Zuzana Hekel
Divadlo je choroba, z ktorej sa len tak ľahko nevyliečite.
Text: Zuzana Fajta, Foto: Peter Lančarič
Rodená bratislavčanka Zuzana Hekel našla zamilovanie vo fotografii, filme a divadle už vo veľmi skorom veku. Na gymnáziu bola, ako sama seba nazýva, „šlabikárovou bifľoškou“. Po ukončení štúdia divadelnej dramaturgie pôsobila v legendárnom Divadle Aréna. Odtiaľ ju to zavialo do samosprávy – na bratislavskej župe bola riaditeľkou odboru kultúry. Keď však prišla príležitosť zapojiť sa do výberového konania na riaditeľku trnavského Divadla Jána Palárika, neváhala. Pozíciu získala a čaká ju už len tá „ľahšia“ časť – cestu, ktorú divadlu nastolila, aj udržať.
Váš život sa točí okolo divadla. Ako ste sa k nemu dostali a kde bol pre vás pomyselný bod nula?
Moja mama túžila študovať žurnalistiku, ale jej otec, ktorý bol významný geológ, jej naznačil, že rozumní ľudia by mali študovať prírodné vedy. Pritom sám písal básne. Mama by to určite povedala inak, ale ja si to predstavujem takto a považujem to za svoj bod nula. Mňa aj sestru preto viedla k čítaniu kníh a vnímaniu sveta cez humanitné disciplíny. Moja sestra išla potom do Viedne študovať prierezový odbor, ktorý obsahuje kreatívnu i technickú časť – architektúru. Ja som už na gympli písala slohy, chodila do divadla a bola som úplná šlabikárová bifľoška ako z komiksu. Mala som okuliare, sedela som v prvej lavici, v zošite okraje, stále som sa hlásila a nepáčila sa chlapcom. Na druhom stupni som sa začala aj praktickejšie zaujímať o kultúru. Najskôr som chcela ísť študovať fotografiu, potom kameru a následne filmovú réžiu. Ak patríte na gymnáziu v Bratislave medzi „šprtov“, veľmi rýchlo vás to zaveje do filmových klubov a práve tam som sa nadchla filmom. Myslela som si, že mám celkom oko na fotenie (čo možno aj mám, ale teraz mi stačí pár krajiniek z dovolenky). Aj napriek tomu, že ma neprijali na filmovú réžiu na FAMU, nebolo to také zlé, lebo som sa ako 17-ročná dostala do tretieho kola. Je ale pochopiteľné, že mladú čajočku s vrkočom a v okuliaroch nezoberie Věra Chytilová na prvý prvý pokus na filmovú réžiu. Ako plán B som išla na divadelnú dramaturgiu na VŠMU. Na VŠMU je to z môjho pohľadu tak, že pokiaľ máte šťastie na kolektív (čo je veľká pravdepodobnosť), tak sa dostanete postupne do totálnej fascinácie divadlom. Je to choroba, z ktorej sa väčšinou už nevyliečite. Profesori vás veľmi rýchlo zoberú do zákulisí divadiel a vidíte reálnu divadelnú prácu, ktorú ste si dovtedy iba predstavovali, čo je v tom veku silný magnet. Takmer celý ročník sme sa osudovo zamilovali do divadla a nakoniec nás to skoro všetkých aj odvialo tým smerom.
Prvá práca teda hneď súvisela priamo s divadlom.
