Lenka Vrbová
Bývanie je ľudské právo, nie je to niečo, čo by si mal človek zaslúžiť.
Text: Zuzana Fajta, Foto: Peter Lančarič
Služieb, ktoré sa venujú ženám bez domova, je ako šafranu. I keď to vyzerá tak, že žien a dievčat žijúcich na ulici je veľmi málo, často ich len nie je vidieť. A práve podobne znevýhodneným ženám sa v pražskom komunitnom centre Jako doma venuje Lenka Vrbová. Energická, útla žena s dávkou punku vo svojej kancelárii, ale aj v celom komunitnom centre, občas riadi organizovaný chaos. Vybrala si naozaj náročnú profesiu. Denne sa stretáva so znevýhodnenými ženami a s takými, ktoré sú na ulici – a snaží sa ich podporiť. V „komunitku“ niektoré podporujú psychicky, iné materiálne, ďalším pomáhajú nájsť si strechu nad hlavou. Pri rozhovore s Lenkou naberá slovo „domov“ pre každého a každú z nás, ktorí ho máme, úplne inú hodnotu.
Prvý raz sme boli spolu v kontakte, keď si pomáhala s bakalárkou, ktorá sa venovala postaveniu žien v hardcoreovej scéne. Dnes ťa však vnímam ako ženu, ktorá sa venuje pomoci ľuďom bez domova. Ako si sa k tejto práci dostala?
Študovala som žurnalistiku, ale veľmi rýchlo som zistila, že to nechcem robiť, a na magisterskom stupni som pokračovala na genderových štúdiách. Z tohto odboru som bola veľmi nadšená. Následne som dosť dlho robila rôzne náhodné práce a venovala sa neplateným aktivitám v oblasti genderu alebo feminizmu. Zároveň som veľmi rada vegánsky piekla, čo už teda – musím povedať – neplatí. (Smiech.) Keď vzniklo Jako doma, prvý viditeľný projekt boli Kuchařky bez domova, ktoré boli na rôznych trhoch, ale väčšinou nemali nič sladké. Navrhla som im teda, že by som s nimi raz za čas dobrovoľne piekla. A práve z tejto dobrovoľnej pozície som sa posunula k moderovaniu eventov, následne mi ponúkli prácu na hlavný pracovný úväzok. Bola som však aj prevádzkarka, starala som sa o projekt Jídelna kuchařek bez domova, potom o projekty so ženami bez domova. Teraz je moja oficiálna funkcia riaditeľka a štatutárna zástupkyňa. Snažím sa teda mať komplexnejší pohľad na celú organizáciu a navyše sa venujem komunitnému centru pre ženy bez domova.
Jeden z prvých projektov, ktorý si v súvislosti s tebou pamätám, sú práve Kuchařky bez domova. Ako tento projekt vznikol?
Kuchařky bez domova vznikli preto, že vždy, keď sme sa bavili so ženami bez domova, veľkou témou bola práca. Najmä nemožnosť si prácu nájsť, diskriminácia na trhu práce alebo aj práca načierno. V tom období prišiel kolega zo zahraničia, kde už podobné projekty so znevýhodnenými ľuďmi fungovali. A jedlo je spoločenské, ľudia sa pri ňom rozprávajú, zároveň je to veľmi nízkoprahové a môžeš ukázať niečo, čo vieš. Môže sa do toho teda zapojiť pomerne široká škála žien. Takto teda začali vznikať Kuchařky bez domova. Vyskytovali sa asi raz mesačne na rôznych trhoch a to bolo obdobie, keď som sa k nim pridala. Potom som mala celý projekt na starosti, takže sa rozšíril aj o cateringy, boli sme pravidelne na festivaloch a akciách. Samozrejme sme veľmi chceli aj nejakú kamennú prevádzku, čo bolo celkom ťažké, ale nakoniec sa nám podarilo nájsť si priestor v Prahe 5. Mestská časť nám ho prenajala po pomerne dlhom období vyjednávania s úradmi za symbolickú jednu korunu. Okrem toho sa nám podarilo získať grant na vybavenie, keďže profesionálne gastro zariadenie je vcelku drahé. Jídelna kuchařek bez domova je otvorená od marca 2017. Odvtedy funguje, aj keď sme mali v tíme niekoľko kríz. Práca je to naozaj náročná a potrebovali sme si oddýchnuť, obmeniť tím, čo sa dialo aj toto leto. Znovu sme otvorili 6. 11. 2019. Aj ja sama som sa na tom projekte dosť vyčerpala a teraz, keď odišla prevádzkarka a bolo jasné, že je potrebné dať dokopy znovu nový tím a koncept, tak som povedala, že už to robiť nechcem. Chcela som sa venovať už len komunitnému centru. Vrátila sa však kolegyňa, ktorá bola na rodičovskej a bola pri tom, keď sa Jídelna zakladala, tak si myslím, že to už bude fajn. Mám totiž pocit, že ten projekt potrebuje človeka, ktorý sa mu bude venovať naplno.
