TATIANA BUŽEKOVÁ
Mágia je vo všetkých kultúrach.
Text: Miroslava Hlinčíková, Foto: Peter Lančarič
Zimné obdobie a špeciálne Vianoce či Nový rok sú spojené s mágiou a kúzelnou atmosférou viac ako ktorékoľvek iné ročné obdobie. Mnohé zvyky v rodinách vykonávame automaticky – niektorí si pod tanier vkladáme šupinky z kapra či vešiame nad dvere imelo, a nevedomky tak veríme v ich silu. Ako je možné, že i v dnešnom modernom svete ľudia veria v mágiu? A čo vlastne mágia je? Na tieto a mnohé iné otázky nám v rozhovore odpovedala sociálna antropologička Tatiana Bužeková z Katedry etnológie a muzeológie v Bratislave.
1 / Fašiangová obchôdzka vo Fačkove, 1987. Autor: Tibor Szabó. Zdroj: fondtlk.sk
2 / Fašiangové maškary, Štefanov, 1980. Autor: Tibor Szabó. Zdroj: fondtlk.sk
Celé naše zimné číslo sa zameriava na mágiu. Ty ako výskumníčka – antropologička – sa už dlhodobo venuješ výskumu magických predstáv. Ako si sa k tejto téme dostala?
Bola to pre mňa dlhá cesta. V Rusku, odkiaľ pochádzam, som vyštudovala matematiku, hoci som pôvodne chcela ísť na dejiny náboženstiev. V Sovietskom zväze však bolo pre deti z neelitných vrstiev ťažké dostať sa na štúdium histórie. Preto som sa rozhodla pre matematiku, ktorú som tiež mala rada. Záujem o dejiny, mágiu a náboženstvo však vo mne pretrval. Neskôr, keď som už študovala v Bratislave religionistiku, som v tejto téme zakotvila aj profesionálne. Na doktoráte som sa v rámci výskumu venovala téme folklóru a náboženstva, a tak som sa dostala priamo k mágii a magickým prvkom a k tomu, čo nazývame ľudová kultúra či tradícia.
Ako prebiehal tvoj výskum? Ako taký etnologický či antropologický výskum vyzerá
Robila som dlhodobý výskum v lokalite na západnom Slovensku – v tejto obci som strávila dlhší čas a snažila sa zaznamenať tradičné poverové rozprávania. Tiež som chcela vysvetliť rozšírenosť konkrétnych motívov povier. Bol to náročný výskum, ale aj veľmi vzrušujúci. Zamerala som sa na starších obyvateľov ako nositeľov tradície. Spočiatku som chcela skúmať predstavy o záhrobí a o smrti, ale počas výskumu som postupne zistila, že v minulosti boli v tejto lokalite rozšírené predstavy o čarodejníctve v zmysle magického škodenia, a motívy s tým súvisiace boli prítomné takmer v každom príbehu. Téma magického škodenia však môže byť chúlostivá. Preto som zvyčajne začínala rozhovory všeobecnou témou tradície a zvykov. Od nich som sa potom posunula k čarodejníctvu. Pri výskume som musela dbať na to, aby som sa nedotkla citlivých tém súvisiacich s náboženskou vierou. Dedina, kde som robila výskum, bola katolícka a slovo povery veriaci vnímajú negatívne, aj keď v odbornom etnologickom diskurze je to neutrálny termín. Musela som preto pri kladení otázok voliť slová a témy veľmi opatrne. Ale ako výskum trval a ľudia ma viac spoznávali, moja pozícia sa menila. Z pozície človeka, ktorý sa na všetko pýta, pre ktorého je všetko nové a pre ktorého sú informátori tí, ktorí ho niečo učia, som sa posunula do siete sociálnych vzťahov, pretože ma už niekam zaradili a už som pre nich nebola cudzia. Na jednej strane sa skúmanie stalo jednoduchším, lebo mi ľudia začali dôverovať. Na druhej strane to bolo aj zložitejšie, lebo veľa príbehov o magických praktikách obsahuje odkazy na osobné vzťahy a konflikty. Spracovanie podobného materiálu vyžaduje od výskumníka zodpovednosť voči jeho respondentom. Preto som musela dbať na etické aspekty zverejňovania príbehov, aj keď boli anonymizované. Nikdy som to však nerobila bez súhlasu ľudí, s ktorými som sa rozprávala.
