JANETTE ŠIMKOVÁ
Ak je náš cieľ iba v rovine priania, nemáme ho ako dosiahnuť.
Text: Mária Šmilňáková, Foto: JAKUB GULYAS, ROMAN BENICKY
V našich životoch sa stretávame s problémami, ktoré sme nútení riešiť. Nie vždy sme na to však pripravení. Life koučka Janette Šimková nám v rozhovore prezradila, prečo je dôležité myslieť pozitívne a ako sa vysporiadať s toxickými ľuďmi a myšlienkami. Dôrazne pripomína, aký dôležitý je pre nás odpočinok a že by sme sa mali postarať najprv o seba, až potom o ľudí v našom okolí.
S akými problémami za vami chodia ľudia? Čo vnímate ako najčastejší problém svojich klientov?
Dominantnou témou je osobný rozvoj. Klienti vnímajú, že pre to, aby mohli napredovať alebo byť úspešní podľa svojich predstáv, sa potrebujú rozvíjať a pracovať na sebe. Najčastejšími témami sú naplnený a spokojný život, sebapoznanie, sebadôvera a sebazdokonaľovanie. Rozšírené sú dilemy, rozpory, konflikty, stagnácia, vyčerpanosť a vyhorenie. Tiež kríza stredného veku, počas ktorej človek hľadá sám seba. O tomto období radšej hovorím v kontexte toho, že človek potrebuje znovu zrodiť seba, aby naplno precítil vlastnú hodnotu a vybral si, čo je pre neho dôležité. Mnohé témy súvisia so vzťahmi – či už partnerskými, na pracovisku, v rodine. Hodnota vzťahovosti je pre ľudí jednou z najdôležitejších, bez naplnených vzťahov nevieme byť šťastní a spokojní.
Z čoho vyplývajú problémy týchto ľudí? Čo je zdrojom pociťovaného nešťastia alebo nespokojnosti so sebou?
Rozdelila by som to na viacero dôvodov. Typický príklad je, keď sa v prostredí človeka odohrá zmena, na ktorú musí zareagovať, no cíti sa nekomfortne alebo nepripravene. Väčšinou sú aj pozitívne zmeny stresor. Keď prídu nevyžiadane, chvíľu potrvá, než sa na ne adaptujeme a prijmeme ich. Takisto máme vnútorné pohnútky k nespokojnosti, keď sa napríklad cítime „stratení“. Téma zmysluplnosti je veľmi častá a súvisí s otázkami, kto som a aké je tu moje miesto. Človek tiež túži naplno využívať svoj potenciál a dary, preto je dôležitá aj sebarealizácia a túžba po uplatnení.
Ako prežívali v tomto kontexte ľudia pandémiu?
Ak sa spätne pozrieme na to, čím sme si počas pandémie prešli, mnohí zažívajú pocity vyhorenia, vyčerpania či veľkej únavy. Dramaticky sa nám zmenili životy a prišli sme o istoty. Mnohí sú konfrontovaní s existenčnými problémami, väčšina z nás stráda emočne a psychicky. Sme preťažení, zažili sme veľa strát a vyrovnávame sa so smrťou blízkych, lebo takmer v každej rodine sa to udialo. Veľa ľudí prišlo o základné zdroje, ktoré im doteraz prinášali naplnenie, spokojnosť a radosť. Ľuďom ubudlo z bezstarostnosti a radosti, učíme sa vyrovnávať s ťaživými emóciami.
Nielen pandémia, ale aj rôzne životné prekážky či dlhotrvajúce problémy u mnohých spôsobujú akúsi stratu nádeje v lepšie zajtrajšky. Ako tomu zabrániť?
Toto je veľká téma v rozhovoroch, ktoré s ľuďmi vediem. Nádejné myslenie sa dá do nejakej miery natrénovať. Ide o techniku z pozitívnej psychológie, ktorou rozvíjame postoj naučeného optimizmu. To znamená, že zameriavame svoju pozornosť na dianie vo svojom živote z pohľadu vďačnosti, pokory, možností a príležitostí. Nedívame sa na veci z pohľadu možných katastrofických scenárov. Každý z nás má vo svojej výbave inú citlivosť a hranicu napríklad na to, ako sme odolní voči negatívnym podnetom. Niekoho vedia posilniť, nájde v sebe aj silu, húževnatosť a odhodlanie na ich zvládnutie. Ale niekto citlivý, kto vyrastal v prostredí, ktoré ho nepodporovalo, alebo, naopak, bolo veľmi kritické a náročné, môže byť pri zdolávaní prekážok úzkostnejší a menej otvorený voči hľadaniu zdrojov. Mnohí očakávajú, že si s problémami dajako poradia, keď ich nechajú „vyvinúť sa“. Lenže keď ich odovzdáme okolnostiam alebo „osudu“, je to, akoby sme sa zbavovali svojej zodpovednosti a aktívneho prístupu k riešeniam. Výsledkom býva frustrácia, pocit, že veci nevieme ovplyvniť, čo ešte viac prehlbuje márnomyseľnú snahu.
