Matúš a Mirka Hlinčíkovci
To, čo nám v Trnave chýba, si vytvoríme.
Text: Zuzana Fajta, Foto: Peter Lančarič
Kto má súrodenca alebo súrodencov, vie, že je to vzťah, ktorý je neopísateľný, nenahraditeľný a často komplikovaný. Ako sa hovorí - rodinu si síce nevyberáme, ale to, ako a či s ňou budeme fungovať, je len na nás.
Matúš a Mirka Hlinčíkovci sú dôkazom, že takýto vzťah môže fungovať naozaj dobre. No a nakoniec z neho dokážu vzniknúť aj veľké veci - či už komunita okolo Kubiku alebo Trnavský rínek.
Ste brat a sestra. Tí mávajú často komplikované vzťahy. Čo vás priviedlo k tomu, aby ste začali spolupracovať a vytvárať veci?
Mirka: Už počas strednej a vysokej školy som bola občiansky aktívna. Robili sme v Trnave rôzne informačné kampane o odpade a lesoch, každý piatok sme varili Food not bombs - jedlo pre ľudí bez domova. Práve tam sa stretávala veľmi rôznorodá skupina aktivistov a aktivistiek, a tí ma veľmi ovplyvnili. Po skončení školy som nerobila pre mesto ani v meste nič. Bola som skôr skeptická. Trnavu som nemala veľmi rada, považovala som ju za pomerne konzervatívne mesto bez života. Matúš, ktorý je odo mňa o sedem rokov mladší, založil s kamarátmi neziskovú organizáciu Bronco a začali organizovať rôzne podujatia v Trnave. Okolo nich zároveň vznikla komunita aktívnych ľudí, a to ma inšpirovalo. Aj preto sme s Júliou Č. Oravcovou dostali nápad na niečo nové - otvorený mestský trh, ktorý by sa zameriaval na lokálnu tvorbu. Všetci nás odrádzali. Tvrdili, že takýto trh nebude v malom meste nikoho zaujímať a ľudia tam neprídu. Mali sme však základňu, ktorou bolo Bronco n.o., a zároveň fungoval Kubik, ktorý združoval množstvo mladých ľudí ochotných a schopných sa zorganizovať. Začali sme teda robiť Trnavský rínek. A práve vďaka nemu sme s Matúšom od roku 2013 začali spolupracovať a venovať sa mestskému aktivizmu a asi sa aj viac rozprávať a diskutovať. Našli sme niečo spoločné.
Matúš: Začal som byť aktívny už v roku 2007, keď sme robili flatlandové akcie na BMXkách. Vtedy sa na Slovensku všetky podobné podujatia zrušili, a preto sme spravili prvú našu. Zistili sme, že je super, keď sám urobíš niečo, čo nemáš a čo ti chýba. Postupne sa vďaka tomu začali na nás nabaľovať ďalší ľudia. Spolu s Gonzom sme organizovali v Káčku rôzne párty a on ich robí doteraz. Neskôr vznikol Kubik a s ním sme spolu s Petrom Cagalom z mesta už organizovali väčšie akcie. Napríklad Street session - u kamošov na dvore sme svojpomocne postavili drevené prekážky a bol to jeden z najväčších závodov na Slovensku. Potom prišli Mirka a Júlia s nápadom na výraznejší zásah do mestskej kultúry - niečo väčšie, ako sme zvykli robiť. Povedali sme si: Jasné, poďme do toho! Tak vznikla naša spolupráca. Inak sme sa ale od malička skôr neznášali.
Mirka: Nie, že by sme sa neznášali, je medzi nami veľký vekový rozdiel, takže sme mali iné záujmy a netrávili sme spolu toľko času.
Matúš: Keď som bol mladší, tak som sa zúčastňoval s Mirkou nejakých jej aktivít - napríklad sme varili jedlo pre Food not bombs. Ja som bol vtedy na základnej a ona na strednej škole. Otvorilo mi to oči a veľmi ma tá skúsenosť ovplyvnila. Samozrejme, ako brat som si to nikdy nepriznal. Až keď sme boli starší, prišlo uvedomenie: prečo sa vlastne navzájom sereme, keď môžeme spolu niečo vytvárať?
Takže peniaze, ktoré získate z rínku, dávate do čoho?
