DITA PEPE
Fotografia je istým druhom terapie.
Text: Zuzana Fajta, Foto: Dita Pepe, Portrét: Petr Hrubeš
Česká fotografka Dita Pepe sa dlhodobo venuje fotografickým projektom týkajúcim sa intimity, sebaprijímania alebo rodu. Ústrednou témou jej projektov sú často ženy – či už ona sama alebo tie, s ktorými v rámci tvorby pracuje. Svoje výstupy vytvára dlhodobo a ponára sa do nich naozaj hlboko. Jej najnovšia kniha, ktorá by mala vyjsť v novembri, vzniká v rámci doktorandského štúdia na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne a nesie názov Hranice lásky.
Bola si jedným z prvých ľudí, ktorých som stretla na VŠVU, a workshop s tebou bol ozajstným zážitkom. Okrem toho, že učíš, pracuješ aj na svojom doktoráte. Prečo si sa rozhodla ešte pokračovať v štúdiu?
Hlavným motívom bola potreba spraviť experiment. Mojou predstavou bolo vytvoriť knižku o láske. Tá bude lexikónom pre ľudí v situácii, z ktorej potrebujú von. Vtedy si daný človek vezme moju knižku a zrazu bude musieť nad témou lásky rozmýšľať inak. Nebude sa upínať na romantický koncept lásky, ale začne byť citlivejší a privedie ho to úplne inde. Tak by som si aspoň priala, aby sa to stalo. Primárne som však pri tvorbe myslela na seba a na to, že musím začať o láske uvažovať iným spôsobom. Na druhom mieste som myslela na svoje dcéry. Chcela by som, aby aj ony videli lásku inak. A doktorát je len forma, ktorá mi pomôže projekt dotiahnuť do konca a takisto ma spojí s rôznymi odborníkmi.
V akej fáze sa nachádza teraz tvoja kniha, ktorá by mala byť práve výsledkom spomínaného experimnetu?
Z mojej strany je z 80 % hotová, vzhľadom na to, že musí vyjsť v novembri. Čím viac som do toho ponorená, tým viac si kniha vyžaduje, aby som ju zdokonaľovala. Takisto mám dohodnutú konzultáciu s fotografom Rafalom Milachom, ktorý knihu uvidí po prvý raz a bude v role kurátora. A medzi tým všetkým preberám textovú časť s Bárou Baronovou. Len prednedávnom som jej prečítala svoje vlastné texty, ktoré som začala písať.
A čo je jej obsahom?
Téma knihy sú hranice lásky. Po teoretickej stránke ma však zaujíma, ako môže fotografia zmeniť život. Dokáže totiž byť istým druhom terapie. Napríklad z človeka, ktorý je na dne alebo veľmi introvertný, sa pomocou nej stane človek pozitívny, všeobjímajúci alebo chápajúci. Sama som to zažila. Vďaka fotografii som získala sebavedomie a dôveru v seba. Nebáť sa spýtať, keď niečo neviem. Byť otvorená novým veciam. Vďaka fotografii spoznávam stále nových ľudí, prostredie, svety a princípy, ktoré platia. Na príklade svojej práce chcem ukázať, ako je možné pristupovať a vnímať proces fotografickej práce ako terapeutickej metódy, a že mi nejde ani tak o estetický výstup, ale o spôsob, ako zmeniť myslenie. A to nielen autora či fotografa, ale aj človeka, ktorý fotografiu vidí. Prípadne mu môže otvoriť témy, ktoré boli dovtedy pre neho tabu alebo nepoznané. V rámci svojich experimentov otváram témy ako materská láska, čo je prvá kapitola knihy, kde popisujem proces fotografovania ako prejav lásky. Mám na mysli najmä rodinné albumy, ktoré sú dôkazom toho, ako spolu rodina žila. Je to odtlačok lásky, tým, že zaznamenávame určitú etapu života – či už je to fotografiami z oslavy narodenín alebo sviatkov. Aj v rámci tejto kapitoly vznikol text, ktorý som venovala svojej prvej dcére. Keď som ho písala, bolo to pre mňa veľmi bolestivé. Mám z toho obdobia výčitky svedomia, a aj keď si uvedomujem, že som mala možnosť množstvo vecí ovplyvniť, nie som vždy s výsledkom spokojná. Úloha spisovateľky