Ako teda pestovať nádejné myslenie?
Pestovať nádejné myslenie a proaktívne postoje znamená, že som ochotná sa postaviť za svoje veci aj za seba. Posilnenie seba a svojej odolnosti si vyžaduje aj posilnenie sebadôvery a sebaistoty. Je to celá spleť premenných, ktoré potrebujeme poprepájať, aby sme sa mohli oprieť o svoju integritu a dovolili si byť autentickými. Netrénovaná hlava je vo svojej prirodzenosti reaktívna. To znamená, že keď príde podnet, naskočí automat a my reagujeme negatívne a strachovo. Aby sa zapojil proaktívny postoj a aktivovalo sa iniciatívne myslenie, potrebujeme mať kontrolu nad svojimi myšlienkami. Tam, kam idú myšlienky, ide aj pozornosť, ktorú nasleduje energia. Preto dokážeme mentálnou prácou ovplyvňovať naše rozpoloženie a nálady. Ukazujú nám to športovci, keď prekonávajú svoje hranice nielen fyzicky, ale aj s pomocou hlavy.
„Zabúdame na to, že práve ničnerobenie je pre nás nesmierne dôležité.“
Ako konkrétne dokáže v tomto pomôcť life koučka, akou ste vy? Ide práve o to naučiť ľudí myslieť proaktívne?
Stretávam sa s tým, že ľudia majú predsudky vyhľadať pomoc, pretože sa traduje, že by sme si mali so všetkým poradiť sami, lebo inak zlyhávame. Ja v praxi zažívam, že ak človek vyčerpá vlastnú vôľu, motivácia nie je všemocná. V kríze sa nedokážeme motivovať len preto, že chceme. Potrebujeme aj vieru, že to dokážeme. Ak sa to nepodarí veľakrát, potom vzniká akési vnútorné proroctvo, že na to nemám a nedokážem to. Oslabuje sa sebadôvera a prestávame si veriť, že je to možné. Zníži sa chuť a klesne odhodlanie. Prichádza kríza, všetko spľasne, a ak nemáme dostatočný vnútorný zdroj, prešľapujeme na mieste. Vyčkávame na lepšie okolnosti a príležitosti, a vtedy sa prestávame aktivizovať. Preťať zacyklenosť, vyjsť zo stagnácie, urobiť rozhodnutie, zrealizovať zmenu a udržať ju, plne využívať svoj potenciál, mať veci vyjasnené a pomenované, rozumieť si a poznať samého seba, na to všetko sa kouč ako sprievodca skvele hodí.
Mám pocit, že vo svojej práci využívate veľa psychologických postupov. Aký je rozdiel medzi psychológiou a life koučingom?
Môj rámec je humanistický a vychádzam z pozitívnej psychológie opierajúcej sa o techniky, ktoré sa používajú aj pri iných prístupoch. Podstatou koučovacieho sprevádzania je, aby si klient uvedomoval svoje prežívanie, chápal ho, rozhodoval sa rýchlo a dobre, vedel sa pripravovať na záťažové okamihy, nachádzal zdroje motivácie a podpory, a napokon zavŕšil svoje odhodlanie akciami vedúcimi k zmene. Koučovanie je veda o osobnom záväzku, keď si klient svoje ciele, zámery a vízie jasne zadefinuje, postaví si k nim stratégiu – spôsob, ako bude premyslene, pripravene a tvorivo postupovať. Pri koučovaní sa s klientom pozeráme do budúcnosti, skúmame, aké chce, aby veci boli a k tomu si hľadá spôsob, ako to dosiahne. Nevraciame sa s ním do minulosti a neskúmame kauzalitu, prečo vznikli jeho bloky a obmedzujúce presvedčenia.
Sú niekedy situácie, keď majú klienti možno závažnejšie problémy, ktoré si vyžadujú aj terapiu u psychológa? Odporučíte im v takomto prípade návštevu odborníka?
