SKETON
Skejtbording je individuálny šport, ale paradoxne ho väčšina ľudí robí hromadne.
Text: Magdaléna Švecová, Foto: Peter Lančarič, RUDKO ROKOŠNÝ
Braňo Moravčík a Rudko Rokošný sú skejťáci, ktorí svoju vášeň premenili na každodenné živobytie. Robia s betónom a okrem úžitkových vecí majú na svedomí aj skejtparky v Seredi, Šali či Bratislave. Na ten ich vysnívaný, ktorý v Trnave chýba, stále iba čakajú.
Naposledy, keď sme sa pred rokom stretli, riešili ste ihrisko v detskom domove v Trnave. Išlo o projekt, na ktorom spolupracovali aj deti. Ako prebiehala vzájomná kooperácia s mladými?
B: Celý projekt ihriska bol ich nápad. Od začiatku sa zapájali do všetkých aktivít. Nosili veci, stavali domček, ale aj betónovali. Samozrejme, pod naším dohľadom, aby sa nikomu nič nestalo.
R: Deti mali prejsť celým procesom tvorby, okrem manuálnej práce absolvovali aj organizačnú časť. Podieľali sa na brainstormingu, tvorbe rozpočtu. Riešili sme, kde by sa dalo ušetriť, čo vieme urobiť sami, čo si musíme kúpiť.
Takže sa asi veľa naučili.
B: Áno, jednu dôležitú vec. O celé ihrisko sa museli pričiniť sami, a tak zistili, že im nikto nedá nič zadarmo.
R: Edukačný charakter nášho projektu v detskom domove je odlišný od grantovej schémy, kde len niečo nakúpite. Deti sa tiež naučili, ako požiadať o grant a čo všetko je s tým spojené. Uvedomili si, že musia spolupracovať, lebo to samy nedajú. Rozšírili sa im tiež obzory o DIY kultúre.
Podarilo sa vám na ihrisko prepašovať aj skejťácke prvky?
B: Bohužiaľ nie, aj keď myšlienka nám napadla okamžite. V každom priestore vidíme, kam by sa prvky skateboardingu zmestili a myslím si, že práve detský domov je priestor, kde sa to hodí a kde by to fungovalo. Hádam sa k tomu dopracujeme.
R: Celý projekt bol zameraný na to, aby si samy deti vybrali, aké prvky by malo ich detské ihrisko obsahovať. Decká reálne chceli napríklad minirampu, lenže grant bol finančne limitovaný a nemohli sme postaviť všetko. Na jednej z porád sme im vysvetlili, že musíme selektovať, čo sa na ihrisku urobí. Skejt sa nezmestil, ale bolo to ich rozhodnutie. Deti sú však nahecované, a keď im vybavíme grant alebo zrealizujeme zbierku, tak tie skejtové prvky vymyslíme.
Lásku k skejtovaniu a betónu ste pretavili do spoločnej firmy Sketon. Prečo ste prešli od DIY k podnikaniu?
B: Hlavný iniciátor bol Rudko. Spočiatku som odmietal fakt, aby sa Sketon stal mojou prácou. Bál som sa, že sa to stane rutinou a že stratím feeling. Realita bola iná a zistil som, že to vieme robiť, chceme sa rozvíjať a možnosti sú v tejto oblasti nedozierne. Alternatív, ako sa dá pracovať s betónom, je nekonečno, všetky si chceme odskúšať a zistiť, čo je najlepšie pre nás a dostať to do našej tvorby.
R: Raz som Braňovi zavolal, či mi pôjde pomôcť betónovať DIY spot pre jedného kamoša, a bol z toho nadšený. Potom sa nám podarilo dostať prvý väčší projekt v Seredi, kde sme si mohli vyskúšať práve skejtpark. Zistili sme, že sa nám spolu dobre robí, že neriešime rozpory a že sa vieme dohodnúť, tak sme si povedali, že to skúsime. Sme skejťáci a chceme stavať čo najlepšie skejtparky, aby sa tento šport mohol na Slovensku rozvíjať.
Začať podnikať je náročné, chce to veľa trpezlivosti s papierovačkami alebo s hľadaním zákaziek. Ako sa vám podarilo preklenúť prvotné nepríjemnosti?
