ZUZANA FAJTA
Chcem, aby veci, ktoré robím, boli krásne.
Text: Miroslava Hlinčíková, Portréty: Patrik Gubiš, Foto: Zuzana Fajta
V ľuďoch zanecháva silný dojem svojou priamosťou a otvorenosťou. Vedie marketing Nádvoria a Trnka Gastronomy, je šéfredaktorkou Magazínu Nádvorie a koordinátorkou študijného programu Kampus. Sociálna antropologička sa k marketingu dostala cestou samouka. Dnes obdivuje najmä krásne veci a fotí.
Ako si vyrastala? Raz si mi v rámci rozhovoru spomínala, že ste s rodičmi boli v emigrácii.
Mala som tri roky, keď sme začiatkom roku 1989 odišli do západného Nemecka. Na začiatku sme žili v utečeneckom tábore, neskôr v penzióne obrastenom brečtanom. Asi prvú spomienku z detstva mám na môj úvodný deň v škôlke. Pamätám si, ako som sa učiteľke pozdravila po nemecky, aj keď som vlastne nemčinu dovtedy nepoužívala. V bavorskom Norimbergu sme potom žili ešte tri roky, mala som tam nastúpiť aj na základnú školu. Nakoniec sme sa však vrátili a školu som už začala v Bratislave. Nemala som žiadne spomienky na Československo a dlho som s tým bojovala aj v kolektíve. Nepoznala som kofolu, burizóny ani tunajšie rozprávky, proste nič. Mojou realitou boli kindervajíčka, adidasky a víkendová návšteva McDonaldu, čo bolo veľkým sviatkom! Aj preto som mala vždy problém akceptovať ten postsocialistický režim plný chaosu a iný typ zmýšľania. Vždy som bola odvážna, v detstve to volali, že som drzá, čo sa tu nenosilo. Ľudia tu boli ešte hlboko poznačení „socíkom“. No v Nemecku nás jednoducho vychovávali inak. Vedú ťa k tomu, aby si mala záujem a pýtala sa, ak niečomu nerozumieš. V tom období je asi zakorenená moja sústavná nespokojnosť – nielen so sebou, ale aj s tým, čo sa okolo mňa deje.
Základnú školu si vychodila v Bratislave, ale na strednú si už išla do Rakúska. Prečo si sa rozhodla študovať vo Viedni?
Mali sme známych, ktorých deti chodili do Viedne, a našim som povedala, že skúsim nájsť nejakú školu, kde by ma zobrali. Zavolala som na viaceré gymnáziá a na jednom osemročnom gympli mi riaditeľ povedal, aby som sa zastavila a priniesla vysvedčenia. Bola som jednotkárka, sem-tam som dostala dvojku. Prijali ma. Mala som iba štrnásť rokov, keď som začala v roku 2000 sama dochádzať vlakom každý deň do školy do Viedne. Vydržala som tam do druhého ročníka a potom som sa vrátila späť do školy na Slovensku. Bolo to veľmi náročné obdobie, ktoré som ťažko niesla ja aj moji rodičia. Na slobodu, ktorú mi dali, som nebola pripravená a celkom ma zomlela.
Vo Viedni to teda na prvý pokus úplne nevyšlo. A ako si pokračovala ďalej?
Po maturite som si najskôr urobila štátnice z nemčiny na preklad, keďže ma na prvý pokus nezobrali na výšku. Potom som začala študovať právo v Bratislave na súkromnej škole. Po dvoch rokoch som sa na to vykašlala, lebo ma to nebavilo. Nevedela som si predstaviť, že by som bola právničkou a nie je to ani odbor, ktorý by človek mohol študovať z „plezíru“. Cez prázdniny som išla do Prahy na letnú školu angličtiny, ale nakoniec som sa vrátila až o rok. V tom období svet zasiahla ekonomická kríza, takže som prišla po dvoch mesiacoch o prácu. Ostatných deväť mesiacov som bola bez stáleho zamestnania a bolo to veľmi náročné, psychicky aj fyzicky. Potom som sa začala rozhodovať, čo robiť ďalej. Po vyše polroku neúspešného hľadania zamestnania som dostala naozaj zaujímavú pracovnú ponuku. Pamätám si, že som nemohla spať, stále som rozmýšľala, čo robiť. Vedela som však, že ak sa nevrátim na školu, už to neskôr nespravím. Prácu som odmietla a v októbri 2009 som nakoniec nastúpila na bakalárske štúdium Kultúrnej a sociálnej antropológie vo Viedni.