Určite áno. Aj z hľadiska etiky profesie nám prináleží odporúčať klientovi najlepšiu možnú pomoc. Keď nie je emočne stabilizovaný, nie je indikovaný do koučovania. To znamená, že keď mu niečo bráni napĺňať svoje záväzky a realizovať konkrétnu zmenu, potrebuje najskôr vyriešiť prioritnejšie veci týkajúce sa jeho psychického zdravia.
Osobnému rozvoju sa venujete od roku 2008. Zmenili sa odvtedy vaši klienti? Menia sa ich problémy?
Ako sa profesijne vyvíjam, trúfam si aj na také riešenia problémov, s akými som predtým ako juniorka bola opatrná alebo neskúsená. Prax a supervízia ma posilňujú v profesijnej sebaistote a lepšie rozumiem tomu, čo za procesy sa dejú na pozadí a medzi riadkami, a prečo sa niekedy skomplikujú. Myslím si, že ľudí zamestnávajú stále tie isté témy. Boli sme stvorení, aby sme boli šťastní a spokojní. Niekedy k tomu nevedie priamočiara cesta. Aktuálne ľudia zažívajú veľa napätia a neistoty, čo sa premieta do priorít, ktoré riešia. Teraz je to väčšmi o tom, že sa učia akceptovať to, na čo nemajú dosah. Vo vzťahoch vznikajú vyhrotené a neraz neriešiteľné problémy, deti trpia, vzrástlo násilie. Ľuďom sa veľmi priťažilo a niektoré témy idú do úzadia. Väčšmi klientom pomáham vyznať sa vo svojom prežívaní, aby si nepripadali ako obete, poradili si s bezmocnosťou a dokázali zdravo odventilovať zlosť, hnev a ostatné negatívne emócie. Od okolností závisí to, čo ľudí väčšmi omína a čo potrebujú riešiť prednostne.
Sú nejaké aktivity alebo cvičenia, po ktorých sa budeme cítiť hneď lepšie? Alebo si ľudská myseľ vyžaduje dlhodobejší plán a stratégiu na to, aby vyriešila svoje problémy?
Som zdržanlivá dávať osvedčené návody a spoľahlivé tipy, lebo každý vo svojej jedinečnosti potrebuje niečo iné. Vieme sa však spoľahnúť na to, ako funguje mozog. Keď si píšeme napríklad denník vďačnosti alebo denník súcitnosti, posilňujeme tým tie nervové prepojenia, ktoré zodpovedajú za to, že sme empatickejší, vnímavejší, vedomejší, súcitnejší a tolerantnejší. To, ako veci interpretujeme, rozhoduje o našom konaní. Ak zotrvávame v negativite a dávame príliš veľký priestor toxickým myšlienkam, potom má aj prostredie v hlave tendenciu prikláňať sa k tomu, že všetko vidí čierne. Výsledkom je, že sme viac nespokojní a frustrovaní. V takom prípade nenachádzame toľko tvorivosti alebo energie veci meniť. Vieme ovplyvňovať náš postoj, aby sa nepozeral na veci z pohľadu toho, ako sa niečo nedá a je nemožné, ale čo môžeme urobiť preto, aby sa situácia zlepšila.
Keď už ste spomenuli toxické myšlienky, v súčasnosti sa často skloňuje slovné spojenie toxickí ľudia, takzvaní „žrúti energie“. Čo v prípade, že mám niekoho takého vo svojom okolí? Mám s ním prerušiť kontakty alebo pracovať s mojimi pocitmi?
Toto je pre nás veľká výzva. Musíme si byť vedomí toho, že dotyčného nezmeníme ani nenapravíme, pretože v prvom rade by to musel chcieť on sám. Keď nám na „nevyladenom“ človeku záleží alebo je naším kolegom, ocitáme sa s ním v priestore, v ktorom môžeme ísť na jednej strane príkladom a udržať si svoj postoj, na druhej strane využiť asertivitu a empatiu. Najhoršie na tom je, že toxické myšlienky sú vysoko infekčné. Klasickým príkladom je, ako dokáže človek so zlou náladou a nervozitou roznášať tieto pocity rýchlo ďalej. Schopnosť byť v strehu a držať si svoje nastavenie je tiež o zručnosti a tréningu. Zvyknem hovoriť, že si treba obliecť plášť z teflónu, aby všetko, čo na nás dotyčný vyleje, hneď aj stieklo dolu. Nie vždy je to jednoduché a vyžaduje si to veľa energie a pozornosti. Preto blízkosť takýchto ľudí veľmi vyčerpáva. Potrebujeme držať si hranice a nedovoliť, aby ich prekračovali. Empaticky vieme vyjadrovať, že rozumieme, aký názor má dotyčný a prečo konkrétnym okolnostiam pripisuje význam. Zároveň sa ohradíme, že v našom svete to máme inak a boli by sme radi, keby to rešpektoval. Toxickí ľudia veľmi radi posúvajú hranice iných a vstupujú bez povolenia do ich osobnej zóny. Zvyknú sa správať ako slony v porceláne, ale často sú aj bezohľadní a sebeckí, citovo vydierajú a manipulujú inými. Je to pre nás „tréning“ – rozpoznať, čo sa týka nás a čo sa nám snaží podsunúť dotyčný. Je dôležité chrániť seba a nedovoliť iným, aby nás ovplyvňovali, keď si to neželáme.
