Jakub Kapuš
Vesmírny výskum je možný aj na Slovensku.
TEXT: Eva Kopecká, FOTO: SOSA, Photo Stancik
Jakuba Kapuša od malička fascinuje hviezdna obloha. Po rokoch ale nezostal len pri jej pozorovaní a spolu s ďalšími nadšencami zostrojil prvú slovenskú družicu skCUBE, ktorá v roku 2017 vyletela do vesmíru. Jakub dnes pendluje medzi Bratislavou a Brnom, vedie občianske združenie a má vlastnú firmu. Hovorí, že Slovensko je v oblasti vesmírneho výskumu trochu zaspaté, no on sa každý deň borí v záplave e-mailov. Aktuálne totiž vo firme finišujú tri satelity, ktoré do roka a pol poletia do vesmíru.
Majka z Gurunu voľakedy fascinovala všetky deti. Čo vás v detstve pritiahlo k záujmu o vesmír?
Keď som bol malý chlapec, rodičia mi kúpili malú knižku s názvom Nočná obloha. Obsahovala základné informácie o hviezdnych galaxiách, súhvezdiach a planétach v slnečnej sústave. Bol som ňou taký fascinovaný, že som sa od nej nevedel odtrhnúť. Preto ma rodičia začali zásobovať aj inými knihami z tejto oblasti. V Púchove existoval v tom čase Astronomický klub Antonína Bečvářa a astronomický krúžok v Centre voľného času, kam som začal chodiť. Organizovali sme expedície do prírody, chodili s ďalekohľadmi a celé noci sme pozorovali hviezdnu oblohu. Najprv som sa venoval amatérskej astronómii, až v Prahe som sa dostal ku kozmonautike a ku kozmickým technológiám.
Z Prahy ste sa napokon vrátili na Slovensko. Prečo?
Počas života v Prahe som spolupracoval s viacerými združeniami, ktoré sa vesmírnej téme venovali, a videl som, ako to tam funguje. V Čechách majú napr. kozmickú kanceláriu, ktorá je financovaná z verejných zdrojov, a krajina je od roku 2008 členom Európskej vesmírnej agentúry. Keď som si uvedomil, že na Slovensku nič také nemáme, bolo mi to veľmi ľúto. Ako študenti sme sa napríklad nemohli zúčastniť žiadnych stáží, všade sme mali dvere zatvorené a v rámci výskumu sme mali úplne zviazané ruky. Preto som sa rozhodol, že to rozbehnem aj u nás. Ku mne sa pridali aj ďalší ľudia, ktorí to cítili rovnako, a začali sme aktívne propagovať potrebu kozmického priemyslu na Slovensku.
Zo študentskej iniciatívy sa vyprofilovala Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity (SOSA), v ktorej dodnes pôsobíte.
V podstate to bolo veľmi vtipné a naivné, lebo sme sa do toho pustili ako mladí, 20-roční študenti s 5 eurami vo vrecku. Tak sa na nás aj všade pozerali, keď sme prišli hovoriť o vesmírnom vývoji a výskume. Tomu sme sa chceli venovať na profesionálnej úrovni. Veľmi rýchlo sme zistili, že na Slovensku nemáme žiadne možnosti. Jednak tu neboli žiadne školy, ktoré by sa venovali výučbe vesmírnych technológií, a nefungovali tu ani podobne zamerané firmy. Slovensko nebolo ani členom Európskej vesmírnej agentúry (ESA). Z týchto dôvodov sme založili občianske združenie. Naším hlavným cieľom bolo, aby sme zvýšili povedomie o vesmírnom výskume, a takisto, aby sme presvedčili vládu Slovenskej republiky a iných kompetentných verejných činiteľov, aby investovali peniaze aj týmto smerom.
Ako vznikol nápad s prvou slovenskou družicou?
Keď sme založili združenie a chceli sme popularizovať kozmonautiku na Slovensku, tak nám nikto neveril. Premýšľali sme, ako ľuďom ukázať, že to ide. A vtedy to prišlo! Bol som si však vedomý, že vzhľadom na vedomosti a finančné podmienky to nebude až také jednoduché, preto sme začali veľmi pomaly a postupne. Postaviť niečo, čo vyletí do vesmíru, si vyžaduje obrovské množstvo špecifických znalostí a skúseností. Najprv sme postavili prvú sondu, ktorá neletela na rakete do vesmíru, ale na balóne do stratosféry, do výšky približne 40 km. Pri tom sme sa naučili prvé veci, vyvinuli prvé technológie a komponenty. Postupne začali prichádzať do SOSA noví ľudia, k projektu družice sa začali pridávať univerzity, partneri, technologické firmy atď. Podarilo sa nám získať prvé financie a postupne sa to nabaľovalo ako snehová guľa. Trvalo to dosť dlho, nápad prišiel v roku 2008 a družica vyštartovala do vesmíru v roku 2017. Potrebovali sme sa z úplnej nuly dopracovať k znalostiam, technológiám a peniazom, aby sme to vôbec boli schopní uskutočniť.