B: Je to najmä o kontaktoch. Čo sa skejtparkov týka, treba sledovať, kedy je vyhlásené verejné obstarávanie. Je to ťažké, lebo v niektorých mestách sa to reálne nedá postrehnúť, pretože obci stačí vyvesiť vyhlásenie na tabuľu pred obecným úradom, a tým si splnili svoju zákonnú povinnosť. Potom sú do toho zapletené ďalšie firmy, ktoré okolo žiadneho skejtparku ani len neprešli a objednajú si jeho výstavbu na kľúč. Prekážky sú často neprekonateľné a skejtbording tým trpí.
R: Zo začiatku je to ťažké. Závisí to aj od kamošov, ktorých máš okolo seba. Skúsenosti a prax z manažovania sme mali z Herbert Sirupov i z Kubíku. Boli sme ochotní robiť veľa vecí aj zadarmo, respektíve vziať za zákazky veľmi smiešne prachy. Vďaka tomu sme však získali kredit, aby sme mohli robiť ďalej. S byrokraciou nám pomáhala rodina, ale vždy sme robili čisto a dobre. Prvý rok sme treli biedu, začínali sme bez našetrených peňazí či úveru. Na prvé skejtparky sme si nástroje či autá požičali od kamošov z RevolTT alebo Herbertu, bez ktorých by sa nám začínalo podnikať len ťažko, za čo im patrí veľká vďaka. Keď sme dostali lepšie platený džob, tak sme všetko dali späť do firmy napríklad na náradie, no dnes sme už úplne vybavení. Ale aj teraz do Sketonu občas dávame viac, než dostávame.
Je rozdiel, keď stavajú skejtparky skejťáci a keď to robí nejaká náhodná firma orientovaná napríklad na detské ihriská?
B: Park od firmy, akú spomínaš, môže byť kvalitný po technickej stránke, ale z používateľského hľadiska je tam veľký rozdiel – a skejťák vidí, kde je problém. Je to ošemetné, lebo v prekážkach sa nedá vymedziť, čo je dobré a čo zlé, ale často práve prefabrikované prvky nespĺňajú nároky dnešnej doby na kvalitný skejtpark.
R: Kultúra skejtbordingu na Slovensku nie je tak rozvitá, aby firmy z príbuzných segmentov rozumeli, ako skejtparky fungujú . Podniky produkujúce detské ihriská vidia verejné obstarávanie na skejtpark, povedia si, že do toho idú, lebo tam vidia dobré peniaze. Podlezú cenu, nájdu si napríklad rakúsku firmu, ktorá prekážky vyrába, dovezú ich a za jeden deň postavia. Skejtpark je hotový a vo väčšine prípadov totálne nefunkčný. Ak postavíš podobný skejtpark, ľudia ťa vysmejú. Stalo sa to napríklad v Dolnom Kubíne a v ďalších mestách na Slovensku. Skejťáci niekoľko rokov drankali od mesta park, a keď ho postavili, bol absolútne nezmyselný a zle jazditeľný kvôli neefektívnej respektíve žiadnej komunikácii s miestnou komunitou. Na Slovensku a v Česku sú len tri betonárske firmy zamerané na skejparky a všetky komunikujú s komunitou. Ak niekto z nich vyhrá obstarávanie, sme radi, že to postavia oni a nie firma, ktorá zničí šancu skejtovať v meste.
Braňo: Často je kľúčový projekt skejtparku, ktorý vypracuje alebo zakúpi mesto. Ak nie je dobrý, tak ho normálna firma, ktorá skejtparky vie robiť, ani nevezme.
Ako prebieha celý proces od nápadu až po prvé vozenie sa? Na prvý pohľad to nevyzerá jednoducho, musíš dodržiavať rôzne povolenia a pravidlá.
B: Nie je to tak, že si nakreslím skejtpark na papier a idem stavať. Sú na to pravidlá. Prvým krokom je vizualizácia vychádzajúca z myšlienky a impulzu, ktoré dáva lokálna komunita v danom meste. V ideálnom prípade skejťáci navrhnú projekt, v tom horšom ho mesto zadováži inak. Tiež treba zabezpečiť rôzne povolenia, lebo je rozdiel, ak staviaš pri Váhu alebo uprostred sídliska. Sú projekty, v ktorých sa riešia napríklad odvodňovacie systémy. Pri väčších skejtparkoch už treba vypracovať aj statické posudky alebo sú potrební architekti.
