Martina Slováková
Musela som sa naučiť dôverovať a delegovať.
Text: Zuzana Fajta, Foto: Jozef Pajerský
Martina z Cukru, tak ju poznajú mnohí ľudia a tak som ju svojho času spoznala aj ja. Už ako študentka Vysokej školy výtvarných umení si vytvorila cestičku pre to, aby vzniklo jej kreatívne štúdio. Sedem rokov od založenia sa mnoho vecí zmenilo, niektoré však ostávajú stále rovnaké. Martina Slováková a jej tím robia stále videá “ako z cukru". A nielen to. Vedie Cukru mnohými skvelými projektami a snaží sa stále posúvať – tak kreatívne, ako aj manažérsky.
Dnes ťa ľudia poznajú ako Martinu z Cukru, ktorá robí pekné videá. Ako si sa však k tomu dostala?
Vždy som sa venovala vizuálnym veciam a inklinovala k nim. Či už to bol časopis na základnej či strednej škole, kde som kombinovala obraz a text, alebo som sa učila kódovať weby. Trinásť rokov som chodila na výtvarné kurzy k manželom Balážovcom. Ale až na prijímačkách na vysokú školu som sa rozhodovala, či ísť na fotku alebo na grafický dizajn. Rozhodla som sa pre fotku. Študovať som začala v roku 2007. Krátko nato bol obrovský boom digitálnych zrkadloviek, čo mi umožnilo mať iba jeden nástroj a ním nielen fotiť, ale aj natáčať videá. Nepamätám si však presne to, prečo som si vybrala video. Cukru som potom založila v roku 2012, keď som mala 24 rokov. Už keď vznikalo, vedela som, že nechcem robiť iba videá. Po prestupe z fotografie som študovala intermédiá a multimédiá. Vždy ma bavila tvorba webov, vizuálna identita, veci s presahom. Nie že by som chcela všetko robiť sama, ale vedela som, že to je niečo, čomu sa chcem vo svojej práci venovať.
Aká bola tvoja prvá ozajstná zakázka? Pamätáš si na ňu?
Ak opomeniem prácu pre Mestskú televíziu Trnava, kde som brigádovala počas prvých ročníkov vysokej školy a kde som točila všetko možné – prvou platenou zákazkou bolo určite niečo pre Rádio_FM. Síce to neboli nejaké veľké peniaze, ale ja som to brala ako obrovskú príležitosť.
Asi prvá vážna pracovná výzva bola, keď som sa prihlásila do _FMka. Zháňali vtedy niekoho, kto by mohol spraviť niečo ako „aftermovie“, vtedy sa to však volalo obyčajne, video z Pohody. Ja som im dokonca v tom čase pripravovala aj niečo ako „daily vlog“, krátke videá, ktoré som strihala priamo na Pohode a išli na web. Vtedy takých ľudí, čo robili videá, nebolo veľa a postupne sa mi začala práca nabaľovať, ozvali sa mi Voices, Pontis, Pino z PPE. Venovala som sa tomu 2 – 3 roky popri štúdiu ako freelancer a nakoniec som si povedala, že si skúsim založiť firmu.
Bola si jedna z prvých, ktorú registrujem, že robila trošku iné komerčné videá. Ako si našla svoj štýl?
Nepamätám si žiadnu konkrétnu inšpiráciu. Dnes je toho obrovské množstvo – od známych youtuberov ako Peter McKinnon, u ktorého si môžeš pozrieť, ako robí všetky tie „zoom transitions“ alebo Dan Mace, ktorý robí s Caseym Neistatom a chytiť od nich know-how, ako to spraviť cool, až po neznámych amatérov. Je neskutočne veľa zdrojov, kde si môžeš pozrieť ako na to. Predtým však toho nebolo veľa. Prevládala u nás skôr fascinácia možnosťami, ktoré nám nová technológia ponúkla. To isté platí o farbení videa – dnes je to relatívne jednoduchá vec, ja som sa však na začiatku naozaj snažila svoje videá odlíšiť aj farebnosťou. S mojou spolužiačkou, maliarkou Dominikou Žákovou, sme sa ešte na škole veľmi často rozprávali o farbách. Vnímala som to tak, že maliar má svoju farebnosť, ktorou sa vyjadruje. A ja som tiež chcela mať svoju farebnosť. Jednoducho som to chcela spraviť pekné.