„Vždy som bola odvážna, v detstve to volali, že som drzá, čo sa tu nenosilo.“
Poďme teda k tvojim pracovným začiatkom. Akú si mala cestu k aktuálnej profesii?
Najskôr som pracovala u otca, ktorý má stavebnú firmu. Tam som robila všetko, čo povedal, potom zase u mamy. Do kreatívnej sféry som sa dostala v roku 2013 cez Urban Market, ale ešte dlho ma živili rôzne iné práce. Vždy som tušila, že kreatíva by ma bavila a že by som to možno vedela robiť. Ale nebolo to nič cielené, skôr taká zhoda náhod. Jednoducho som to vyskúšala a ono to nakoniec zadefinovalo môj následný pracovný život. Takže asi im môžem byť vďačná za to, že mi otvorili dvere do tohto sveta a dali mi šancu, i keď som nemala žiadne skúsenosti, iba nadšenie.
K marketingu si sa teda dostala ako samouk?
Áno, nikdy som to nejako zvlášť neštudovala. Ale bolo to pre mňa neskutočne prirodzené. Vedela som, že takto vyzerajú veci, ktoré sa mi páčia, a s najväčšou pravdepodobnosťou by takto mohla vyzerať cesta k tomu, aby sme dosiahli želaný výsledok. Keď máš vkus, cítiš tie veci, si cieľavedomá, vieš artikulovať to, čo chceš urobiť, vieš manažovať, ide to samé. Samozrejme, treba vedieť byť aj praktická, dívať sa na čísla, biznisovú stránku veci, na prínos výstupu a jeho náklad. Na začiatku som bola viac zahrnutá do samotnej produkcie, teraz som viac manažérka.
Pri tom, čo robíš, sú veľmi dôležité osobné siete a kontakty. Kde si ich získala, respektíve kde ich získavaš?
Osobné kontakty sú dôležité všade, ale v kreatívnej sfére je to asi viac citeľné. Celá práca je dosť kolaboratívna a závislá od vstupu iných ľudí. Najviac zaujímavých kontaktov mi podľa mňa vytvoril môj blog HEMMET, vďaka ktorému sme navštevovali nespočet ľudí v ich bytoch, ateliéroch a iných priestoroch. Tam som získala kontakty, na ktorých staviam doteraz. Ľudia nás púšťali do svojej súkromnej sféry, ale ja som chcela ukázať viac, ako len pekné interiéry. S človekom sa najlepšie spoznáš tak, že s ním pokecáš, tráviš s ním čas. A vedela som, že keď zvolím formu antropologického rozhovoru, tak využijem nielen svoje skúsenosti zo štúdia, ale sa o ňom aj veľa dozviem. Mnohí ľudia, s ktorými som sa takto zoznámila, sú dodnes mojimi priateľmi alebo dobrými známymi. Doteraz z toho obdobia čerpám, aj keď blog už spí. Má už vyše sedem rokov, čo je dosť.
V súčasnosti pracuješ aj v gastro sektore, často chodíš do Trnavy. Ako prišla táto zmena?
To je strašne vtipné, lebo tak začal aj môj vzťah s Trnavou. Keď sme robili Hemmet, zoznámila som sa s Máriom Markom, zakladateľom Herbert sirupy. Z času na čas, keď niečo potreboval, tak sa ma pýtal na názor. Jedného dňa prišiel a povedal, že by sa chceli posunúť, expandovať a urobiť rebrand. Tak som im začala pomáhať a strávila s nimi rok. Potom som nastúpila do firmy Trnka Gastronomy. A tak som opäť skončila vo firme spojenej s Trnavou. Nastúpila som v marci 2017.