Čo ti ľudia opisovali ako magické úkony?
Keď hovorili o čarodejníctve, nikdy nehovorili o tom, čo robili sami, lebo by tým priznali, že chceli uškodiť iným. Skôr to boli situácie naznačujúce magické škodenie iných, napríklad, že pod prahom maštale sa našlo niečo zakopané – nejaké handry či vlasy, ktoré tam niekto údajne dal s cieľom uškodiť dobytku, prípadne ľuďom. Často sa spomínalo rozlievanie počarovanej tekutiny na krížnych cestách alebo na ceste, kde chodievala osoba, ktorej niekto chcel ublížiť. Tým, že rozliatu tekutinu prekročila, bola počarovaná. Najrozmanitejšie boli príbehy o odhalení magického škodenia. Napríklad ľudia často putovali k bohyniam zo Starého Hrozenkova, aby sa dozvedeli, kto ich počaroval. Schéma takýchto príbehov bola rovnaká: človeku, rodine alebo domácnosti sa stane niečo zlé, vzniká podozrenie, že to nie je len tak, otázka je – kto to urobil? Podozrenie nevzniká v prípade bežných negatívnych udalostí ako obyčajná choroba, ale ak je človek chorý dlhodobo, má zriedkavú či nevysvetliteľnú chorobu, alebo sa niečo zlé stáva pravidelne, napríklad rok čo rok hynie dobytok. Podozrenie z magického škodenia padne na toho, kto obeť pozná a má motív jej uškodiť. Veľmi často je to príbuzný, človek z blízkej rodiny, keďže bežným motívom škodenia je spor o majetok. Môže ísť aj o lásku, v tomto prípade odvrhnuté dievča škodí bývalému.
Mágia má rôzne kontexty. Ty si sa výskumne venovala aj novým náboženským hnutiam, konkrétne neošamanizmu.
Neošamanským skupinám na Slovensku som venovala pozornosť už od roku 2004, hoci samotný výskum som uskutočňovala neskôr, od roku 2009. Celkovo v ezoterických hnutiach, vrátane neošamanizmu, hrá mágia ústrednú úlohu. Mágia je z tejto perspektívy súčasťou vesmírneho diania a patrí aj do morálnej sféry. Tí, ktorí ju praktizujú, nepoužívajú magické praktiky, aby uškodili iným, ale naopak nimi chránia a liečia ľudí. Mágia je v tomto kontexte predovšetkým o liečení – ako ľudí, tak i Matky Zeme. Preto je neošamanizmus v istom zmysle ekologické hnutie.
Čo majú tieto tvoje rôzne zamerané výskumy spoločné?
Spoločná je predstava, že istými symbolickými úkonmi môžeš ovplyvniť realitu, chod vecí, či už ide o zdravie, peniaze, blahobyt rodiny alebo iné záležitosti. Vykonávať magickú praktiku znamená robiť niečo, čo nemá priamy, fyzikálny vplyv na udalosti, a to s predpokladom, že tvoje konanie takýto priamy vplyv má. Príkladom je klopkanie na drevo, ktoré má zabrániť neúspechu istého zámeru: keď nechceš niečo zarieknuť, pokaziť, tak si poklopkáš po dreve. Jasné, že to klopkanie samo nemá žiadny vplyv na danú udalosť, ale je za ním predstava, že táto praktika bude mať účinok. Podobné predstavy o účinnosti magických praktík môžu, ale nemusia súvisieť so širším náboženským či spirituálnym svetonázorom. Napríklad neošamanizmus, ktorý som skúmala, nemá zázemie v slovanských kultúrach a magické praktiky, ktoré mestskí šamani vykonávajú, majú pôvod skôr v náboženských predstavách severoamerických Indiánov, prípadne sibírskych národov. Ale isté magické praktiky v slovenskej ľudovej kultúre sa šamanmi mohli interpretovať ako šamanské. Príkladom môže byť urieknutie, ktoré sa vysvetľovalo ako narušenie biopoľa, akéhosi energetického štítu, ktorý má každá ľudská bytosť. V diskurze súčasnej spirituality sa totiž každá tradičná predstava prekladá do energetického jazyka. Ďalším príkladom sú praktiky tzv. žítkovských bohýň (ženy z moravsko-slovenského pohraničia venujúce sa liečeniu), ktoré sa vyslovene interpretujú ako šamanské, lebo je tam prítomný zmenený stav vedomia, ktorý sa pokladá za charakteristický znak šamanského liečenia. Reinterpretácia ľudovej kultúry v týchto termínoch je významným trendom a je jedným z faktorov vysvetľujúcich šírenie magických praktík v ezoterickej podobe medzi vzdelanými ľuďmi. Pojem energie ich totiž prepája s vedeckým diskurzom a veda im poskytuje aureolu pravdivosti, autoritu, hoci táto „vedeckosť“ je len zdanlivá.