R: Dôležitý je aj cenový rozpočet. Treba tiež vytýčiť plochu a určiť rozmery. Keď vieme tieto parametre, aj za málo peňazí vieme urobiť pekný skejtpark plný zelene a chodníkov, aj keď nebude celý betónový. Dôležitá je aj samotná realizácia, ktorá závisí od dobrého tímu.
Podľa čoho implementujete jednotlivé prekážky a vytvárate celý dizajn parku, aby bol používateľsky atraktívny?
B: Najlepšie je, keď prvotný impulz prichádza z komunity. Potom sa snažíme vyjsť lokálnym skejťákom v ústrety, lebo výsledok budú používať oni. Ale v rámci kompromisu dokážeme do projektu pridať aj svoje nápady, ktoré chceme vyskúšať. Horšie je, keď sa ozve mesto, že chce skejtpark, ale skejťáci to majú „u prdele“. Zase je to ale výhoda pre nás, pretože môžeme zapojiť svoju predstavivosť a vymyslieť niečo, čo tu ešte nie je. Stretávame sa s tým, že v podstate každý chce do skejtparku komponenty, ktoré sa vyskytujú všade a sú bežné. My sa chceme zameriavať aj na originálnejšie veci, napríklad na bazény, ktoré na Slovensku chýbajú, a preto je tu aj málo bazénových jazdcov. Keby tu bola poriadna jama, tak by sa naučili jazdiť aj tento štýl.
R: V niektorých mestách máš silnú bazénovú scénu, čo znamená, že jazdia rampy a rádiusové prvky a v iných mestách sú čisto skejtové scény, kde jazdia múriky, zábradlia, schody a podľa toho vzniká plán. Snažíme sa to kombinovať, aby v každom meste nestál rovnaký skejtpark. Takisto je dobré dávať do skejtparkov prekážky, na ktorých nie sú ľudia zvyknutí jazdiť, ale vidíš, že vo svete sa stavajú. Dôležité je nepozerať sa na projekt ako na skejtpark. Mám rád, keď sa spot kombinujeme s urban kultúrou a mestským prostredím a celkovo má skejtpark viacero zameraní. Sú to komunitné miesta, ktoré predstavujú slobodu a kultúru.
Keď postavíte skejtpark, ste prví, ktorí si na ňom zajazdíte a odskúšate ho?
B: Nie je to pravidlo, naposledy sa nám to nepodarilo. (Smiech.)
R: Väčšinou si zajazdíme s kamošmi a zamestnancami, ktorí na skejtparku s nami makali. Je to pre nich super pocit otestovať skejtpark ako prví. Keď skončíme projekt, robíme otváračku, na ktorej sa stretneme s kamošmi. Vtedy je to pre mňa najväčšia radosť, keď vidím všetkých kamošov z rôznych kútov Slovenska smiať sa, skejtovať spolu a naplno si užívať spot. Potom prídu za tebou a povedia ti, že toto je super, toto ste dobre vymysleli.
B: A toto je úplne zle! (Smiech.)
Keď má mesto svoj skejtpark, tak miesto rozvíja komunitu a je to pekný priestor použiteľný aj na iné účely. V Trnave oficiálny skejtpark nemáme. Aký to má vplyv?
B: Problém je najmä komunitný. Mám k tomu živý príklad. Vybrali sme sa skejtovať do Serede asi štyria či piati chalani z Trnavy. V sereďskom parku skejtovali ďalší traja chalani, ktorých sme nepoznali a ani oni nás. Keď sme sa dali náhodne do reči, tak všetci traja povedali, že sú tiež z Trnavy. Vtedy sme si povedali, že toto by sa nám v ich veku nestalo, lebo vtedy sa poznal každý s každým. Teraz to už tak bohužiaľ nefunguje, lebo práve nedostatok skejtparkov rozbíja komunity. Ľudia sa nemajú kde stretávať a nemajú sa kde zoznámiť.