Mala si strach založiť firmu? Množstvo freelancerov, ktorých poznám, majú podobné pocity a boja sa spraviť ten skok zo strachu, že neuživia ďalších zamestnancov alebo stratia kontrolu nad kreatívnymi výstupmi.
Celé Cukru vzniklo z toho, že som mala stále viac a viac roboty a cítila som som, že dokážem uživiť niekoho, kto mi bude pravidelne pomáhať. Nebolo to však tak, že by som predtým pracovala iba sama – mala som aj pred založením Cukru tím ľudí, ktorý so mnou spolupracoval. Viem však, kam mieriš tou otázkou. Každý je zvyknutý nejakým spôsobom pracovať. Má návyky, tempo. Musela som sa naučiť dávať dôveru, delegovať a stále mať pocit, že to je môj projekt a byť toho súčasťou. To, že garantuješ niekomu odmenu, či už si malá alebo väčšia firma, je veľmi zásadná vec. Ak nastane nejaký výpadok (a o tomto sa veľmi nehovorí) tak to pocítiš a musíš nejako vykryť. Čo spôsobuje neustály stres. Je to taký druh stresu, ktorý spôsobuje dlhodobé, vážne problémy, lebo ho časom ani nevnímaš. Keď napríklad niekedy vypnem a potom sa po čase vrátim naspäť do toho tempa, zistím, aký je ten stres vlastne hrozný. Je to len nejaký šum na pozadí. Každodenne zaspávať a budiť sa s množstvom problémov, ktoré musíš vyriešiť, a nad tým mať ten jeden veľký problém, je naozaj zaujímavá výzva. A keďže som v tom biznise sama a nemám spoločníka alebo spoločníčku, musím sa vysporiadať aj s istým levelom existenčného stresu, s ktorým mi nemôže nikto pomôcť.
Ako taký ventil sme si však s kamarátkami, ktoré podnikajú v iných oblastiach ako ja, založili taký neformálny spolok a nazvali ho „KVAP – Klub vrúcnych ambicióznych podnikateliek“. Raz za čas sa stretneme a pobavíme sa o veciach, ktoré nás trápia a čo sú naše ťažkosti. Nie je to iba o sťažovaní sa, zdieľame napríklad aj to, čo sa nám podarilo. Zisťujeme, že naprieč rôznymi oblasťami riešime denno-denne takmer identické problémy. Je to veľmi prínosná technika „peer reviews“, kde sa máš na jednej úrovni konfrontovať a zdieľať svoj pohľad.
Stretla si sa vo svojej práci s tým, že ťa brali ako ženu a nie ako profesionálku v danom odvetví?
Nie. Myslím si, že jedine pôsobíme ako kolektív veľmi mlado. Ale nikdy som nepocítila, že by so mnou niekto jednal inak. Mám pocit, že si viem získať rešpekt a keď začnem hovoriť, tak si viem veci obhájiť. A aj keď som mala pocit, že ma niekto chce spochybniť, tak som sa o to viac bránila a nenechala som to tak. Nikdy som to však necítila.
Kedy si sa dostala do pozície, že si sa cítila ako šéfka? A kedy si sa k tomu začala inak stavať?
Viem to úplne presne – bolo to v roku 2014. Prvé dva roky som budovala značku a strašne veľa energie venovala do toho, že som založila sročku, nechala som si spraviť logo, našla som si priestory, zariadila ich, polepila som auto. Pamätám si, že som vtedy všetko svoje portfólio dala pod značku Cukru a moje meno ako keby neexistovalo. Po nejakom období mi to samozrejme začalo vadiť, lebo som robila aj iné veci. Nebola to však voľná tvorba a musela som tam robiť kompromisy. Vedela som ale v tom momente, že je to dôležité, lebo Cukru nikto nepoznal, ale moje meno áno. Nechcela som tvorbu Cukru natoľko zosobniť, aby som neskôr nemohla pod vlastným menom tvoriť niečo vlastné.