Mirka: Veľa ľudí to stále vníma ako komerčný trh, veď od predajcov vyberáme poplatky. My ale stále 90 % práce urobíme dobrovoľnícky. Všetci robíme trh popri zamestnaní, nie je to práca, z ktorej žijeme - čiže sú to odpracované dobrovoľnícke hodiny počas víkendov, v noci či večer. Samotná nezisková organizácia potrebuje cashflow, s ktorým dokáže narábať. Snažíme sa podporovať napríklad ateliéry a mladých ľudí v Kubiku. Dali sme si za cieľ, že nechceme skončiť pri grantoch od rôznych bánk a korporácií, s ktorými nie sme eticky v poriadku, a toho sa chceme aj držať.
Matúš: Trnavský rínek je náš najväčší finančný zdroj a tým živíme všetky aktivity neziskovky Bronco. Takže to cíti aj komunita, ktorá okolo nej je. Motivácia pomáhať na trhu tam preto je. Ľudia to berú ako samozrejmosť, lebo vedia, čo sa za tým skrýva. Nie je to žiadna súkromná aktivita, z ktorej si vyplácame prachy. Zarobené peniaze vždy investujeme do ďalších aktivít, aby sme vedeli robiť ešte väčšie zásahy a podporovať komunitu. Aby sme si v podstate mohli robiť, čo chceme my. Všetky naše aktivity vychádzajú z našich potrieb. Čo nám tu chýba, to si vytvoríme. Už na začiatku to tak bolo a myslím si, že to funguje doteraz.
Toto je jedna z vecí, ktoré ma veľmi zaujali, keď som teba a Júliu počula rozprávať v Novej Cvernovke. Ľudia rínek síce vnímajú ako komerčný projekt, majú pocit, že na ňom zarábate, vy však fungujete predsa len trochu inak.
Matúš: My sme si od roku 2013 do roku 2018 vlastne nevyplácali žiadne peniaze. S tým sme všetci, ktorí sa rínku venujeme od začiatku, súhlasili. Musíme na vlastné fungovanie potom drieť v našich normálnych robotách. Mohli by sme to samozrejme robiť full time, ale otázkou potom je, či by to malo taký istý feeling ako teraz. Je to jeden z problémov, ktoré si momentálne snažíme upratať v hlave a nájsť riešenie.
Mirka: Momentálne to máme nastavené tak, že si síce nevyplácame pravidelné mzdy, ale ak niekto z tímu niečo potrebuje (napríklad ako ja, keď som bola účastná jedného vzdelávacieho programu a potrebovala som dofinancovať 20 %), tak si to uhradíme. Vyplácame si skôr menšiu motivačnú podporu. Zaviedli sme to však až koncom minulého roku, lebo sme mali pocit, že už rínek robíme tak dlho, že by bolo fajn sa nejakým spôsobom motivovať.
Predtým, než ste sa rozhodli zmeniť systém odmeňovania, to fungovalo ako?
Matúš: Vlastne sme s tými peniazmi ani nerátali…
Mirka: Poplatky sme mali nastavené veľmi nízko, chceli sme, aby boli dosiahnuteľné pre malých, začínajúcich výrobcov a následne zostávali peniaze v neziskovke. Keď sa malo niečo robiť, tak sa peniaze používali, inak tam ale stáli. Ako sme ale už spomínali, teraz je to tak, že pokiaľ niekto z nášho tímu, našej komunity niečo potrebuje, vieme mu to zabezpečiť. Inak by ten vzťah nebol trvalo udržateľný.
Matúš: A ľudí je potrebné aj motivovať, bez toho to nejde.
Pre mňa ste v tomto naozaj výnimoční a stále neviem úplne pomenovať to, čo sa u vás deje. Poznám množstvo prípadov, kde sú peniaze, ale motivácia sa nedostaví ani zvyšujúcou sa mzdou. Zamýšľali ste sa niekedy, čo je u vás inak?
Mirka: Podľa mňa je to komunitou. Kubik je neskutočné miesto. Vždy si to uvedomíme na rínku. V Kubiku majú silu a iný pohľad na svet, je prosociálny, solidárny a komunitný. Väčšina ľudí naozaj neverí, že rínek robíme dobrovoľnícky. Nebyť však Kubiku a ľudí, ktorí stoja za ním, neviem si predstaviť, ako by sme fungovali. To, čo robí pre mňa rínek rínkom, je práve Kubik a energia pivnice. A množstvo našich kamarátov a rodiny, ktoré sa zapájajú. Najviac ma teší, že sme všetkým ukázali, že sa to dá, a objavil sa obrovský potenciál.
