MARTINA CHUDÁ
Umenie je forma rafinovanej komunikácie bez slov.
TEXT: ZUZANA FAJTA, FOTO: JOZEF PAJERSKÝ
Niekedy ho ťažko uchopiť a inokedy pochopiť. A je úplne jedno, či sa naň dívate ako laik alebo profesionál. Umenie je, aj nie je pre každého. Martina Chudá má v tom svojom jasno - chce ho robiť najmä úprimne. Ako umelkyňa, ale aj pedagogička, mu zasväcuje každý deň. Jej médium je však o niečo menej tradičné. Našla sa v postkonceptuálnom umení. Obsah diel je niekedy intímny, inokedy kritizujúci, ironický aj feministicky pozitívny. Pracuje s objektom, inštaláciou a občas zabŕdne aj do performance. Zľahka!
Umenie je pre mnohých komplikovaná záležitosť. Ako ho vnímaš ty?
Ja ho vnímam ako formu rafinovanej komunikácie, ktorá dokáže rozprávať bez slov. Vo svojej tvorbe využívam najmä šifrované podanie informácií a snažím sa, aby témy boli spoločensky angažované. Usilujem sa zaujať kritické stanovisko a nastaviť tak spoločnosti zrkadlo. Tak som sa dostala aj k feministickým témam, respektíve k feminizmu.
Vo svojej tvorbe sa venuješ aj konceptuálnemu umeniu. Čo ťa na ňom oslovilo?
Dostala som sa k tomu až na výške. Predtým som chodila na strednú umeleckú školu, kde som študovala odevný dizajn. Mala som silné punkové obdobie, móda ma prestala zaujímať a tak vyzerali aj moje výstupy. Keď som sa potom hlásila na vysokú školu, vedela som, že sa síce chcem uberať umeleckým smerom, ale inak som bola stratená. Moje sebavedomie, čo sa týka vlastnej tvorby, bolo na nule. Nemala som žiadne schopné portfólio, a preto mi ani nenapadlo hlásiť sa na VŠVU. Povedala som si teda, že vyštudujem radšej pedagogiku umenia a budem prinajhoršom učiť na ZUŠ-ke, čo sa aj stalo! (Smiech.) Na vysokej škole nás viedli najmä ku konceptuálnemu uvažovaniu. Práve tento prístup vo mne zarezonoval a rozhodla som sa uberať týmto smerom. Snažím sa robiť veci úprimne a bez vypočítavosti. Moje diela sú určené ľuďom, a keď ich niekde vidia, majú v nich vyvolať emóciu, otázky a apelovať na ich hodnoty.
Potrebuješ svoje diela vysvetľovať?
Áno, moje diela vždy sprevádza aspoň krátky text, ktorý ho má divákovi sprostredkovať. Myslím si, že to ku konceptuálnemu umeniu patrí. Ani ja sama, keď prídem do galérie, si často neviem niektoré veci interpretovať.
Podľa čoho volíš témy? Spomínala si feminizmus, určite však nie je jedinou.
Voľba tém vychádza z mojej vnútornej podstaty a postojov. Vo svojich dielach som riešila napríklad témy genderu, stereotypy vo vnímaní ženy, ale aj fetišizáciu zovňajšku či posadnutosť sebou samým. Spracovávala som aj širšie spoločenské témy - napríklad na výstave Kamufláž, ktorú som mala v Galérii Výklad v Trnave, to bola kritika militantných prístupov, násilného riešenia konfliktov a reflektovala aj migračnú krízu.
Čo ťa ťahá k už spomínanej téme feminizmu?
Prvý raz som sa k tejto téme dostala na vysokej škole. Počas celého štúdia sme si totiž mali vyskúšať rôzne formy vyjadrenia - od maľby po video až performance. Ako diplomovku som mala pôvodne v pláne urobiť parafrázu na iné dielo. Rozhodla som sa však radšej autorsky nájsť. Mala som vtedy emocionálne ťažšie obdobie, čo ma priviedlo k introspekcii a celkovo k ženským témam.
Keď som začala feminizmus detailnejšie študovať, veľmi ma potešilo zistenie, že feministky naozaj nie sú tie, ktoré nenávidia mužov (ako sa zvykne tradovať), ale našla som v ňom čisté hodnoty, s ktorými som sa stotožňovala. Začala som si potom viac všímať a citlivejšie vnímať rozdiely v prístupoch k ženám. To bolo aj obdobie, keď som sa dostala k štúdiu stereotypov, ktoré som spracovala napríklad aj v diele Slepičky.
Pripadalo mi však prirodzené apelovať na rovnoprávnosť, aj napriek tomu, že sa môže na prvý pohľad zdať, že v súčasnosti už je táto téma vyriešená. Stále si však myslím, že je čo zlepšovať. V pracovnom alebo osobnom živote mám ale asi šťastie na ľudí, takže to nie je z dôvodu, že by som zažila nejakú krivdu. Jednoducho cítim, že je potrebné sa tomu venovať.
Ako vyzerá, keď sa autor hľadá?
Je to taký pokus-omyl. Celá tvorba je o pocitoch. Keď som sa pozrela na niektoré svoje veci, tak som nič necítila. A potom prišiel moment, keď som niečo spravila a povedala som si, áno, to je ono! Prišlo zadosťučinenie a súznenie. Inak sa to asi nedá popísať.