Áno, po skončení vysokej školy som nastúpila do Divadla Aréna – je to krajské divadlo zriaďované bratislavsku župou, ktoré už roky vedie Juraj Kukura. Tam som pracovala päť rokov ako interná dramaturgička, to v preklade znamená, že ste pri každom jednom skúšobnom procese s každým režisérom. Tým, že Divadlo Aréna nemá herecký súbor a umeleckého šéfa, tak dramaturg je aj ten, ktorý je prítomný pri rozhovoroch o výbere autora, diela či režiséra. Preto som sa naučila nielen množstvo prevádzkových vecí, ale od Juraja Kukuru a umelcov, ktorí v Aréne pravidelne pracovali (Martina Čičváka, Martina Kubrana, Rastislava Balleka a ďalších) som pochytila aj niečo z ich premýšľania o zmysle a estetike súčasného divadla. Politikou Divadla Aréna bolo robiť odvážne témy nekonvenčnými prostriedkami. Tento spôsob myslenia mi veľmi imponoval. V Divadle Aréna som strávila päť rokov. Odtiaľ som šla na bratislavskú župu robiť riaditeľku odboru kultúry, čo bolo pre mňa veľmi dôležité obdobie z hľadiska chápania verejnej sféry a kultúry ako jej súčasti. Naučila som sa, že podieľať sa na správe vecí verejných je nielen zaujímavá a vzrušujúca práca, ale sú v nej možné aj reálne výsledky a že pocit, že robíte niečo, čo má zmysel, môžete zažiť v prostredí, ktoré ľudia mylne vnímajú ako skostnatené a nezáživné. Tri roky na BSK boli dovtedy určite jednými z najlepších pracovných rokov, aké som zažila.
Ako ste sa dostali na pozíciu riaditeľky trnavského divadla?
Trnavský župan po svojom nástupe na úrad vypísal nové výberové konania do všetkých kultúrnych inštitúcií, medzi nimi aj do divadla. Ja som sa o tom dozvedela od hercov z trnavského divadla. Časť súboru sa so mnou totiž pozná a povedali mi, aby som sa skúsila zapojiť. Bolo to v období tesne po voľbách aj na bratislavskej župe. V tom čase som sa rozhodla prihlásiť do výberového konania v trnavskom Divadle Jána Palárika.
Prečo teda Trnava? Máte k nej nejaký špecifický vzťah? Ste predsa len Bratislavčanka.
Odpoveď na túto otázku má dve časti. Prvá je, že ak by som sa chcela hlásiť na podobnú pozíciu, tak žiadne podobné divadlo na Slovensku ju v tom čase neobsadzovalo, pretože vo všeobecnosti sa u nás riaditeľský konkurz do akéhokoľvek divadla objavuje asi raz za desaťročie. O to viac si vážim razanciu trnavskej župy v tejto oblasti a najmä nezávislosť a odbornosť konkurzov, ktoré vyhlásili. Druhá časť je osobná. Prostredníctvom Juraja Bielika som tu robila dve dramaturgie a spoznala v divadle mnohých ľudí a nebolo to pre mňa teda úplne nové prostredie. A vedela som, že je to divadlo s veľkým potenciálom. Čo treba ale podtrhnúť, je aj fakt, že Trnava – Bratislava je minimálna vzdialenosť. Preto neviem, či by som podobné rozhodnutie dokázala urobiť, ak by išlo napríklad o Košice.
Neplánovali ste sa nikdy do Trnavy presťahovať?
Toto mesto mi veľmi prirástlo k srdcu. Ak by šlo len o mňa, tak si viem predstaviť tu žiť. Vnímam však iba svoju bublinu, vidím kaviarne, mladých dynamických ľudí, ktorí sem priniesli súčasnú kultúru. Samozrejme, je mi jasné, že by mi trvalo roky mesto naozaj spoznať. Ale aj napriek tomu to nie je momentálne možné – môj manžel dochádza za prácou na opačný smer, takže Bratislava je najbližší priesečník našich trás. Ja chodím do Trnavy každý deň vlakom. Pre Bratislavčana je to asi ako dochádzanie z Dúbravky do centra, takže sme zvyknutí a vlakmi je to dokonca veľmi príjemné.
Viesť divadlo musela byť pre vás celkom výzva. Predsa len ste predtým pracovali na trochu iných pozíciách.
Veľmi som sa bála, ale to som sa bála, aj keď som prišla do Arény. Najviac som sa však bála, keď som prišla na Bratislavský samosprávny kraj. Hrala som to na cool, ale doma som sa triasla, čo poviem na druhý deň na porade. To isté som zažívala aj tu. Myslím si však, že to je prirodzený sprievodný jav toho, keď cítite voči niečomu zodpovednosť. Podľa môjho názoru, človek, ktorý nemá pred podobnou výzvou rešpekt, asi nie je vhodným kandidátom na to, aby mal zodpovednosť za nejakých ľudí alebo projekt. Tak sa na to dívam.