„Postaviť niečo, čo vyletí do vesmíru, si vyžaduje obrovské množstvo špecifických znalostí a skúseností.“
Ako ste sa k tomu napokon dopracovali?
Bolo to veľmi náročné obdobie. Robili sme to prvýkrát a nikto nám s tým nevedel poradiť. Všetky komponenty jednokilogramovej družice ako napríklad palubný počítač, batérie, senzory, zdroj, vysielačku, systém orientácie, experimenty a podobne, sme vyvinuli od základu sami v totálne amatérskych podmienkach (labák sme mali napríklad na toalete, v sprche aj na internátoch). Je to náročná technológia a vesmír je nevyspytateľný kvôli podmienkam, v ktorých musí elektronika vydržať a fungovať. Prirodzene sme sa snažili náš projekt popularizovať, aby sme získali financie. Na jednej strane sa to podarilo, aj médiá sa o to zaujímali. Ale v prípade, že by sa družica neozvala, tak by sme darmo vysvetľovali, že aj tak je to úspech. Už to, že sme ju vyvinuli, kvalifikovali sa na let, vytvorili sme tím a nejaké to povedomie, to bolo najviac, čo sme chceli dosiahnuť. Predtým sa to dosť naťahovalo, lebo družica mala najprv štartovať koncom roka 2015, ale raketa, na ktorej sme mali letieť, dvakrát vybuchla. Všetko bolo utajené a napokon sme dostali informáciu o reálnom štarte len týždeň predtým. V tom období som takmer nespal ani nejedol. Keď sa dalo, chodil som si zaplávať, aby som sa ukľudnil, ale nedarilo sa mi.
V piatok 23. júna 2017 nastal deň D. Všade v médiách sa objavila správa: „O 05:59 ráno stredoeurópskeho letného času do vesmíru odštartovala prvá slovenská družica skCUBE na vrchu indickej rakety PSLV-C38, z vesmírneho strediska Satish Dhawan Space Centre. Slovensko sa tak stalo 78. krajinou v poradí, ktorá vlastnými silami postavila a vypustila do vesmíru vlastnú družicu.“
V deň letu sa na naše prekvapenie zišlo dosť veľa ľudí na živé premietanie celého štartu. To sa konalo v aule FEI STU v Bratislave. Prišli médiá, niekoľko zástupcov partnerov projektu, ale aj mnoho našich podporovateľov a nadšencov. Myslím, že to potešilo celý tím - vidieť, ako projektu ľudia fandia a privstali si, aby prišli. Ale späť k štartu. Prvým úspechom je, keď raketa naozaj odletí a úspešne vypustí družice. Tie začnú lietať na orbite, ale stále nevieme, či družica bude naozaj fungovať. Od oddelenia od nosnej rakety prejde určitý čas, zatiaľ musí satelit otvoriť antény, začne nabíjať batérie zo solárnych panelov, až potom začne vysielať informácie na Zem. My sme vypočítali, že družica poletí nad nami, aby sme ju našimi anténami boli schopní zachytiť, až zhruba o dve a pol hodiny neskôr. Rádioamatéri majú tieto udalosti radi a pretekajú sa, kto prvý zachytí novú družicu na orbite. Nám prišiel e-mail z Ruska zhruba 90 minút po štarte. Hodili sme ho do Google translatora z ruštiny do slovenčiny a z priložených dát sme vyhodnotili, že ide o našu družicu. Bol to neskutočný pocit. Keď družica letela nad nami a signál sme zachytili už aj my, strieľali sme šampanské a mne spadol taký kameň zo srdca, že som si išiel domov ľahnúť a spal som dva dni. Po 15 dňoch však prišlo k prvému problému, keď radiácia poškodila palubný počítač a museli sme to akútne riešiť. Družica napokon fungovala presne 569 dní, čo je obrovský úspech, aj keď po tých 15 dňoch tam boli isté funkcie obmedzené. Vďaka tomu nás začali kontaktovať zo zahraničia zástupcovia univerzít a firiem, ktorí chceli tiež niečo vypustiť do vesmíru a mali záujem, aby sme im celú družicu postavili. Tým prirodzene vznikla spin-off firma nášho občianskeho združenia a začali sme tieto technológie a komponenty poskytovať komerčne.
Prvý štart však mal ešte dobrovoľnícky charakter.