Pracuješ najmä s textilom. Prečo si si vybrala práve toto médium?
Síce pracujem hlavne s textilom a figuruje vo väčšine prác, ktoré som doteraz robila, ale nie je to tým, že by som bola extra vyhranená. Materiál vyberám na základe témy, ktorú spracovávam. Väčšinou to zatiaľ boli feministické témy, tak si tam to miesto našiel, keďže sa stereotypne viaže k ženám. Nie je to ale tak, že by som pracovala výsostne s textilom. Som otvorená rôznym médiám. V posledných dielach som pracovala s videom a skúsila si aj performance. Snažím sa ponechať si v tvorbe maximálnu mieru slobody a nerada by som sa škatuľkovala len ako textilná výtvarníčka.
Performance je veľmi zaujímavý spôsob sebavyjadrenie umelca. Máš v ňom nejaké vzory, niekoho, kto ťa inšpiruje?
Čo sa týka performance, tak asi nejde nespomenúť Marinu Abramović. A všeobecne, čo sa týka tvorby, neviem, či sú to práve vzory, ale veľmi ma oslovila Louise Bourgeois - svetovo známa sochárka, ktorá často pracovala s textilom. Potom napríklad Sarah Lucas, ktorá pracuje s feminizmom so svojským pikantným humorom. Pri performance som si však najmä chcela vyskúšať novú polohu. Vždy hľadám spôsob, ako dostať do reálnej podoby svoj koncept. Zaumienila som si reagovať na ľudí, ktorí sú ochotní honom za fiktívnou dokonalosťou ísť do extrému. Vtedy som si povedala, že využijem metaforu mletého mäsa, pri ktorej deštrukciou vzniká nový konštrukt - produkt. A objekt mi do toho nesedel. Povedala som si, že by bolo fajn, ak by to teda bolo video, respektíve performance. Tak som sa dopracovala ku konceptu Urgency. Rozhodla som sa pomlieť toľko mäsa, koľko sama vážim a vytvoriť “zo seba” sériové produkty, ktorými boli mäsom naplnené silónové pančušky.
Predpokladám, že túto performance si robila iba raz…
Áno, iba raz a aj preto som ju zaznamenávala na video. Nastalo hneď niekoľko problémov či výziev. Bolo treba zohnať sterilný, čistý priestor, rekvizity, veľké množstvo mäsa, čo je vec, s ktorou neradno plytvať. Točili sme to s Petrom od rána do večera a vedela som, že máme len jeden pokus. Potrebovala som mať naozaj kvalitný videozáznam, lebo to bolo niečo, čo som chcela uchovať a ďalej sa tým prezentovať. Preto táto akcia prebiehala viac štúdiovo a bola poňatá skôr ako “film”. Mäso bolo po natáčaní darované trnavskému útulku.
Máš v pláne robiť aj nejakú performance, kde budeš priamo konfrontovaná so živými divákmi?
V rámci spoločnej výstavy s Peťom (Lančaričom, pozn.) sme jednu mali, kde sme vlastne parafrázovali Marinu Abramović a Ulaya a ich performance Imponderabilia. Stáli sme oproti sebe vo vstupe do miestnosti, v ktorej sme mali veľmi intímnu inštaláciu. Po tejto skúsenosti naozaj obdivujem ľudí, ktorí sa venujú takémuto druhu umenia. Energia, ktorú tam človek cíti, je naozaj silná, ale ak sa mám priznať, nebolo mi to úplne príjemné. Je samozrejme fajn prekonávať svoje limity, ale zatiaľ neviem, či sa tomu budem venovať viac. Najzaujímavejším zistením pre mňa bolo ale to, ako intenzívne človek tú situáciu prežíva.
Čo si tam teda prežívala? Asi ste neboli holí, ako v pôvodnej performance od Mariny a Ulaya.
Neboli, mali sme na sebe plyšové kostýmy a masky. Bola som dosť v strese a aj kvôli tomu kostýmu sa mi zle dýchalo. V galérii bol vydýchaný vzduch a pomedzi nás stále chodili ľudia, niektorí sa nás aj dotýkali. V jednom momente prišiel nával asi 30 ľudí. Okrem zníženého prísunu vzduchu to bolo aj emocionálne náročné. Na chvíľu som dokonca zamdlela.
Aké máš najbližšie plány?
Momentálne som aktívna skôr psychicky ako prakticky. Tým, že mám v hlave strašne veľa konceptov, ale väčšinou sú rozmerné alebo nákladné na výrobu, tak si ich odkladám. Potom, keď sa chystám realizovať nejakú výstavu, tak tie koncepty znova vyťahujem zo šuflíkov. Toto je ale vec, ktorú by som chcela zmeniť, lebo aktívna práca mi veľmi chýba.
Ale keďže som s performance Urgency vyhrala cenu Danubiany na Textilnom trienále, dostala som možnosť mať tam na ďalšom trienále samostatnú prezentáciu v jednom z priestorov. Pomaly sa teda pripravujem a rozmýšľam, čo by som mohla vytvoriť a možno aj vytiahnuť zo šuflíka.
***
Vyšlo v čísle: 2 | Jar 2019 >
Všetky čísla: O Magazíne >