Čo mňa ale naozaj baví, je možnosť zmeniť veci k lepšiemu. Samozrejme to neviem robiť v akejkoľvek oblasti, pretože len v tej kultúrnej mám k tomu vzdelanie a kontext. Z manažérskej pozície mám na možnosti, ktoré by som možno v umeleckej nemala... Netrpím však nedostatkom umeleckej sebarealizácie. Relatívne skoro som prišla na to, čo mi ide a v čom som užitočná. Pochopila som to pri predchádzajúcej úradníckej práci. Nechýbalo mi sedenie na skúškach s režisérom, naopak, nadchlo ma premýšľanie, akým spôsobom najlepšie dostať viac peňazí do kultúry, bavilo ma prebíjať novú cestu legislatívou. Pocit toho, že môžem ovplyvniť kultúru v širšom zmysle. To mi zrazu bolo omnoho väčšou satisfakciou, ako keď sa nám podarila premiéra. Začala som teda premýšľať nad tým, ako túto skúsenosť preniesť do svojho milovaného divadelného prostredia. Povedala som si, že aspoň skúsim konkurz a ukáže sa, či to môže fungovať alebo nie. Keď som dostala nakoniec tú možnosť, tak sme spolu s Jurajom Bielikom, ktorý je umeleckým riaditeľom v našom divadle, vytýčili za cieľ splniť počas piatich rokov program, ktorý som naznačila vo výberovom konaní. Samozrejme až čas ukáže, či sa nám to podarí.
Vo svojej pozícii ste vyše roka. Aký bol prvý rok?
Prvý rok bol veľmi náročný. Prišli sme v septembri 2018 a za tri týždne sme mali deň otvorených dverí. Ten nápad mala už dlhšie naša terajšia marketingová šéfka Lucia Turňová, len sa dovtedy nezrealizoval. Prišli sme a povedali si, že jasné, spravme to. Do troch týždňov sme obrátili divadlo hore nohami. Prišlo 600 ľudí. Otvorili sme všetky dvere, vymysleli množstvo aktivít. Už od prvého dňa sme chceli dať najavo, že sme mladí ľudia, ktorí chcú spraviť výraznú, ale nie nezmyselnú zmenu. Bola to pre nás logická príležitosť na prezentáciu toho, čo by sme chceli priniesť. Odvtedy až do konca sezóny 2018/19 sme v nasadení nepoľavili. Na mnohých veciach sme sa poučili, ale myslím, že sa nám podarilo získať pozornosť Trnavčanov a postupne vybudovať dôveru v divadelnomkolektíve.
Jednou z noviniek v divadle je aj kaviareň Bezkydov. Ako vznikol tento nápad?
Mala som to napísané už v konkurznom projekte. Táto budova bývala totiž voľakedy hostincom i reštauráciou. Má teda svoju históriu a genius loci „pohostinstva“, divadlo je totiž od svojej podstaty prostredie živelné a je určené pre ľudí, malo by byť pohostinné. Je to dobré aj pre kolektív, ktorý tu pracuje, ale čo je omnoho dôležitejšie, spája nás to s ľuďmi, ktorí prechádzajú cez námestie. Divadlo môže byť miesto, kam chodíte aj z iných dôvodov ako na predstavenie. Od začiatku som chcela spraviť celodennú kaviareň a našli sme v tom veľkú podporu i na župe, kde tento zámer už tiež dlhšie rezonoval. Kaviareň funguje od leta 2019 a nevieme si ju vynachváliť.
Čo Trnavčania a divadlo? Chodievajú doň?
Tu by som chcela vyjadriť poklonu predošlým vedeniam a generáciám hercov, ktorí tu počas predchádzajúcich období pracovali. Naše divadlo má úžasne vypestovaný divácky návyk. Divadlo malo svoje zlaté obdobie na prelome 80. a 90. rokov ako Divadlo pre deti a mládež, hrávali tu aj herci, ktorí potom prešli do Divadla ASTORKA, a aj keď sa táto éra už skončila, ľudia do divadla chodiť neprestali.
