Zolo Kis

Zúročujem všetky skúsenosti, ktoré som za tie roky nazbieral.

Text: Zuzana Fajta, Foto: Peter Lančarič, Nora a Jakub

Za svoj pracovný a osobný život toho zažil naozaj veľa. Spoluzakladal Milk, konferenciu ByDesign!, ale aj značku Mr.Wood. Dnes spolupracuje na projektoch trnavského Nádvoria a Trnka Gastronomy.

Spolu s dizajnérkou Michaelou vytvára krásne a praktické veci, ktoré potom pretvára do života. Fyzický svet je mu najbližší, a aj preto je najradšej, keď si výsledok svojej práce dokáže chytiť do rúk.

Vadí ti, keď sa ťa ešte stále v rozhovoroch pýtajú na agentúru Milk?

Nevadí, je to predsa v mojom živote signifikantná vec. Tým, že má Milk pozitívne meno (ktoré si ľudia ešte prifarbujú), sú veľmi zvedaví, prečo som predal svoj podiel a odišiel. Musela to byť predsa dream company a všetko bolo super. Zvedavosť teda funguje. Nedá sa teda povedať, že by mi to vadilo, ale stále odpovedám to isté. Je to však už dosť dávno.

Ako si nakoniec teda skončil v našej firme?

Keď som sa naplno začal venovať Mr. Woodovi, stále som sa nevedel prehupnúť cez to, aby som mal každý mesiac istý nejaký balík peňazí. Keďže žijem ako väčšina bežných ľudí – to znamená, že mám hypotéku, nejaké životné náklady, bolo dosť únavné mať len jeden nepredvídateľný príjem. Pustiť som to nechcel (a ani nechcem), lebo ma baví mať dielňu, ktorú stále upgradujem. Keď to mám teda povedať úplne drsne, bolo to kvôli peniazom. Samozrejme som to mohol urobiť aj inak – predať byt, kúpiť garsónku, ale to mi neprišlo ako cesta. Nechcel som zľavovať zo svojho štandardu (ktorý síce nie je nízky, ale ani nejako zvlášť vysoký). Povedal som si, že radšej budem robiť dve roboty a udržím si ho.

Keď som sa prvý raz stretol s Michalom Trnkom a rozprával som mu o mojom probléme s Mr. Woodom, bavili sme sa aj o tom, čo by som mohol u neho robiť. Okrem iného spomenul, že má malú agentúru. Aj preto, že mal vtedy mnoho iných aktivít a dokončoval školu, sa jej nemohol venovať. Doslova som sa zľakol, keď som počul: agentúra. Zo svojho predošlého pracovného života mám na toto slovo asi len horšie spomienky. Keďže som priamy človek a vyjadrujem veci tak, ako sa majú, veľmi sa na klientsky typ práce nehodím. Michal mi ale objasnil, že to je vlastne inhouse agentúra pre rodinné firmy Trnkovcov a v období, ktoré ich čakalo, bude treba dosť pomáhať. Nádvorie vtedy síce bolo ešte vo výstavbe, ale už sa vedel približný dátum otvorenia. Takže s tým som do toho išiel, znelo to dobre.

Ako sa má teraz Mr. Wood?

Je to zaujímavé, lebo za ten čas, čo fungujem, sa vytvorila klientela – či už firemná alebo bežní ľudia. Tí sú už zvyknutí objednávať si veci z e-shopu alebo sa na mňa obracajú priamo a riešia custom veci. Strašne sa mi momentálne páči, že to beží bez nejakých nákladov na marketing. Do Facebooku som investoval naposledy minulý rok. Ale je to tak, že vždy, keď do marketingu vrážam veľa energie, tak to nemá účinok a opačne. A na to nemám čas ani chuť. Nechce sa mi študovať Facebooky a nastavovať reklamy, ktorých pravidlá sa neustále menia. Spolieham sa na to, že práca prichádza s referenciami. Príde mi to najlepšie. Sústredím sa teda na to, spraviť „good job“. Momentálne by som Mr. Wooda rád posunul do takej umeleckejšej roviny a vystupoval viac pod vlastným menom. Lebo značka Mr. Wood nebola nikdy myslená ako, že ja som Mr. Wood, vždy to mal byť brand. Zafungovalo to síce dobre, lebo ľuďom sa to páči, ale mne sa to už až tak nepáči. Rád by som robil artovejšie veci pod menom Zolo Kis. Na druhej strane by som chcel pokračovať s predajom drevených autíčok Candylab v e-shope.

Čomu sa v našej firme vlastne venuješ?