R: Trnava má obrovský potenciál, ktorý vyplýva ešte z minulosti, keď malo mesto dobrý skejtpark, aj keď z dreva, a každé dva roky sa rozpadol. Konali sa tu aj prvé súťaže, bol tu dokonca americký tím. Trnava má dobrú polohu a je to krásne mesto. Každý, kto skejtoval pred 10 rokmi, si Trnavu pamätá ako skejtové mesto, lebo všetci chodili skejtovať sem. Napriek tomu jej však titul metropoly skejtboardingu uniká. Ja som do Trnavy prišiel pred šiestimi rokmi a každý rok som sa snažil niečo postaviť alebo vybaviť niečo s mestom. Chceli sme len miesto a všetko ostatné by sme ako komunita vedeli postaviť na vlastné náklady. Dokonca Hlohovec, Sereď či Galanta skejtparky majú. Aj keď Trnava má najväčší potenciál, lebo je tu každým dňom čoraz viac skejťákov, nemajú sa kde zmobilizovať, zajazdiť si a rozbehnúť ďalšie projekty.
B: Mesto tvrdí, že je to kvôli pozemkom, no je tu veľa rozbitých plôch a ihrísk, ktoré sa nepoužívajú, ale už ich niekto vlastní a im sa nápad so skejtparkom nepáči, pretože to nie je záležitosť na biznis.
R: Dokonca sme vyhrali participatívny rozpočet, mali sme vybraný pozemok, ale určili ho ako nevyhovujúci, rovnako ako ďalšie naše návrhy. Peniaze potom prepadli. Nechceme samozrejme kritizovať len mesto a dávať za súčasnú situáciu vinu iba jemu. Treba si priznať, že chyba je aj na strane našej domácej komunity. Ja však verím, že mesto skejtpark potrebuje a chce, lebo ľudia chcú, aby Trnava mala poriadny skejtpark na vynikajúcej úrovni. Problémov je viacero, ako naznačil aj Braňo, s umiestnením a podobne. Veríme však, že sa tieto problémy v najbližšom čase budú riešiť a téma stavby skejtparku sa znova otvorí a že sa to tentokrát aj dotiahne až do realizačnej podoby.
Viete si predstaviť, že by boli skejtparky spoplatnené podobne, ako sú aj iné mestské športoviská, napríklad plavárne?
B: Áno, ale skejtpark so vstupným by musel spĺňať určité náležitosti, aby boli ľudia ochotní platiť. Nedá sa to však aplikovať všade, čo vyplýva aj z financovania. Nie je toľko súkromných investorov, ktorí by investovali peniaze do skejtparku. Tiež sa s podobnou iniciatívou nestretávame ani pri mestách. Vždy to býva skôr tak, že mestá chcú stavať, aby upokojili skejťákov. Ak sa nájde človek, ktorý by tento model zrealizoval, obraty by sa nevyrovnali prvotnej investícii. Toto nedokáže byť čisto zisková záležitosť a malo by to slúžiť ľuďom. Na druhej strane, takto by mohli oplotiť každé jedno detské ihrisko a pýtať si za to peniaze. Je to blbosť, lebo obmedzuješ určité miesto. Sme proti oploteným skejtparkom a táto filozofia sa nám nepáči.
R: Ak chcem pýtať vstupné, nemôže to byť za rozbitý skejtpark, ale za miesto, ktoré musí spĺňať základné potreby, že je tam napríklad pitná voda alebo toaleta, sprcha alebo automat, poprípade bufet. Áno, je fajn prispieť dajme tomu jedno euro, ktoré viem, že ide na správu skejtparku, nemal by som s tým problém. V zásade to však odmietam, lebo skejtpark by mal byť súčasťou verejného priestranstva a spoluvytvárať mestskú kultúru.
Do skejtbordovej kultúry patria aj ilegálne spoty. V čom je iné jazdenie na DIY spote ako v oficiálnom skejtparku? Odlišuje sa aj proces výstavby?
