ŠÁRKA NOHELOVÁ
Všetko, čo robím, je na základe toho, čo ma zaujíma.
TEXT: Eva Kopecká / FOTO: Viktória Akbariová
Šárku Nohelovú baví skúmať sexualitu, intimitu, vzťahy a telesnosť zo všetkých uhlov. Nezostala pri marketingovej komunikácii, ktorú vyštudovala, ale záujem o pohyb ju priviedol k burleske, ktorej sa venuje profesionálne. Cez alter ego Lotta Love prepája tanec a zábavu vo veľkolepú šou nabitú erotikou. Učí ženy, ako cez telo a vizuál oslavovať jedinečnú ženskosť a krásu. Počas pandémie tiež vytvorila vlastný podcast, kde sa venuje obľúbeným témam. Dnes sa najviac teší na vystúpenia a nevie sa dočkať kontaktu so živým publikom. Z rozhovoru s ňou som vybrala niekoľko myšlienok, ktoré charakterizujú jej príbeh a osobnosť.
Postupne som zisťovala, že pohyb nie je iba tanec, ale môže vyzerať aj inak. Burleska však nebola láska na prvý pohľad.
Tancovať som začala asi v jedenástich, keď som sa prihlásila na latinskoamerické tance. Potom som presedlala na hip-hop, dostala som sa aj na divadelný krúžok, pantomímu a skúsila i jazz. S tanečnými skupinami som mala viacero profesionálnych vystúpení, ale nikdy som si nemyslela, že sa budem živiť tancom. Až neskôr som pochopila, že sa to dá a že ma to baví. Ale nepokladám sa za profesionálnu tanečníčku, s tým som sa nikdy nevedela stotožniť. Skôr som performerka. K burleske som sa dostala počas štúdia v Edinburghu. Prvé hodiny mi však pripadali nudné a nezáživné. Bolo to len pretŕčanie sa pred zrkadlom, hoci tak by som teraz mohla opísať aj môj kurz. Vtedy som to ale nevedela pochopiť. Myslela som si, že som tanečníčka a potrebujem choreografiu, vybiť si energiu, a burleska bola pomalá. Celé som to pochopila až na poslednej hodine, keď som precítila krásu a hĺbku nahoty. Po ceste domov som si povedala, že to chcem naozaj robiť.
Oslovila som viacero súborov, ale nikto nereagoval. Viedla ma však sladká naivita.
Rozhliadla som sa po celej burlesque komunite v Európe, keďže u nás nič také nebolo. Začala som chodiť na workshopy do Viedne a prvý profesionálny festival som zažila v Štokholme. Zúčastnila som sa na ňom najprv ako diváčka a o štyri roky neskôr som tam aj vystupovala. Bolo to magické. Keď som v roku 2014 zakladala Bratislava Burlesque, nič som nemala premyslené. Chýbala mi vízia aj zámer. Najpodstatnejšia však bola moja túžba po vystupovaní. Napokon som si vybrala medzistupeň a otvorila som si školu, kde som s dievčatami nacvičovala choreografie v bezpečí, medzi štyrmi stenami. Celé som to pochopila, až keď som začala učiť. Na prvý ukážkový workshop prišli dve ženy. Mala som pripravenú choreografiu, no neprešli sme ju ani do polovice, nevedeli ju pochopiť. Až vtedy som si uvedomila, že moje telo funguje inak! Každý má inú pohybovú pamäť, schopnosti tela, iný rytmus a skúsenosti. Teraz viem, že na ukážkovom workshope sa nedá učiť choreografia, preto ma dnes baví viac pracovať cez prirodzený pohyb.
Učenie je pre mňa veľmi dôležité, hoci nie som tá pred tabuľou, ktorá niečo vysvetľuje.
