Tri základné vlastnosti tohtoročného Kampusu

Tri základné vlastnosti tohtoročného Kampusu.

Text: Soňa Mikulášová, foto: Patrik Gubiš, Nora a Jakub

Nádvorie Kampus sa tento rok stal domovom šestice dievčat. Aj ja som jeho súčasťou. To, ako sa nám spolu žije, čo prežívame, ako spoločne zvládame pandémiu či ako vnímame žitie v ženskom kolektíve, v tomto rozhovore priblíži jedna z kampusáčiek Zuzana Sidorová a externé fungovanie tímu priblíži koordinátor projektu Tibor Lachkovič.

Pamätám si, ako som sa po prijatí do Kampusu dozvedela, že nás bude spolu bývať šesť dievčat. Moja prvá reakcia, hneď po opadnutí radosti z prijatia, bola skeptická, pretože moje predchádzajúce skúsenosti so ženským kolektívom neboli najlepšie. Aká bola vaša prvá myšlienka po tom, čo ste sa dozvedeli, že tento rok bude na Kampuse čisto dievčenské zloženie?

Z: Popravde, ostala som trochu v šoku. Myslela som si, že v programe Nádvorie Kampus majú byť zastúpení aj chlapci, no zároveň mi to prišlo trochu nefér. Nakoniec som však zostala veľmi milo prekvapená, pretože to má tiež veľké výhody, keď žijete so ženami.

T: My sme sa veľmi snažili, aby na Kampuse boli tento rok aj chlapci. Bohužiaľ, a možno aj našťastie, sa to nepodarilo. Myslím si, že je to super práve tak, ako to je. Osobne mám strašne rád ženskú silu, ktorá je na svete, pretože žien je jednak viac a zároveň dokážu strašne veľa vecí. Možno som aj trošku feminista. Strašne fandím ženám, verím v ich zrovnoprávnenie s mužmi. Dúfam, že to budú mať v živote čím ďalej, tým jednoduchšie.

V čom teda vnímate výhody ženského kolektívu všeobecne?

Z: Určite to bude pochopenie, pretože kto viac porozumie žene ako žena? Rovnako sa chápeme aj v emocionálnych prežívaniach. Vieme vycítiť, keď sa niekto nemá dobre. V tomto vnímam obrovskú výhodu ženských kolektívov. No je to taká dvojsečná zbraň, pretože si pred ostatnými odhalená a len ťažko sa dajú niektoré veci skryť.

T: Áno, v tomto súhlasím so Zuzanou. Podľa mňa to musí byť náročné, hlavne emocionálne. Myslím si, že výhodou ženského kolektívu je práve to, že si navzájom rozumiete. Oveľa viac, ako vám rozumejú muži. To sa potvrdilo napríklad aj minulý ročník. Aj keď, paradoxne, práve na tom ženskom porozumení vzniká mnoho problémov. (Smiech.)

Aké sú podľa vás výhody práve našej šestice?

Z: Osobne vnímam práve porozumenie. Keď prídem domov na Kampus a môžem hociktorej z vás vyrozprávať svoj deň od A po Z, úplne všetko, čo sa mi stalo. Tá osoba ma nielen vypočuje, ale tiež mi povie, ako sa mala. Asi by som s mužom nemala to, čo mám s vami. Také pochopenie na viacerých úrovniach. Pripadá mi to ako malé sesterstvo.

T: Hej, ako sesterstvá v amerických filmoch. (Smiech.) Čo sa ale mne osobne páči, je, že sme dokázali vytvoriť tím zložený z rôznych osobností, ukázať, čo všetko trnavské univerzity majú a vytiahnuť z vás to najlepšie. Zároveň ma veľmi teší, že spolu dokážete vychádzať, pretože to sa nie vždy stáva. Najmä pri šiestich tak silných osobnostiach, ako ste vy.

Z: Ešte je výhodou, že sme každá z iného študijného odboru a dokážeme sa pri bežných veciach, ako je žehlenie vlasov či upratovanie, jedna od druhej učiť o umení, práve, literatúre alebo politike.

A čo nevýhody, ktoré sme už jemne naznačili? Skúste ich rozvinúť.

Z: Ako prvá mi napáda asi tá „ženská“ domýšľavosť. Uvedomujem si, že množstvo situácií by bolo omnoho ľahšie riešiteľných, keby sme sa naučili prekonať fóbiu z toho, čo si predstavujeme, že si o nás druhí – ale najmä druhé – myslia. Domýšľavosť je pre mňa asi najťažšie uchopiteľnou vecou, ktorá robí mnoho šarapaty vo svete a vzťahoch.

T: Keďže s vami nežijem, neviem sa úplne vyjadriť k nevýhodám. Dokážem však pochopiť, že tak ako si hlboko rozumiete, tak si dokážete aj nerozumieť a ublížiť. Okrem toho ste strašne ukecané (smiech), čo napríklad pri mužoch nebýva úplne typická črta. Ale neviem sa rozhodnúť, či je to viac negatívum alebo pozitívum. (Smiech.)

Je pre vás náročné fungovať v čisto ženskom kolektíve?