Na začiatku som samozrejme každému tvrdila, že všetko vieme najlepšie, najrýchlejšie, za dobrú cenu a postupne, keď prichádzali projekty, začala som pracovať s freelancermi. V roku 2014 som si vzala prvú takú veľkú dovolenku a išla som na Nový Zéland. Tam som pochopila, že to musím robiť inak. Musím začať budovať tím a nemôžem robiť všetko. Musím si povedať, v čom je moja úloha a toho sa držať. Vtedy som si zobrala malý úver na nové počítače, dve strižne a jednu z nich som si položila k sebe do kancelárie. Z večera do rána som sa na to vyspala a povedala som si, nie, toto takto nemôže fungovať a dala som ju na stôl do vedľajšej miestnosti. Povedala som si, že budem do Cukru hľadať ľudí, ktorých naučím všetko, čo viem a vytvorím im priestor byť lepšími. A postupom času som sa naučila viesť firmu aj manažérsky. Zistila som, že nemôžem mať všetko iba na papieri alebo na flipcharte. Keď som ich nahradila aplikáciami a investovala čas do toho naučiť sa s nimi pracovať, začala som napríklad aj lepšie spávať!
Aké je teda kritérium na výber človeka, ktorý má pracovať pre teba alebo Cukru?
Ja som veľmi tolerantná, keď vidím v niekom potenciál. A veľa som si asi aj vzala zo svojej životnej cesty. U mňa to tak bolo napríklad pri príjmačkach na VŠVU. Pri talentových skúškach bolo treba priamo na mieste fotiť čiernobielo a vyvolávať. Moja práca bola úplne otrasná, lebo som sa to učila asi mesiac predtým, bolo to hrozné. Jednoducho som to nevedela. Keď už som sa ale dostala do druhého kola, pri ústnom pohovore som si musela svoje práce obhájiť. Prvý raz som tam videla mnohých tých ľudí naživo a bola tam aj Milota Havránková, prvá dáma slovenskej fotografie. Ona vtedy povedala, že je to technický síce zlé, ale má to nápad a techniku sa naučím. To mi ostalo ako taká silná myšlienka a osobná skúsenosť a aplikujem to aj na ostatných.
Teraz je vás v Cukru teda koľko?
Momentálne je nás 6 a nemám zásadnú ambíciu nejako zásadne rásť. Na to, v akom objeme chcem veci robiť, sme tak akurát tím. Ak by sme sa porovnávali s veľkými agentúrami, tak samozrejme, sme len jeden tím, ale ak by som chcela mať väčší, potrebovala by som viac roboty, peňazí, narástla by mi tá zodpovednosť a potrebovala by som asi niekoho ďalšieho ako ja, aby podporil náš tím. Nemám však túto ambíciu. Najradšej by som robila viac prémiovejších vecí s väčším dosahom.
Kto bol inak prvý člen tvojho tímu?
Prvý bol Mišo Sekera – známy aj ako DJ Lixx. Ten je tu dodnes a pracujeme spolu už siedmy rok.
Robíš ešte videá? Alebo sa venuješ primárne už len vedeniu firmy?
Stále robím videá, ale fyzicky už ich vlastne nerobím (smiech). Aj keď mojou ambíciou nikdy nebolo podnikať, až časom sa to tak vyvŕbilo. Zistila som, že som vlastne dobrá aj v iných veciach ako v natáčaní videí – viem viesť ľudí, viem si získať klienta, viem postaviť projekt a doviesť ho do konca. Pre mňa je to omnoho podstatnejšie, ako keby som sa postavila len do pozície, že videá strihám. Na čom samozrejme nie je nič zlé a mohla som to robiť naďalej, ale toto je tiež veľmi dôležité. Niekedy mám samozrejme chuť nejaké video zostrihať a mám z toho radosť, užijem si to, ale udeje sa to podľa mňa tak dvakrát za rok.
***
Vyšlo v čísle: 2 | Jar 2019 >
Všetky čísla: O Magazíne >
