kultúrnej stránky – vystúpení, nácviku piesní, je pre vás dôležitá aj samotná práca s deťmi. Už fungujete dva roky, vidíš u detí nejaké zmeny?
Už od začiatku sa naučili základnému režimu. Potrebovali na to nejaký čas, a ten sme im dali. Naučili sa chodiť načas a pravidelne. Zmenu vidím určite aj v správaní na vystúpení, ale aj na spoločných skúškach. Pristupujú k tomu, čo robíme, zodpovednejšie a berú to vážnejšie. Lebo teraz už vidia, čo to všetko obnáša a o čom to je. Čo môžu mať a naopak, o čo môžu prísť. Samozrejme, je stále na čom pracovať. Učia sa napríklad spolu fungovať ako kolektív. Vytvorili si medzi sebou kamarátstva, čo je veľmi dôležité. Ale pokrok urobili aj v umeleckom prednese a prejave. Sú veľmi šikovní, keď sa učia novú pesničku, texty sa učia veľmi rýchlo, takže si aj cibria pamäť.
Hovoria deti z Coburgovej po rómsky?
Deti z Trnavy skôr rozumejú ako hovoria po rómsky. Ale ich primárny materinský jazyk je slovenčina. Je skupinka detí, ktorá je absolútne bilingválna, vedia perfektne aj po rómsky, aj po slovensky. Máme aj deti, ktoré nerozumejú rómskym pesničkám, tak si ich spolu prekladáme.
V roku 2019 ste robili finančnú zbierku na spoločný letný tábor – organizujete ho každý rok?
Minulý rok sme sa zúčastnili letnej školy v Smižanoch a jej vyvrcholením bolo vystúpenie na prešovskom rómskom festivale. Tento rok idú deti do Hrabušíc pri Spišskej Novej Vsi. My to organizujeme, ale tábor je finančne podporený projektami cez Centrum Koburgovo. V Smižanoch sme mali, a aj teraz budeme mať, spoluprácu s miestnymi hudobníkmi pod vedením pána Tomáša Ščuku, ktorý sa vo voľnom čase venuje hudbe a v profesijnom živote pôsobí ako koordinátor terénnej sociálnej práce. Zároveň tam deti čaká mnoho výletov a veľa pekného. Ale budú na sebe aj pracovať a nacvičovať nový repertoár. Letný tábor je pre nich vyvrcholením školského roka, je to taká odmena za prácu a zároveň motivácia do budúcna.
Máte výrazné žlto-modré kostýmy a na nich slnečnice – ako ste kostýmy vymysleli, čo pre vás znamenajú tieto symboly?
Vymýšľali sme ich s kolegyňou a žlto-modrú kombináciu sme zvolili, pretože sú to farby mesta Trnava a my sme tiež obyvateľmi mesta. Chceme byť rómska kultúra v Trnave. A naším symbolom je slnečnica – z malého zrniečka vyrastie pekný veľký žltý kvet. Deti vnímame ako také malé semienka, o ktoré sa treba dobre starať, pestovať ich a potom z nich môžu vyrásť dobrí a pekní ľudia. A môžu byť vzorom pre ďalších.
Snažíte sa prezentovať rómsku kultúru v Trnave. Organizujete aj nejaké podujatia
Organizujeme Rómsky deň. Vymyslela ho moja kolegyňa Paulína a realizovala ho najskôr u nich v špeciálnej škole v Trnave. Je to deň, ktorý usporadúvame k 8. aprílu k Medzinárodnému dňu Rómov. Snažíme sa osláviť rómsku kultúru, tradície, ale aj celkové povedomie – hudbou, tancom ale aj tradičnými rómskymi jedlami. Naše deti aj ich rodičia toto podujatie majú veľmi radi. Tento rok sme ho chceli urobiť mimo školu. Minulý rok sa nám podarilo zorganizovať podujatie Amen Savore – My všetci. Bolo zamerané skôr na odbornú verejnosť. Rómsky deň bude venovaný rodinám a deťom – aby videli, ako deti postúpili, čo sa všetko naučili.
Ak by ste mohli niečo zmeniť vo vašom fungovaní, čo by ste si priali?