B: Pri legálnych skejtparkoch ide o biznis. Verejné projekty nerobíš preto, že ťa to baví. Pri bežnom skejtparku musí byť všetko nanormované, riadiš sa podľa rozpočtu, nakupuješ materiál a musíš zaplatiť ľudí. Pri DIY si človek na kus papiera napíše zoznam veci, ktoré potrebuje, nahádže si ich do fúrika, vyberie sa niekde a postaví, čo mu napadne. Oproti komerčnej výstavbe je to krajšie, je v tom väčšia vášeň, nie sú tam pravidlá. Tu vidieť, že betón je najvhodnejší materiál, lebo nepozná hranice a dá sa s ním vytvoriť naozaj všetko. A pri DIY stavaní postupuje človek podľa fantázie. Keď je povrch krivý, tak to nevadí a človek si jazdu užije aj tak, lebo to urobil sám a na detaily sa nepozerá. Keď niečo nemáš, tak to tam nedáš. Nepozeráš sa ani na životnosť, lebo DIY niekto vždy zbúra. Keď sa vozíš na spote, o ktorý si sa pričinil, je to iný pocit.
R: DIY spoty sú vyjadrením miestnej komunity a stavajú sa preto, lebo v meste nie je žiadny alebo dobrý skejtpark. Mesto s ľuďmi neráta a oni sa zoberú a „osquatujú“ nejakú starú budovu alebo miesto. Prídeš s nápadom a ostatní z komunity sa pridajú a pomôžu ti pri stavbe. Pri DIY to robíš v noci, chytia ťa, musíš utiecť a nestihneš to dobre dokončiť. Je to srdcovejšia vec ako skejtpark, ktorý postaví firma. Je to tvoj spot a spot tvojich kamošov a nikdy sa nevie, ako dlho bude žiť. Keď ti to zbúrajú, tak ťa namotivujú, aby si postavil niečo iné lepšie.
Istá časť spoločnosti má o skejťákoch negatívne povedomie, a to z rôznych dôvodov. Ako sa to dá napraviť?
B: Správaním a sebareflexiou. Nezvrátiš názor na niekoho iba tak. Skejťáci sú obrovská zmeska charakterov a v skupine nájdeš každý typ osobnosti. Ani keď človek skejtuje, nie je to záruka, že je automaticky v pohode. Existujú ľudia, s ktorými si nemáme čo povedať ani my. Nedá sa to zaškatuľkovať.
R: Je ťažké zmeniť povedomie. My sme mali prirodzený rešpekt voči starším skejťákom. Komunita nás vychovala, ako sa správať, a aj my sa snažíme byť mladším vzorom. Je na nás, dlhoročných členoch komunity, aby sme dávali pozitívny príklad, na čo ale treba miesto, kde by sme sa stretávali.
V sociológii ste definovaní ako subkultúra. Ktoré znaky vás najviac vystihujú?
B: Sme najmenej monotónna kultúra na svete. Skejtovanie je totálne individuálna aktivita, ale robia ju v podstate všetci spolu. Nikdy sa nestane, že keď prídeš do skejtparku, že ťa odtiaľ vykopnú, aj keď napríklad fandíš inému tímu, preto nie si horší. Každý skejťák má individualitu vyvinutú tak, že si ide svoje, ale zároveň ťahá za jeden povraz s komunitou.
R: V každom meste je úplne iná scéna, jazdia iné veci, inak sa obliekajú a uctievajú odlišných skejťákov. Jedni skejt na olympiáde chcú, druhí nie. Nikto nie je rovnaký, môžeš mať hocijaké záujmy, počúvať rôznorodú hudbu, a keď prídeš do skejtparku, ľudia to neriešia.
Už tento rok mal byť skateboarding na OH v Tokiu. Spomenuli ste, že sú dva myšlienkové tábory, čo sa týka zaradenia tohto športu do programu OH. Myslíte si, že to komunite pomôže alebo skôr nie?
B: Vo všeobecnosti áno, bude to nápomocné, ale ťažko povedať, čo to prinesie komunite. Na niektorých to bude mať pozitívne a na niekoho naopak negatívne vplyvy. Skejtbording na Slovensku i vo svete raz ide hore, raz dole. Veľa ľudí olympijské hry považuje za vzostup skejtbordingu, ale každého to môže zasiahnuť inak, lebo hovoríme o mase ľudí, ktorá sa športu venuje. Ťažko povedať, nechcem to predvídať, nehejtujem, ale ani myšlienke skejtbordingu na OH nefandím. Len to sledujem.