Jediné, čomu čelíme a budeme čeliť asi aj celých päť rokov funkčného obdobia, je naučiť divákov, ktorí sú sem zvyknutí roky rokúce chodiť na tradičný repertoár, na trošku súčasnejší divadelný jazyk. Nie je to len výsledkom našej osobnej ambície, som presvedčená o tom, že kultúrne inštitúcie, ktoré sú financované z daní ľudí, majú povinnosť oblasť svojej pôsobnosti aj rozvíjať. Nemôžu hrať na istotu len osvedčené, ale dávno neaktuálne diela, musia inscenovať a rozvíjať aj autorov, ktorí píšu teraz a nezabúdať na to, že divadlo má už z definície odnepamäti odrážať súčasnosť. Len tak môže slovenské divadelné remeslo ísť s pohybom, aký sa v tej istej oblasti deje vo zvyšku Európy. Musíme súčasnému divadlu dávať priestor, prístrešie a podporovať ho. Preto chceme naučiť našich divákov, že existujú aj trochu odlišné témy a prístupy k nim, ale zároveň nestratiť ich dôveru. Za päť rokov by sme boli radi, ak by sa Divadlo Jána Palárika stalo nielen synonymom relevantnej divadelnej inštitúcie na mape Slovenska, ale aj symbolom divadelného progresu.
Ktoré z predstavení spĺňa takéto požiadavky?
Naposledy jednoznačne naše najnovšie dielo Temperamenty od Andreja Kalinku. Ale vrátim sa na začiatok. Keď sme do divadla nastúpili, dostali sme už jednu sezónu naplánovanú, takže bolo všetkých päť titulov daných. Sme však „mladí a drzí“ a hneď sme sa pozreli na to, kde sa ešte dá s titulmi niečo robiť. Uviedli sme inscenácie Neprebudený, Kopanec – hru, ktorú inscenoval dlhoročný interný režisér divadla Viktor Kollár, a sme za ňu veľmi vďační (prešla množstvom festivalov, dokonca ideme teraz na medzinárodný festival do Jihlavy, a získala aj dve nominácie na prestížne ceny), komédiu Drahý špás a nakoniec aj dva tituly, ktoré vznikli tak, že sme zmenili pôvodný dramaturgický plán. Vložili sme do sezóny Kompletného Shakespeara za 120 minút. Je to slávny Broadwayský projekt troch hercov, ktorí sa dali dokopy a vytvorili sketch-show všetkých Shakespearových hier. Na spoluprácu sme prizvali Martina Čičváka, ktorý hru v minulosti režíroval aj v Žilinskom divadle a u nás ju posunul k ešte väčšej slobode. Predstavenie ľuďom ukazuje Shakespearea takého, akým naozaj bol, a nie takého, ako si ho niekedy mylne predstavujeme z knižiek a školských lavíc. Jeho hry sú plné vášní. V alžbetínskom divadle diváci po hercoch hádzali paradajky. Tak ako prebiehal život vo vtedajšom Londýne, tak sa prejavoval aj v divadle. Preto nielen Američania, ale aj Čičvák chceli Shakespeara spraviť živého a súčasného, lebo taký bol aj vtedy. Bežný človek si možno myslí, že traja chlapci v zakrvavených mikinách by nemali hrať Shakespeara, ale toto klišé sme sa práve snažili prelomiť. Aj keď sme sa veľmi báli, a predstavenie sa nepochybne dotýka hrany, sme radi, že ju aj večerný trnavský divák akceptoval. Toto predstavenie tiež veľmi pritiahlo mladých ľudí. Veľa s ním aj cestujeme po Slovensku. No a pokiaľ hráme pre stredné školy cez deň, tí to zbožňujú. Okrem toho, že ich oslobodíme od nutnosti „pretrpieť“ organizované divadlo tým, že sa im úplne civilne z javiska prihovárajú takpovediac ich rovesníci, tak im sprostredkujeme aj zlatú klenotnicu európskej literatúry spôsobom, ktorý prijímajú. Nie je to len náhrada povinného čítania. To bol teda prvý krok k tomu, ako si predstavujeme zmenu.
