Druhý život
Keď realita už nestačí.
Text: Mária Šmilňáková, Ilustrácie a lettering: Jozef Arpa, Zábery zo Second Life
Online svet sa stal pre nás akýmsi druhým domovom, miestom, kde sa môžeme socializovať, pracovať, študovať či zabávať. Mnohí ľudia žijú na internete svoje druhé životy, napríklad v online 3D priestore s názvom Second Life. S jeho dlhoročnou používateľkou som sa porozprávala o výhodách a nevýhodách, závislosti či kuriozitách, ktoré počas jedenástich rokoch v tomto virtuálnom prostredí odpozorovala. Okrem pozitív so sebou totiž internet prináša aj negatívne stránky. Patrí medzi ne závislosť od internetu, ktorej úskalia nám priblíži detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková.
Na profesionálnej úrovni sa prostrediu Second Life venuje anonymná používateľka, ktorá mi porozprávala o tom, ako začínala tráviť čas vo virtuálnom prostredí, s akými ľuďmi prichádza do kontaktu či ako funguje obchodovanie vo virtuálnom trhu. Okrem toho som sa dozvedela aj to, do akej miery navštevujú toto prostredie Slováci a Česi, a prečo by sa ľudia mali venovať viac reálnemu svetu než tomu virtuálnemu.
Hoci Second Life vyzerá ako hra, nie je to tak. Ako by ste ju definovali?
Second Life je sociálna sieť v 3D prostredí. Je to virtuálny svet, do ktorého ľudia chodia preto, aby sa spoznávali s inými, a pretože toto prostredie nemá stanovený cieľ, nemôžeme ho nazývať hrou. Celé prostredie je rozdelené na jednotlivé ostrovy alebo regióny. Existujú aj také, ktoré simulujú napríklad Harryho Pottera. Ľudia tam chodia s nejakým motívom a hľadajú tam niečo, čo ich zaujíma. Niektoré komunity sa zameriavajú na role play, takže sa hrajú. Väčšina ľudí ale navštevuje toto miesto najmä preto, aby sa spoznali s niekým novým. Keďže je to v 3D prostredí, môže to pripomínať hru.
Akí ľudia navštevujú tento virtuálny svet?
Mnohí z nich sú v reálnom živote sociálne alebo zdravotne hendikepovaní. V Second Life si hľadajú niečo, čo mimo počítača nemajú. Vytvárajú si avatara, teda postavu, ktorá vyzerá buď ako oni, alebo ako niekto, kým by chceli byť. Postavy nemusia byť výlučne ľudské. Môžu to byť aj roboty alebo zvieratá. Motívy používateľov sú rôzne. Stretla som sa tam s mnohými ľuďmi, ktorí sú v reálnom živote pripútaní na lôžko. Second Life im ponúka akési virtuálne nohy, vďaka ktorým zažívajú veci, ktoré by v reálnom živote nezažili. Pre nich je to svojím spôsobom vykúpenie. Medzi používateľmi sú takisto nešťastní ľudia hľadajúci lásku. Poznám ale množstvo párov, ktoré sa takto naozaj stretli, dali sa dokopy a sú manželmi aj v reálnom živote. Naozaj sa tam dá vytvoriť si vzťah.
Možnosť kompenzovať si život beriete v prípade ľudí na lôžku alebo osamelých ľudí ako výhodu. Nie je to ale nebezpečné? Tým ľuďom predsa len uniká reálny svet.
Áno, je to tak. Poznala som dokonca jednu Američanku, ktorá bola modelka vo virtuálnom svete. Bola veľmi známa, chodila na prehliadky, fotili ju a pracovala s najlepšími značkami. Potom som zistila, že v reálnom živote je to 300-kilová žena, ktorá sa nevie postaviť a je pripútaná na lôžko. So sebou nerobila nič, ale neskutočné množstvo peňazí vkladala práve do svojej postavy. Takže sú ľudia, ktorí nerobia nič v reálnom živote, ale všetok svoj čas venujú postavičkám namiesto toho, aby sa snažili zlepšiť kvalitu reálneho života. Tí ľudia investujú do Second Life stovky až tisíce eur mesačne.
Ako je to s investíciami v česko-slovenskej komunite?