R: Sú dve skupiny ľudí. Prvá sú súťaživé typy, ktoré chcú mať štatút olympionika, vyhrávať celosvetové súťaže a zdokonaľovať sa, no keď prídu do skejtparku, sú úplne v pohode. Potom sú ľudia, ktorí súťaženie na takýchto pretekoch neuznávajú a hneď ich aj kritizujú a sú schopní sa kvôli olympiáde pohádať. Olympiáda môže spôsobiť, že každé mesto bude mať vďaka rozšírenému povedomiu skejtpark, a mladí budu mať priestor, kde sa naučia skejtovať. Na druhej strane sa môže stať, že peniaze sa začnú zle prerozdeľovať a nevznikne nič. Skejtbording je o tom, že týpek je najlepší na planéte, ale na súťaži nemá práve svoj deň – a medailu dostane pretekár, ktorý to možno ani nečakal. V skejtbordingu neexistuje mierka, podľa ktorej by sme vedeli stopercentne povedať, kto je najlepší. Raz ti ide, raz ti nejde, to je skejt.
Braňo, ty tiež pretekáš.
B: Najmä na Slovensku. Niekedy sa zadarilo, vychádzalo mi to do radu za sebou, ale niekedy som nemal svoj deň. Stačí, že dostaneš blok.
R: Závisí to od psychiky a veľa ďalších faktorov, ktoré neovplyvníš. Stačí, že sa zľakneš prvého triku a si nesvoj celú jazdu. Dopadneš na neistotu a už sa to nedá. Keď na mňa veľa ľudí pozerá, je mi to nepríjemné, a preto nechodím na súťaže.
Keď niekto jazdí profesionálne, nevypustí pôvodné skejterské hodnoty zo života?
B: Keď si profesionál, musíš riešiť sponzorov, aby si mal napríklad na náklady na cestovanie. Bez sponzorov to nejde, je to ako tvoj zamestnávateľ, aby si mal na jazdenie a trénovanie dostatok priestoru. Nie je to o tom, že sa človek zapredá. Buď prijmeš niečo, čo ti pomôže sa rozvíjať, alebo máš menej priestoru na robenie toho, čo ťa baví. Je to o prioritách a cieľoch, ktoré si každý určuje sám a čo je ochotný pre splnenie týchto cieľov spraviť.
R: Najúspešnejší Slovák, náš kamarát, Rišo Túry, ide za tým, čo chce – a ide si svoje. Ráno vstane a trénuje, pláva, chodí do posilňovne, cestuje po pretekoch, absolvuje všetok stres, chce dostať zo seba najviac a chce byť najlepší. Je to jeho cesta a je extrémne náročná a nemôžeš mu to mať za zlé. Rišo je, chvalabohu, taký istý a povahovo sa nezmenil. Keď začne byť pretekár namyslený a opojený slávou a nebaví sa so skejťákmi, tak je to hlúposť daného človeka.
Súčasťou zážitku zo skejtovania sú aj pády. Aký je to pocit, keď vieš, že už padáš a že to bude bolieť? Nedemotivuje vás kontakt s betónom?
B: Zvykneš si. Zlomiť nohu si dokážeš aj na rovnej zemi. Riziko zranenia tam je, nikdy som ale nad tým nerozmýšľal tak, že by ma to malo zastaviť. Postupom veku prichádzam na to, že šport na mne zanecháva následky, ale neberiem to tragicky. Nikdy ma fyzické zdravie neodradilo, veď som už mal zlomené hocičo, ale nedostal som šok, ani som sa nezľakol, skôr ma pád nakopol k tomu, skúsiť to znova a spraviť to tak, aby som nespadol. Aj v skejtbordingu sa dá naučiť padať. Je to druh športu, takže pracuješ so psychikou a naučíš sa ovládať reflexy.
R: So zraneniami musíš počítať. Je to stále o pocite - znova sa postaviť, dať to a byť spokojný aspoň sekundu. Aj keď máš zlomenú ruku, pôjdeš do skejtparku, lebo si chceš zajazdiť. Mne tak menili sadru na ruke dvakrát. Spomínam si však, ako sme zobrali robotu v skejtparku v Bratislave a tesne predtým som si v Seredi vyhodil koleno tak, že ma brala sanitka priamo z plochy. Braňo bol mierne nahnevaný, že sa to stalo, ale robil som aj s barlami. Došlo mi však, že mám teraz živobytie, že si musím dávať trošku väčší pozor. Pád ťa nezastaví, blok je len ten, že nemôžeš vykonávať prácu.