Povedala si, že ťa po štúdiu žurnalistiky zaujali genderové štúdia. Čím ťa zaujali? A prečo ťa tak oslovil feminizmus?
V rôznych situáciách, už od mladi, napríklad v skaute, som sa stretávala so situáciami, ktoré som nevedela úplne pomenovať, ale vadili mi. Rôzne stereotypy ohľadne mužov a žien, s ktorými som sa nestotožňovala. Štvalo ma to, ale nemala som nástroje na pomenovanie. Zaujímala som sa o túto tému, vydávali sme s kamarátkou na gympli zin, ktorý sa volal Riot Girl, ale bolo to brutálne esencialistické, čo teraz aj vďaka štúdiu genderu viem, že nemám rada. Mňa téma práv mužov a žien hrozne zaujímala. Aj keď sú stereotypy ohľadne feminizmu rôzne, zdá sa mi neskutočne zaujímavý a nie je to len gender, ale aj queer alebo celkový prístup k svetu, moci či spôsob premýšľania. Vždy ma zaujímali sociálne témy a práva ľudí, a to, že sa z toho vyčlenili práve ženy bez domova, bolo skôr dielom náhody. Sama chodím dlhodobo na terapiu a tam sme rozoberali, prečo ma práve táto téma tak láka. Vždy ma zaujímala téma sexuálneho násilia a to, ako narábať s ľuďmi, ktorí si ním prešli. Zároveň to bola moja téma preto, že som z nej mala hrozný strach. A u žien je to obrovská téma – 90 % týchto žien má problémy so sexuálnym násilím a my sa tomu v našej práci vo veľkej miere snažíme venovať.
Čím sú problémy žien na ulici iné ako u mužov?
Určite majú iné potreby a skúsenosti, aj keď sa to vo veľa veciach podobá, ako napríklad exekúcie a s tým súvisiaci kolobeh zadlžovania, chudoby a bezdomovectva. Čo je ale iné, je práve násilie zo strany mužov. Ženy bez domova, s ktorými sa pri svojej práci stretávam, o ňom aj často hovoria. Vzťahy na ulici fungujú zištne – som s tým týpkom a je to o tom, že ma chráni pred zvyškom ulice. Ale paradoxne potom sú tí muži voči nim násilní. Síce hovoria, že je to len od jedného a nie od celej ulice, ale aj tak. Čo sa týka inštitúcií a ekonomického násilia – často sa stáva, že partneri alebo rodina berú ženám peniaze, a tým ich nechávajú bez prostriedkov. Ďalším špecifikom ženského bezdomovectva je to, že je ho omnoho menej vidieť. Môže to byť spôsobené tým, že ženy majú iné stratégie a odďaľujú pád na ulicu. Prespávajú u známych, v chatkách a zároveň tým, akú majú skúsenosť s násilím, tak nerady chodia do centier sociálnych služieb, a tak ich nevidia a nemajú ich vo svojich štatistikách. Sú to tie, ktoré ostávajú na kraji mesta, v squatoch, záhradkárskych oblastiach, a muži sú tí, ktorí idú do centra a je ich vidieť. Preto tieto ženy nie sú v kontakte so sociálnymi službami, a tie nevedia reagovať na ich potreby, takže ich ženy zas natoľko nevyhľadávajú. Potom je téma, ktorá nie je rozkrytá ani z našej strany, a tou sú deti – a to možnosť alebo skôr nemožnosť sa o ne starať. Nehovorím, že muži nemajú deti, ale tým, ako sú dané roly v našej spoločnosti, je to iné.