Mňa sa ľudia často pýtajú, že čo robím vlastne u tých Trnkovcov. Po mnoho pracovných rokoch mám strašne rád fyzický svet a na ten sa fokusujem. Ak treba niečo vytlačiť, vyrobiť, nájsť dodávateľa. Hrozne ma bavia výzvy a nachádzať lepšie riešenia. Dalo by sa to asi nazvať produkcia. Často vymýšľam custom riešenia s výrobcami a spoločne sa posúvame ďalej. Lebo mnoho pekných vecí nie je na našom trhu dostať, a preto treba s dobrým dodávateľom často hľadať nové inovatívne riešenia.

Prvá vec, ktorú si u nás však robil, bola taká zaujímavosť – fotili ste katalóg gitár. Ako k tomu teda prišlo?

Paradoxne prvý projekt, ktorý som riešil, bol, že Michal sľúbil otcovi, že mu nafotí gitary, aby sa vedel orientovať vo svojej zbierke. Nakoniec sme spolu s bývalým kolegom Jakubom „Čučom“ Čulíkom dali dokopy celú databázu gitár. Ja som ju nafotil a Čučo ako milovník gitár mi pomohol s ich označovaním. Vyvinul k tomu aj aplikáciu, ktorá fungovala ako online katalóg. Zrazu si ale na poslednú chvíľu pred Vianocami Michal spomenul, že by bolo fajn z týchto výstupov spraviť otcovi jednu krásnu veľkú knihu. Poradili sme si aj s tým, lebo som vedel, že existuje skvelý stroj – HP Indigo 12000, ktorý dokáže tlačiť veľké formáty v dobrej digitálnej kvalite. Spravili sme nejaké testy a vyzeralo to super. A v nadväznosti na to som riešil väzbu, zohnal som knihárky, materiál som nakúpil v úžasnom obchode vo Viedni. Bol to príjemný zážitok a v rámci času, ktorý na to bol, sme to naozaj „vyňuňali“. Nemali sme tam priestor na chyby a na výsledok som bol veľmi hrdý. Pamätám si, ako sme sedeli nad knihou, keď som ju priniesol od knihárok a mali sme z toho úžasný pocit.

Hneď po tomto projekte ste sa vrhli na Nádvorie.

Áno, na to sme sa vrhli hneď po Vianociach. Pri Nádvorí riešilo logo síce Pergamen, ale my sme mali na starosti všetky aplikácie. Postupne sa teda začala nabaľovať práca. Na Nádvorí sme asi odviedli najviac práce, keďže je to taký širší koncept a identita už bola. Pre mňa bol však skôr zaujímavý Coworking, ktorého identita vychádzala z Nádvoria a riešili sme ju už my. Mali sme tam na starosti aj dekorácie, knihy, časopisy a výzdobu.

Už počas práce na Nádvorí prišiel Michal s konceptom Akademie. Osobne som síce s tým názvom nebol stotožnený, ale tak nejako som ho akceptoval. Potrebovali sme teda vymyslieť logotyp. Najskôr sme skúšali niečo my, ale ja som potom oslovil Ondreja Jóba, keďže je typograf a my sme chceli typografické logo. Už na začiatku sme však vedeli, že použijeme švabach. Ako kontrast sme pridali neónovú farbu, aby to nebolo také obstarožné, čo bolo z môjho pohľadu celkom odvážne. Čo si spomínam, práve na farbe sme sa všetci veľmi rýchlo zhodli. So samotným nápisom to bolo už ťažšie. To, čo dodal Ondrej, na nás nejako nezafungovalo. Ja som potom vyhrabal nejakého Američana. Ten mal typografiu, ktorá sa nám páčila, ale nevedeli sme sa s ním spojiť. Potom sme s Miškou sami zmodifikovali nejaký existujúci font a vytvorili si vlastný. Bolo to celkom jednoduché, keďže sme vedeli, že budeme potrebovať len nápis Akademia a inde ho už používať nebudeme. Na to sa už nabaľovali ďalšie veci ako menu, neónový nápis alebo podpivníky. Nájsť dodávateľa napríklad na podpivníky bolo celkom náročné, keďže sa tlačili pantone farbou. Stálo nám to však za to, lebo rozdiel v cene nie je až taký veľký a výsledok je naozaj pekný.

Ktoré výstupy ťa teda v Akademii najviac bavili?

Asi menučka. Sú potiahnuté kníhtlačiarskym plátnom, majú ražbu, museli sme niekde vykutrať neonovú gumičku, pantonkou potlačiť pauzák a ukecať tlačiara, aby to urobil. Sranda je, že som už videl aj nejaký rip-off. A aj keď bol ten po produkčnej stránke podobný, dizajn bol naozaj zlý, takže sa nie je čoho báť. Pousmial som sa však nad tým, lebo je to signál, že robíme veci dobre. A aj napriek tomu, že si myslím, že je to pekný dizajn, tak sme napríklad prišli na to, že na prevádzke úplne nefunguje. To sú ale veci, ktoré treba akceptovať, že pokiaľ experimentuješ, môžeš urobiť vec, ktorá nevyjde. Robíš chyby.