Z mojej skúsenosti sú diváci nielen na rôznych predstaveniach, ale aj v rôznych krajinách naozaj odlišní. Akí sú tí trnavskí? Prejavujú emócie?
To je dobrá otázka. Napríklad, ak pri spomínanom Shakespearovskom predstavení niekto niečo vykríkne alebo začne tlieskať, keď rapujeme Othella, tak je to úplne prirodzená reakcia. Na druhej strane sú predstavenia, kde si viem predstaviť, že ľudia na konci ani nezatlieskajú. A to nie preto, že by sa im to nepáčilo, ale preto, že zažili takú silnú emóciu, že nemajú chuť tlieskať a chcú si to odniesť domov a rozmýšľať. Také pocity by pokojne mohli vyvolávať už spomínané Temperamenty. Nedá sa určiť želaná reakcia. Veľmi to totiž závisí od osobného prežívania diváka. Jediné, po čom túžime, je, aby ľudí naše predstavenia zasiahli. Môže sa samozrejme stať, že ich zasiahnu aj negatívne, to je úplne legitímna vec. Kľudne môžu aj odísť. Ak by sme to nechceli, tak robíme iba overené komédie. Pri nich je takmer nulová šanca, že vám niekto povie, že sa mu niečo nepáči. Tak to ale nemá pre nás zmysel. To by znamenalo, že to neberieme vážne. Sme pripravení, že s niektorými predstaveniami môžeme mať aj problémy s návštevnosťou (samozrejme, nemôže to byť naprieč celým programom a dlhodobo). Vieme, že proces premeny repertoáru môže so sebou priniesť aj rany. Myslíme si však, že to stojí za to, pokiaľ nám ide o zvyšovanie kvality. Prispôsobovanie sa televíznemu vkusu na javiskách verejných divadiel mne osobne pripadá ako zneužitie verejných financií.
Spomínate umelecké zmeny v divadle a posunutie repertoáru do súčasnosti. Jedným z takých predstavení je pre mňa napríklad aj predstavenie Matky – súčasný autor, moderný prístup k scénografii, a pritom veľmi ťažká téma. Aký máte cieľ alebo víziu? Kde by ste radi videli o niekoľko rokov Divadlo Jána Palárika?
Áno, inscenácia Matky je toho dobrým príkladom: na začiatku bol súčasný slovenský román, ktorý sa dotýka SNP, neanalyzuje však historické fakty, ale díva sa na ne z trochu iného pohľadu. Rozpráva veľmi univerzálnu tému materstva. Túto predlohu potom zobral do rúk výborný mladý režisér (Matúš Bachynec, pozn.), vynechal niektoré pasáže, ktoré pre naše rozprávanie neboli až také dôležité a hru vynikajúco obsadil našimi herečkami a hosťujúcou Božidarou Turzonovovou, Aněžkou Petrovou a Martou Maťovou. Celý tvorivý tím urobil vynikajúcu prácu. Vo výsledku je to titul, ktorý je pre trnavské divadlo progresívny tak v oblasti dramaturgie, ako aj v oblasti samotného divadelného tvaru.
Čo sa týka dramaturgického profilu, spolu s Jurajom Bielikom vnímame ako cieľ ponúknuť divákom takú mozaiku predstavení, aká sa patrí na kamenné divadlo v 21. storočí – systematicky vychovávať prvodiváka inteligentnou a zaujímavou tvorbou pre deti a mládež, inscenovať súčasnú drámu, reinterpretovať klasický repertoár a nepohŕdať tým, že divadlo má aj meštiansku tradíciu. V podstate by si tu mal každý niečo nájsť, ale v najvyššej dosiahnuteľnej kvalite. Znie to ako klišé, ale v skutočnosti je to profesionálna služba verejnosti.