Čo zo skejtbordingu a jeho filozofie prenášate do vašich bežných životov? Čo vás šport naučil a čo vám dal?
B: Spadnúť nie je hanba, ale hanba je nepostaviť sa a nevyskúšať to znova. Nevzdávať sa a ísť si za svojím. Všeobecne som sa naučil vážiť si viac ľudí. Skejtbording mi dal známosti a priateľov, ktorí tu pri mne zostanú, aj keby som so skejtom skončil.
R: Skejt ma naučil tolerovať iných ľudí a ísť si za svojím. Sketon bol môj sen rovnako, ako nájsť si parťáka ako Braňo. Tiež som rád za ostatných ľudí, že nás nezabrzdili ani štát, ani peniaze. Keby som nebol skejťák, tak by som bol úplne iný človek, ktorým neviem, či by som chcel byť. Toto je život, aký som chcel mať. Mám veľa kamošov, skoro v každom meste mám kde bývať, keď tam prídem skejtovať. Vedia o tebe, že si skejťák a máš rovnaké záujmy. Takú komunitu ti nedá žiadny iný šport.
Témou tohto čísla je kontakt. Skejtovať spoločne alebo sám, čo si vyberiete?
B: Keď som mal možno 15 rokov, tak som dokázal ísť do skejtparku skoro ráno, jazdiť do večera a nepotreboval som nikoho. Dal som si slúchadlá a išiel som si svoje. Teraz si to neviem predstaviť, lebo už si rád aj posedím a je lepšie sedieť s niekým. Je to aj o veku. Málokto chodí skejtovať sám, aj keď možnosť tu je, čo je super, ale tiež je skvelé pri skejtovaní niekoho mať.
R: Skejtovať so svojimi kamošmi je najviac. Spoločne sa smejete, jazdíte, má ťa kto hecnúť, má ti kto zatlieskať. Keď sa rozídeš s frajerkou a nevieš vydržať sám so sebou, tak ti je jedno, že skejtuješ sám. Vtedy si prečistíš hlavu a naučíš sa nad vecami inak premýšľať.
Neomrzí vás skejtovať stále na tých istých spotoch?
B: Je dobré, keď sa miesto obmieňa, ale nepovedal by som, že nás to omrzí. Aj keď máš stále tie isté prekážky, tak existuje miliarda trikov, ktoré môžeš vyskúšať. Stále máš čo robiť, lebo skejtbording nepozná hranice.
R: My chodíme niekedy aj zámerne do rovnakých skejtparkov, lebo je to príjemné. Všade sú iní kamoši, čo je obohacujúce. Aj keď chodíš dva týždne na to isté miesto, vždy sa máš čo učiť. Baví ma dať v skejtparku, kam chodím pravidelne, trik, ktorý som tam ešte nedal.
Aký je váš vysnívaný spot?
B: Pri otázkach tohto typu mi ide hlavou veľa myšlienok. Budeme jazdiť všade, kde to bude možné, a tam, kde som nebol. Vysnívaný spot je každý, na ktorom nespadneš. (Smiech.)
R: Všade, kde som nebol, a bazén v Brne. Je to prvý indoorový bazén, ktorý sme stavali, ale nestihol som ho vyskúšať kvôli koronavírusu, lebo zatvorili hranice, takže zatiaľ je vysnívaný on. Ale na prvom mieste je skejtpark v Trnave, ktorý postaví Sketon.
***
Sketon tvoria Braňo Moravčík a Rudko Rokošný, ktorí svoju vášeň pre DIY tvorbu pretavili do vlastného projektu. Ich vášňou je betón a z neho tvoria nielen skejtparky, ale aj rôzne úžitkové či umelecké predmety. Obaja rozvíjajú skejtparkovú kultúru na Slovensku nielen stálou osvetou, ale aj organizovaním akcií ako napríklad Go Skateboarding Night, počas ktorej vyčistili a dali dokopy hlohovecký skejtpark. Sú súčasťou komunity Kubik a venujú sa aj dobročinným aktivitám. Dlhodobo spolupracujú napríklad s trnavským detským domovom.
Vyšlo v čísle: 7 | Leto 2020 >
Všetky čísla: O Magazíne >