Veľmi ma bavilo aj vyrábať tabuľky reservé. Sú vyfrézované do dubového dreva, nápis je vyfarbený neónovou farbou z oboch strán a drevo je preolejované. Každý, kto to vidí, si povie, že je to naozaj pekné. Na druhej strane je to veľmi jednoduché a funkčné. A samozrejme aj podpivníky. Je to výstup, s ktorým človek v Akademii prichádza do styku asi najviac.

Okrem bežných výstupov bol tento rok veľmi zaujímavý aj narodeninový vizuál. V čom spočíval jeho koncept?

Veľmi ma tento rok bavila narodeninová spolupráca so Simonovou Čechovou. Rozhodli sme sa totiž, že každý rok na narodeniny oslovíme jedného ilustrátora alebo ilustrátorku, ktorí nám pripravia podklady na vizuál, a dúfam, že tento koncept dodržíme. Jej ilustrácia išla teda na pozvánku, plagát, grafiku, na všetky online výstupy, ale aj na veľký mural, ktorý sme mali na stene na Nádvorí. Som rád, že môžeme aj takýmto spôsobom vyzdvihovať ľudí, s ktorými pracujeme a celá tá „sláva“ ohľadne vizuálov ide na nich. Cítim z toho radosť a nám to veľmi uľahčuje prácu. Je to pre všetky strany príjemné. Tak to bolo aj teraz a rezonovalo meno Simony, nie naše. A mne to nevadí – skôr naopak, som za to veľmi rád. Bol by som teda rád, ak by sa to zachovalo aj na budúci rok znovu s niekým iným.

Podobný koncept by som ale rád rozvinul aj pri Akademii a spolupracoval s autormi, ktorí vytvoria ilustrácie v spojitosti s prevádzkou. To by som rád poňal trochu artovejšie, chcel by som to potom vyfrézovať do dreva a zavesiť na steny, keďže je to veľký a stále tak trochu prázdny priestor. Okrem toho, že je to zábava pri tvorbe, je to aj niečo, čo vieme komunikovať napríklad na sociálnych sieťach a zase do toho zapájame nových ľudí.

Na tradičný Thalmeiner sa vo výpočte vašich vizuálnych výstupov často zabúda. Na druhej strane je to však značka, ktorá prešla asi najväčším progresom.

V prípade Thalmeineru zo začiatku veľmi nefungovala komunikácia. Bolo to vo veľkom kontraste k tomu, čo kaviareň ponúka a mal som pocit, že si to zaslúži viac. Určite naším vstupom do toho vnášame niečo fresh, sme stále odvážnejší, a to sa mi páči. Práve preto, že má ustálenú klientelu, si môžeme dovoliť experimentovať a nemusíme byť úplne strnulí. Samozrejme, že Thalmeiner svojím interiérom a umiestnením zvádza k historizujúcej a decentnej prezentácii. Ale asi to tak nevieme robiť a ani nás to tak nebaví. Je to predsa podnik, kam chodia aj mladí ľudia a treba tú komunikáciu tak trochu uvoľniť. Mám však pocit, že to robíme stále veľmi citlivo. To, čo ma na Thalmeineri tiež veľmi baví, je, že to tam máme asi najviac „upratané“. Najlepšie funguje rytmus prípravy menu, sezónnosti, celá komunikácia s manažérom Danom Baničom. Všetko je v harmónii, vieme sa ľahko dohodnúť a vyjsť si v ústrety. Vďaka tomu to tak pekne posúvame hore. Je to asi taký benchmark toho, ako ja vnímam, že by mala fungovať spoluprácu. A tu je vidieť, že ak by bola na podobný typ jobu externá agentúra, bolo by to veľmi ťažké. My sme ľudia, ktorí tam chodia, poznáme sa, vidíme veci, sme tam často, vieme rýchlo reagovať, sami navrhujeme zlepšenia. Ak by mal Dano spolupracovať s nejakou agentúrou, nebolo by v jej silách dať do toho toľko energie a byť natoľko flexibilná. Skvelé je, že ani nepotrebujeme špeciálne mítingy. Všetko prebieha konštruktívne. Takisto Dano sa za tie roky naučil, že na prípravu výstupov treba istý čas, takže nám neposiela dôležité zadania na poslednú chvíľu. Samozrejme sa stane, že niečo treba narýchlo, ale to je presne o tom, že ak je to raz za čas, tak pre toho človeka urobíš čokoľvek aj o polnoci. A práve preto je pre mňa Dano človek, u ktorého vidím, že sa naučil za ten čas, čo s nami robí, strašne veľa vecí. Napriek tomu, že má veľa práce, stretneš ho v kuchyni, na pľaci alebo v kancelárii zahrabaného papiermi, tak stále má chuť sa vzdelávať aj v tejto oblasti. A pristupuje k tomu s veľkou pokorou a citom, čo je na ňom príjemné. Dokáže si priznať, že v tomto síce nie je doma, ale zaujíma ho to. Aj pri foteniach, ktoré robíme, je radosť sa na neho pozerať, ako sa o to zaujíma a obkukáva, čo sa deje. Tu mu skladám veľkú poklonu, lebo práve vďaka nemu môžeme pracovať ako tím.