Vieš nejako definovať skupiny, do ktorých patria tieto ženy? Respektíve, čo ich dovedie na ulicu?
Tých situácií je strašne veľa a väčšinou sú prepojené. Počas aktivít s našimi ženami sme sa snažili prísť na to, čo to spôsobuje. Určite je to dedičnosť chudoby, keď sa narodíš do rodiny, ktorá na tom nie je dobre. Musíš ísť skoro pracovať, je normálne sa skoro vydávať, mať deti. Potom práve domáce násilie, ktoré síce zažívaš na ulici, ale často býva aj dôvodom, prečo sa ženy na ňu dostávajú. Musia riešiť problémy, ktoré pôvodca násilia riešiť nemusí. Aj azylové domy, ktoré u nás fungujú, sú len na určitý čas, po ktorom sa všetko začína odznova a ženy musia vybudovať všetko nanovo. Často majú aj deti, o ktoré sa treba postarať. Potom sú to ale aj genderové nerovnosti – staršie ženy napríklad majú veľmi malý dôchodok, a keď idú do dôchodku, tak zistia, že z neho vlastne vôbec nevedia vyžiť. Máme množstvo žien, ktoré k nám chodia, sú staršie a sú na ulici. Potom práve diskriminácia v práci, kde dostávajú primárne horšie platené pozície. Nasledujú aj psychické ochorenia, ktoré často sprevádzajú aj drogové závislosti.
Čo poskytujete v Jako doma ženám bez domova?
V súčasnosti prevádzkujeme komunitné centrum pre ženy a trans ženy bez domova. Poskytujeme im základné veci, ktoré potrebujú – sprcha, práčka, jedlo, môžu si uvariť čaj, kávu, sadnúť si a pozerať televíziu. Dostanú u nás oblečenie, hygienické potreby. Jednoducho základné veci. Máme otvorené každý všedný deň od 9:00 do 18:00 a ženy u nás môžu tráviť čas. Nikto od nich nič nechce, nerobíme žiaden plán, že by museli hneď začať niečo riešiť. Ale pokiaľ chcú, ponúkame im rôzne sprievody na úrady, pomoc pri vybavovaní dokladov, dávok, pobytu, doktorov. Čokoľvek potrebujú – aj psychickú pomoc alebo podporu. Potom máme aj aktivity, ktoré sú zamerané na zručnosti. Máme pocit, že je u nich potrebné posilňovať a dvíhať im sebavedomie, aby mohli lepšie zvládať svoje životné problémy. Máme napríklad aj sebaobranu alebo arteterapiu, či rôzne spoločné tvorenia. Máme však aj skrinky, lebo si často nemajú kam odložiť veci. Lebo pokiaľ ideš napríklad na pohovor a máš tri tašky, tak to nevyzerá dobre. Máme pre ne aj kurzy angličtiny, počítačov, ale aj kurzy pre peer terénne pracovníčky (ženy, ktoré majú skúsenosť s bezdomovectvom a sociálnou tiesňou a pracujú v organizácii Jako doma. Podporujú ženy bez domova, sprevádzajú ich na úrady, k doktorom, starajú sa o komunitné centrum a podobne, pozn. aut.). Myslíme si, že je dôležité, aby boli ľudia so skúsenosťami zapájaní do služieb, či už z pohľadu know-how alebo sa zapájali priamo do práce so ženami bez domova.
Ako vyzerá bežný deň v Jako doma, napríklad aj ten tvoj?
Býva to veľmi chaotické. Často riešime na rôznych poradách alebo supervíziách, že tie ženy majú vo svojich životoch jednoducho chaos a vnášajú ho aj do komunitného centra. My sa snažíme fungovať tak, aby ten chaos nebol príliš veľký, ale nechceme, aby to bola nejaká rigidná, oklieštená štruktúra. To neustále vyjednávanie priestoru a pravidiel je častou náplňou môjho dňa. Inak vyzerá môj deň rôznorodo – od toho, že riešim granty a finančné veci, cez aktivitu, ktorú máme naplánovanú, až po to, že často nastávajú krízové situácie, keď má žena zlý stav. Či už je to nejaká psychóza, dlho nespala, poprípade odchádza práve od svojho násilného partnera – aj takéto krízové situácie riešime a snažíme sa pomôcť. V poslednom čase riešime aj to, že niektoré naše ženy dostali sociálny byt, takže im pomáhame sa zabývať. Sťahovali sme ich, zháňali sme im všetok nábytok. Je skvelé, že máme širokú sieť podporovateľov a podporovateliek. Keď napíšem na sociálne siete, že hľadáme skriňu alebo práčku, tak to väčšinou dáme dokopy svojpomocne.