A o niekoľko rokov? Chceli by sme, aby naše divadlo bolo pozývané na medzinárodné festivaly, aby tu hosťovali tí najlepší režiséri nielen zo Slovenska, aby naše inscenácie zniesli zahraničné porovnanie. Vedie k tomu ešte veľmi veľmi dlhá cesta, ale bez takejto ambície tu nemáme čo hľadať.
Niekoľko zmien v divadle teda už nastalo. Na čo sa môžu diváci ešte tešiť v tejto sezóne?
Ešte nás čakajú dve premiéry – jednou je súčasný prepis Moliérovho Mizantropa, kde zahviezdi Vica Kerekes, a pre mňa je osobným vrcholom sezóny predstavenie s pracovným názvom Futbal. Dali sme napísať na objednávku divadla autorskú hru, ktorá sa zaoberá fenoménom futbalu v Trnave okrem iného i s konkrétnymi detailmi z histórie Spartaku. Píše nám to Dano Majling, vynikajúci spisovateľ a dramaturg, ktorý je navyše zanietený futbalový fanúšik. Provokatívne na tomto nápade je pre mňa to, že športovci a divadelníci sú vnímaní ako dva úplne odlišné svety. Pokiaľ niekto chodí na futbal, tak spravidla nechodí pravidelne do divadla alebo do galérie. My sme si povedali, že s takým niečím nesúhlasíme, a ak by to aj tak malo byť, skúsme tieto dva svety prepojiť. Dúfame, že sa nám podarí nadviazať spoluprácu aj s trnavským futbalovým fanklubom. Od tohto predstavenia mám naozaj veľké očakávania.
Toto sa vás určite pýtajú často. Kto v súčasnosti chodí do divadla?
Myslím, že na Slovensku chodí do divadla okolo 4 % ľudí. Čo je ešte nižšie číslo, ako počet ľudí, ktorý číta knihy. Ešte nižší je už len počet ľudí, ktorí navštevujú galérie. Preto je veľmi dôležitá diskusia o tom, či divadlo dnes má ešte opodstatnenie a čo nastane, ak sa z neho ľudia úplne stiahnu. My divadelníci máme na to také tradičné odpovede, prečo sa to nemôže stať – divadlo sa odohráva tu a teraz, je to jedinečný, nezaznamenateľný, nezopakovateľný zážitok, stretnutie živého človeka so živým človekom. Pocit toho „tu a teraz“ vám žiadna iná umelecká disciplína nemôže dať. Všetci však čelia tomu, že výrazové prostriedky divadla musia zvádzať dennodenný boj o nervovú sústavu diváka so všetkým, čo mu dnešná doba ponúka. A to je aj pre nás veľká výzva.
Pre naše divadlo platí (čo potvrdzuje, že divadlo sa postupne naozaj stáva anachronizmom), že našu najstabilnejšiu divácku základňu tvoria ľudia za hranicou produktívneho veku. A preto sa snažíme dostať do divadlo našich rovesníkov – ľudí okolo tridsiatky, a robíme množstvo projektov pre deti a mladých ľudí, aby sme si vybudovali vzťah s nadchádzajúcou genráciou. Ďalšou veľmi dôležitou skupinou sú pre nás stredoškoláci. Vychádza to aj z pôvodného zamerania divadla, na ktoré chceme nadviazať. Chceme aby prišiel moment, keď sa im zapáči divadlo natoľko, že do neho budú chodiť do konca života.
Čo sa páči vám v divadle? Tiež patríte do spomínanej cieľovky tridsiatnikov a tridsiatničiek, takže vlastne vytvárate obsah aj pre seba.
Zaujímavé pre mňa je to, čo nie je ošúchané a čo je skutočné. Myslím si, že skoro každý divadelný divák, aj neskúsený, dokáže vycítiť, či sa díva na niečo autentické, naozajstné, úprimné, alebo či sa mu z javiska prezentujú stokrát obohrané triky. V tom druhom prípade to ocení len zo zvyku, zo slušnosti alebo z rezignácie. Pôvodnosť myšlienok a úprimnosť stvárnenia, to jediné ma zaujíma na akomkoľvek umení.