Neberiem to tak, že som niekde vyššie ako ostatní, mám len viac skúseností. Učíme sa od seba navzájom a ženy ma takisto veľmi inšpirujú. Pozorujem, ako sa prejavujú alebo neprejavujú, ako sú uvoľnené alebo neuvoľnené, ako komunikujú. Veľmi ma zaujíma, ako si vedia užívať svoje telo, čo na to hovorí partner, či už preňho tancovali, alebo tancujú samy pre seba, aký majú vzťah k sebe pred zrkadlom, či nosia opätky, pančušky, či sa svojho tela dotýkajú a podobne. Mám veľa naučených pohybov, pohľadov, výrazov tváre, ale každá z nás to prežíva inak, a to je na tom najzaujímavejšie. Veľakrát však na učenie nemám náladu. Som introvert a niekedy sa mi nechce byť s ľuďmi. Spoločnosť mi ale napokon zlepší náladu a vždy mi vo výsledku pomôže.
„Nahota je pre mňa prirodzená, aj keď som veľká trémistka.“
Chodia ku mne rôzne ženy, odhaľovanie je pre každú z nich veľkým krokom z komfortnej zóny.
Na hodiny ku mne sa hlásia ženy zhruba od 18 do 45 rokov. Často sa opakuje motív zmeny, buď sú po rozchode, alebo po materskej. Chcú spoznávať seba alebo niečo nové a objavujú návrat k ženstvu. Nie každej sa to však zapáči. Buď je to iné, ako čakala, zľakne sa, alebo ju niečo zabrzdí. Mám aj také baby, ktoré prídu „nasať ženstvo“, odmlčia sa, potom sa vrátia a prichádzajú len občas. Sú aj také, ktoré veľa trénujú a začali so mnou vystupovať. Niekedy prídu baby v legínach a v tričku, a neskôr sa na hodiny obliekajú stále menej a menej. Ide to postupným odhaľovaním, pokiaľ nepríde niekto, kto to má vyslovene rád. Prvýkrát je to zvláštne, bojíš sa, možno je to aj trápne. Postupom času si zvykneš a dokážeš sa sporo odetá v skupine aj uvoľniť.
Nahota je pre mňa prirodzená, aj keď som veľká trémistka.
Postaviť sa pred zrkadlo v spodnej bielizni, tancovať a tváriť sa zvodne vôbec nie je jednoduché. Každá žena má inú históriu tela, inak nastavené hranice intimity sama pred sebou a nie ešte v spoločnosti iných žien. Každá chápe svoje ženstvo inak. Chodiť v spodnej bielizni je pre mňa síce normálne, ale pre ostatných to tak nie je. Niekedy si potrebujem skontrolovať aj vlastné hranice, no trému mávam niekde inde, napríklad keď stojím s mikrofónom na pódiu. Vtedy je to dosť zlé, lebo vo vnútri zomieram. Pri čisto tanečných vystúpeniach cítim väčšiu silu môjho alter ega. Tam sa viem schovať za kostým, make-up, tanec, za to všetko a tam je menšia tréma.
Porovnávanie je najhorší nepriateľ sebaprijatia.
Burleska pristupuje k telu pozitívne. Sú veci, ktoré neviem zmeniť a treba sa s nimi stotožniť. Keď sa tak nestane, je to zbytočné a veľké utrpenie. Len strácame čas, keď sa budeme zaoberať tým, čo nemáme a čo nemôžeme mať. Samozrejme sú k dispozícii rôzne vylepšenia a to je v poriadku. Na burleske mám rada aj to, že si všímam, aké sú ostatné ženy nádherné. V rámci komunity si vieme povedať, že vyzeráme super, buď ako skupina alebo samostatne a podporiť sa navzájom.
Ozdobou každého vystúpenia je make-up, šaty a samotný tanec.