Presuňme sa k Magazínu Nádvorie. Pre Mišku to bol prvý časopis, ktorý robila. Pre nás oboch nie, takisto máme spoločnú záľubu vo fyzických výstupoch. Ako si si predstavoval, že by mohol ten náš časopis vyzerať?

Keď si prišla s nápadom vyrábať časopis, tak som sa veľmi potešil, lebo milujem časopisy! Hneď som vedel, že chcem, aby sme spravili magazín, ktorý nebudú ľudia vyhadzovať. Nejde iba o obsah, ale aj vizuálna stránka mala byť taká, aby si ho ľudia vážili a možno aj zbierali – i napriek tomu, že je zadarmo. Zbláznil by som sa, ak by som ho našiel niekde v koši. Samozrejme k tej vzácnosti prispieva aj to, že vychádza kvartálne a ak by si ho našla každý deň v schránke, tak s ním určite kúriš. Tá menšia periodicita pridáva na hodnote a dáva tomu gule. Ostatné už išlo nejako postupne. Však aj ty, ja aj Miša či Mišo máme niečo napozerané a neboli tam veľké boje. Boli sme na spoločnej vlne, len sme potrebovali nájsť formu. Tým, že má komunikovať spojitosť s Nádvorím, tak sme hneď odpísali nejaký sexy anglický názov. V tomto sme sa museli prispôsobiť účelu. Samozrejme názov neznie ako Playboy, Monocle alebo Backstage Talks a nemá to taký cveng. Časopis ale nie je pre úzke publikum ľudí – má ho čítať moja mama, ale aj mladí ľudia. Jednoducho ktokoľvek. Aj témy sú rozvrhnuté tak, aby si tam každý našiel to svoje. A práve preto, že je to časopis pre ľudí, som aj tlačil pri jeho výrobe na praktické veci – ako napríklad väčší font, lebo samozrejme, menší je sexy, ale kto to má prečítať! Ja neviem kvôli tomu čítať ten skurvený Monocle, ktorý má na strane 10 tisíc znakov malým písmom. Chcel som k tomu celému pristupovať ľudsky. Nemal to byť iba pekný dizajn. Navyše si myslím, že práve pri časopise sa zhmotnili moje aj tvoje skúsenosti. Ty si predtým robila časopis pre Urban Market, takže si vedela, ako bude fungovať mnoho vecí. A nie sme už 20-roční ľudia, máme niečo odžité, je to tam cítiť. Čo ešte uľahčuje prácu na magazíne je, že na ňom pracujú dobrí ľudia. Bez všetkých, ktorí sa na tom zúčastňujú, by ten výsledok nebol taký, aký je.

Baví ťa tvoja práca?

Moja práca ma veľmi baví, lebo zúročujem všetky skúsenosti, ktoré som za tie roky nazbieral. Ja som napríklad vyučený elektromechanik. Od toho sa odvinul aj môj záujem o počítače a stroje. To sa pretavilo do grafického dizajnu a programovania. A teraz viem vyrobiť niečo aj za počítačom, viem tie veci art directorovať, povedať svoj normálny názor, a potom prichádza presah do fyzického sveta. Mám veľkú sieť kontaktov ľudí a mám s nimi dobrý vzťah. A práve ten je dôležitý, keď chceš experimentovať. Lebo sú práve preto ochotní pre teba urobiť nadštandard. A tí správni si ťa potom začnú vážiť, lebo aj ty ich niekam posúvaš. Nechcel by som teda sedieť 10 hodín za počítačom, ani byť celý deň v dielni. Vyhovuje mi to tak, ako to je. Baví ma aj to, že za ten čas vznikla istá dôvera. Nie je už potrebné s Michalom, ktorý je naše vedenie, konzultovať mnoho vecí. Je to príjemné nielen pre nás, ale pre neho, lebo vie, že tie veci spravíme dobre a pekne. A dúfam, že tá dôvera z jeho strany ostane. A ja ju nezneužívam, ale pôsobí to na mňa opačne – vyvoláva to vo mne zodpovednosť. Jednoducho nechcem toho človeka sklamať.