Od začiatku do konca to bol dobrovoľnícky projekt. Postupne sme získali nejaké peniaze od sponzorov a aj vďaka grantom, ktoré síce napokon nepokryli celé naše náklady na súčiastky, ale nakombinovali sme to z rôznych zdrojov. Na platy nám už nezostalo. Nie je bežné, že nadšenci zostroja družicu a pošlú ju do vesmíru a ona nakoniec funguje.
„Keď družica letela nad nami a signál sme zachytili už aj my, strieľali sme šampanské a mne spadol taký kameň zo srdca, že som si išiel domov ľahnúť a spal som dva dni.“
Z čoho ste teda žili?
Všetci sme boli normálne zamestnaní. Ja som pracoval ako systémový administrátor, spravoval som linuxové, webové, e-mailové servery atď. Od minulého roka som prešiel na plný úväzok do mojej firmy Spacemanic, ktorá sa už začala pekne rozbiehať.
SOSA ste zakladali traja, dnes má združenie zhruba 120 členov. Prijímate len vedcov, alebo aj amatérov so záujmom o vesmír?
Pri spustení projektu prvej slovenskej družice sa nám ukázalo, že to nie je len o inžinieroch a technicky zdatných ľuďoch. Veľkú úlohu zohrávajú aj marketéri, grafici či právnici, ktorí pomohli zohnať peniaze, popularizovať projekt, vybaviť medzinárodné zmluvy a licencie, teda všetko, čo bolo potrebné na vypustenie družice. Napríklad len zmluva mala aj s prílohami snáď 600 strán, čo by som ja nikdy neprečítal ani nepochopil. Kolegyňa Petra Chudíková sa začala týmto veciam venovať a postupom času sa z nej stala odborníčka na kozmické právo. V roku 2014 sa nám podarilo získať pre projekt aj slovenskú astrobiologičku pôsobiacu v zahraničí, Michaelu Musilovú. V našom združení si však môže nájsť uplatnenie každý so záujmom o vesmír. Máme medzi nami napríklad lekárov, prekladateľov, žiakov základných škôl, študentov stredných aj vysokých škôl či úplných nadšencov, ktorí prispievajú, ako vedia. Aj keď práca na družiciach už prešla pod firmu, v SOSA máme aktívne mnohé iné projekty zamerané najmä na popularizáciu a vzdelávanie.
Išli by ste sa pozrieť do vesmíru, keby ste mali takúto príležitosť?
Určite, bez váhania. Neviem ale, či by ma pustili. Mám astmu a kadejaké iné zdravotné problémy, ale určite by som šiel. Aspoň na nejaký suborbitálny let! Pri ňom raketa vyletí do výšky približne sto kilometrov a urobí „vesmírny skok“. Tým sa dostane na hranicu vesmíru, tam pobudne dve-tri minúty a potom sa vracia späť.
Čo si myslíte o vesmírnej turistike, je vôbec reálna?
Tie suborbitálne skoky sú veľmi reálne. Viacero firiem na to už testovalo rakety a je možné, že je to otázka len niekoľkých mesiacov. Viem, že aj niekoľko bohatých Slovákov má letenku a čaká na svoj let. Cena letenky sa zatiaľ pohybuje okolo stotisíc eur. Dlhodobejšie pobyty vo vesmíre budú tiež reálne, ale tam nie som schopný predpovedať kedy. Oblasť kozmonautiky vyžaduje obrovské zdroje a k tomu asistenciu vlády, ktorá sa väčšinou po niekoľkých rokoch mení a chýba tam kontinuita. V posledných rokoch to však nemá na starosti len NASA a obdobne veľké štátne agentúry, ale aj súkromné spoločnosti. Elon Musk tvrdí, že už v tomto desaťročí chce začať vysielať na Mars skupiny ľudí s tým, že letenka by mohla stáť toľko, čo stojí bežný dom alebo byt, čiže možno okolo stotisíc dolárov. Bohatí dobrodruhovia, ktorí chcú byť prví na Marse a kolonizovať nové planéty, budú mať na to príležitosť.
Je šanca, že sa opäť nejaký Slovák dostane do hry o let do vesmíru?
V prípade Ivana Bellu (prvý a zatiaľ jediný slovenský kozmonaut, ktorý letel do vesmíru v roku 1999 - pozn. red.) to bola šťastná náhoda. Išlo o iniciatívu v rámci deblokácie ruského dlhu a v rakete Sojuz, ktorá letela na MIR, nám dali jedno miesto. Bella tam ale vykonával veľmi špecifické experimenty, ktoré pripravili slovenskí vedci. Jeho misia bola v mnohých ohľadoch úspešná. Ďalší Slovák, ktorý by sa chcel pozrieť do vesmíru, by si to buď musel zaplatiť ako vesmírny turista, no keby sa Slovensko stalo plným členom Európskej vesmírnej agentúry, tak by mohol letieť v rámci jej oddielu astronautov, lebo ten vždy po nejakom období nominuje nových členov.