Maľujem sa len na vystúpenia, v súkromí to nepotrebujem. Často sa mi potom stáva, že ma ľudia nespoznávajú. Na festivale sa to deje pravidelne, tam sa zoznamujem dvakrát, raz v civile a druhýkrát už nastajlovaná v kostýme. Než som si zohnala profesionálny, trvalo to veľmi dlho. Hneď ako som si ho obliekla, moje performerské sebavedomie stúplo o trilión percent. Väčšinu mojich kostýmov však tvoria kúsky z vintage sekáčov, ktoré som pospájala dokopy. Vždy sa mi smejú, že mám všetko pozicherkované. Keďže nie som choreografický typ, každé číslo sa mení a vyvíja, nielen čo sa týka kostýmu, ale aj pohybových prvkov. Vystúpenia sú 90 % freestyle, čiže dopredu neviem, čo sa stane. Hudbu mám však veľmi napočúvanú a nachodenú a pridávam aj svoje prvky, z ktorých sa stane nevedomá choreografia. Niekedy ani nepoznám stage, ani neviem, aké budú podmienky, a tak nie som pripútaná k tomu, že mi musí vyjsť krok. Viem však urobiť vystúpenie na veľkom pódiu, napríklad na Pohode, kde bolo asi 400 ľudí. To isté vystúpenie som prispôsobila pre kabaret, kde sa zmestí maximálne 50 ľudí. Milujem sa ich dotýkať, mačkať, bozkávať, dať im kúsok kostýmu, aby mi pomáhali vyzliekať sa.
U nás je burlesque komunita extrémne malá, ale dá sa z toho vyžiť.
Väčšinou vystupujeme v menších priestoroch (50 – 60 ľudí), kde sa kapacita rýchlo naplní. Medzi sebou sa poznáme a pozývame sa na vystúpenia. Vo väčšine európskych miest sa konajú aj burlesque festivaly. Z tých väčších je najbližší asi v Berlíne, ale úžasné podujatie robia aj v Prahe. Na Slovensku sa z burlesky viem uživiť, no musí byť normálna situácia. Je to makačka, ale zároveň je nás málo a konkurencia nie je veľká. Učím, robím produkciu, vystupujem, chodím pózovať na kresbu, fotku, mám aj iné spolupráce. Tým, že si nabaľujem ostatné aktivity, ktoré s tým súvisia, tak si viem zarobiť, ale nie je to luxusný život. Burlesku som najprv robila 3 – 4 roky popri fulltime jobe. Aj teraz často sedím cez deň za počítačom a večer idem vystupovať, takže sa to ani veľmi nezmenilo, teda okrem toho, že to robím všetko pre seba.
Nápad na vlastný podcast som už dlhšie nosila v hlave, hoci slovo nie je môj najsilnejší nástroj.
Odkedy som mala v roku 2018 svoj prvý TEDx talk, uvažovala som nad možnosťou zorganizovať konferenciu na tému sexu a vzťahov. Ale necítila som sa na to, aby som urobila také veľké informačno-vzdelávacie podujatie. Tak som si vymyslela medzikrok vo forme podcastu. Dlho som rozmýšľala, ako sa bude volať. Chcela som niečo zemité, prírodné a láva mi napokon pripadala ako pekná metafora pálčivých tém. Dostala som mikrofón a až pandémia mi dopomohla k tomu, aby som sa rozhýbala. V Lava podcaste rozoberám témy, ktoré ma zaujímajú, a zároveň aj tie, ktoré práve rezonujú v spoločnosti. Intimita môže byť politická, umelecká, aktivistická, zábavná či odborná. Zaujíma ma všetko, a aj keď sa témy opakujú, vždy spolu súvisia. Teraz sa o nich začalo viac hovoriť, asi sme sa s pandémiou zobudili a pozeráme sa na ne z viacerých perspektív. Robia to väčšinou ženy, čo mi dávajú najavo aj spätnou väzbou. Síce ma počúvajú najmä ženy z burlesque komunity, aj vďaka podcastu otváram témy ich vlastných vzťahov, čím oslovujem aj ich partnerov.
***
Šárka Nohelová, známa aj pod umeleckým menom Lotta Love, je burlesque performerka a zakladateľka Bratislava Burlesque. Okrem vystupovania doma i v zahraničí sa venuje výučbe burlesque a produkcii predstavení. Jej misiou je budovanie ženského sebavedomia. Zaujíma ju sexualita, vzťahy a telesnosť.
Instagram: @bratislavaburlesque, @mslottalove
Vyšlo v čísle: 10 | Jar 2021 >
Všetky čísla: O Magazíne >