Česko-slovenská komunita má minimálne množstvo používateľov, ktorí sú ochotní investovať do svojich avatarov a väčšinou vyhľadávajú produkty dostupné zdarma. Tí zahraniční majú väčšinou zaregistrované kreditné alebo debetné karty a svoje postavičky inovujú.
Okrem ľudí, ktorí svoj čas v Second Life venujú najmä zábave, existujú aj takí, ktorí si vďaka tomuto virtuálnemu svetu zarábajú reálne peniaze. Ako to funguje?
Áno. Second Life ponúka možnosť konvertovania virtuálnej meny Linden, ktorá slúži ako platidlo v tomto prostredí, na reálnu menu. Tým umožňuje používateľom vyrábať produkty a služby, ktoré ponúkajú a vytvárajú virtuálny trh. Možnosť tvorby bola dostupná už od vzniknutia tohto prostredia, ale najviac používateľov sa zapojilo do virtuálneho podnikania okolo roku 2012. Second Life vtedy totiž predstavil novú možnosť nahrávania 3D modelov vo forme takzvaných meshov, ktoré nahradili jednoduchšie prim a sculpt objekty dostupné priamo v Second Life. Mesh model umožnil tvorcom vytvárať objekty, ako napríklad oblečenie, detailnejšie a 3D modely sa zrazu dali obliecť priamo na postavu. Okrem tvorby objektov si používatelia zarábajú aj ako fotografi, hostesky, DJ, programátori, realitní agenti, prípadne sa venujú najstaršiemu remeslu. Aj v česko-slovenskej komunite je pár úspešných používateľov, ktorých podnikanie v Second Life živí a tvorí ich primárny príjem v reálnom živote.
Venujete sa Second Life na profesionálnej úrovni?
Svojím spôsobom áno. Keďže som v Second Life už 11 rokov, nemám potrebu objavovať nové miesta a budovať priateľstvá. Som obklopená ľuďmi, s ktorými som v každodennom kontakte. Do tohto prostredia chodím primárne kvôli obchodu, ktorému sa venujem v rámci praxe a mám na starosť koordináciu blogeriek, customercareservice, marketing, správu obchodu a rigging 3D modelov. Takisto sa zameriavam na vzdelávanie prostredníctvom virtuálneho prostredia na predmete, ktorý vyučujem. Spoločne so študentmi sme vytvorili virtuálne infocentrum FMK so základnými informáciami o našej fakulte. V propagácii našej školy v prostredí Second Life plánujem pokračovať. Mojím cieľom je vytvoriť sídlo fakulty, ktoré by slúžilo na vzdelávanie študentov.
Kedy ste prišli so Second Life do kontaktu prvýkrát?
Prvýkrát som sa prihlásila v roku 2009, keď som sa o tomto virtuálnom svete dozvedela od známej. Ako 14-ročné dievča som bola zvedavá, čo sa pod týmto pojmom skrýva. Spoločne s mamou, keďže som bola v tom čase ešte dieťa, sme sa to rozhodli zistiť. Nakoľko prvé miesto, na ktoré nás neznámy mužský avatar zaviedol, bol priestor pre skupinový sex, program sme veľmi rýchlo vypli.
Koľko času ste v Second Life trávili?
V tom čase som počúvala hip hop a R&B, preto som sa dostala do americkej komunity, ktorá sa zameriavala práve na tento štýl hudby. Následne som spoznala jeden americký pár, Lilly a Brysona, ktorí mi navrhli, aby som sa stala ich virtuálnou dcérou. Keďže to bolo pre mňa niečo nové, súhlasila som, a tak som sa stala súčasťou virtuálnej rodiny, kvôli čomu som čoraz viac času trávila práve za počítačom. Až po skoro roku pravidelného prihlasovania som objavila česko-slovenskú komunitu a začala som objavovať možnosti, ktoré tento svet ponúka. Cez týždeň som bola prihlásená denne dve až tri hodiny, ale cez víkend to bolo možno aj päť hodín.
Mali ste niekedy pocit, že ste od hry závislá?
Keď si to spätne premietnem, tak musím priznať, že som bola závislá, i keď v danom momente som si to neuvedomovala. Toto prostredie simuluje realitu, takže si človek ani neuvedomuje, koľko času v ňom trávi. Komunikovala som s ľuďmi, objavovala svet a čas plynul. Teraz by som toľko času za počítačom už určite nestrávila.