Kam odchádzajú ženy, keď sa zavrú brány komunitného centra? Existujú služby, kam môžu ísť napríklad na noc, a sú tam iba ženy?
Záleží na type zariadenia. Existujú napríklad nocľahárne, ktoré sú zmiešané alebo sú oddelené v zmysle, že napríklad jedna polovica sú muži, druhá ženy a majú napríklad oddelené sprchy. O trochu lepšie sú na tom azylové domy, kde ťa však musia prijať. Existujú aj azylové domy iba pre ženy. Potom sú samozrejme aj ubytovne. Ale späť k otázke, kam odchádzajú, keď opustia naše komunitné centrum. Buď sú vonku a majú nejaké svoje stále miesto – napríklad si vytvoria s ostatnými ženami miesto, kde bývajú spolu vonku, alebo majú partnera a bývajú na ulici s ním. Potom bývajú v chatkách, bunkách, provizórnych zariadenia alebo v tých, ktoré som spomínala skôr. Niektoré prebývajú u kamarátov alebo majú sociálne bývanie. Stáva sa však aj, že nastane kríza a daná žena v ten večer nemá kam ísť – je jej zle, tak nemôže cestovať, stratila občiansky preukaz, tak nemôže do nocľahárne. Potom riešime, čo s ňou – či jej vieme zohnať nocľah v nejakej krízovej službe, ktorých je strašne málo, alebo ju nechať spať u nás, čo je neustála etická dilema, ktorú v sebe vnútorne stále riešime. Niekedy to tak dopadne, inokedy nie.
Aké sú podmienky na to, aby ženy mohli chodiť do komunitného centra Jako doma? Ak nejaké vôbec sú.
Sú také, že by to mali byť ženy alebo trans ženy, v sociálnej tiesni, čo nejak nekontrolujeme a nie je to špecificky dané. Potom máme už len kontextuálne nejaké pravidlá – napríklad nechceme, aby sme sa k sebe v komunitnom centre správali agresívne a že je potrebné sa s človekom (aj keď je pod vplyvom) dohodnúť. Ak to nie je možné, nastáva situácia, že dotyčnú ženu poprosíme, aby na dnešný deň už odišla a prišla napríklad zajtra. Je to teda nejaká schopnosť rešpektovať sa a nebyť agresívna. To sú základné podmienky pre fungovanie.
Spomínala si, že sú u vás aj trans ženy. Ako to vnímajú ostatné ženy v komunitnom centre?
My sme ešte v komunitnom centre, ktoré tvorila v tom období užšia skupina, prvý raz riešili otvorenie sa trans ženám bez domova. Vtedy diskusia bola naozaj pekná, a keďže sme ešte neboli také veľké centrum, prebehla hladko. Zhodli sme sa, že zažívajú podobné problémy ako ženy, nie sú prijímané okolitým prostredím, sú často vystavované nebezpečenstvu alebo šikane. Vtedy to teda bolo jasné áno. Toto sa potom prenieslo aj do nového väčšieho komunitného centra na Florenci. Chodí sem omnoho viac žien a aj viac trans žien, a tak sme túto tému otvorili znova. Samozrejme sme skôr mali pocit, že ak boli nejaké problémy, tak išlo o problém s konkrétnou osobou a len to otáčali na fakt, že je niekto trans a napríklad ho tým urážali. Vadilo im však v zásade niečo úplne iné. Napríklad to, že je daná osoba príliš hlučná. Aj tak sme to však potrebovali špecifikovať, lebo trans ľudia sú naozaj rôznorodí a môžu pred premenou vyzerať ešte stále ako muži. Nakoniec sme sa dohodli – lebo máme také pravidlo, že sa snažíme dohodnúť so všetkými ženami, ktoré k nám chodia, s peer pracovníčkami, s tímom. Zhodli sme sa teda, že naše centrum je aj pre trans ľudí, ktorých máme možnosť identifikovať ako ženy, a teda nevyzerajú ako muži. Bolo nutné to definovať takto, aby sme im zachovali nejaký pocit bezpečia. Myslím, že to zatiaľ funguje v pohode a chodí k nám asi päť trans ľudí.