Matúš: Podľa mňa je to aj spojením ľudí. Keď zapojíš kamošov, vtiahneš ich do aktivizmu - už len tým, že im dáš prenášať lavice. Ľudia, ktorí potom strávia deň na rínku pomáhaním, majú hneď pocit, že niekam patria a že niečo veľké spoluvytvorili. Človek, ktorý to zažije z opačnej strany organizátorov, si okúsi aj tú spolupatričnosť a pocit, že to vlastne robíme všetci. Ak by nebolo ľudí, ktorí nám nosia lavice, zdobia park, vynášajú smeti, čistia ulicu, tak by žiaden rínek nebol. Preto - aj ty si rínek.
Mirka: Vždy, keď sa postavím na Kapitulskú a rínek je v plnom prúde, pozriem sa, koľko prišlo ľudí, aká je tam atmosféra, hudba, tak nechápem, že sme to dokázali. Vždy to robíme s odretými ušami, je to skutočne odmakané hodinami práce, ale je to aj veľká paráda, keď vidíš reálny výsledok.
Ako vznikla komunita, ktorú spomínaš, Matúš? Čo je jej esenciou?
Matúš: Nedávno som sa nad tým zamýšľal a je to veľmi ťažké identifikovať. Nerobíme veci umelo. Pracujeme spôsobom, že všetko vychádza z kamarátstiev a vzťahov. Základom je, že sme všetci v niečom aktívni. Nie sme ľudia, ktorí idú ráno do roboty a z roboty na pivo a spať. Cuká nás to niečo robiť a núti nás to vymýšľať niečo spolu.
Vzniklo to tak, že sme sa spoznali pri skejtovaní. Chalani začali vtedy stavať v depe skejtový spot. Niekto im povedal o mne, že viem zohnať všetko. Dal som im 5 lopát, táčky a zrazu sme boli najlepší kamaráti. Keď som videl, akí sú aktívni, hneď mi bolo jasné, že to sú naši. Takýmto spôsobom sa pripájajú všetci. Nevzniká to tak, že by sme si dali inzerát, že hľadáme aktívneho človeka. To nefunguje. Okolo nás je veľmi pevné puto. Čo je haluz.
Presne ako hovoríš, je to haluz. A aj to, že ste obaja už vlastne celkom starí a tieto komunitné aktivity v podobnom formáte a fungovaní sú skôr výsadou mladých, ktorí majú čas a v ich hodnotovom rebríčku to zatiaľ neprevalcovali existenčné veci.
Mirka: Museli sme spraviť jednu vec a to, že sme medzi seba - do rínkovského tímu - prijali ďalších ľudí. Zuzka Šujanová sa stará o výzdobu a tvorivé dielne a Peter Kočiš s Alicou Füssiovou pripravujú sprievodný program, Jakub Vričan zase triedenie odpadu. Na začiatku sme totiž riešili všetko sami traja - ja, Júlia a Matúš. Plus Lívia Lörinczová má od začiatku na starosti vizuálnu podobu plagátov a nášho rínkovského merchu. Rozšírenie tímu sa ukázalo ako nevyhnutný krok, lebo sme začali cítiť príliš veľkú záťaž a stres. Sme však super tím. Napríklad Júlia je neskutočne systematická. Na všetko má tabuľku. Vďaka nej presne vieme, čo kde je, máme presný harmonogram a zoznamy. Ja sama som sa od nej mnohé naučila. Dávame si veľmi záležať na komunikácii - ako s predajcami a predajkyňami, tak s mestom a ľuďmi, ktorí na rínek chodia.
Okrem toho však spolupracujete aj s mestom. Ako to funguje?
Mirka: Spolupráca s mestom je veľmi dôležitá. Ten vzťah je aj symbolický, podujatie robíme najmä pre Trnavčanov a Trnavčanky a mesto reprezentujeme - máme to predsa v názve. S úradníkmi a úradníčkami, s ktorými spolupracujeme, máme už vytvorený vzťah a snažíme sa zvládnuť administratívne procesy. Prvý rok sme Trnavský rínek organizovali, keď bolo iné vedenie mesta, a každú vec sme si museli takpovediac vyprosíkať. Som rada, že je to teraz tak, že sú nastavené jasné pravidlá, podmienky a dohoda o spolupráci.