Viete povedať, koľko aktívnych používateľov pochádza zo Slovenska a Česka?
Kvôli svojej dizertačnej práci som robila prieskum v tejto oblasti a zistila som, že v rámci česko-slovenskej komunity je tam okolo 3 000 hráčov. Z nich je aktívnych okolo 400. Ostatní tam buď už nechodia, alebo neboli prihlásení minimálne rok. Väčšina používateľov má vekový priemer okolo 40 rokov. Pravidelní používatelia sa do Second Life zaregistrovali pred 10 až 12 rokmi. Sú to ľudia, ktorí si to zapnú hneď, keď prídu domov z práce, alebo tam trávia čas aj počas práce. Dá sa teda povedať, že takých, ktorí majú závislosť, je tam veľmi veľa. Za Slovensko je tam viac žien než mužov. Buď ide o mamičky na materskej, o ženy v domácnosti alebo o ženy, ktoré pre chorobu trávia veľa času doma. Medzi používateľkami sú aj seniorky. Z mužskej populácie ide prevažne o rozvedených mužov, ktorí si hľadajú lásku do reálneho života.
Nestretli ste sa niekedy s nenávisťou ostatných používateľov alebo nejakou inou negatívnou skúsenosťou?
Je tam veľmi veľa nenávistných ľudí. Niektorí používatelia sa prihlasujú, aby si kompenzovali komplexy z reálneho života. Mnohokrát som sa stretla s typickými trolmi, ktorí obťažujú ľudí urážkami, slovne cez mikrofón alebo rôznymi pohybmi.
Je tam ešte nejaká negatívna stránka?
Pred pár rokmi navštevovali tento priestor ľudia, ktorí boli zvedaví a ktorých to zaujímalo. Takisto ste tam mohli nájsť aj reálne značky, ako napríklad Reebok, Telekom, Puma či Lenovo. V poslednom čase sa dáva do popredia práve sexuálna stránka tejto siete, pretože tam môžete robiť dospelé veci. Záujem spomínaných firiem upadol, pretože sa v posledných rokoch Second Life spájal primárne s možnosťou objavovania sexuálnej stránky tohto prostredia. Za hlavnú negatívnu stránku Second Life považujem anonymitu používateľov, lebo človek nemá možnosť zistiť, s kým komunikuje, a mnohokrát sa stane, že ho niekto oklame. Keďže toto virtuálne prostredie simuluje reálny život, často ho považujeme za návykové a ľudia ho začnú uprednostňovať pred reálnym životom, čo spôsobuje vznik závislosti.
Má Second Life aj nejaké pozitívne stránky?
Za hlavnú pozitívnu stránku tohto prostredia považujem možnosť vzdelávania sa vo viacerých formách, či už prostredníctvom prednášok a praktických seminárov, alebo zdokonaľovaním zručností pri úprave fotografií, vytváraním kódov, stavaním, alebo komunikáciou v cudzích jazykoch. Second Life ponúka vzdelávacie prednášky s kvalifikovaným personálom základným a stredným školám, v rámci ktorých umožňuje pomocou virtuálneho sveta nahliadnuť do replík reálnych historických miest, ako napríklad starovekého Egypta.
Vedeli by ste ako dlhoročná používateľka tejto siete odporučiť závislým, ako sa z toho dostať von? Prípadne ako do toho nespadnúť?
Je skutočne náročné niekomu radiť, pretože príbeh každého používateľa je jedinečný. Pre niektorých je virtuálny svet závislosť a pre iných útočisko. Určite by som odporučila, aby sa zamysleli nad prioritami. Či už sú to mamičky na materskej dovolenke, ktoré trávia čas vo virtuálnom prostredí namiesto toho, aby sa starali o dieťa, alebo obézni ľudia, ktorí sa radšej nehýbu a investujú peniaze do avatara. Je dôležité si uvedomiť, že Second Life sú len pixely a môže sa stať, že sa jedného dňa nebudete vedieť prihlásiť. Je potrebné sa venovať skutočným ľuďom, ktorým na vás záleží, pred tým, než ich stratíte.