Množstvo ľudí asi ani netuší, čo všetko spadá pod tvoju kompetenciu. Ty sama to úplne nerada škatuľkuješ. Čo teda aktuálne robíš a aká je tvoja súčasná pozícia?
Do firmy Trnka Gastronomy som prišla, aby som riešila eventy v bratislavskom Binariu. To bolo dávno a odvtedy sa veľa zmenilo. Firma sa rozšírila, prišlo aj Nádvorie v Trnave. Keďže ma to vždy prirodzene ťahalo k marketingu, začala som najskôr riešiť fotenia, potom aj iné veci pre naše prevádzky. Neskôr sa mi pod ruky dostala aj naša bratislavská prevádzka White Dragon, čo bola pre mňa jedna z najlepších škôl, či už po profesijnej alebo manažérskej stránke. Mám veľké šťastie na tím, ktorý tam pracuje, ale aj na iných kolegov. Obklopujú ma samí talentovaní ľudia. Dovolím si tvrdiť, že patria k najlepším vo svojich odboroch. Paradoxom však je, že sa v marketingu aktuálne už z dlhodobej perspektívy vidím zo všetkých svojich aktivít asi najmenej. Dosť sa sťahujem z tej hands-on kreatívy, nenapĺňa ma to už tak ako voľakedy. Bavia ma už skôr úplne iné aspekty mojej práce – snaha byť dobrým lídrom, posúvať projekty dopredu. Tiež rada motivujem ľudí k lepším výkonom – kreatívna práca tohto charakteru je to, čo ma aktuálne ženie. A som typ človeka, čo potrebuje stále nejakú výzvu. Som večne nespokojná a stále hľadám nejaký spôsob, ako seba alebo svoje projekty posunúť.
Vedieš marketingovú komunikáciu pre rôzne podniky v Bratislave aj v Trnave. Aký je tvoj pohľad na marketing?
Vďaka tomu, že som mala možnosť vidieť fungovanie prevádzky zvnútra, vytvorila som si taký svojský prístup k marketingu v gastre. Uvedomila som si, že žiadny pekný vizuál, post na sociálnych sieťach ani PR nezachráni to, ak ľudia nedostanú dobrú službu a produkt. Vlastne sa riadim zdravým sedliackym rozumom. To, čo chceš, je mať dobrý produkt a spokojných ľudí, ktorí budú ten produkt kupovať opakovane. Keď prídu do podniku a nebude im chutiť, už sa nevrátia. Takže sa na to pozerám z pohľadu zákazníka, a preto je môj fokus nielen na vizuálnu a brandovú stránku, ale aj na službu a produkt. Je to ťažká práca, ktorá si vyžaduje veľa úsilia a kompromisov – zo všetkých strán. Cieľom by podľa mňa malo byť sústavné zlepšovanie sa – po všetkých stránkach. Prístup je teda rovnaký, líšia sa len koncepty.
V rámci Nádvoria si šéfredaktorkou Magazínu Nádvorie. Ako vôbec vznikol nápad vydávať časopis?