bola pre mňa nová a keď som text prvý raz prečítala Báre, bola som veľmi rada, že ma podporila. Práca so slovami je pre mňa nová, ale teší ma, že sa mi podarilo dať svojej tvorbe aj tento rozmer. Ku kapitole o materskej láske napísala text aj sociologička Lucie Jarkovská, vďaka ktorej som zistila, že materská láska nie je pud, ako som si myslela. Je to luxus súvisiaci s možnosťou rozvinúť lásku matky k dieťaťu a že je to vlastne dané spoločensky. Takže na základe týchto informácií je pre mňa pochopiteľnejšie, keď sú ženy, ktoré deti mať nechcú a dokážu byť spokojné aj bezdetné. Keď potom k tomu ešte zažijem fotenie a rozhovor so ženou, ktorá sa rozhodla pred x-rokmi, že svoje deti opustí, pretože bola ako matka nešťastná a nechala ich manželovi, dokážem túto situáciu lepšie pochopiť a neodsudzovať. To je príklad, ako sa mení cez prácu môj pohľad na materskú lásku.
„Každá vec, pre ktorú sa rozhodnem, je v konečnom dôsledku dobrá, len si ju ohýbam pre tému, ktorá ma zaujíma.“
Spomínala si, že sa vo svojej práci často venuješ intímnym témam. Kedy si zistila, že ťa to ťahá týmto smerom? Pre mnoho ľudí je rozoberanie vlastných problémov veľmi ťažké – a keď sa na ne dívajú aj iní ľudia, je to asi o to ťažšie.
Aktuálne to riešim veľmi intenzívne. Zamýšľam sa nad tým, do akej miery viem byť úprimná. Jedna vec je, keď sa môžem schovať za nejakú abstrakciu alebo príbeh niekoho iného, druhá, keď ide o mňa. Tým, že je fotografia abstraktná, vyvoláva pochybnosť, či je to autobiografické alebo vymyslené. Pri mojej aktuálnej práci zisťujem, že nedokážem ísť so svojou kožou na trh. Ale pokúšam sa o to. Vystavovať tomu svoju rodinu a byť úplne úprimná – na to pre mňa ešte nie je ten správny čas. Nejde už iba o mňa, v dynamike rodiny je mnoho okolností, ktoré ju formujú a najmä – každý jej člen má na danú vec vlastný pohľad. Snažím sa preto svojou prácou témy skôr otvárať a dočítať ich môže človek sám. Možno ich zažil, počul o tom, alebo tomu iba čiastočne rozumie. V každom prípade, práca podobnou metódou je podľa môjho názoru celoživotný proces.
Podľa čoho sa rozhoduješ, či daná téma stojí za spracovanie?
Je to veľmi intuitívne. Napríklad kniha Děvčata první republiky, ktorá prináša rozprávanie ôsmich žien, narodených za čias prezidenta T. G. Masaryka. Mala som niečo po štyridsiatke, keď som si začala uvedomovať, že človek starne, deti dospievajú a s tým prišla kríza stredného veku. Vtedy ma na spoluprácu oslovila vydavateľka Bára Baronová spolu so spisovateľkou Janou Poncarovou. Išlo o knižku o ženách, ktoré majú viac ako 90 rokov. Hneď ako som sa dozvedela, že by som mohla takúto knihu fotiť, tak som si uvedomila, že mi to v danej životnej fáze veľmi pomôže. Počúvala som príbehy, fotila ich, stretávala sa so ženami, ktoré už majú život odžitý a je v nich múdrosť, ktorú ešte musím nájsť. Alebo spolupráca s Janáčkovou filharmóniou – vznikla pred troma rokmi, práve v čase, keď som začala robiť doktorát. Aj keď som si povedala, že už si nechcem naberať novú prácu, prišla táto príležitosť. V tej chvíli som si uvedomila, že o vážnej hudbe predsa nič neviem a ľudia, ktorí sa jej venujú, môžu byť pre mňa veľkou inšpiráciou. A cez nich dokážem objavovať lásku, ktorú do nej vkladajú. Práve vďaka tejto spolupráci objavujem aj vzťah Leoša Janáčka k hudbe, to, ako bol otvorený psychológii, študoval ľudové piesne a všetky tieto informácie následne použil vo svojej tvorbe. Každá vec, pre ktorú sa rozhodnem, je v konečnom dôsledku dobrá, len si ju ohýbam pre tému, ktorá ma zaujíma.