Mária Tóthová Šimčáková je detská psychologička, ktorá sa dlhodobo venuje vplyvu technológií na človeka. Zaoberá sa najmä sociálnymi sieťami, používaním telefónov, závislosťami a ich prevenciou. Zastrešuje aj projekt Orange Deti na nete, ktorý slúži na vzdelávanie rodičov a detí o internete a jeho nástrahách. V rozhovore mi prezradila príznaky, ktoré sprevádzajú závislosť od internetu, ako môžu rodičia ochrániť svoje deti pred nezdravým používaním internetu a či je zaraďovanie technologických pomôcok do škôl v otázke vzdelávania efektívne.
Kde je podľa vás hranica medzi zdravým používaním internetu a závislosťou?
Deti samy seba nevnímajú ako závislé. O závislosti možno podľa nich uvažovať až vtedy, ak na počítači trávia 10 hodín denne. 12- až 15-ročné dieťa, ktoré má problém so závislosťou, strávi pri počítači alebo mobile naozaj celý deň a často aj noc. Hranice závislosti však nedefinuje len čas strávený za zariadením, ale aj iné znaky. Napríklad keď dieťa o hrách a aktivitách na internete či smartfóne stále rozpráva, ak nemá čas na koníčky či kamarátov v realite, zhoršuje sa mu prospech v škole a podobne.
Aké ďalšie príznaky závislosti od internetu ešte poznáme?
Dieťa môže byť závislé v prípade, že väčšinu voľného času trávi pri počítači alebo hraním hier a prestalo sa zaujímať o iné aktivity. Zanedbáva svojich kamarátov a tých nových vyhľadáva len na internete. Ďalšími znakmi je zanedbávanie osobnej hygieny, pravidelnej stravy či spánku na úkor svojej závislosti. Často má ťažkosti rozlišovať medzi reálnym a virtuálnym svetom a v prípade, že nemôže byť na internete alebo hrať hry, dostaviť sa môžu aj abstinenčné príznaky ako úzkosť, nepokoj či triaška rúk.
V čom je podľa vás takáto závislosť nebezpečná? K čomu môže viesť?
Problém nastane vtedy, ak dieťa na počítači alebo pri hrách trávi väčšinu času. Zanedbáva školu, nestretáva sa s reálnymi, ale len virtuálnymi kamarátmi. Keď mu internet či počítač zakazujete, je nervózne a agresívne. To je práve to, čo nemôžeme ako zodpovední rodičia prehliadať. Nikto nechce, aby naše deti nemali slobodu a boli pripútané k obrazovkám.
V rozhovore pre Denník N v roku 2018 ste uviedli, že známky závislosti od mobilných technológií má každé piate dieťa. Ako je to dnes?
Štatistiky a realita na prednáškach s deťmi ukazujú, že závislé je každé piate či už aj štvrté dieťa. Závislosť sa čoraz viac posúva do nižších vekových kategórií a často ňou trpia už predškoláci a deti mladšieho školského veku. Hry prestávajú byť pre deti zaujímavé okolo 12. roku života a závislosť od nich slabne. Deti ale objavia sociálne siete, a tak môže vzniknúť nová závislosť s iným obsahom. Celé detstvo je teraz spojené s videami na YouTube a virtuálnymi obrazmi, kde sa mení len čas či obsah toho, čo deti pozerajú a od čoho sa nevedia odtrhnúť. Som rada, ak si aj my dospelí uvedomíme, že nemáme byť deťom vzorom v bezmedznom používaní internetu, veď aj my vieme byť závislí.
Pred chrípkou sa chránime teplým oblečením, čajmi a vitamínmi. Ako môže človek predchádzať závislosti od hier alebo internetu?
Každý rodič by mal z času na čas skontrolovať, čo všetko sa nachádza v telefóne alebo v počítači jeho dieťaťa. Ako rodičia na to majú nielen právo, ale je to aj ich povinnosť. Je to citlivá téma, ale takáto kontrola mobilov a počítačov je nevyhnutná rodičovská zodpovednosť. Považujem za dobré naučiť dieťa najdôležitejšiu zásadu, a to, že si na internete nemôže robiť, čo chce. V otázke prevencie odporúčam stanoviť si jasné a pevné pravidlá, ktorých zmysel je pre dieťa zrozumiteľný. Pravidlá by mali obsahovať témy ako bezpečne surfovať na internete, aký čas tam smie tráviť denne alebo týždenne, čo nemá dávať na sociálne siete, s kým sa kontaktovať môže a s kým už nie. Dôležité je zakázať mu kontakt s virtuálnymi kamarátmi, ktorých osobne nepozná. S týmito pravidlami máme šancu vyhnúť sa nevhodnému a závislému správaniu.