Vždy ma bavili časopisy, rozhovory, inteligentný obsah a každý slovenský časák, ktorý som otvorila, ma niečím sral. Tak som prišla s nápadom, že spravme vlastný. Otváralo sa vtedy Nádvorie a bolo tam veľa priestoru na tvorbu obsahu. Nie je to letáčik, má to hodnotu, chceš si to nechať a bude to dlho kolovať medzi ľuďmi. Zoberieš si ho, necháš ho u babky, tam to niekto nájde, budeš ho mať v kancli, tak si to zase niekto otvorí. Možnosť šírenia myšlienky Nádvoria aj ľudí, ktorí sú jeho súčasťou, je z môjho pohľadu obrovská. Pre mňa je to médium omnoho vzrušujúcejšie ako napríklad web. Vtipné je, že som na začiatku písala veľkú časť obsahu ja, v posledných číslach je toho menej. Veci sa menia, posúvajú. Časom sa do jeho tvorby zapojilo kopec ľudí a myslím si, že sa ich bude zapájať stále viac. Celá naša redakcia aj výstupy sa profesionalizujú. Stáva sa z toho naozajstné relevantné médium, čo bolo aj na začiatku mojou ambíciou. Chcela som, aby to bol výrazný časopis. Každý sa čuduje, prečo je to zadarmo – aj keď to nemá zaradené v kolónke, že je to časopis zadarmo. Že to nie je niečo, čo vyhodíš, máš to na záchode a potom to dáš do zberu. Nádvorie Magazín je moja splnená predstava dobrého obsahu, ktorý je na hranici PR, ale pritom je užitočný. Nemám rada plytké veci, ale chcem otvárať aj témy, ktoré nie sú príjemné, no sú dôležité. Napríklad ťažká téma ženského bezdomovectva a sociálneho bývania, ekologického či ľudskoprávneho aktivizmu alebo téma integrácie cudzincov do našej spoločnosti – o tom všetkom sme hovorili v predošlých číslach. Nechcem, aby sme boli len pekný plátok, ale mám ambíciu ľudí jeho obsahom aj vzdelávať alebo im otvoriť oči. Myslím, že sa nám to stále viac a viac darí. A som fakt rada, že mi Mišo Trnka dal dôveru, aby som takto prezentovala ich projekt. Veľmi si to vážim a je v tom aj veľký kus zodpovednosti.
Na Nádvorí ste v roku 2019 spustili program Kampus, ktorý vedieš. Čo ste sa za ten prvý rok naučili a kam sa postupne z tvojho pohľadu posunul?
Aj napriek tomu, že začiatok bol pre mňa aj pre študentov a študentky veľmi náročný, tak to nakoniec vypálilo dosť dobre. Som hrdá na seba, ako som to zvládla, som hrdá na decká aj na každého, kto sa do programu zapojil a pomohol s ním. Dosť dlho som sa učila komunikovať s týmito podstatne mladšími ľuďmi. Z mojej pozície často vystupujem ako autorita, nediskutujem, keď dôvod na diskusiu nevidím. A teraz som sa stretla s deckami, kde bolo všetko úplne inak. Na začiatku som k nim pristupovala ako k zamestnancom, lenže oni sú odo mňa o desať-pätnásť rokov mladší a v inej pozícii. V tomto vzťahu fungujú rozdielne pravidlá a aj ja som sa musela naučiť upraviť si pohľad na vec a ustúpiť. Musela som sa naučiť nad veľa vecí povzniesť a na druhej strane deckám vštepovala nové skills, ktoré im pomôžu pochopiť mňa a moju pozíciu. A takisto akceptovať pozitívne aspekty autorít – to je pre dospievajúcich ťažké, viem to z vlastnej skúsenosti. Našla som však ľudí, ktorí mne aj programu pomohli sa posunúť – a to je veľmi dôležité. Mám síce stále rada svoj odstup, ale s obrovskou hrdosťou sa dívam na to, čo sa decká z minulého roku naučili odo mňa, od seba navzájom a z Kampusu. Zvládli to super a pomohli mi program vylepšiť pre ďalší rok. Aj sami sa pri tom procese zomkli, lepšie sa spoznali, vytvorili komunitu. Tento rok je to opäť trochu iné – je tam šesť šikovných dievčat. Práca s nimi je odlišná, niektoré problémy sa nám už neopakujú a my sme sa poučili, prichádzajú však nové, takže sme stále v strehu. Som však veľmi pyšná, že Kampus a celú komunitu zosobňujú nadané baby.
V komunikácii si veľmi priama, na ľudí to môže pôsobiť až provokatívne. Hovorila si tak vždy alebo je to niečo, čo si sa naučila popri práci?
Podľa mňa som bola taká vždy. Asi to pramení z mojej výchovy, povahy, pobytu v Nemecku. Moji rodičia ma viedli k tomu, aby som bola odvážna a nebála sa. Nemám rada ani dusenie problémov a emócií – nepovedať niečo priamo. Nerobím to však kvôli ľuďom, ale kvôli sebe. Obťažuje ma, ak niekto chodí okolo horúcej kaše, lebo som potom nasraná, a to nie je dobré. Ale je to aj tým, že všetko chcem mať rýchlo hotové a uzavreté. A tutlanie tomu nepomáha. Ľudia však nie sú zvyknutí na spôsob takej priamej komunikácie, tobôž nie u ženy.
