Natália Dominiková

Pomocou fotky sa snažím spoznať samu seba.

Text: Zuzana Fajta, Foto: Natália Dominiková

Dve fotografie zo série Terapia dotykom zdobia obálku desiateho čísla magazínu Nádvorie s témou ženy. Ich autorka, fotografka Natália Dominiková, zachytáva nielen dve generácie žien, ktoré sú jej blízke, ale vyrovnáva sa v nich aj s absenciou fyzického kontaktu.

Ako si si našla cestu k fotografii a následne k jej štúdiu?

Študovať fotografiu bolo mojím snom od základnej školy. Dostala som prvý fotoaparát a začala som fotiť všetko okolo seba. Myslela som si, že budem študovať fotografiu už na strednej škole, ale zľakla som sa. Chýbalo mi sebavedomie, a tak som si zvolila ľahšiu cestu, ktorou bolo gymnázium. Potom prišla vysoká, a keďže som nemala s fotkou skúsenosti, išla som do Trnavy na UCM na masmediálnu komunikáciu. Tam som sa opäť stretla s fotografiou v ateliéri profesora Sedláka. Zúčastnila som sa projektu Foto Roma, počas ktorého som si uvedomila, že štúdium fotografie by predsa len mohlo byť pre mňa a začala som sa pripravovať na prijímačky. Po dvoch rokoch na UCM som sa teda dostala na VŠVU, na Katedru fotografie a nových médií.

Na škole si už štyri roky, tvoja posledná semestrálna práca bola veľmi pozitívne hodnotená. Ako sa však od nástupu na školu vyvinula alebo posunula tvoja estetika?

Vždy ma bavili interiéry a architektúra a myslela som si, že to skĺbim s fotografiou. Tiež som človek, ktorý sa zaujíma o dianie v spoločnosti, takže moje prvé práce na VŠVU boli odrazom môjho záujmu. Neskôr však prišla zmena sama od seba a asi to malo súvis aj s vekom. Niečo sa vo mne zlomilo a ja som začala viac rozmýšľať nad sebou, svojím okolím a rodinným zázemím. Myslím, že vtedy nastal asi môj najväčší posun. Aj pomocou fotky som sa snažila spoznať samu seba a poznanie prišlo ruka v ruke s dospievaním.

Ktorý z tvojich projektov ti teda pomohol dospieť alebo bol pre teba prelomový?

Pre mňa zásadný projekt niesol názov „Dekadencia tradície“. Rozoberala som v ňom to, že sa nevidím v úlohe matky, neviem si túto rolu reálne predstaviť. Riešila som, že ma unavujú zaužívané dogmy, ktoré spoločnosť kladie na ženy. Považujem to za prelomový projekt, ktorý zmenil pohľad na moju tvorbu. Téma ma stále zaujíma, lenže na ňu žena alebo človek musí dospieť. Celý posun však začal tu.

„Dobre to tiež zapadlo do situácie, v ktorej teraz žijeme. Počas pandémie sme totiž všetci zavretí doma a minimalizujeme kontakty.“

Na obálke magazínu je tvoj posledný, tiež veľmi intímny projekt Terapia dotykom. Aká bola jeho genéza?

Práca na sérii odštartovala už minulý rok, keď začala pandémia a rozoberala som vzťah s mojimi rodičmi. S otcom nie som v kontakte už asi štyri roky. Venovala som sa aj vzťahu s mojou matkou, a práve to ma nasmerovalo k téme, ktorú spracovávam v sérii – k dotyku. Už niekoľko rokov nebývam doma, a aj keď tam chodím a mám tam izbu, je to iné. Čím som staršia, tým viac sa tam cítim ako na návšteve a už to nie je také osobné, ako kedysi. Keďže mám mladšiu sestru, ktorá vyrastala v odlišnej situácii ako ja, začala som pozorovať jej vzťah s mamou a uvedomila si, aký je diametrálne iný. Nie je to však len generačným rozdielom, keďže moja sestra je o 11 rokov mladšia, ale aj celá rodinná situácia je odlišná. Vyrastá v úplnej rodine, i rozpoloženie našej mamy je v tomto čase iné. Narodila sa do inej situácie – mama je teraz vyrovnaná, má pevné zázemie so svojím súčasným manželom. Keď mala mňa, bola to skôr disharmónia a chaos. V jej živote sa odohralo množstvo udalostí – babka (jej mama) bojovala s rakovinou, zomrelo jej ďalšie dieťa, rozvádzala sa. Okrem toho, že sa musela sama postarať o rodinu, nájsť si prácu, strácala sa v tom všetkom dôležitosť emocionálneho prepojenia matky a dieťaťa. Niekedy som mala pocit, že som od nej nedostávala dostatok lásky, keďže na to už nemala silu. A i keď je mi najbližším človekom, je mi jej dotyk nepríjemný. Je to niečo, čo nevyhľadávam. Na druhej strane si však uvedomujem, že by som ho veľmi potrebovala. A keď sa pozerám na moju sestru, ako sa objímajú, vravím si, že by som to chcela aj ja. No hneď ako som vo fáze dotyku, je to pre mňa nekomfortné. Séria je teda aj o tom, že aj keď sa možno bránime alebo zabúdame, medziľudské vzťahy a dotyk sú pre nás veľmi dôležité. A celé toto bolo veľmi zaujímavé pozorovať aj na sebe. Dobre to tiež zapadlo do situácie, v ktorej teraz žijeme. Počas pandémie sme totiž všetci zavretí doma a minimalizujeme kontakty.

Tieto osobné témy sú veľmi zaujímavé, nikdy však nezasahujú iba do tvojho života. Súčasťou sa stávajú aj ostatní, o ktorých projekt je. Ako to vnímala tvoja rodina a hlavne mama?

Odkedy som začala fotiť túto sériu, náš vzťah sa veľmi zmenil. Myslím, že sme sa veľmi vo svojom zmýšľaní a v našom vzťahu posunuli. Keď som jej ešte pred pár rokmi povedala niečo negatívne, nebola schopná to prijať. Teraz je otvorená diskusii, priznala tiež, že spravila mnoho chýb. Ja však viem, že robila v danej situácii, čo mohla. V mnohom si však rozumieme lepšie, keďže aj ona je umelecká duša a vďaka tomu toleruje, čo riešim a že sa s tým potrebujem takouto formou vyrovnať. A pokladám za dôležitý fakt aj to, že som dospela a pozerám sa na veci triezvejšie.

Výučba a vlastne takmer všetko trvá už rok online. Ako sa ti tvorí v tomto prostredí alebo nastavení?

Ja som absolútne spokojná! Začala som omnoho viac robiť veci do školy, keďže ma nič nerozptyľovalo. Keď som prestala pendlovať medzi štyrmi bodmi, zrazu som mala omnoho viac času na tvorbu. V tomto mi pandémia pomohla. A témy, ktorým sa v poslednom čase venujem, si vyžadujú čas, a toho som mala teraz vďaka tomu oveľa viac.

Keďže máš viac času, aké sú momentálne tvoje plány?

Rada by som si začala plniť svoj ďalší sen a venovať sa viac interiérovému dizajnu a rozmýšľať nad tým, čo by ma mohlo v živote živiť. Určite však chcem nateraz pokračovať v magisterskom štúdiu fotografie a stále sa posúvať vo svojej tvorbe.

***