Spomínala si aj sociálne bývanie. U koľkých žien sa vám ho podarilo zabezpečiť a ako vyzerá proces získavania sociálneho bytu v Prahe?
Teraz majú bývanie tri ženy, s ktorými sme podávali žiadosť o sociálny byt. Proces u prvých dvoch – pretože magistrát zmenil podmienky na prideľovanie (vyčlenil viac bytov, a tým sa stali dostupnejšie), bol však stále celkom komplikovaný. Než sa všetko vychytalo, bol to zdĺhavý a administratívne náročný proces. Nakoniec byty dostali. A tá tretia pani išla trochu iným spôsobom. Riešili sme ho formou krízového bývania, keďže jej situácia bola odlišná. Samozrejme aj naďalej žiadame o ďalšie sociálne byty, ale proces je naozaj zdĺhavý a komunikácia medzi úradmi navzájom je šialená. Ja som z toho často úplne hotová a demotivovaná. Ale je super, že sociálne byty vôbec existujú.
Aby som ale nehovorila všeobecne – máme pani, ktorá má cez 60 a je bez strechy nad hlavou. Býva vonku v stane a je vo veku, keď by už mala nárok na seniorský byt. Podali sme teda žiadosť, ktorá má kopec príloh, a nakoniec sme zistili, že pani má vecné bremeno k nejakému domu, to znamená, že má právo ho užívať. Podmienkou pre magistrát na pridelenie bytu však je, že vecné bremeno mať nemôžeš. Samozrejme je to ale tak, že nejaký dom predala a človek, ktorý ho kúpil, jej mal umožniť bývať v ňom. Bohužiaľ ju však šikanuje a k dispozícii má maximálne miestnosť bez vody a navyše je nehnuteľnosť mimo Prahy. Takže tam samozrejme bývať nechce a nemôže. Magistrát teda vidí pani, ktorá má vecné bremeno, my však vidíme niekoho, kto býva vonku aj v zime, v stane, má zdravotné problémy. Ak by bolo pre ňu možné bývať v nehnuteľnosti, kde má nárok, tak by tam bola. Podnikať právne kroky je pre takýchto ľudí navyše takmer nemožné, keďže na to nemajú prostriedky. My sa teda snažíme dohodnúť s magistrátom, pomôcť jej a vysvetliť im, že situácia naozaj nie je taká jednoduchá.
Vyberáte si sami ženy, ktorým pomáhate nájsť sociálne bývanie? Alebo ako to funguje?
Bohužiaľ nemáme kapacitu na to, aby sme mohli robiť plnohodnotnú podporu pre všetky ženy, ktoré budú chcieť. Takže to máme tak, že pokiaľ nejaká žena chce podať žiadosť, tak to s ňou pripravíme, vybavíme všetky prílohy, pokúsime sa zohnať kľúčového pracovníka alebo pracovníčku, ktorý alebo ktorá im budú podporou počas zabývania. Podáme s nimi teda žiadosť, počas procesu sa snažíme zisťovať stav, bojovať za to, aby žiadosť nikam nezapadla. Potom ale nastáva spolupráca s pracovníkom či pracovníčkou z väčšej organizácie, lebo my tú kapacitu nemáme. Aj keby sme chceli. Snažíme sa ich však podporovať aj naďalej a ženy k nám chodia aj počas tohto procesu.
Ako teda vyzerá sociálne bývanie? A komu je vôbec určené? Často to ľudia vnímajú ako bývanie, ktoré daní ľudia nadobudnú jednoducho a nemusia sa potom už o nič starať. Je to naozaj tak?