Keď sme sa pripravovali na tento rozhovor, spomínala si, že rada cestuješ. Je to tvoja forma oddychu?
Som veľmi aktívny človek. Už od mlada som cestovala a nebojím sa cestovať na vlastnú päsť, čo je často výhodou. Rada cestujem aj preto, že to potrebujem nielen k svojej práci, ale aj pre život – potrebujem nové vnemy a inšpiráciu. A keďže mám blízky vzťah k architektúre, móde a dizajnovým veciam, tak si ten program na cestách ťahám práve týmto smerom.
Toto je vidieť aj na tvojom instagrame. Máš ho plný fotiek z ciest – architektúry, dizajnu, ale aj edukatívnych instastories.
Veľa fotím a chcela som si to nejak rekapitulovať a uchovať. Objavila som instastories, čo je aj celkom fajn spôsob, ako ľuďom odprezentovať svoju cestu. Začalo to Sarajevom. Bol to pre mňa psychicky najnáročnejší výlet. Bosna a Hercegovina vo mne zanechali hlboké stopy. Zdieľala som ho s ľuďmi a malo to celkom úspech. A potom vždy, keď som mala energiu a bola tam tá emócia, začala som dávať dokopy instastorky. Píšem a fotím veci, ktoré ma bavia a viem o nich hovoriť. Pre mňa je to taký malý blog, i keď sa sociálnym sieťam posledné mesiace venujem minimálne.
Máš vzťah k umeniu, architektúre a fotografii – odkiaľ sa v tebe berie tento záujem?
Moji rodičia majú kreatívny background, takže to nie je len tak. A aj keď sa tomu potom nevenovali, proste mi to odovzdali v iných veciach. A vo fotení som sa našla a fotila som vždy – od dieťaťa, keď som mala 11-12 rokov. Dlho som fotila na ten istý analógový foťák od našich, až pred pár rokmi som si kúpila iný. A v poslednom čase jediné digitálne, čo fotím, je na telefón. Vďaka fotografom, s ktorými som za život pracovala, som sa naučila množstvo technických vecí. Veľmi mi pomohli a naučili ma mnohé, za čo som im zaviazaná. A dnes mám aj vďaka nim svoj štýl a estetiku – milujem architektonické línie a farby. Asi som aj celkom dobrá, čo som si schopná pripustiť až v tomto pokročilejšom veku.
Láka ťa venovať sa foteniu naplno?
Minulý rok sa mi splnil veľký sen – nastúpila som na Katedru Fotografie a nových médií VŠVU. V Ateliéri Fotografia, realita, konštrukcia študujem na magisterskom stupni u Jany Hojstričovej a Olje Triašky Stefanovič. Je to pre mňa nielen obrovská škola, čo sa týka mojej tvorby, ale aj práce s ľuďmi a kreatívneho procesu. Mojou ambíciou je posunúť sa časom zo súkromného segmentu do niečoho, čo má možno hlbší zmysel. Ale teraz ešte o niečo viac ako v roku 2009 viem, že potrebujem študovať niečo, čo ma extrémne baví. Preto som si vybrala fotografiu. A samozrejme chcem fotiť krásne fotky. Jednoduché, nie?
***
Zuzana Fajta *1985 - Narodila sa v Bratislave a vyštudovala kultúrnu a sociálnu antropológiu na univerzite vo Viedni, momentálne študuje Fotografiu a nové médiá na VŠVU v ateliéri Realita, fotografia, konštrukcia. Profesijne sa venuje marketingu, starostlivosti o značky a ich rozvoju. Od základnej školy miluje fotografiu, najmä cestovateľský dokument, ale fotí aj architektúru či mestá. V roku 2014 založila blog HEMMET, ktorý sa venoval krásnym interiérom, exteriérom a príbehom.
Web: hemmetstudio.sk
Instagram: zuzana_fajta
Vyšlo v čísle: 10 | Jar 2021 >
Všetky čísla: O Magazíne >