„Žijeme v predstave, ktorá pochádza z doby osvietenstva – že mágia je záležitosťou minulosti a s pokrokom vedy v modernej dobe postupne zmizne.“
V čom sa zase naopak rôzne magické predstavy odlišujú? Teda v čom sa líšia nové náboženské hnutia od tradičných ľudových predstáv?
Predovšetkým sa líšia v zmysle zdôvodnenia magických praktík, ktoré je podstatnou črtou súčasných ezoterických hnutí, ale v ľudovej kultúre zvyčajne chýba. Za klopkaním na drevo, o ktorom sme hovorili, nie je nijaký odkaz na predstavy o usporiadaní sveta, napríklad, že drevo patrí k prírodným materiálom a cez neho vplývaš na prírodu, alebo že v stromoch sídlia duchovia či božské bytosti a ty ich týmto klopkaním vyvoláš, aby ťa chránili. Keď to ľudia robia, ani sa nezamyslia nad tým, prečo klopkajú práve po dreve a prečo vôbec klopkajú. Jednoducho to má fungovať. V nových spirituálnych praktikách, naopak, má každý úkon svoje opodstatnenie z hľadiska kozmológie a toho, ako si ľudia predstavujú vesmír a úlohu človeka v ňom. Ak napríklad niekto používa virguľu pri veštení alebo liečení, je za tým predstava o vesmírnej energii: virguľa je reprezentovaná ako nástroj, ktorý zachytáva energetické zmeny či vlny a manifestuje ich tomu, kto ju používa. Pre nové náboženské hnutia, ezoterické praktiky či alternatívnu spiritualitu je tiež charakteristický zmenený stav vedomia: viaceré magické úkony vrátane meditácie sú zamerané na to, aby sa človek spojil s vesmírnou energiou, pretože len tak bude mágia účinná. Zmenený stav vedomia sa pritom dosahuje počas rituálu. V neošamanizme je to väčšinou bubnovanie, či už v skupine alebo individuálne, ale môže to byť aj iný druh rituálneho konania.
Je zaujímavé, že i v dnešnej modernej dobe ľudia stále vykonávajú magické praktiky.
Žijeme v predstave, ktorá pochádza z doby osvietenstva – že mágia je záležitosťou minulosti a s pokrokom vedy v modernej dobe postupne zmizne. Mágia je však stále tu a vznik nových náboženských alebo spirituálnych hnutí, v ktorých hrá dôležitú úlohu, poukazuje na jav, ktorý sa niekedy označuje ako re-enchantement – „znovuočarovanie“ sveta. V odbornej literatúre sa často vysvetľuje ako istá reakcia na modernitu a modernizáciu, v dôsledku ktorej náboženské a magické predstavy nielen nemiznú, ale naopak, čoraz viac sa dostávajú do verejného diskurzu.
Mnoho ľudí si teda v súčasnosti nachádza cestu k rôznym ezoterickým ideám či skupinám.