Sociálne byty sú väčšinou byty pre veľmi znevýhodnených ľudí. V žiadosti sú zohľadnené zdravotné faktory, to, či máš deti – napríklad aj to, že pokiaľ by si byt nemala, tak ti ich odoberú. Ako žiješ – či úplne na ulici alebo na ubytovni. Za tieto znevýhodnenia dostaneš body a na základe toho splníš alebo nesplníš nárok na takýto byt, ktorý Praha vyčlenila. Znevýhodnení ľudia tu jednoducho sú a nie sú to len tí, ktorých stretneš na ulici v parku s vínom v ruke. I keď aj ten človek je veľmi zraniteľný a má za sebou ťažký príbeh. Sú to však práve aj starí ľudia, ktorí sa dostali do dôchodcovského veku a zrazu z dôchodku už neutiahnu byt, ktorí si mohli dovtedy – kým pracovali, dovoliť. V Prahe totiž so súčasnými nájmami nemajú veľkú šancu si niečo nájsť. Aby som ale dala na pravú mieru jednu vec – tie byty nie sú zadarmo. Ľudia v nich platia nájomné, ktoré však nie je trhové, je ústretové k tomu, aby ho ľudia boli schopní zaplatiť. Máš aj normálnu zmluvu, z ktorej vyplývajú určité povinnosti, ale aj istoty. Byty sú prideľované aj podľa toho, aké má daný človek potreby. Naše ženy sú poväčšinou samy, staršie, ktoré žili roky na ulici, tak majú väčšinou garsónky alebo jednoizbové byty. Sú zrekonštruované, je tam základ kuchyne, funkčné veci a to je všetko. Rodiny budú mať samozrejme väčšie byty.
Je podľa teba jedným zo základných riešení problémov mať bývanie – takzvaný princíp housing first? Alebo je to opačne a ľudia by sa mali najskôr zo všetkého vyhrabať a až potom získať možnosť bývania?
My sme sa do riešenia problémov s bývaním pustili spolu s magistrátom a ďalšími organizáciami, ktoré majú chuť a schopnosť podporiť túto myšlienku Housing first – bývanie predovšetkým. Prístup je teda taký, že na to, aby človek mohol fungovať, je najdôležitejšie, aby mal stále, adekvátne bývanie. Aby sa mohol dať dokopy tak zdravotne, ako aj psychicky. Pretože keď nespíš, v noci sa bojíš, či niekto nepríde, nemáš veľmi šancu sa nejako zotavovať. Ďalším prístupom je, že bývanie je základné ľudské právo a nie je to niečo, čo by si mal človek zaslúžiť. To je tiež dôležitá idea tohto prístupu. Existujú však samozrejme aj pravidlá pre ľudí, ktorí idú do sociálnych bytov – musia platiť nájom, byť dobrým susedom či susedkou, chcieť byť v kontakte so svojím sociálnym pracovníkom alebo pracovníčkou a mať ochotu s ním riešiť svoje problémy. Ľudia majú často pocit, že ak niekto pije alebo berie drogy, nemá právo na bývanie, lebo ho napríklad zdemoluje a navyše si ho nezaslúži. Ale je tam aj hľadisko, prečo berie drogy a alkohol. Je to často stratégia, ako sa vyrovnať so životom na ulici. Výskumy ukazujú, že aj ľudia, ktorí sú veľmi závislí od alkoholu, keď dostanú byt, majú nejakú podporu, tak pijú menej a sú do určitej miery stabilizovaní. Takže aj pri závislosti to úzko súvisí so zázemím a tým, či má človek priestor na to, aby si odpočinul.
Ako je to so súkromím a životom na ulici? To je možno jedna z ďalších vecí, ktorú si väčšinou ani neuvedomujeme. Ľudia bez domova vlastne nemajú žiaden priestor, ktorý by bol len ich. Navyše u žien sú tam aj rôzne faktory ako menštruácia a podobne, o ktorých sa otvorene veľmi nehovorí.
Ľudia bez domova a hlavne ženy hovoria najmä o tom, že im chýba možnosť poľaviť a vydýchnuť si. Keď si vonku, tak si večne v pozore. Všetko musíš strážiť, dávať pozor a nikdy sa neuvoľníš. Možnosť zavrieť dvere, byť v kľude a mať súkromie, to je pre ženy bez domova veľmi dôležitá vec. Ako si spomínala – mať menštruáciu a môcť sa niekde dôstojne umyť, neriešiť kde a ako, koľko ti dajú vložiek a či ťa pustia na záchod, je tiež veľmi dôležité.