Z: Ja osobne som s tým nikdy nemala problém. Je to však aj tým, že som už bývala naozaj s rôznymi ľuďmi. Som teda zvyknutá fungovať takmer s hocikým a čisto ženský kolektív nie je výnimkou. Tibor, je pre teba ťažké s nami fungovať?

T: Vôbec, ako som už na začiatku vravel, ja mám strašne rád ženský kolektív, tú emóciu, ktorú vyžarujete. Som veľmi rád v prítomnosti žien a tiež s nimi pracujem radšej ako s mužmi.

Aké boli pre vás začiatky na Kampuse?

Z: Začiatky boli pre mňa veľmi zvláštne. Navzájom sme sa pozorovali a hodnotili. Tiež som vnímala veľkú citlivosť, s ktorou sme sa medzi sebou rozprávali. Báli sme sa uraziť jedna druhú. No a teraz, po šiestich mesiacoch, sú tie hranice takmer v nedohľadne a mne sa to veľmi páči. Úprimnosť, ktorú sme si medzi sebou vybudovali, a tiež sarkazmus, ktorý tu, bez ujmy na zdraví, srší od rána do večera – veľmi si to užívam.

T: Doteraz si pamätám prvý deň, keď som si ľahol do hornej postele, kde teraz vlastne bývaš ty, zakryl som sa a povedal som si: „Tak toto je teraz môj domov.“ Úplne ako v scéne z nejakého filmu. Počas roku som tu strávil veľmi veľa času, naozaj som Kampus bral ako domov.

Začiatky v rámci nášho kolektívu boli podľa mňa také obyčajné. Možno sa nám trochu ťažšie spoznávalo, pretože niektorí z nás boli na podobnom programe po prvý raz. Tiež sa nám k sebe ťažšie hľadala cesta. Všetky tieto bariéry však prekonali úplne najobyčajnejšie late night talks. Po treťom filme a spálených pukancoch, keď sme si uvedomili, že životy ľudí nie sú až také odlišné, sme zistili, že vlastne máme veľa spoločného.

„Jednoducho blízkosť, to, že ste mi skoro ako rodina, sesterstvo, ktoré mi v mnohom pripomína domov.“

Ako teda momentálne, po viac ako polovici nášho programu, vnímaš Kampus a naše vzťahy? Zmenilo sa niečo?

Z: Určite! Ja vás, dievčatá, teraz vnímam ako skutočne blízke osoby. Až natoľko, že som jednu z vás zobrala na Vianoce domov. Veľmi vnímam aj to, ako mi program okrem profesijného rozvoja prináša aj ten osobnostný. Jednoducho blízkosť, to, že ste mi skoro ako rodina, sesterstvo, ktoré mi v mnohom pripomína domov.

Čo tebe osobne prinieslo fungovanie v našom kolektíve?

Z: Asi istú hĺbavosť. Aj vďaka vám som sa naučila premýšľať nad vecami viac do hĺbky, čomu pomáhajú najmä naše spoločné rozhovory. Veľmi mi pomáha, že vás neodradil môj občas povrchný pohľad na veci, a tiež ma fascinuje vaše rozmýšľanie, ktoré má učí nekategorizovať. Obe tieto veci sú pre mňa skutočne veľmi cenné.

T: V mojom ponímaní je tá hĺbavosť skôr detailnosť, ktorú si ja u žien veľmi vážim, a práve to sa od nich učím. Ja viem pekne niečo strategicky vyskladať a pozrieť sa na vec ako na celok, ale popri tom sa stane, že mi často uchádzajú detaily, ktoré robia okamihy výnimočnými. Práve to podľa mňa vedia ženy veľmi pekne vytvoriť. Vedia dodať každej svojej činnosti energiu a emóciu, ktorá je ľahko zapamätateľná, čo je pri mojej práci veľmi dôležité.

Zuzka, ako vnímaš trávenie času na Kampuse počas lockdownov a pandémie? Pomáha ti byť práve s nami?

Z: Určite mi vaša spoločnosť veľmi pomohla. Nielen že som mala možnosť vás hlbšie spoznať, čo by som určite pri mojom bežnom dynamickom štýle života nestihla. Takisto ste boli mojimi baterkami, keď som už nemala síl veriť v zlepšenie situácie. Vždy sa našla jedna z vás, ktorá ma vytiahla a ukázala mi, že stále je sa z čoho radovať.

… a čo pre teba znamená byť ženou?

Z: Osobne vnímam veľmi silno mužskú energiu. Od malička som rada medzi mužmi. Ako dieťa som mala autíčko na ovládanie, chodila som na futbal a vždy sa vo mne skrýval malý chlapec. No byť ženou má neskutočné výhody! Môžeš byť pekná, upravovať sa, ale tiež si veľmi užívam empatickosť, ktorú ako ženy máme. Ženy majú nespočetne veľa daností, ktorými môžu disponovať. Ženy sú podľa mňa tiež veľké bojovníčky, na to netreba zabúdať. Navonok je žena tvor jemný, ale zvnútra je vytrvalá a bojovná. A keď nastane situácia, ktorá si to vyžaduje, spraví všetko preto, aby veci fungovali. Myslím si, že žena vytvára domov, čo je úžasná vec. Som veľmi rada, že som ženou.

***