Ako môže pomôcť závislému od internetu rodina?
Na to máme vypracovaných 10 pravidiel technologického rodičovstva, ktoré nájdete na stránke www.detinanete.sk. Ich dodržiavanie podľa mňa chráni rodičov aj deti. Medzi tieto pravidlá patrí napríklad to, že rodič by mal svojmu dieťaťu venovať pozornosť a lásku a mal by kontrolovať všetko nové, čo si chce dieťa do mobilu alebo počítača stiahnuť. V otázke používania internetu a technológií musí byť dieťaťu vzorom a mal by sa starať o to, aby malo jeho dieťa dostatok pohybu a aby si udržiavalo reálne vzťahy s kamarátmi. Každý rodič by sa mal zaujímať o to, čo dieťa vo virtuálnom svete zaujíma a rozprávať sa s ním o tom s dôrazom na kvalitné využitie voľného času.
Manfred Spitzer je nemecký psychiater, ktorý vo svojej knihe Digitálna demencia ostro kritizuje tablety a interaktívne tabule v školách a škôlkach. Podľa neho dostatočne nerozvíjajú kognitívne schopnosti dieťaťa. Aký je váš názor na túto problematiku?
Súčasní žiaci a študenti sa považujú za novú, možno prvú generáciu, ktorá vyrastala obklopená technológiami ako sú smartfóny, tablety, elektronické čítačky či počítače. Učitelia, rodičia a zákonodarcovia uznali veľký technologický vplyv, čo malo za následok, že sa na školách začala vyučovať informatická a mediálna výchova či iné predmety súvisiace s rozvojom tejto stránky. Vidíme zvýšenie investícií do technológií v triedach a prístup k elektronicky sprostredkovanému obsahu. Vidíme tiež, že prechod smerom k online čítaniu bude naďalej pokračovať, a preto netreba tlmiť možnosti online textov. Cieľom je skôr pripomenúť mladým ľuďom, že vo vzdelávaní, učení a práci s textom stále vidíme význam tlačeného slova. Technológie nás obklopujú v každodennom živote a pre budúcnosť mladého človeka je dôležité, aby s nimi vedel pracovať. Bez počítačovej gramotnosti bude jeho uplatnenie na trhu práce náročné. Na to, aby bola táto generácia informaticky gramotná a schopná riešiť problémy a úlohy pomocou obrazovky, je dôležité zachovávať vhodné návyky, pozitívne postoje a hodnoty v súvislosti s technológiami.
Myslíte si, že malé deti by nemali dostávať do rúk mobily, tablety a notebooky?
Mali by sme si uvedomiť, že mobil v detských rukách je vážnym míľnikom v živote dieťaťa, prekročenie významnej hranice, ktorá dovtedy neexistovala. Rodič môže dať mobil dieťaťu a vpustiť ho do online prostredia v prípade, že ho bude vhodne sprevádzať a sprostredkuje mu informácie, ktoré potrebuje k zdravému a bezpečnému používaniu internetu. To, v akom veku je to najvhodnejšie, musí každý rodič zvážiť sám. Treba mať na pamäti, že internet priniesol veľa pozitívnych vecí, ale aj mnoho negatívnych. Ak niekto dieťaťu ublíži alebo ak samo ublíži inému dieťaťu, zodpovednosť zaň nesie stále rodič. Hneď od začiatku používania internetu by sa mal rodič rozprávať o online zážitkoch dieťaťa. To podporí vzájomnú dôveru dieťaťa a rodiča. Pre staršie dieťa potom bude tiež prirodzenejšie zdôverovať sa s tým, čo zažíva na internete. V období, keď už chce mať viac súkromia a rodičov vyzýva k tomu, aby to akceptovali, malo by už byť vybavené cennými radami a zodpovedné na samostatné používanie online priestoru.
***
Vyšlo v čísle: 6 | Jar 2020 >
Všetky čísla: O Magazíne >