To, čo sa niekedy nazýva alternatívna spiritualita alebo nová religiozita, je z môjho pohľadu reinterpretácia tradičnej mágie alebo tradičných náboženstiev. V súčasnej, najmä západnej spoločnosti, sa s alternatívnou spiritualitou spája úcta k prírode, ale i vedomie toho, že ľudia v súčasnosti žijú nezdravým spôsobom života, ktorý prináša moderná civilizácia. Tento „ekodiskurz“ zdôrazňuje nutnosť návratu k prírode a ekologického – „prirodzeného“ – správania sa. Nová religiozita voľne využíva tradičné predstavy aj preto, že nie je centralizovaná a nemá jednotnú doktrínu. Môžeš siahnuť po slovanských alebo indiánskych predstavách, praktizovať ich individuálne alebo v skupine, podľa toho, ako ti to vyhovuje. Táto voľnosť výberu a individuálna voľba sú podporované základnými hodnotami západnej aj globalizovanej spoločnosti ako individualizmus a demokracia. Pokiaľ ide o mágiu, nikto ti nemôže rozkázať: rob tento alebo tento magický rituál, alebo použi tento či tento magický artefakt. Je to na tebe, na tom, čo ti vyhovuje. Musím však poznamenať, že pre ľudí praktizujúcich v skupine je to len zdanlivá voľnosť: v každej skupine nájdeme osoby, ktoré požívajú autoritu, a či už si to uvedomuješ alebo nie, autorite podliehaš.
Spomenula si, že mágia patrí k bežným témam súčasného verejného diskurzu. Mohla by si o tom povedať viac?
V súčasnosti je dostupná naozaj rozmanitá literatúra o magických praktikách. Prídeš do kníhkupectva a vidíš knihy o keltskej, severskej, slovanskej mágii, či mágii prírodných národov. Môže to byť ezoterická literatúra, ale môže to byť aj beletria, ktorá obsahuje odkazy na tajné duchovné poznanie a konšpiračné teórie, ako napríklad Da Vinciho kód. Tieto témy kolujú internetom a sú predmetom pozornosti rôznych webových stránok zameraných na mágiu. Ezoterický diskurz na internete je zastúpený stránkami o liečení, čo je aj ústredná téma v novodobej mágii. Môžu obsahovať návody na meditáciu, súpis liečivých bylín či opis ľudových liečiteľských praktík, alebo odkazovať na kozmológiu, teda predstavy o usporiadaní sveta a zodpovedajúcich božstvách a duchoch. Predstavy o mágii sú tiež súčasťou populárnej kultúry. Sú prítomné najmä v americkej filmovej produkcii, vrátane takých tínedžerských seriálov ako Buffy, premožiteľka upírov. Hovorím o tínedžeroch preto, že magický diskurz často reprezentuje hodnoty danej spoločnosti, v tomto prípade americkej, a to, ako sa má mladý človek správať – inými slovami, je to súčasť kultúrnej výchovy. V prípade Buffy je napríklad obraz superhrdinky so superschopnosťami a magickou mocou výrazným vyjadrením hodnôt spojených s feminizmom – o tom, že žena má moc a je aktívnou činiteľkou, ktorá chráni ľudí a prispieva k dobru spoločnosti. Morálne hodnoty sú ústredným motívom epických príbehov, v ktorých je mágia súčasťou fantazijného sveta, ako je Pán prsteňov či filmy o Harry Potterovi.
„Mágia prináša istotu v neistých situáciách, keď si človek nie je istý výsledkom svojho konania.“
Skús prosím uviesť ešte ďalšie príklady...
Napríklad sú to komiksy, ktoré tiež využívajú magické prvky a obrazy hrdinov alebo hrdiniek, ktorí majú magickú moc. Človek teda ani nemusí siahnuť po ezoterickej literatúre, stačí si sadnúť pred telku a k mágii sa dostane. Raz som prešla televízny program za niekoľko dní a v každom dni som našla na hlavných programoch masmediálne produkty, ktoré tak alebo inak súviseli s mágiou. Táto všadeprítomnosť mágie pochopiteľne vyvoláva aj negatívne reakcie, najmä zo strany náboženských organizácií a činiteľov. Na slovenskom internete sú silne zastúpené stránky, ktoré sú zamerané proti mágii. Napríklad Rozmer, časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu, ktorý vydáva Ekumenická spoločnosť pre štúdium siekt spolu s Centrom pre štúdium siekt. Prináša informácie nielen o sektách a nových náboženských hnutiach, ale aj o ezoterike a okultizme či o alternatívnej medicíne. Aj rôzne katolícke stránky, vzdelávacie aj propagandistické, sú zamerané proti mágii. Vysvetľujú kresťanom, že akýkoľvek rituálny úkon, ktorý nie je súčasťou kresťanskej doktríny a rítu, je uctievaním démonov a kacírstvom. Sú aj stránky, na ktorých veriaci publikujú svoje skúsenosti s ezoterikou i mágiou a rozprávajú o tom, ako ich ovládli démoni. Inými slovami, mágia je súčasťou verejného diskurzu nielen v pozitívnom, ale aj v negatívnom zmysle.