V akademickom svete je veľmi veľa žien, takisto na vysokých školách, ty patríš medzi ne. Ako na tvoju tvorbu a prácu vplýva to, že si žena, matka a feministka?
Keď som v roku 2014 odcestovala za Bárou Baronovou do Austrálie, uvedomila som si, koľko veľa vedkýň, profesionálok, umelkýň a všeobecne úspešných žien tam je. A všetky sú svojím spôsobom feministky. Ja som dovtedy vnímala feninizmus ako extrémizmus, mal pre mňa negatívne konotácie. Potom som sa s nimi zoznámila a na celú problematiku som získala iný pohľad. S tým som následne konfrontovala aj spoločnosť, v ktorej sa pohybujem doma. Aj na škole, kde učím, väčšina mojich kolegov sú muži. Moje študentky zväčša spracovávajú témy im blízke – často dotýkajúce sa práve feminizmu alebo postavenia žien a genderu. Sú to témy, ktoré momentálne v spoločnosti rezonujú a tak je to prirodzené. Raz som sa dostala do situácie, že moji kolegovia chceli, nech im vysvetlím, o čo vo feminizme vlastne ide. Vzhľadom na to, že som bola jediná žena v tomto kolektíve, nebolo mi to príjemné a vopred som tušila, že nemám šancu na porozumenie. Môj otec bol tiež veľmi dominantný, a tak sa na feminizmus pozerám aj optikou osobnej skúsenosti. Vo výsledku som rada, že som žena a matka. Pre moju prácu je to veľmi dôležité. Ale aby som všetkým nekrivdila, tak mám množstvo kolegov, ktorí sú feministi. Aj v našej rodine sú povinnosti rozdelené a môj manžel je feminista. Prácou, ktorú robím, som si istá a robím ju najlepšie, ako viem. A to, že som žena, je pre mňa v konečnom dôsledku len výhodou.
Plány sú v tejto dobe ťažké, ale aké sú tie tvoje?
Okrem toho, že ma čaká množstvo práce na mojom projekte, budem mať aj niekoľko výstav. V Opave, v galérii Kupé, je aktuálne výstava portrétov žien z knihy Děvčata první republiky. V Bratislave nájdete moju fotku vo F.O.G. Gallery. Výstava sa bude volať Hmla a predpokladám, že bude koncom apríla alebo v máji. V tom istom mesiaci sa moja séria autoportrétov so ženami objaví na výstave „Ještě jednou, prosím“ v galérii Telegraph v Olomouci. Paralelne pracujem aj na nových fotkách pre Janáčkovu filharmóniu Ostrava. Stále mám však pocit, že je toho strašne veľa a mohlo by toho byť menej!
Dita Pepe po maturite na gymnáziu odišla v roku 1992 do Nemecka, kde pracovala ako au pair. V rokoch 1994 – 1995 navštevovala fotografický kurz na univerzite Carla von Ossietzkého v Oldenburgu. Po návrate do Čiech vyštudovala odbor fotografie (Slezská univerzita v Opave). Aktuálne vyučuje na spomínanej univerzite (Institut tvůrčí fotografie). Venuje sa autoportrétu, dokumentárnej a inscenovanej fotografii.
***
Web: ditapepe.cz
Instagram: dita_pepe
Vyšlo v čísle: 10 | Jar 2021 >
Všetky čísla: O Magazíne >