Ako to teda vyzerá s členstvom v Európskej vesmírnej agentúre?
Je to veľmi aktuálna téma. Nám sa vďaka projektu skCUBE podarilo presvedčiť vtedajšiu vládu, aby podpísala prípravnú zmluvu v roku 2015. Má päťročné obdobie a teraz sa skončila. Prípravné obdobie slúžilo na to, aby sa slovenskí vedci, firmy a výskumné ústavy naučili spolupracovať s agentúrou. Súčasné vláda nedávno schválila ďalší krok. V ideálnom prípade to malo byť plné členstvo, ale to sa nestane a v našom prípade to bude taký medzistupeň, ktorý sa volá asociovaný člen, čo má stále výhody. Investície, ktoré do agentúry poskytneme, budú určitým spôsobom chránené. Budeme sa môcť zúčastňovať niektorých programov a výziev. Doteraz sme na Slovensku nemohli budovať business inkubátory, ale teraz, v asociovanom členstve, túto možnosť mať budeme. Ja sám som príkladom toho, ako veľmi je to potrebné. Keď som zakladal firmu zameranú na vesmírne technológie, chcel som sa dostať do takéhoto inkubátora, ktorý poskytuje financie, mentoring a ďalšiu pomoc. Keďže na Slovensku taká možnosť nebola, odišiel som do Brna a tam sa mi to podarilo. Takýmto spôsobom odišlo zo Slovenska veľa firiem a veľa šikovných ľudí, lebo tu doteraz nemali žiadnu možnosť sa realizovať. Takže pevne verím, že sa po rokoch tento stav konečne zmení.
Čo si myslíte o mimozemských formách života?
Dostávam túto otázku často. Ležím pod oblohou od malička, pozerám sa na ňu očami, ďalekohľadom aj rádiovými anténami a žiadneho mimozemšťana som nikdy nevidel. Určite k nám nechodia robiť prieky, ale som presvedčený, že niekde vo vesmíre život je. Už teraz poznáme zhruba 5 000 planét v našom blízkom okolí a to číslo stále rastie. Čiže pravdepodobnosť je vysoká. Dokonca je dosť pravdepodobné, že život nájdeme aj na inej planéte v našej slnečnej sústave.
Pociťujete na sebe profesionálnu deformáciu? Dokážete pozerať filmy ako Star Trek alebo Star Wars?
Sú to moje obľúbené tituly! Najmä Star Trek, ktorý ma v detstve tiež ovplyvnil. Problém mám ale s niektorými modernými filmami, ako napr. Gravity alebo Ad Astra, kde vidím, že sa snažia zobraziť reálie. Snímka sa síce odohráva v súčasnosti na obežnej dráhe, ale pritom sú tam občas neuveriteľné somariny. To mi vie dojem z filmu veľmi pokaziť.
Na čom teraz pracujete?
Paralelne na viacerých komerčných projektoch. V polovici decembra má štartovať česká nanodružica a naša firma im zabezpečuje testy, dokumentáciu a celý štart, aby sa dostala do vesmíru. Na družici bude niekoľko komponentov z našej dielne. Predbežne v marci budúceho roka má štartovať druhá slovenská družica, ktorá bude veľmi unikátna a bude skúmať gama záblesky z vesmíru v spolupráci so špičkovými astrofyzikmi. Je to náš komerčný projekt v spolupráci s Maďarským astronomickým ústavom Maďarskej akadémie vied, observatóriom v Budapešti a Masarykovou univerzitou v Brne. Hlavným partnerom je Letecká fakulta v Košiciach. Je to síce medzinárodný projekt, ale družica poletí pod slovenskou vlajkou. Štartovať bude z Bajkonuru a ak sa mi podarí, tak tam aj budem.
Jakub Kapuš má 33 rokov, pochádza z Púchova a študoval v Prahe elektrotechniku. Zo školy sa však rozhodol odísť a v roku 2009 spolu s ďalšími nadšencami založil občianske združenie Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity (SOSA), pod ktorou začal aktívne propagovať potrebu kozmického priemyslu na Slovensku a pracovať na projekte stratosférických sond. V roku 2011 sa definitívne vrátil z Prahy späť na Slovensko, kde rozbehol práce na vývoji prvej slovenskej družice skCUBE a stal sa lídrom tohto projektu. Ako prednášajúci sa zúčastňuje mnohých vedeckých a technických konferencií a vzdelávacích akcií, pôsobí ako predseda SOSA a má vlastnú technologickú firmu Spacemanic.
Vyšlo v čísle: 9 | Zima 2020 >
Všetky čísla: O Magazíne >