Prečo mágia ľudí priťahuje?
Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď a vysvetlení je viacero. Jedným z vysvetlení, ktoré aj dnes zostávajú aktuálne, je teória mágie, ktorú v 20. rokoch minulého storočia predložil britský antropológ Bronislaw Malinowski. Podľa neho mágia prináša istotu v neistých situáciách, keď si človek nie je istý výsledkom svojho konania, ako napríklad vojna, námorníctvo alebo obrábanie pôdy, ktoré závisí od počasia. Tvrdil, že mágia je ritualizáciou optimizmu človeka a poskytuje mu psychologickú oporu. Do istej miery sa táto téza potvrdzuje výskumami v rámci súčasnej experimentálnej antropológie zameranými na rituálne konanie a magické praktiky. Ukazuje sa, že rituálna činnosť vrátane mágie naozaj môže mať psychologický účinok, pretože pomáha zvládať stres a napätie. Ak sa vrátime k spomenutému klopkaniu po dreve, aj keď tomu človek neverí, v neistej situácii poklopká po dreve a uľaví sa mu aspoň trošíčku.
1. Jaroslav Věšín, Guľovanie, Slovenská národná galéria, zdroj: www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_2352
2. Bronislaw Malinowski s domorodcami z Trobriandských ostrovov, 1917–1918, zdroj: Wikimedia
Mnohé drobné zvyky, ktoré praktizujeme, robíme spontánne – bez rozmyslu, prečo?
Ďalšie vysvetlenie rozšírenosti mágie je, že človek sa snaží nejakým spôsobom ovplyvniť svet na základe kultúrnych predstáv a praktík, ktoré si osvojí už ako dieťa – kultúra mu ponúka repertoár praktík, ktoré „fungujú“. Keď vyrastáš v nejakom prostredí, súčasťou tvojej výchovy sú aj magické praktiky a ty si ich osvojíš a robíš ich automaticky, nemusíš sa nad nimi zamýšľať, ani tomu nemusíš veriť. V tradičnej dedinskej kultúre, keď človek vyrastal vo viac-menej izolovanej komunite, tradícia nebola spochybňovaná a ľudia sa nezamýšľali nad tým, prečo na Vianoce musia rozkrájať jablko alebo nakresliť medom krížik na čelo dobytku. Podobné praktiky boli súčasťou naučeného konania. Automatické vykonávanie magických praktík však patrí aj do mestského života, aj keď ich racionalita sa môže spochybňovať. Keď som bola študentkou v Moskve, k rozšíreným študentským magickým praktikám patrila minca s hodnotou 5 kopejok, ktorá sa mala dať do topánky, keď študent šiel na skúšku. Prečo práve minca, prečo práve 5 kopejok a prečo práve do topánky, dôležité nebolo. Pre nás bolo hlavné to, aby skúška dopadla dobre. Ale ako študenti prírodných vied sme, pravdaže, vedeli, že z vedeckého hľadiska toto konanie nie je racionálne. Pokiaľ vieme, mágia je prítomná vo všetkých kultúrach. Sú teórie, ktoré vysvetľujú prítomnosť mágie vlastnosťami ľudského druhu, konkrétne špecifickými vlastnosťami ľudského myslenia. Iné teórie zdôrazňujú, že vykonávanie rituálov, do ktorých môžeme zaradiť aj magické praktiky, prispieva k solidarite skupiny.
Vieme aj nejako jednoduchšie definovať, čo vlastne mágia je?
Najjednoduchšia definícia je, že mágia je snaha ľudí ovplyvniť svet prostriedkami, ktoré nemajú priamu súvislosť s výslednou udalosťou a zvyčajne odkazujú na nadprirodzené predstavy. Napríklad, tá minca v topánke pochopiteľne nemala priamy vplyv na to, čo som povedala na skúške, ale bola vyjadrením mojej snahy, aby skúška dopadla dobre. Predpoklad o jej blahodarnom účinku sa dá označiť ako nadprirodzená predstava, pretože jeho prirodzené vysvetlenie neexistuje.