Preto som veľkou fanúšičkou tvorcov, ktorí idú v neustálom hľadaní neúnavne stále ďalej. Keď sa nikdy neuspokoja s dosiaľ použitým alebo očakávaným. Ale to je len moja osobná divácka preferencia.
Ako vyzerá pracovný deň divadelníka a riaditeľky divadla?
Pracovný deň divadelníka, pokiaľ patrí do umeleckej zložky, sa väčšinou skladá zo skúšky a predstavenia. Predstavenie môže byť buď ráno, keď sa hrá pre školu, alebo večer pre verejnosť. Strávite teda v divadle minimálne osem hodín – štyri hodiny na skúške a štyri predstavením. U nás herci aj vedú Detskú divadelnú akadémiu, čítajú pre deti, majú skúšky kapely a ďalšie aktivity, takže toho majú ozaj veľa. Naskúšanie nového predstavenia trvá poväčšinou osem týždňov. Na začiatku každej sezóny sa potom predstavenia „oprášia“ a režisér skoriguje veci, ktoré treba upraviť. Herci si často tie ťažšie predstavenia technicky „zbehnú“ aj pred každým predstavením. Pri zabehnutých predstaveniach stačí, ak prídu tesne pred predstavením a idú rovno na vec.
Počas predstavenia na nich dohliada umelecký dozor, ktorý sa na celé predstavenie pozerá a sleduje, či po umeleckej stránke prebehlo všetko tak, ako má. Ak napríklad nevedia texty – čo sa samozrejme v našom divadle nikdy nestáva (smiech), alebo stane nejaký technický problém, tak sa to zapíše do zápisu. Väčšinou robí umelecký dozor režisér alebo dramaturg. Na to, aby po technickej stránke všetko fungovalo, sú v divadle inšpicienti. Okrem toho, že komunikujú s celou technickou zložkou, tak aj naháňajú hercov, aby boli pripravení, oblečení, nalíčení a boli na javisku vtedy, keď je treba.
A váš deň je teda aký?
U mňa je to trochu iné. Nie som na dennej báze prítomná pri umeleckej práci. Samozrejme, že sa raz za čas sa prídem pozrieť, ale je zriedkavé, aby riaditelia vysedávali na skúškach. Celý deň teda úradujem, máme porady, stretnutia, chodím na župu, mám množstvo stretnutí s režisérmi, hercami, výtvarníkmi, kolegami z iných inštitúcií a tak ďalej. Reálne teda trávim deň v kancelárii a okolo v divadle sa dejú veci.
Najradšej mám naše tvorivé porady, keď sedíme s kolegami v niektorej kancelárii a vymýšľame úplne nové veci. To sú dni, keď zabudnete na čas, ale sú to aj chvíle, keď mám najväčšiu radosť z práce.
Čo vy a offline život?
Mojou najväčšou vášňou, vďaka ktorej sa dokážem úplne odpojiť, je lyžovanie. Oco ma postavil na lyže, keď som mala štyri roky. Najskôr som síce frflala, ale potom sa z toho stal pre mňa šport číslo jeden. Byť lyžovačke s kamarátmi, to je pre mňa najväčší relax. V podstate neviem, či existuje niečo, čo je tomu podobné. Môj manžel je dosť dobrodružný outdoorový typ a veľa ma berie do prírody, na turistiku, cestujeme do krajín, ktoré som ešte pred rokom vnímala ako úplne exotické. Boli sme v Afrike, na svadobnú cestu ideme cestovať púšťou po Ománe a potápať sa v Arabskom mori. Aj to ma veľmi baví.
Vo svojom živote však nemám takzvaný work-life balance, pretože ma táto, aj akákoľvek predošlá práca, vždy natoľko bavila, že ju neviem úplne oddeliť. Myslenie na prácu mi totiž nepripadá ako práca. Ak máte prácu, ktorá vás baví, tak celý život nemusíte pracovať.
***
Vyšlo v čísle: 6 | Jar 2020 >
Všetky čísla: O Magazíne >