Na to, aby sme zefektívnili našu prácu, tak by sme potrebovali lepšie a väčšie priestory a možno aj spoluprácu s ďalšími odborníkmi. Potrebovali by sme posilniť technickú stránku nášho prejavu. Máme aparatúru, technické zázemie, ak chceme ísť na výlet, vieme si zohnať peniaze, napísať projekty, máme výborných muzikantov. Ale potrebovali by sme ešte niekoho, kto by nám vedel zabezpečiť technickú stránku prejavu, napríklad lektora spevu. Aby prejav detí zase nabral na obrátkach, aby sme zvýšili jeho úroveň. A vždy potrebujeme príležitosti vystupovať.
Na záver by som sa rada spýtala na tvoju prácu. Prečo si si vybrala prácu sociálnej pracovníčky? Viem, že je to ťažká práca, na Slovensku nie veľmi dobre ohodnotená.
Ono to bude znieť ako klišé, lebo sociálnu prácu som si nevybrala tak úplne ja, ale vybrala si ona mňa. Chcela som pôvodne študovať niečo iné, ale dostala som sa na sociálnu prácu a vnímala som to tak dočasne. Začala ma baviť, videla som v tom zmysel. Postupom času na vysokej škole som zistila, že by som sa rada venovala deťom z rómskeho prostredia. Našlo si ma to.
Spomínala si, že si polovičná Rómka, aká je tvoja osobná skúsenosť? Identifikuješ sa aj ty sama ako Rómka?
Určite sa identifikujem so svojím rómstvom, ale aj nerómstvom. Niektorí hovoria, že byť polovičným neexistuje, že buď si alebo nie si. Ale ja musím povedať, že sa cítim aj Nerómkou, lebo inak by som poprela vlastnú matku. Ale je pravda, že rómstvo vo mne prevláda vnútorne a nerómstvo zase vonkajškom. (Smiech.) Nehanbím sa to priznať, identifikujem sa s tým, kým som, a otvorene o tom rozprávam. Osobne som sa nestretla s tým, že by ma niekto odsúdil, alebo že by ma niekto niekam nechcel prijať, lebo som Rómka. Je to asi aj tým, že to na prvý pohľad nevidno. Skôr som sa s tým stretla cez mojich príbuzných. Ich skúsenosť sa potom priamo dotkla aj mňa. Nie sme rodina, ktorá by pochádzala zo sociálne vylúčeného prostredia, ale nie sme ani Rómovia, ktorí hovoria, že sme iní ako tamtí. Berieme to tak, že sme Rómovia. A sú Rómovia, ktorí žijú lepšie, a sú takí, ktorí žijú horšie. Preto by sa im malo pomôcť k tomu, aby aj oni mohli žiť lepšie.
Celé vedenie súboru a prácu okolo neho robíte dobrovoľnícky. Predpokladám, že je to náročné. Robíte to už dva roky, dvakrát týždenne sa venujete deťom v súbore... Ako to celé zvládate?
Pôsobíme ako lektori na dobrovoľníckej báze. Živí nás práca, ktorú robíme: Janko pracuje v automobilovej fabrike, Jarko sa živí hudbou, Paulína je pedagogička a ja som sociálna pracovníčka. Je to ťažko udržateľné, keďže pritom máme každý svoju prácu, svoj osobný život a chceli by sme mať aj voľný čas. Určite by pomohlo, keby sme mohli byť v súbore zamestnaní, lebo práca, ktorá s ním súvisí, je na jeden úväzok u každého z nás. Dúfame, že sa nám to časom podarí. Chceli by sme ísť aj profesionálne ďalej.
Beáta Danišová je vyštudovaná sociálna pracovníčka. Sociálnu prácu ukončila na Trnavskej univerzite na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce v Trnave. Pochádza z rómsko-nerómskej rodiny z Kútov a rozvoju sociálne znevýhodnených detí z Coburgovej ulice sa venuje od roku 2010. V roku 2018 pod hlavičkou Centra Koburgovo spoluzaložila detský spevácky súbor Romane Čhavore Jilestar. V súčasnosti pracuje ako sociálna pedagogička na základnej škole v Trnave.
Detský súbor Romane Čhavore Jilestar funguje pod Centrom Koburgovo n.o.
Facebook: @romanečhavorejilestar, @koburgovo
***
Vyšlo v čísle: 8 | Jeseň 2020 >
Všetky čísla: O Magazíne >