Je mágia na Slovensku niečím špecifická, alebo sú to univerzálne prvky, ktoré môžeme nájsť všade?
Magické praktiky sú veľmi rozmanité všade na svete, vrátane Slovenska a môžu sa líšiť nielen od krajiny ku krajine, ale aj od oblasti k oblasti, dokonca od dediny k dedine. Na východnom Slovensku sú iné ako na Slovensku západnom. Majú však aj niečo spoločné. Už britský antropológ James Frazer na konci 19. storočia vo svojej knihe Zlatá ratolesť opísal dva princípy alebo zákony mágie. Prvým je takzvaný zákon podobnosti – keď chceš niečo dosiahnuť, rob niečo podobné. Druhým je zákon kontaktu, ktorý vychádza z princípu „raz v kontakte – navždy v kontakte“. Tieto zákony alebo abstraktné princípy v pozadí magického konania sa môžu kombinovať a podliehajú im magické praktiky na celom svete. Napríklad na Slovensku bolo bežnou praktikou magického škodenia počarovať alebo zničiť predmet, ktorý bol vo vlastníctve predpokladanej obete alebo bol jej súčasťou. Preto sa často používali kusy odevu, vlasy alebo nechty obete, ktoré sa zničili alebo počarovali. Mágia kontaktu bola vyjadrená tým, že odev prichádzal do kontaktu s obeťou a vlasy boli jej súčasťou; súčasne bola prítomná mágia podobnosti – to, čo sa stalo týmto predmetom, malo sa stať obeti. Vďaka spoločným princípom v pozadí magického konania sa môžu podobné praktiky vyskytnúť v geograficky vzdialených oblastiach, napríklad v Sudáne a na Slovensku, hoci tieto dve kultúry neprišli do kontaktu. Tým sa môžu vysvetliť podobnosti rozšírené vo svete magických úkonov. Ale nemôžeme hovoriť o uniformite mágie v zmysle konkrétnych foriem, lebo tie sú naozaj veľmi rozmanité, môžu vznikať ad hoc a postupne sa ujať.
Prečo je práve zimné obdobie plné magických praktík a zvykov?
Dá sa povedať, že to súvisí s mágiou podobnosti, keď sa podobné vyvolávalo podobným. Koniec roka je najtmavšie obdobie, keď príroda upadá do zimného spánku, ktorý sa v rôznych tradíciách interpretuje ako smrť. Čím kratšie sú dni, tým je príroda bližšie k stavu spánku a smrti. V období zimného slnovratu, v najkratší deň roka, nastáva prelom, slnko začína pribúdať, a preto symbolicky nastáva zmŕtvychvstanie prírody – rodí sa nový rok. Koniec roka je teda prechodným, liminálnym alebo prahovým obdobím, keď neplatia pravidlá bežného života a rodí sa zmena. Počas tohto obdobia je svet takpovediac naruby a tento stav je vyjadrený rituálnym konaním, ktoré obsahuje porušenie pravidiel a má symbolizovať chaos, z ktorého sa potom rodí poriadok. Ako príklad toho, že zvyčajné pravidlá neplatia a ľudia strácajú bežnú identitu, sa dá uviesť zvyk nosenia masiek v rituálnych procesiách a tancoch. Na konci roka, počas zimných sviatkov, sa okrem toho stáva priestupnou hranica medzi svetom živých a svetom mŕtvych. U Slovanov je to aj čas uctievania predkov a rodiny, ku ktorej predkovia patria. Ale to, že náš svet a svet duchov sú blízko, je pre človeka nebezpečné, pretože sa do nášho sveta môžu dostať z oného sveta aj zlé mocnosti, preto sa obdobie pred Vianocami nazýva „stridžie dni“. Vykonávajú sa viaceré magické praktiky, ktoré majú chrániť jednotlivcov a domácnosť vrátane dobytku. Všetky vianočné zvyky majú za účel zabezpečiť zdravie a blahobyt rodiny počas ďalšieho roka, a preto obsahujú symboliku hojnosti. K rozšíreným praktikám, ktoré mali byť ochranou komunity, patrila výroba Luciinho stolčeka, opísaná vo viacerých mnou zaznamenaných príbehoch. Od Lucie do Vianoc sa každý deň postupne mal robiť stolček z dreva bez použitia klincov. Potom sa mal zobrať na vianočnú omšu, človek si naň sadol a vtedy videl všetky bosorky v dedine, ako stoja obrátene chrbtom k oltáru. Funkciou stolčeka teda bola identifikácia bosoriek, aj keď som sa nestretla s človekom, ktorý by Luciin stolček naozaj urobil. Bolo to opisované ako nebezpečná praktika, keďže aj bosorky toho človeka videli. Preto po omši musel z kostola utekať a ony ho naháňali a ak ho chytili, malo to preňho zlé následky – buď zomrel alebo sa zbláznil.