Matúš: Spolupráca je o komunikácii, a preto je dobré, že sú jej otvorení. Vieme si dať spätnú väzbu a hľadať nové riešenia.
Mirka: Často nám píšu aj z iných miest a pýtajú sa, ako Trnavský rínek robíme. My naše vedomosti radi a otvorene odovzdávame tak, ako nám to kedysi odovzdal Dobrý trh. Akékoľvek sme mali na začiatku legislatívne otázky, tak nám s nimi pomohli. Okrem mesta sme však začali vytvárať aj určitú formu spolupráce s obyvateľmi Kapitulskej ulice. Predsa len - na jeden deň im zastavíme celú ulicu, znemožníme im parkovanie a pod oknami im prejdú tisíce ľudí. Uvedomili sme si, že aj keď ich vždy pred trhom obchádzame a dávame im informáciu, že počas rínku na ulici nemôžu parkovať, predsa len nás nemusia poznať. Na základe toho sme pred májovým trhom spravili prvé susedské stretnutie - malý piknik v parku. Na piknik prišli okrem súčasných obyvateľov aj ľudia, ktorí tam už nebývajú, ale prežili na Kapitulskej detstvo či mladosť. Bolo to pre nás veľmi silné - každý niečím prispel - ľudia sa navzájom hostili na svojej ulici. Starší sa rozprávali s novými obyvateľmi, opisovali svoje zážitky, ulicu a park. A to je aj naším cieľom, aby Trnavský rínek nebol odtrhnutý od ľudí a lokality, v ktorej sa koná.
Kde nastal zlom a povedali ste, že toto je to, čo ste od rínku očakávali?
Mirka: Už ten prvý Trnavský rínek nám ukázal, že to stojí za to. Ľudia boli nadšení, písali nám, dávali nám nápady na zlepšenia - najmä čo sa týka miesta konania. Náš trh je špecifický v tom, že naň nechodia len - zjednodušene povedané - mladí a pekne oblečení ľudia, ale je tam množstvo ďalších generácií. Preto sa snažíme vyberať rôznorodých predajcov, ktorých produkty sú aj finančne dostupnejšie, aby si dokázal vybrať každý. Nastavujeme podľa toho aj celodenný voľne dostupný program - aby sa zabavili deti, rodičia, mladí ľudia, ale aj starší.
S Matúšom som prednedávnom mala debatu o láske a neláske k vlastným mestám. Máte Trnavu radi odjakživa alebo ste si k nej museli vytvoriť vzťah?
Mirka: Ja som voľakedy Trnavu neznášala. Júlia to povedala pekne, že ona ako rodáčka z Prešova mala pocit, že tu určite nezostane a odíde naspäť. Až počas rínku si k Trnave našla vzťah. Ja som to mala podobne a dlho som nevedela nájsť ten vzťah k nášmu mestu. A práve cez aktivity, ktoré robíme, sme spoznali ďalších ľudí, ktorí sú nám blízki. A pocit, že sa tu veci hýbu, ma tu drží. Trnava je super mesto - dokonalé svojou veľkosťou. Ale som k nej aj kritická - je to totiž pekné mesto pre ľudí s dostatkom peňazí a dobrým zázemím. Už ťažšie sa tu žije ľuďom, ktorí čelia finančným, zdravotným či iným sociálnym problémom. Nie je tu ešte dostatok podporných služieb a infraštruktúry, ako je nájomné bývanie, inkluzívne vzdelávanie, bezbariérovosť, dlhodobo podporovaná sociálna práca, ale aj to sa začína snáď hýbať dobrým smerom. Verím, že sa to časom stane jednou z priorít mesta.
Matúš: Ja to mám podobne. Ak by nebolo všetko to okolo, už dávno by som tu nebol. Trnava má však to nezameniteľné čaro, že tu takmer nič nebolo a mnoho stále ešte nie je. Vďaka tomu si to človek môže spraviť podľa seba. A keď máš ľudí, s ktorými to vieš tvoriť, tak to urobíš.
***
Vyšlo v čísle: 3 | Leto 2019 >
Všetky čísla: O Magazíne >