Viem, že váš čas v Jako doma na Florenci sa kráti. Už viete, kam sa budete sťahovať?
Jednáme o novom priestore so súkromnými a verejnými inštitúciami. Tak ako to ale z mojej skúsenosti s úradmi vyplýva, je to veľmi neisté a často sa to mení. Isté miesto, kam by sme sa presťahovali, zatiaľ nemáme, ale dúfame, že také miesto nájdeme. Ideálne so záhradou, lebo to by bolo veľmi pekné.
Kam by si chcela Jako doma posunúť? Máš nejakú ideu, čo s projektom ďalej?
Keď som nad tým rozmýšľala, tak mi z toho vyšlo, že som momentálne príliš v priamej pomoci a nemáme čas na výskum a systémové veci. Takže by som bola rada, ak by sme sa chvíľu mohli venovať výskumom, do ktorých by sme mohli zapojiť aj napríklad ženy bez domova, ktoré k nám chodia. Zase by sa nám tak podarilo preskúmať nové témy. Často vo svojej práci narážame na veci, ktoré v sociálnych službách nefungujú, tak by sme rady urobili nejaké systémové zmeny. Napríklad, pokiaľ je žena na ulici znásilnená, neexistuje miesto, kam by mohla ísť a stráviť tam prvé najkritickejšie dni. Možno by bolo dobré mať takéto krízové lôžko. Potom sme podávali medzinárodný projekt na to, ako pomôcť ženám vyrovnávať sa s traumou. Chceme im vytvoriť prostredie, ktoré je bezpečné a kde sa môžu informovať. Krátkodobou víziou je však presťahovať sa a vylepšiť v komunitku to, čo aktuálne u nás nefunguje. Vieme, na čo narážame, a súvisí to s priestorom. Chceme rozšíriť služby, a keďže nie sme aktuálne registrovaná sociálna služba, chceli by sme o to požiadať na magistráte. Umožnilo by nám to viac sa venovať zabývaniu žien a dávať im plnú podporu. Chceli by sme aj rozvíjať služby, ktoré aktuálne u nás nie sú, a tiež sa viac venovať práci s peer pracovníčkami.
Ako prežívaš svoju prácu psychicky ty? Spomínala si, že chodíš na terapiu.
Svoju prácu robím už piaty alebo šiesty rok. Vystriedalo sa mi v hlave niekoľko období. Bývala som úplne zúfalá zo systému a bezmocnosti, ale myslím si, že s tým sa stretáva každý, kto pracuje v nejakej pomáhajúcej profesii. Podľa mňa veľmi záleží na tom, v akom tíme pracuješ. Ja chodím pravidelne na terapiu, supervízie a využívam tieto možnosti starostlivosti, aby som sa držala. Samozrejme je moja práca pre mňa veľkou témou, ktorú si často nosím domov a som z nej vyčerpaná. Preto som napríklad aj odišla na dva mesiace preč – potrebovala som naozaj dlhú dovolenku, kde by som sa venovala iným aktivitám. Práca je to teda náročná, ale je to aj o tom, neustále si vyjednávať starostlivosť o seba a svoje psychické zdravie, aby som to zvládla. Musím povedať, že tím v Jako doma je veľmi pekný a podporuje ma. Ale špecificky u bezdomovectva som si uvedomila, že je veľmi dôležité mať malé radosti – ako napríklad, keď si dievča od nás vybaví doktora, u ktorého nebola niekoľko rokov. Preto ma ubíja, keď sa ma ľudia pýtajú, koľkým ženám sme našli prácu a koľké sme ubytovali. Nedá sa na to takto pozerať. Tie ženy majú tak naložené, že každý menší krok v ceste k zlepšeniu ich života je veľmi dôležitý a mala by si z neho mať radosť. Inak by si sa z toho posrala, ak by si riešila iba veľké ciele, ktoré sú nie vždy dosiahnuteľné.
***
Vyšlo v čísle: 5 | Zima 2019 >
Všetky čísla: O Magazíne >