Sama si vedkyňa, máš zaujímavý životný príbeh, na Slovensko si prišla z Ruska. Dodržiavaš dodnes nejaké zvyky, ktoré si si priniesla z pôvodného domova?
Pochádzam z Ruska, ale vyrastala som počas sovietskeho obdobia a v Sovietskom zväze bol vzťah k náboženstvu aj k mágii výrazne negatívny. Interpretácia tradičných či ľudových magických praktík sa v sovietskej populárnej kultúre zaujímavým spôsobom transformovala tak, že mágia sa v masmediálnych produktoch posunula do rozprávkovej ríše. Zimné obdobie bolo v tomto zmysle najzaujímavejšie. Vianoce sa verejne neslávili a viaceré tradičné predstavy a praktiky spojené s Vianocami splynuli s oslavami Nového roku, pričom náboženské prvky boli z nich vylúčené a ich miesto zaujala ľudová kultúra v podobe rozprávkových motívov a rozprávkových postáv. Nový rok bol preto magický rozprávkový sviatok a je aj môj obľúbený. Ale nevykonávali sme magické úkony – skôr to bola kúzelná atmosféra, samotný pocit, že sa deje niečo magické. Ten pocit mám aj dnes, aj keď v inej podobe. Na Veľkú noc sa zase chodilo v Rusku na hroby a rituálne konanie počas veľkonočného obdobia malo korene v tradičnom slovanskom kulte predkov. My sme napríklad dodržiavali zvyk rodinného stolovania pri hroboch, ktorý je veľmi starým rituálnym slovanským úkonom: celá rodina – mŕtvi aj živí – majú spoločnú hostinu. Mimochodom, súvisí to aj tým, že u starých Slovanov koniec starého roka a začiatok nového roka, spojený s kultom predkov, v istom období ich dejín pripadal na jarnú rovnodennosť. Takže sme poupratovali hroby, sadli sme si na lavičky, najedli sme sa a keď sme odchádzali, nechávali sme na hroboch kraslice, ryžu či cukríky – jedlo pre zomrelých. Tento zvyk na Slovensku pochopiteľne dodržiavať nemôžem. Pokiaľ ide o magické úkony, ktoré robím, v mojom prípade sú to zvyky, ktoré sú „zautomatizovaným“ konaním a ktorým sa moje deti často smejú, napríklad pred cestou musím „sedieť na kufroch“. To znamená, že pred cestou sa musíš posadiť a chvíľu byť ticho, aby cesta dobre dopadla.
Archív čiernobielych fotonegatívov (AFn ÚESA SAV) č.104526,104525 (autor H.Bakaljarová).
Tatiana Bužeková pôsobí ako docentka na Katedre etnológie a muzeológie (Filozofická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave). Vo vedeckom výskume sa zameriava na antropológiu náboženstva, mágiu, emócie, morálku, kultúrne reprezentácie tela a populárnu kultúru. Pochádza z Ruska a vyštudovala Fakultu numerickej matematiky a kybernetiky na Moskovskej štátnej univerzite. Neskôr sa presťahovala do Bratislavy, kde zmenila svoje profesijné zameranie. Vyštudovala religionistiku a etnológiu na Filozofickej fakulte UK a dodnes sa týmto odborom venuje. Je autorkou kníh Ľudové rozprávania z obce Závod (2007), Nepriateľ zvnútra (2009)a Mágia a čarodejníctvo v etnografických štúdiách do polovice 20. storočia (2019).
Vyšlo v čísle: 9 | Zima 2020 >
Všetky čísla: O Magazíne >