Je niečo, na čo by ľudia nemali pri každodennej starostlivosti o svoje psychické zdravie zabúdať?
Na psychohygienu. Tak ako venujeme pozornosť klasickej hygiene, tak treba sprchovať aj dušu, aby sme ju zbavili nánosov, ktoré cez deň zozbiera. Potrebujeme ventil, ktorým napätie a všetko, čo k nám prišlo a čo nepotrebujeme, odvedieme zo seba von. Najrýchlejšia cesta je venovať sa fyzickej aktivite, no rovnako dobre poslúžia kreatívne činnosti a čas venovaný iba sebe. Nemám na mysli to, že sa zvalím na gauč a skontrolujem, čo sa udialo v online svete, lebo toto nie je oddychová energia. Oddychová energia znamená, že stíšim hlavu, aby neustále neprodukovala milióny myšlienok. Zastavím sa a snažím sa zistiť, čo v tejto chvíli najviac potrebujem. My totiž nevieme odpočívať. Nedovolíme si sadnúť a len tak byť, lebo zrazu odniekiaľ ‒ či už od nás, alebo od okolia ‒ prídu výčitky. Akurát zabúdame na to, že práve ničnerobenie je pre nás nesmierne dôležité.
Prečo je také dôležité oddychovať?
Aby sme dokázali harmonizovať hemisféry, potrebujeme, aby sa tá dominantná, ktorá bola vo výkone, uvoľnila a nastúpila druhá, ktorá nebola vyťažená. Cieľom je, aby sme mali pocit, že duša dohnala telo. Zvyčajne sme na úteku pred sebou, pred povinnosťami a ak by som to úplne nadsadila, vždy sme na úteku pred niečím. Na chvíľu sa zastaviť znamená, že nás to dobehne. Ale to nie je negatívne, naopak. Takto vzniká priestor, keď môžeme všetko poupratovať a pretriediť. Uvoľniť hlavu a telo preto znamená, že začneme vnímať aj ostatné naše potreby, ktoré sa hlásia o slovo, a ktoré sme počas dňa odbíjali so slovami: „Teraz neotravuj, nemám na teba čas.“ Je to podobné, akoby sme kontrolke, ktorá signalizuje nedostatok benzínu, povedali, aby nás nevyrušovala, lebo nemôžeme ísť natankovať. Auto zastaví a nepohne sa. My neraz postojíme, až keď sa odpálime, čo už je iný problém.
Čo konkrétne pomáha vám myslieť pozitívne a neupadať na duchu? Práve to venovanie času samej sebe, kedy si oddýchnete?
Je to pre mňa nevyhnutnosť. Tým, že pracujem s ľuďmi, zozbieram veľa energie a aj jej veľa potrebujem, aby som ju mohla odovzdávať. Preto som sa učila, ako si rovnováhu udržiavať, čo je aj veľká téma pri klientoch. Moje aktuálne slovíčko je primeranosť. Koľko je dosť výkonu, aby som si mohla povedať, že pre dnešný deň už nepracujem. Alebo naopak, koľko je dosť oddychu, aby som sa necítila vyčerpaná. Funguje to rovnako, ako klišé s maskou v lietadle. Najprv sa potrebujeme postarať o seba, a až potom vieme byť k dispozícii iným. Keď to otočíme, niekde nás to dobehne.
Janette Šimková je koučka, facilitátorka, mentorka a supervízorka. V oblasti osobného rozvoja pôsobí od roku 2008 a je členkou Európskej rady pre koučovanie a mentorovanie EMCC. Venuje sa témam sebarozvoja, vzťahov a vo svojej práci pomáha ľuďom dosahovať svoje ciele. Je autorkou štyroch kníh, najnovšia Takto sa to podarí/Recepty na duševnú pohodu vyšla nedávno vo vydavateľstve Slovart.
***
Web: lifekoucing.sk
Instagram: @janette.simkova
Vyšlo v čísle: 11 | Leto 2021 >
Všetky čísla: O Magazíne >
